Hovorí sa, že Afriku si možno iba zamilovať, alebo povedať: už nikdy viac. Tu, vedľa pralesa, som zostal bez peňazí, pasu, kreditky, SIM karty (zlodeji sa nájdu všade vo svete.), ale ani mi nenapadlo povedať: už nikdy viac… Afrika je totiž fajn.
V bare Etsotoe Spot v meste Ho sedí chlapík menom Robert a užíva si prestávku v horúcom dni. Sme na autobusovej stanici, ktorá sa ničím nepodobá na žiadnu európsku. „V Ghane sú fajčiari ako narkomani. Spodina,“ upozorňuje Robert vo fajčiarskom bare pod celkom funkčným ventilátorom, upevneným na strope. Pracuje hrdlom i očami. Okrikuje potenciálnych cestujúcich, prichádzajúcich na stanicu a plní šoférovi, s ktorým spolupracuje, jeho troll-troll. Troll-troll je dodávka s dvanástimi sedadlami, na ktorých si vysoký človek, skrčený počas jazdy trvajúcej neraz viac ako hodinu, vytrpí svoje. Navyše v horúčave… Tropické slnko Afriky v uzavretom priestore ešte viac posilňuje moju túžbu dostať sa čím skôr do cieľa. Tá horúčava Európanovi udrie do nosných dierok hneď, ako vystúpi z lietadla.
V horúcej kaši
V mestskom prostredí Afriky je už od rána horúco – ako u nás doma na obed počas letného tropického dňa. Celkom iný typ horúčavy na čiernom kontinente však pocítite, keď sa ocitnete bez finančných prostriedkov… Lepšie hotely mávajú pri vchode security, ktoré strážia vysokým plotom ohradené areály hotelov. Je dobré, keď človek neexperimentuje zo šporovlivosťou a ubytuje sa v „lepších“ hoteloch. Mne doklady i peniaze zmizli v hoteli aj vďaka mojej hlúpej nepozornosti. Keď existuje možnosť uložiť si cennosti do sejfu, treba to využiť. Horúce slnko však unavuje a robí človeka nepozorným. Samozrejme, po tomto zážitku mi napadla aj predstava, ako beloch prosí o peniaze Afričana, aby sa dostal do blízkosti ambasády v hlavnom meste. Smiešne, absurdné… V tej „mojej“ Afrike som žiadneho žobráka nevidel, totiž ak väčšina ľudí na ulici nemá iný cieľ, iba ako-tak prežiť a zarobiť aspoň na dnešný deň, márne by si niekto položil na zem klobúk nádeje. Ešteže mi zostalo vo vrecku 40 dolárov a mobil s kreditom. Vedel som prezvoniť rodinu, vedel som sa dovolať na ambasádu, ba nakoniec aj priateľstvo s Róbertom mi prišlo vhod. Taxík na políciu i na autobus bol zadarmo. Do hlavného mesta to bolo približne 250 km. Základ je však zachovať si vždy chladnú hlavu, resp. sústrediť sa na nasledujúci krok a nemyslieť na celý rad problémov, či umárať sa, v akej sme horúcej kaši.
Palmové víno
Doma, neďaleko svojho sadu v dedine Zafír (cca 10 km od mesta Ho), Róbertov brat Francis prehŕňa na site kakaové bôby. „Sušia sa päť dní a potom ich zanesiem do výkupu do mesta,“ chváli sa Francis s klobúkom na hlave, vystajlovaný ako nejaký jazzman. Na horúcom slnku zatiaľ len cítiť kvas, podobný brečke pripravenej na vypálenie našej slovenskej slivovice. Kakaové bôby sú obalené sladkou bielou hmotou. Pod improvizovaným prístreškom na štyroch drevených koloch, v ktorom prefukuje svieži vietor z neďalekého pralesa, Francis presekne mačetou jeden z kakaových plodov, vyberie bôb a začne cmúľať. „Taký chutný cukrík, oplatí sa cmúľať aj minútu.“ Ovocie z Afriky sa chuťou ani len z diaľky nepodobá „čerstvému ovociu“ z európskych hypermarketov. „Rajská záhrada, tá Afrika,“ povzdychnem. „Z kakaa alkohol nerobíme. Zajtra si dáme palmové víno,“ reaguje na môj podnet Francis. Nuž, palmové víno je „radosť“, alkohol v ňom ani necítiť, chutí ako malinovka. Keď sa pije s mierou, môže sa piť celý deň a ak sa domáci náhodou opijú, neváľajú sa po zemi ako opilci u nás. Nie sú ani agresívni.
Do Zafiru ma Róbert vzal pôvodne na kakao. Nie však na to dobre vymiešané kakao s mliekom, aké si zvykneme vychutnávať pri raňajkách v Európe. Mlieko sa totiž v Ghane pije okamžite. Nadojiť a vypiť. Chladnička? Zabudnite. Sme predsa v trópoch a v biednej Afrike, kde iba zopár šťastlivcov v hlavnom meste bohatne na exporte a importe, či vo fabrikách z čias kolonializmu – novodobého i starodobého.
Podvečer, kým importujem „kakaové“ fotografie z SD karty do počítača, si v hoteli vypočujem jednu z lokálnych predstáv o krajine hojnosti. „Ghančania sú šikovní ľudia. Budem mať desať miliónov dolárov a potom všade nasadím kakaové plantáže,“ opatrne sa pohybujúc, nejasne artikuluje podgurážený návštevník hotela.
Malária
Víno sa pije z pollitrových misiek, a tie sa oplachujú v nádobe s nekupovanou vodou… Môj cestovateľsko-fotografický žalúdok si však stále drží kredit. Žiadna hnačka či iný problém. Dokonca ani malária. Francis je presvedčený, že tá sa prenáša vodou: „S maláriou tu nemáme žiaden problém. Sú však dediny, kde sa vyskytuje. Dostanú ju ľudia, ktorí nepijú kupovanú vodu. Nakazia sa.“ Maláriu, pochopiteľne, prenáša komár z rodu Anopheles, tie malarické oblasti mu však verím. Pod vplyvom únavy a kresťanskej viery si v hotelovej izbe nerozprestriem moskytiéru. Len sa nasprejujem repelentom s obsahom 25% DEET-u. Účinná látka na africké komáre platí. Slovenskí lekári odporúčajú nakupovať po príchode do Afriky miestne repelenty. Na horúcom kontinente však viac ako repelenty „idú“ miestne Biolity, ktorými sa sprejujú izby.
Mimochodom, v Ghane odporúčam kúpiť darčekový likér z lieskových orieškov. Ja som si ho, žiaľ, domov nedoniesol – štrngal som si ním s Uwem z desaťtisícového nemeckého mestečka. Uwe prišiel do Ghany prenajať si byt za 700 eur v hlavnom meste Accra. „Dúfam, že ma tá ženská nenabalí,“ poznamenal s úsmevom. Dvakrát rozvedený Uwe si prvýkrát zobral ženu z Thajska, druhýkrát z Dominikánskej republiky. Ghana sa štýlom života i ľuďmi Dominikánskej republike vlastne v mnohom podobá. Napokon, dlhé roky bola prestupnou stanicou pri obchode s otrokmi zo Západnej Afriky (teda aj Ghany).
Otroctvo
Otroctvo v Afrike sa praktizovalo už dávno predtým, ako doplávali prvé portugalské lode k jej západnému pobrežiu. Otrokmi sa stávali zajatci z lokálnych vojnových konfliktov. Vytrhnutí z každodenného slobodného života, otroci pracovali na poliach i v domácnostiach a po rokoch sa stávali členmi rodiny, otrokmi boli len „formálne“. Potom sa však giganticky rozvinul transatlantický obchod s otrokmi, keď obchodníci bez škrupúľ, miestni „bossovia“ či dobrodružní „bieli lovci“ predávali ľudí na pobrežie veľkým európskym obchodným spoločnostiam. Najprv Portugalci, neskôr severské krajiny v zastúpení Švédskej obchodnej spoločnosti, Dánskej obchodnej spoločnosti a napokon sa do špinavého obchodu zapojili i Angličania. Približne 40 pevností na pobreží Ghany si navzájom vymieňali, predávali a dobýjali. Otrokov dovezených na pobrežie Európania zatvárali do pevností a tam museli znášať utrpenie vo väzení, až kým sa nenaplnila veľká loď. Ďalšie príkoria zažívali pri transporte cez oceán. Odhaduje sa, že polovica otrokov cestu neprežila. V koloniálnej ríši britského kráľovstva sa územie dnešnej Ghany nazývalo Zlaté Pobrežie. Stala sa prvou krajinou subsaharskej Afriky, ktorá získala nezávislosť (1957). Jej prvý prezident Kwame Nkrumah bol zároveň jeden zo zakladateľov Organizácie africkej jednoty, transformovanej do dnešnej Africkej únie, tá sa stala akýmsi nositeľom panafrikanizmu. Ghana, ktorá sa vždy radila k lídrom kontinentu, dnes žije úspešný príbeh s 8-percentným hospodárskym rastom.
Martin Baláž
foto Martin Baláž
Celý článok si prečítate v novembrovom čísle GOLDMAN (2017)