Zločinci, o ktorých bude reč, patria k veľmi zvláštnej „fajte“ kriminálnikov. Svoje tváre nemaskujú pančuchami, nepracujú v rukaviciach, ich „náradím“ nie sú strelné ani rezné zbrane, brutalitu nahrádzajú estetickým cítením a „mäsiarinu“ filigránstvom… a navyše, pod svoje protizákonné činy sa dokonca podpisujú (i keď zásadne cudzím menom). Oficiálne sa im hovorí falzifikátori umenia a na svete sa zjavili pravdepodobne s prvými ozajstnými umelcami.
K dejinám umenia by sa paralelne dali zostaviť akési dejiny falšovateľov a bolo by to rovnako vzrušujúce a pestré čítanie. Už rímski hrnčiari s obľubou falšovali grécke nádoby, mnohí slávni panovníci falšovali mince a dokonca i takí machri od „kumštu“ ako Michelangelo či Rubens majú na rováši nejeden falzifikát, hoci to znie na prvé počutie neuveriteľne. Príčiny vedúce k „umeniu“ falšovania (slovo umenie som dal síce do úvodzoviek, ale falšovatelia aj napriek ekologickej nečistote myšlienok patria nepochybne k umelcom) boli a sú rôzne. Štatisticky však na body víťazí jasný motív, ktorému sa „jakubiskovsky“ hovorí aj: „peniaze, peníze, peňeži“. Vynechajme z nášho rozprávania falšovanie nábytku, sôch, známok či mincí a sústreďme sa len na obrazy. A na dvadsiate storočie. A na príbehy falšovateľov, ktorých mená dnes dejiny kriminalistky zaznamenávajú s rovnakou „úctou“, s akou kunsthistorici skloňujú mená klasikov výtvarného umenia.
Falšovanie ako pomsta
Nekorunovaný „kráľ falšovateľov umenia“, Holanďan Han van Meegeren (1889), mal asi dvanásť rokov, keď vyriekol vetu, ktorá predznamenala jeho budúci osud (zrejme mu vykĺzla mimovoľne, ale…). Svojmu strýkovi pošepol do ucha: „Raz budem maliarom, takým, akým bol Jan Vermeer van Delft alebo Pieter de Hoogh.“ Detské predstavy o budúcom povolaní bývajú z veľkej miery iba modelovaním snov, posplietaných z momentálnej obľuby toho ktorého knižného, futbalového či filmového hrdinu. Han van Meegeren v tomto smere patrí k výnimkám potvrdzujúcim pravidlo. „Výtvarnej“ obsesie sa nevzdal ani v dospelom veku a svoje výtvory s obľubou neodbytne a naliehavo ponúkal kunsthistorikom i galeristom s presvedčením, že práve on je pokračovateľom tradície svetovo uznávanej nizozemskej stredovekej maľby, na ktorú bol ako Holanďan právom pyšný. No znalci boli iného názoru. Uznávali remeselnú pripravenosť snaživého milovníka umenia, ale zárodok génia nie a nie nájsť, dokonca ani lupou. A tak sa v dvadsiatych rokoch van Meegeren poberá do mekky umenia – Paríža, v slepej nádeji, že jeho (doma neakceptovaný) talent prepukne práve tu. Ale ani Paríž v ňom neobjavil nového Rembrandta, a tak mu neostávalo iné, ako uspokojiť sa s maľovaním kópií, za šestáky predávaných parížskym bukinistom.
Ale prišiel deň D! Zatrpknutý, neuznaný génius stál v Louvri s maliarskym stojanom a kopíroval akéhosi klasika, keď mu to docvaklo: „Dobre, vy hlupáci, ak vám nestačí moja genialita, dostanete inú. Vlastne nie, dostanete moju vlastnú – len s iným menom.“ V ten deň začala kariéra podivuhodného génia – lebo to, čo v neskorších rokoch van Meegeren predviedol svetu, je vskutku geniálne. Na niekoľko rokov urobil zo svojho bytu alchymistickú dielňu, v ktorej skúmal zloženie farieb, staré technológie a plátna. Usilovne „cvičil“ remeslo falšovania a keď cítil, že jeho čas prišiel, dovolil si trúfalosť, ktorá vyráža dych. Začal maľovať obraz ? la Vermeer, ale nie podľa predlohy – námet si vybral sám. Bude to Kristus s učeníkmi v Emauzách. Čo na tom, že Vermeer taký obraz nikdy nenamaľoval. „Namaľujem si ho sám, ale tak, akoby moju ruku so štetcom viedol Vermeer.“ Stalo sa. A keď potom van Meegeren ukázal svoje dielo priateľovi C. A. Boonovi, znalcovi umenia, ten skoro zamdlel. Pretože to, čo uvidel, bola majstrovská práca. Obaja potom rozbehli „akciu“. Boon bol zdatný podvodník a onedlho obraz kúpila Rembrandtova spoločnosť za 550.000 holandských zlatých. Ale o peniaze (teda aspoň van Meegerenovi) skutočne nešlo. Pomstil sa svetu za svoje zneuznanie.
Kolaborant, alebo hrdina
Svet naletel, kunsthistorici žasli, galérie a múzeá sa predháňali v túžbe vlastniť znovuobjaveného majstra. A tak Holanďan začal vyrábať nových a nových Vermeerov… No jeden obraz ho neskôr mohol stáť krk. Ten obraz sa volal Kajúce sa hriešnice a zakúpil ho nacistický pohlavár Hermann Göring. Ten síce netušil, že kupuje falzum, ale stalo sa niečo iné. Po vojne sa každá krajina snažila získať späť všetky svoje umelecké diela, ktoré nacisti ulúpili (mimochodom, Hitler i Göring boli povestní „milovníci umenia“) a Holandsko sa dopátralo k Vermeerovým Kajúcim sa hriešniciam. A tiež k menu van Meegeren. A tak sa v roku 1947 ocitá v budove amsterdamského policajného riaditeľstva, netušiac, že môže byť za predaj obrazu Göringovi obžalovaný z vlastizrady. Až keď pochopí vážnosť situácie, vyjde s farbou von. Priznanie k falšovaniu mu totiž môže zachrániť život. Komisár naň pozerá ako na Marťana s tykadlami. Obžalovaný preto žiada do väzenskej cely maliarske náčinie, aby dokázal, ako je to s tým Vermeerom. A aj začne. Medzitým už odborníci podrobia Vermeera röntgenovým lúčom – a pravda vychádza najavo. Trest dostal van Meegeren veľmi mierny. Nebol kolaborant, vlastne skôr hrdina, ktorý obabral nacistického pohlavára. Vyfasoval teda len jeden rok a keďže sa celé vyšetrovanie ťahalo práve rok, z „justičáku“ odišiel rovno domov. Aby o pár dní náhle zomrel… Ako „najgeniálnejší“ falšovateľ dvadsiateho storočia. Tak sa predsa len dočkal slávy, hoci (ako to už u maliarov býva zvykom) posmrtnej.
Peter Uličný
foto archív
Celý článok si prečítate v júnovom čísle GOLDMAN (2015)