Britský profesor kybernetiky Kevin Warvick patrí medzi najvplyvnejších vedcov súčasnosti. Preslávil sa najmä experimentami, kedy úspešne prepojil svoj organizmus s mechanickými zariadeniami. Tvrdí, že je dôležité, aby ľudia svoje tela vylepšili technológiami, lebo inak nás predbehnú stroje a budú inteligentnejšie ako my…
„Narodil som sa ako človek. Bola to jednoducho nešťastná náhoda osudu – podmienkou miesta a času, v ktorom žijem. Avšak verím, že to môžem zmeniť,“ povedal Kevin Warwick na jednej zo svojich populárnych prednášok. Ľudské telo považuje za obmedzujúce a zmysly za slabé. Preto vymýšľa zariadenia, ktoré človeku prinesú nové schopnosti. Pritom ich odvážne skúša na vlastnom tele. Mnohí ho vnímajú ako šialeného vedca, iní ako neuveriteľného, fascinujúceho priekopníka vedy.
Úspešný vedec
Narodil sa 9. februára 1954 v anglickom Coventry, kde prežil aj detstvo. Navštevoval prestížne chlapčenské gymnázium Lawrenca Sheriffa vo Warwickshire a patril medzi najlepších žiakov. Už ako malý sa zaujímal o elektrotechniku, no najviac ho fascinovali roboty. Preto po absolvovaní základného štúdia sa rozhodol absolvovať učňovskú prípravu v Britskom telekomunikačnom stredisku. Následne nastúpil na Astonskú univerzitu, kde získal magisterský titul. To mu však nestačilo. Svoje doktorandské štúdium napokon absolvoval na londýnskej Kráľovskej univerzite a od roku 1994 má titul doktora vied. Pracoval pre univerzity v Oxforde, Newcastle, Warwicku a Readingu. V súčasnosti pôsobí na Univerzite v Coventry aj ako hosťujúci profesor na viacerých európskych univerzitách, okrem iných aj na pražskej ČVUT (České vysoké učení technické). Preslávili ho najmä kontroverzné experimenty, o ktorých častokrát prednáša. Vystupoval aj na konferenciách TED a publikoval množstvo vedeckých článkov. Okrem toho napísal niekoľko vedecko-populárnych kníh, v najznámejšej „I Cyborg“ opisuje svoj popredný projekt Cyborg, ktorý mu vyslúžil trefnú prezývku „Kapitán kyborg.“ Ako popredný vedec v oblasti kybernetiky získal množstvo ocenení, medzi nimi nechýba ani Mountbattenová medaila, udeľovaná medzinárodnou organizáciou Institution of Engineering and Technology.
Cyborg 1.0
Termín kyborg sa prvýkrát objavil v sci-fi literatúre a označuje osobu vybavenú umelými súčasťami. Môže ísť o robotické protézy alebo o implantáty, ktoré kompenzujú postihnutie, prípadne vylepšujú schopnosti ľudského organizmu. Práve tento aspekt rozvíjal projekt Cyborg – povýšiť človeka na kyborga. Warvick všetky s ním spojené experimenty vykonával na vlastnom tele. „Pokiaľ ide o mňa, nie som bláznivý vedec, ktorý ničí seba samého. V skutočnosti ide o vyvrcholenie mojej doterajšej práce.“
Projekt Cyborg prebiehal vo dvoch fázach. Prvá sa viaže na dátum 24. augusta 1998, kedy mu Dr. George Boulous do ľavého predlaktie voperoval jednoduchý vysokofrekvenčný identifikátor (RFID). Išlo o rovnaký typ kremíkového čipu, aký sa používa na zabezpečenie tovaru proti krádeži. Keď je čip v blízkosti snímača, vyšle signál, čím sa spustí poplašné zariadenie. Na rovnakom princípe fungoval aj Warwickov implantát. Čip komunikoval s počítačom, ktorý sledoval profesorovu polohu, keď sa nachádzal na Katedre kybernetiky univerzity v Readingu. Výsledok bol veľmi zaujímavý. Pri hlavnom vchode sa nachádzal reproduktor, ktorý pri zaznamenaní signálu z implantátu zahlásil: „Dobrý deň profesor.“ Ako vedec ďalej prechádzal budovou, otvárali sa pred ním dvere a rozsvecovali svetlá. Tiež pri vstupe do osobného laboratória sa automaticky aktivovalo kúrenie.
Implantát nosil deväť dní. Experiment mal ukázať, ako ľudský organizmus naň zareaguje. Keďže takýto zákrok nik dovtedy nepodstúpil, lekári sa obávali možných rizík. Hrozil napríklad vznik zápalu. Našťastie profesorove telo implantát prijalo bez problémov. Vedec chcel tiež zistiť, či možno prenášať informácie z a do implantátu. Predpovedá totiž, že takéto zariadenia do roku 2030 nebudú ničím neobvyklým. „Technológia implantácie čipov má potenciál ovplyvňovať naše životy spôsobmi, ktoré boli dlho považované za sci-fi.“ Jediný čip môže obsahovať všetky informácie o jeho nositeľovi, od detailov programu Access a Visa až po zdravotné záznamy. Údaje by sa navyše mohli podľa potreby ďalej aktualizovať.
Nebezpečný zákrok
Druhá fáza Projektu Cyborg nasledovala v marci 2002. Warvick si tentokrát nechal do ľavej ruky voperovať čip so sto elektródami, ktoré boli pripojené na nervové vlákna medzi lakťom a ramenom. Toto nervové centrum prenáša viac informácií ako ktorákoľvek iná časť ľudského tela okrem hlavy a chrbtice. „Kým implantáty nedokážeme umiestniť bližšie k mozgu, napríklad do miechy, kde je silnejší systém vysielania a prijímania senzorických signálov, rameno je ideálnou polovičnou cestou,“ vysvetľoval Warvick. Náročná operácia sa uskutočnila v oxfordskej nemocnici Radcliffe Infirmary a trvala vyše dvoch hodín. Chirurgovia čip vložili do dvojcentimetrového rezu pri lakťovom kĺbe a následne sa pokúsili jednotlivé elektródy prepojiť s nervovými vláknami. „Neviem, ako budem reagovať na neznáme signály prenášané do môjho mozgu, pretože doposiaľ nikto nič také neskúšal,“ zdieľal svoje obavy pred operáciou. Ak by sa zákrok nepodaril, mohol by doživotne trpieť bolesťami nervov alebo stratiť cit v celej ruke. Počas operácie ani neskôr sa neprejavili žiadne komplikácie. Warvickovo telo si na implantát veľmi rýchlo zvyklo, ba postupom času sa nervové tkanivo okolo pripojených elektród rozrástlo. Profesor mal počas nasledujúcich troch mesiacov, kedy čip nosil vo svojom tele, schopnosti akoby prišiel z iného sveta.
Cyborg 2.0
Implantát zachytával slabé elektrické impulzy, vysielané mozgom, keď sa človek rozhodne pohnúť nejakým svalom. „Podobne ako keď niekto odpočúva váš telefonát,“ povedal Warvick. Čip posielal signály do veľkého náramku na zápästí, ktorý komunikoval priamo s počítačom. Vedec prostredníctvom vysielaných signálov z čipu dokázal ovládať elektrický vozík alebo aj robotickú ruku, ktorá presne kopírovala jeho pohyby. No jeho zámerom bolo hlavne zdokonaliť ľudské telo. To sa mu prvýkrát podarilo, keď svoj čip prepojil s ultrazvukovým snímačom, umiestnenom na baseballovej čiapke, ktorú mal na hlave. Snímač prostredníctvom implantátu do nervových dráh vysielal slabé elektrické pulzy. S klesajúcou vzdialenosťou medzi vedcom a nejakou prekážkou sa ich frekvencia zvyšovala. Vďaka tomu dokázal vnímať vzdialenosti aj so zakrytými očami. Rovnakým spôsobom sa v priestore orientujú netopiere.
Spojenie na diaľku
Implantát sa prostredníctvom počítača dokonca podarilo pripojiť na internet. Vďaka tomu Warvick dokázal ovládať robotické rameno na univerzite v Readingu, zatiaľ čo on sa nachádzal na inom kontinente – v New Yorku na Kolumbijskej univerzite. A nielen to. Senzory na robotickom ramene spätne odosielali signály o sile stlačenia. Warvickov implantát ich prijímal a následne do jeho prstov vysielal slabé elektrickými stimuly. Vďaka tomu profesor „cítil“, keď sa umelé rameno niečoho dotýkalo – akoby šlo o jeho vlastnú ruku. A v experimentovaní zašiel ešte ďalej. Rozhodol sa, že podobným spôsobom sa spojí s manželkou Irenou. Presvedčil ju, aby si do ľavého ramena nechala voperovať jednoduchý čip, ktorý prostredníctvom rádiových signálov komunikoval s jeho implantátom. Potom, keď pohla napríklad malíčkom, čip zachytil elektrický pulz z nervovej dráhy a odoslal ho do profesorovho. Prejavilo sa to tak, že v rovnakej časti tela pociťoval slabé elektrické impulzy. Prenos taktiež fungoval z Kevinovho do Ireninho implantátu. Obaja takto vedeli, aké pohyby s ľavou rukou práve vykonáva druhá osoba. Šlo o prvú priamu, čisto elektronickú komunikáciu medzi nervovými systémami dvoch ľudí. Študenti z Kráľovského kolégia umení v Londýne pre Irenu navrhli náhrdelník, ktorý bol prepojený s profesorovým čipom v ľavej ruke. Farba šperku sa menila podľa signálov z jeho nervového systému. Keď bol vedec rozčúlený alebo rozrušený, náhrdelník svietil červenou farbou. Inak ostával modrý.
Skvalitňovanie života
Warvicka k ďalšiemu výskumu motivuje skutočnosť, že technológia, ktorú skúša na sebe, môže účinne pomáhať ľuďom s fyzickým handicapom. Napríklad metóda, akou bol prepojený s manželkou, pravdepodobne umožní prekonať ochrnutie spôsobené zranením miechy. V takýchto prípadoch sa dôsledkom prerušenia v určitej časti nervovej dráhy do končatín nedostávajú impulzy z mozgu. Implantáty by umožňovali „premostiť“ poškodenú časť a pacient by sa tak opäť mohol hýbať. Vedec tiež vyvinul množstvo iných technických pomôcok, ktoré ľuďom so zdravotným postihnutím skvalitňujú život. V spolupráci s anglickým neurológom Alim Jamousom vyvinul rôzne elektrické a samoobslužné vozíky. Zostrojili aj podporný robotický rám, ktorý ľuďom s poraneniami chrbtice pomáha v pohybe.
V roku 2010 sa zúčastnil projektu anglicko-čínskeho vedeckého tímu, ktorý vyvinul nový spôsob liečby Parkinsonovej choroby pomocou hĺbkovej mozgovej stimulácie. Ide o liečebný postup, keď sa pacientovi do mozgu vsadia elektródy, ktoré slabým elektrickým prúdom stimulujú určité mozgové bunky. Warvick s ďalšími výskumníkmi vymyslel zariadenie, ktoré určuje, kedy a v ktorých konkrétnych partiách je stimulácia najvhodnejšia. Postup pacienta síce nevylieči, ale pomôže mu potlačiť typické trasenie. Warvick sa taktiež domnieva, že elektrická stimulácia dokáže umelo vyvolať emócie či pocity. Tie totiž rovnako ako pohyb vznikajú vďaka slabým elektrickým signálom, prechádzajúcim nervovou sústavou. Implantovaný čip ich teoreticky dokáže zachytiť, skopírovať a odoslať do počítača, kde by boli uložené. V prípade potreby by sa dali odoslať späť do implantátu, ktorý by stimuloval adekvátne nervové dráhy. Jeho nositeľ potom znova prežije rovnaký pocit.
Marek Jurčík
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v októbrovom čísle GOLDMAN