Evolučný faktor
Keď jeden z najväčších velikánov vedy Charles Darwin postuloval svoju teóriu o pôvode druhov, vniesol viac svetla do problematiky evolúcie. Tá však stále zostáva obrovským fenoménom, plným záhad. Darwinova interpretácia sa napevno integrovala do populárneho vedeckého folklóru i do predstáv laickej verejnosti. Vo svete vedy sa však zrodilo aj viacero „kacírskych“ kontrateórií, ktoré darvinizmus dopĺňajú a miestami mu dokonca aj oponujú.
Darwinova teória o prirodzenom výbere výrazne naštrbila niekdajšie (zväčša teologické) predstavy o pôvode všetkého živého a spôsobila revolúciu nielen na poli biológie, ale aj filozofie, teológie či sociológie. Všímavý vedec spozoroval, že mechanizmus dedených vlastností zabraňuje i najplodnejším druhom v exponenciálnom raste, keďže niektorých jedincov v „boji o prežitie a zdroje“ zvýhodňuje, iných zasa naopak. Pokiaľ sa niektoré odlišnosti (mutácie) ukážu ako výhodné z hľadiska prežitia, dochádza k postupným zmenám a vývoju nových druhov organizmov. Niektorí teoretici darvinizmus prakticky okamžite aplikovali aj na ľudské správanie. Výsledkom interdisciplinárnej interakcie bola i preslávená myšlienka Herberta Spencera o „prežití najsilnejšieho“ a vznik tzv. sociálneho darvinizmu. Poznatok, že každý druh a každý jedinec na Zemi predstavuje agregát rozličných fyzických a mentálnych dispozícií s rôznorodým uplatnením náhodných mutácií a miery zvýhodnenia, poskytol takmer nepriestrelný argument obhajcom tradičného usporiadania spoločnosti, tolerujúcej vysokú mieru sociálnej nerovnosti a chudoby – tie tak mohli bohorovne označiť za nevyhnutnosť, proti ktorej je zbytočné bojovať. Podobné pozície zastával aj Thomas H. Huxley, ktorý si za svoju agresívnu obhajobu darvinizmu vyslúžil prezývku „Darwinov buldog“.
Kontrateória
Takéto interpretácie darvinizmu dvíhali žlč ruskému vedcovi, filozofovi a dobrodruhovi aristokratického pôvodu, Petrovi Kropotkinovi. Rozhľadený burič, plynne komunikujúci vo vyše dvadsiatich jazykoch, vzniesol svoje námietky v často prehliadanej (avšak dodnes inšpiratívnej) knihe „Pospolitosť: Vzájomná pomoc“ (1902). V tej dobe už mal odžité viac než dosť: mladosť v elitnej vojenskej škole, službu u cára, náročnú vojenskú misiu na Sibíri, niekoľko dobrodružných geografických výprav či sériu revolučných pamfletov a kníh so vskutku širokým záberom (poľnohospodárstvo, ekonomika, sociológia, politológia). Popri tom všetkom kvôli nekonformným politickým názorom strávil istý čas v ruskom aj francúzskom väzení. Jeho myšlienky o kooperácii a symbióze v prírode výrazne ovplyvnili budúce ekologické hnutie a dôrazom na lokálnu ekológiu, organické poľnohospodárstvo a obnoviteľné alternatívne zdroje energie predbehol dobu. Nezanedbateľnú stopu zanechal aj v biológii.
Kým Darwin hybnú silu evolúcie videl v „boji o bytie“, Kropotkin odpovedal zdôraznením faktoru kooperácie. Jej pôvod u zvierat videl v podvedomej inštinktívnej predispozícii na vzájomne užitočné kooperatívne správanie. Svojho času bola kniha ohromne populárna, v neskoršom období sa však rozšírila mylná domnienka, že predstavuje len zjednodušenú jednostrannú teóriu, ktorá príliš idealizuje vzťahy medzi živočíchmi. Kropotkin získal nálepku evolučného utopistu, ktorý svoje idealistické predstavy o kooperácii medzi ľuďmi sa silene snaží spätne aplikovať na zvieraciu ríšu. Kropotkin však nikdy netvrdil, že v prírode súperenie neexistuje a s mnohými aspektami Darwinovej teórie súhlasil. Evolúciu považoval za širokú problematiku a evolučný vývoj organizmov definoval ako výsledok komplikovanej interakcie mnohopočetných faktorov. Príčinou predpojatosti knihy je jej mierne satirická povaha, prejavujúca sa v snahe ponúknuť presné zrkadlenie darvinizmu (najmä jeho sociálnej nadstavby) a poukázať na jeho slabé stránky. Slúžila na vyrovnanie vtedajšieho jednostranného diskurzu (zdôrazňujúceho sebeckosť), pričom zámerne zjednodušeným výkladom a bohatým výpočtom príkladov symbiózy z prírody sa univerzálny teoretik snažil upozorniť na analogické zjednodušenia darvinizmu.
Pokiaľ horliví darwinisti glorifikovali konflikt, Kropotkin odpovedal glorifikáciou kooperácie, aby jeden extrémny pohľad doplnil druhým extrémom a dal tým najavo, že (akákoľvek) jednostranná interpretácia je pritiahnutá za vlasy. Práve v kooperácii rozpoznal prinajmenšom rovnocenný hybný faktor evolúcie, keďže podporuje rozvoj zvykov a vlastností, zabezpečujúcich úspešné prežitie a reprodukciu druhov. Pritom ani on sa nevyhol sociologickej implikácii svojej teórie, keďže v knihe naznačil kontinuitu medzi prirodzeným kooperatívnym správaním zvierat a ľudí: neustály progres ľudských spoločností vyžadoval stále dômyselnejšie formy spolupráce, ktoré ľudstvu umožnili výrazný spoločenský pokrok.
Altruizmus
Vyhľadávaný motivačný rečník, budhistický mních a Dalajlámov dvorný tlmočník Matthieu Ricard (médiami populárne označovaný za „najšťastnejšieho človeka na Zemi“) sa téme okrajovo venuje vo svojej horúcej novinke „Altruizmus“. Práve ten považuje za rozhodujúcu tvorivú silu, ktorú ponúka aj ako odpoveď na najvypuklejšie civilizačné problémy: „Hoci súťaživosť, samozrejme, existuje tiež, len spolupráca je taká tvorivá, že odpovedá vyšším úrovniam komplexity. Sme super-spolupracovníci a mali by sme ísť ešte ďalej!“ Prejavy altruizmu dokladá nielen u detí z rôznych kultúr vo veku 14 mesiacov (vyvracajúc starší mylný predpoklad o detskom egocentrizme v predškolskom veku), ale aj u zvierat. Vyvodzuje z toho evolučnú starobylosť altruizmu a odvoláva sa pritom na mnohých rešpektovaných etológov – okrem Kropotkina aj na Williama Hamiltona, Richarda Dawkinsa, Georgea Pricea či Wardera Clydea Alleeho.
Hamiltona považuje vedecká obec za jedného z najvýznamnejších evolučných teoretikov 20. storočia a veľký ohlas vzbudil jeho predpoklad, že altruistické správanie zvierat vyvolávajú určité gény. Práve týmto postulátom sa výrazne spolupodieľal na posune genetiky do centra záujmu výskumu evolúcie. Istú protiváhu predstavoval Richard Dawkins – pre zmenu hovoril o „sebeckom géne“, ktorý stojí paradoxne aj za kooperatívnou zložkou správania zvierat. Podľa neho aj za navonok altruistickými prejavmi treba hľadať sebecké motívy. Dokonca i George Price zakomponoval do svojej slávnej teorémy, v ktorej sa pokúsil matematicky opísať evolúciu a prírodný výber, predpoklad genetických predispozícií altruizmu. Primárne si všímal dva vzťahy v rámci skupín zvierat: altruizmus jednotlivca voči skupine a priemerný altruizmus celku. Pod altruizmom rozumel ohrozenie vlastnej prosperity (zdravia, kondície) v prospech prosperity ostatných jedincov. Výrazným faktorom úspechu skupiny sa tak stáva jej schopnosť rehabilitovať obetavé správanie altruistických jedincov, čím sa zvyšuje celková miera altruizmu v skupine, ako aj predpoklad jej úspešnej reprodukcie. V ideálnom prípade sa miera skupinového altruizmu rovnomerne rozvrství medzi jednotlivých príslušníkov skupiny, čím sa dosiahne istá „altruistická uniformita“ – výrazne zvyšujúca vyhliadky na prežitie.
Viac hláv…
Warder Clyde Allee sa taktiež nevyhol podozreniam, že spätne transponuje aspekty svojho oddaného boja za demokraciu a mier do sveta živočíchov. V tom prípade by sa však aj jednostranné zdôrazňovanie konfliktu ako hnacej sily zo strany (sociálneho) darwinizmu dalo označiť za spätné aplikovanie preexponovaného individualizmu ako prevládajúceho spoločenského svetonázoru do vedeckých postulátov. Akokoľvek, Allee prišiel k zaujímavým výsledkom, keď na vzorke pokusných karasov uskutočnil experiment, pomocou ktorého overil svoju hypotézu, že zvýšenie populácie (resp. jej hustoty) môže vďaka vyššej miere kooperácie paradoxne priniesť vyššiu mieru prosperity pre jednotlivcov. Táto korelácia vošla do histórie pod názvom „Alleeho efekt“. Populácia pokusnej vzorky rýb totiž rástla tým rýchlejšie, čím viac jednotlivcov obsahovala. Na základe zvýšenej miery prežitia dospel k priam heretickému záveru, že kooperácia mohla byť kľúčovým faktorom v evolúcii (a osobitne v evolúcii sociálnych štruktúr).
V 40. a 50. rokoch 20. storočia panoval všeobecný názor, že k významnejším populačným prírastkom dochádza pri menšom počte jednotlivcov, keďže „na hlavu“ pripadá väčší podiel na obmedzených zdrojoch. Alleeho odvážne tvrdenia preto vyvolali živú diskusiu i značnú počiatočnú dávku vzdoru zo strany evolučných dogmatikov. Napriek tomu sa Alleeho zistenia smelo môžu oprieť o reálie z prírody, ilustráciu predstavujú najmä zvieratá žijúce v stádach a svorkách. Živočíchom s vysokou mierou Alleeho efektu po dosiahnutí istého kriticky nízkeho bodu v populácii klesá miera populačného rastu do červených čísel, z ktorých už nie sú schopné sa vymaniť. Samozrejme, ani pozitívna korelácia medzi hustotou a prosperitou nedisponuje nekonečnou platnosťou a pokiaľ populácia dosiahne vrchol limitovaný zdrojmi (v prípade predátorov napríklad populačnými limitmi zvierat, ktoré dominujú na ich „jedálničku“), nevyhnutne dochádza k boju o zdroje i v rámci skupiny. Tento horný „bod zlomu“ však býva rozdielny a u mnohých zvierat sa pohybuje v obdivuhodne vysokých číslach, kedy k populačnému rastu dochádza i pri extrémne vysokej hustote populácie.
Prapolievka
I najnovšie poznatky z oblasti paleo- a mikrobiológie nahrávajú čoraz rozšírenejším názorom, ktoré symbiózu považujú za kľúč k pochopeniu evolúcie života. Zem existuje vyše štyri miliardy rokov, z čoho takmer polovicu času jediný prejav života predstavovala koncentrovaná „baktériová polievka“, ktorá čelila extrémnym podmienkam – chýbajúca ozónová vrstva totiž umožňovala prepúšťanie vysokej hladiny silného ultrafialového žiarenia. To neustále poškodzovalo život uchovávajúce reťazce DNA, jedinou možnosťou na prežitie baktérií teda ostala vysoká miera spolupráce. Extrémne podmienky podnietili čulý život v „prapolievke“, kedy sa primitívne baktérie naučili dômyselne vymieňať životodarné informácie – miniatúrne fragmenty DNA. Tie si dopĺňali aj z poškodených a umierajúcich buniek, ale aj rudimentárnych zbytkov na pomedzí živého a neživého sveta, označovaných ako replikony. Niektoré z nich, dnes známe pod menom vírusy, dokonca podnietili kooperatívne vzťahy s baktériami. Hostiteľská baktéria si štruktúrou víru dopĺňala svoju cytoplazmu, kým vírus ju na oplátku mohol využívať na svoju replikáciu. Za miliardy rokov sa tak vytvorila dômyselná celoplanetárna horizontálna sieť, umožňujúca globálnu výmenu genetických informácií a materiálu. Toto prehistorické „genetické inžinierstvo“ umožnilo baktériám prežiť a vytvorilo základné predpoklady pre neskorší rozkvet najrozličnejších životných foriem na Zemi.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate vo februárovom čísle GOLDMAN (2016)