Kto horí za pravdu…
V roku 1953 uzrel svetlo sveta román s podivuhodným názvom 451° Fahrenheita. Ešte podivuhodnejší bol však jeho obsah. Popisuje totalitnú spoločnosť, kde pracovnou náplňou požiarnikov nie je požiare hasiť, ale zakladať ich. Najmä v domoch, kde obyvatelia prechovávajú knihy. Tie sa považujú za úhlavného nepriateľa. Ohrozovateľa poriadku. Ten román napísal známy americký spisovateľ Ray Bradbury v žánri science fiction.
Hoci by sa mohlo zdať, že spoločenské zriadenia, ktorých vládcovia sa boja kníh, existujú iba v bujarej fantázii umelcov, že sú len fikciou, opak je pravdou. Dejiny ľudstva – od čias vynálezu písma – sú zároveň dejinami ničenia kníh. Tentoraz teda nebudeme lúštiť záhadu konkrétnej knihy, ale možne ešte znepokojujúcejší problém: prečo sa v každej historickej epoche nájdu ľudia schopní premeniť strach z múdrosti, ukrytej v písmenách, na hnev o sile ničivého ohňa…
V mene viery
Niekedy okolo 4. tisícročia p n.l. prenikol do južnej Mezopotámie k dolnému toku Eufratu a Tigridu, národ neznámeho pôvodu – Sumeri. Okrem poľnohospodárstva a remesiel sa činili aj v „intelektuálnych“ oblastiach. História ich totiž považuje za tvorcov najstaršieho dochovaného obrázkového písma, ktoré neskôr zdokonalili na písmo klinové. Sumerskí pisári ho vpisovali do hliny, ktorá sa sušila na slnku alebo vypaľovala v ohni. Prvé písomné pamiatky sa teda dochovali na hlinených tabuľkách a šlo predovšetkým o texty náboženského charakteru: mýty, bájky, eposy, ale aj zákony a príslovia. Zachované fragmenty mýtov o stvorení sveta, Ur-Nammuove zákony a dvanásť tabuliek babylonského Eposu o Gilgamešovi sú najstaršími svetovými literárnymi pamiatkami. Vo chvíli, kedy sa na svete objavili prvé „knihy“ však začínajú aj dejiny ich kradnutia a najmä ničenia. Dokonca aj prvé známe knižnice vďačia za svoj vznik najmä mnohým ľudským necnostiam. Základ slávnej Aššurbanipalovej knižnice v Ninive (vznikla v 2. tisícročí p.n.l.) tvorili práve Babylončanom odcudzené hlinené tabuľky – celé ich kultúrne dedičstvo.
Alexander Veľký, muž, ktorý vytvoril najväčšiu svetovú ríšu, stál pri zrode mesta Alexandria, kde krátko po jeho smrti vyrástla najväčšia knižnica staroveku. Temer tretinu z nej (asi 200.000 zvitkov) eufemisticky povedané „doviezli“ z Grécka. A to je len začiatok príbehu jej sporne získaných knižných pokladov. Za vlády Ptolemaia Eurgétea (vládol v rokoch 246 – 221 p.n.l.) platilo nariadenie, že cestovatelia museli v prístave povinne odovzdať všetky knihy – naspäť dostali už iba ich opisy. Ďalší panovníci dokonca neváhali rozširovať fondy Alexandrijskej knižnice aj tak, že habali knihy v rámci domových prehliadok vlastným obyvateľom, a tí mohli hovoriť o šťastí, ak sa im knihy po čase vrátili aspoň vo forme kópie. Možno aj vďaka tomu mala Alexandrijská knižnica od začiatku tak trochu pošramotenú „karmu“. V roku 47 p.n.l. Alexandriu obsadil Gaius Julius Caesar a požiar, ktorý tu rozpútal v rámci vojnového ťaženia, sa nemilosrdne „zahryzol“ aj do slávneho „chrámu kníh“. Zúbožené torzo knižnice sa síce údajne časom podarilo doplniť o zvitky prevezené z knižnice z Pergama, ale dielo skazy napokon dokonal kalif Omar počas vpádu Arabov do Alexandrie v roku 640 n.l. Ten sa prejavil ako kovaný „biblioklast“ (odborný výraz pre človeka nenávidiaceho knihy), pretože rozhodol vzácne zvitky zniesť z povrchu zemského ohňom. Dôvod? Jeho slová hovoria za všetko: „Ak sa obsah tých kníh zhoduje s Koránom, sú nepotrebné, pretože v našej knihe Božej je už povedané všetko. A ak sa s ňou nezhodujú, sú škodlivé, a to je pádny dôvod ich zničiť!“ Aby sme z náboženskej neznášanlivosti neobviňovali iba jeho, treba dodať, že už predtým slávnu knižnicu drancovali aj kresťania – v presvedčení, že texty, ktoré vznikli pred narodením nového Proroka, nesú známky „škodlivosti“.
Zrušíme dejiny
Z predchádzajúcich riadkov vyplýva, že v ničení kníh mali odjakživa prsty náboženskí fanatici, ale to by bola iba časť pravdy. Svojský dôvod na zakladanie ohníkov v blízkosti knižníc si našiel napríklad čínsky cisár Šchi Chuang-ti, ktorý vládol na prelome 3. a 2. storočia p.n.l. Ten dôvod by sadal nazvať bezhraničným velikášstvom. Cisárovi totiž jedného dňa začalo prekážať, že v minulosti mal niekto tú trúfalosť byť takisto cisárom… A že aj v dávnej histórii žili ľudia, čo nielen vládli, ale aj premýšľali, tvorili, budovali… alebo písali knihy. Šchi Chuang-ti teda vyhlásil, že nijaké dejiny neexistujú, pretože sa začali odvíjať až od jeho narodenia. Aby sa jeho svojrázna myšlienka mohla ujať, bolo treba zničiť všetky dôkazy, ktoré by ho mohli usvedčiť z omylu. Alebo kultu osobnosti. A tak všetky knihy cisárstva skončili v plameňoch. Samozrejme, aj v tých časoch existovala „opozícia“, teda ľudia, ktorí považovali ničenie duchovných hodnôt za zverstvo. Cisár ich lapal – ako zver – vypaľoval im „značky“ na holú kožu a postaral sa im o doživotné zamestnanie. Kopali základy pre Čínsky múr. Pretože proti nebezpečným myšlienkam je najlepšie brániť sa izoláciou. Počas panovania rímskeho cisára Augusta roku 1 pre zmenu ľahli popolom všetky prorocké knihy a Dioklecián o 300 rokov neskôr pálil všetko, čo malo niečo do činenia s kresťanstvom.
Peter Uličný
foto archív
Celý článok si prečítate v októbrovom čísle GOLDMAN (2015)