Sicílska mafia
Pôvod a činnosť mafie opriadli mnohé legendy i dezinformácie. Často sa zabúda na sicílske korene a pôvodný význam tohto fenoménu, úzko súvisiaceho so sicílskym kultúrnym a spoločenským rámcom.
Pôvod mafie dodnes zahaľuje rúško tajomstva a neexistuje iba jeden oficiálny výklad. Aj interpretácie pôvodu slova „mafia“ sa rôznia. Mohlo vzniknúť zo sicílskeho prídavného mena „mafiusu“ (chvastajúci sa, príp. odvážny), no k profilovaniu významu slova mohol napomôcť aj lokálny hovorový výraz „mafie“, ktorým sa označovali miestne jaskyne, poskytujúce útočisko utečencom a kriminálnikom. Sicília kedysi patrila pod arabskú správu, a tak slovo môže mať aj arabský koreň (napríklad „mahyas“ – agresívne chvastanie, „muafa“ – ochrana alebo „Ma´afir“ – názov kedysi vládnuceho arabského kmeňa). Akokoľvek, k rozšíreniu pojmu výrazne dopomohla divadelná hra z roku 1863 „I Mafiusi de la Vicaria“, v ktorej vystupoval gang, pripomínajúci dnešné mafie. Následne sa slovo mafia vo význame organizovaného zločinu začalo bežne objavovať v novinách i úradných listinách, čím sa definitívne ustálil jeho súčasný význam.
Mafia ako zrkadlo
Rôznia sa aj definície mafie, čo je pochopiteľné vzhľadom na variabilitu rozličných organizácií. V prípade pôvodnej mafie, sicílskej Cosy Nostra, sa žiadny pokus o definíciu nezaobíde bez zdôraznenia výrazných regionálnych špecifík a úzkeho prepojenia na miestnu sicílsku kultúru. V 70. rokoch 20. storočia mal pojem ešte stále aj širší významový rámec, keď označoval akúsi neuchopiteľnú sicílsku silu, živelnosť a kultúrny postoj. Niektorí odborníci chápu sicílsku mafiu ako rýdzo lokálny fenomén, ktorého kultúrne špecifiká môžu v plnej miere pochopiť len miestni. Sicílsky etnograf Giuseppe Pitré sa pokúsil vytvoriť všeobecnú definíciu, ktorá by zahrňovala aj tento aspekt: „Mafia je vedomie hodnoty seba samého, preexponovaný koncept individuálnej sily ako jediného rozhodujúceho činiteľa pri riešení akéhokoľvek sporu, pri každom strete záujmov či ideí.“
Mafiánsky životný štýl je hlboko zakorenený v sicílskom konzervativizme a lokálnych konvenciách, a tak kým na ostrove nedôjde k fundamentálnej zmene v samotných spoločenských ustanovizniach, mafiu sa vykoreniť nepodarí. Odborníci upozorňujú tiež na početné nepresnosti pri bežnom vnímaní iných kriminálnych syndikátov – ‚Ndrangheta v Kalábrii, Camorra v Neapole či Sacra Corona Unita v Apúlii – tie sa síce organizačne ponášajú na mafiu, no historická korektnosť jednoznačne velí označovať za mafiu jedine sicílsku Cosa Nostra (prípadne ešte jej americký výhonok).
Ako teda interpretovať pojem mafia? Možno ju chápať ako zrkadlo sicílskeho spôsobu života, ako spoločný podnik (kartel) organizovaného zločinu, ako vo väčšej či menšej miere centralizovanú tajnú spoločnosť, alebo akýsi „tieňový“ štát (štát v štáte) či „anti-štát“. Akademici Gambetta či Franchetti ju charakterizujú ako „kartel súkromných ochranných firiem“, ktorých hlavným predmetom činnosti je výpalníctvo. Svoju krvavú reputáciu používajú na ochranu platiacich klientov pred krádežami, vandalizmom, podvodmi či konkurenciou (napríklad v podnikaní). Mafia zároveň dohliada nad výkonom nelegálnej trestnej činnosti v pozícii nestranného dohľadu, kedy účastníci využívajú jej služby na zabezpečenie bezproblémovej realizácie ilegálnej transakcie (mafia teda supluje úlohu, ktorú plnia štátne orgány – polícia, úrady a súdy – pri zabezpečovaní legálnych obchodných transakcií).
Zrod
Mafia sa zrodila v období prechodu z feudalizmu do kapitalizmu, ku ktorému na Sicílii došlo v prvej polovici 19. storočia. Po anexii ostrova v roku 1860 talianske úrady prerozdelili veľkú časti feudálnych a cirkevných majetkov medzi roľníkov (počet majiteľov pozemkov sa zvýšil z pôvodných 2.000 až na 20.000), čo viedlo k rozkvetu maloburžoázie, ako aj ku zvýšenému dopytu po zabezpečení ochrany novonadobudnutých majetkov. Nakoľko vtedajšie úrady nedisponovali dostatočným bezpečnostným personálom, kriminalita dostala zelenú a pálčivá otázka jej eliminácie sa ocitla na programe dňa. Majitelia pozemkov zareagovali sformovaním vlastných jednotiek, ktoré mali chrániť majetok pred potulnými banditmi a súkromné „domobrany“ (ktorých činnosť neupravovala legislatíva) sa stali základom budúcich mafií. Tieto „proto-mafie“ však boli často zložené práve z bývalých kriminálnikov, ktorí v konfrontácii s banditmi volili vzájomne výhodné riešenia a špekulácie. Mnohé z týchto organizácií dostali postupne pod ochranu viacero majetkov, a to im umožnilo výhodnejšiu cenovú politiku aj generovanie vyšších ziskov.
Mafiánska ochrana sa podnikateľom a statkárom osvedčila. Pre ilustráciu: v 20. rokoch 20. storočia bola úspešnosť v dolapení zlodejov dobytka a jeho prinavrátenia majiteľom závratných 95 % v porovnaní s biednymi výsledkami polície, ktorá pomohla iba v každom desiatom prípade. Sila mafie rástla, z radov vidiečanov získavala bystrých ambicióznych mladíkov, ktorí sa angažovali v krádežiach, pašeráctve a iných podvodoch – tieto „skills“ vložili svojim novým chlebodarcom priamo do vienka. Keďže ich činnosť aj napriek postaveniu mimo zákon verejnosť tolerovala (či dokonca priamo podporovala), netrvalo dlho a mafia získala pocit absolútnej moci. Štátne orgány sa prebrali neskoro a prvé pokusy pristrihnutie ich krídla skončili fiaskom – polícia postupovala necitlivo a brutalitou si znepriatelila obyvateľstvo. Navyše, expandujúca mafia neváhala využiť žiadnu z príležitostí na upevnenie moci, a tých nestabilná politická situácia po zjednotení talianskych zemí poskytovala dostatok. Viacerým „klientom“ z radov politikov dopomohla k obsadeniu prominentných pozícií v štátnej správe (aj zabezpečením hlasov vo voľbách), pričom za odmenu získavala ochranu pred postihom, ako aj množstvo iných privilégií. Vznikali štruktúry tieňovej pyramídy, ktorá mala rásť popri tej oficiálnej (štátnej), aby sa napokon končeky oboch pyramíd stretli v najvyšších sférach – nad zákonom, vo svete sofistikovaných zločinov „bielych golierov“.
Fašisti vs. mafia
Čoskoro však nastali krušné časy. Štátnu moc uchopil líder Národnej fašistickej strany Benito Mussolini a v roku 1925 nastolil diktatúru jedného muža a jednej strany. Politické body sa snažil uhrať aj bojom proti mafii, čím zároveň legitimizoval aj eliminovanie opozičných politikov, ktorých obviňoval z mafiánskych konexií. Sformoval špecializovanú zložku z elitných príslušníkov policajných a armádnych zložiek, ktorá získala výnimočné postavenie a nadštandardné právomoci s jediným cieľom: zlikvidovať mafiu. Fašisti preukázali neuveriteľnú brutalitu, v priebehu troch rokov zadržali 11.000 ľudí podozrivých z napojenia a z mnohých vytĺkli priznanie extrémnym násilím, mučením či hrozbami likvidácie rodiny. Usvedčili napokon 1.200 ľudí a mnohých popravili bez nároku na súdny proces. Aj napriek propagande o nekompromisnej likvidácii mafiánskych štruktúr existujú názory, podľa ktorých Mussolini pochytal iba „malé ryby“ a väčšie ostali nedotknuté. Zdroje z okolia vtedajšej mafie však uznali, že jeho intervencia im skutočne sťažila život. Mafiánsky zbeh Antonio Calderone: „Muzika sa zmenila. Mafiosi mali v tej dobe ťažký život. Po skončení druhej svetovej vojny mafia prakticky neexistovala.“
Mnohí neskorší prominenti (napríklad Carlo Gambino a Joseph Bonanno) sa uchýlili do USA, kde založili vlastné impérium. Vývoj 2. svetovej vojny zbytkom mafiánskych štruktúr zahral do karát. V roku 1943, kedy Spojenci na čele s USA úspešne obsadili časť Talianska, nastal chaos a opäť sa vytvorili podmienky pre zvýšenú kriminalitu. Fašistické štátne štruktúry nahradili provizórne orgány, zriadené okupačnými silami a v mnohých úradoch sa ocitli mafiáni, ktorí v očiach dezorientovaných okupačných síl získali legitimitu „disidentskou“ činnosťou. Vďaka tomu mafia úspešne reštaurovala svoje rady a opätovne prenikla do štátnych inštitúcií.
Antisocialistická kampaň
V rozvrátenom povojnovom Taliansku začalo naberať na sile komunistické hnutie, čo pre mafiánske štruktúry predstavovalo značnú hrozbu. Netrvalo dlho a tá sa premenila v realitu, keďže povojnový minister poľnohospodárstva, nominant Talianskej komunistickej strany, zaviedol reformy na podporu družstevníctva a značnú redistribúciu poľnohospodárskych pozemkov medzi chudobných roľníkov. Veľkopodnikatelia s konexiami na mafiu, ktorí boli nútení zbavovať sa časti svojich pokútne získaných pozemkov, zareagovali silnou vlnou zastrašovania. Mnohí socialistickí reformátori boli zavraždení, neslávne sa do histórie zapísal masaker počas prvomájových osláv v roku 1947 – útočníci zabili jedenásť ľudí a ďalších tridsať zranili. Talianska verejnosť dodnes túto udalosť vníma ako jeden z najkontroverznejších incidentov, teóriu prepojenia útočníkov na mafiu sa však dodnes nepodarilo spoľahlivo potvrdiť. Situáciu s pozemkami napokon vyriešila „neviditeľná ruka trhu“ – mafia ponúkla majiteľom pozemkov viac, ako vláda so svojimi redistribučnými snahami. Ďalším dôsledkom tenzie bol i presun značnej časti mafiánskych štruktúr do mestských oblastí.
Prienik do obchodu
Do povojnového diania výrazne prehovoril predstaviteľ americkej emigrantskej vetvy Joseph Bonanno. Kolaps amerického drogového biznisu v 50. rokoch mu spôsobil nejednu vrásku a keďže víťazná revolúcia Fidela Castra zároveň výrazne zmenila situáciu na Kube (ktorá platila pod Batistovým vedením za semenište drogového biznisu), zvolil návrat na rodnú sicílsku hrudu. Kvôli potenciálnym astronomickým ziskom očakával značnú rivalitu medzi talianskymi klanmi, a tak inicioval zriadenie Sicílskej mafiánskej komisie, ktorá mala zabezpečovať spravodlivé riešenie vzájomných konfliktov. Počas udalostí, ktoré vošli do dejín talianskej mafie ako „Ovládnutie Palerma“, prenikla mafia do developerskej sféry a obchodu s nehnuteľnosťami. Pravdepodobne aj vďaka konexiám vo vysokej politike sa im v rokoch 1959 až 1963 podarilo dostať k 80 % stavebných povolení, navyše stavebné firmy v novo nadobudnutom teritóriu donútili platiť za „ochranu“. Množstvo budov, ktoré nevyhovovali ani elementárnym bezpečnostným štandardom, sa postavilo ešte pred získaním oficiálneho povolenia úradov. Ďalším pľuvancom do tváre občanov bolo zdemolovanie mnohých historických budov, ktoré museli ustúpiť záujmom expandujúcej mafie. Mnohé zdroje dokonca uvádzajú, že mafia v okolí Palerma ovládla kompletne celý reťazec v sektore od ťažby v lomoch cez demolačné práce, cementárne a veľkosklady až po dodávateľov konštrukčných prác a sanitačných potrieb.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate vo februárovom čísle GOLDMAN (2016)