1.časť – Klasické obdobie
Spojené štáty predstavujú osobitú, ale o to fascinujúcejšiu kapitolu ľudských dejín. Bývalá britská kolónia po nadobudnutí nezávislosti ponúkla šancu na nový život prisťahovalcom z celého sveta. Zrazu aj írsky roľník či taliansky pastier mohol snívať svoj „americký sen“, v ktorom prím hrali túžba po sebarealizácii a úcte.
Spojené štáty už od svojho vzniku sprevádzali rôzne rozpory. V krvi vybojovaná občianska ústava síce predstavovala značný pokrok a výrazne inšpirovala aj revolučné hnutia v Európe, zároveň sa však táto krajina už nikdy nezbaví tieňa, ktorý na ňu vrhá spôsob, akým sa prišelci z Európy vysporiadali s pôvodným severoamerickým obyvateľstvom. Federalistický prístup s dôrazom na lokálne komunity, ako aj slobodnejšia klíma v porovnaní s dobovými európskymi mocnosťami síce občanom poskytovali celý rad možností, zároveň sa však USA stali akýmsi taviacim kotlom najrozličnejších kultúr a etník, v ktorom nárok na úspech majú len najšikovnejší, najsilnejší aj najostrejší jedinci. Keď sa tieto charakterové vlastnosti snúbili s neprekonateľnou túžbou po materiálnych pôžitkoch a moci, pretavili sa do hrubej arogancie najrôznejších záujmových skupín, vytvárajúcich svoje štruktúry paralelne popri federálnych a štátnych úradoch.
Melting-pot
Organizovaný zločin sprevádza prakticky celú históriu Spojených štátov. Kým v prvých desaťročiach ich existencie sa prejavoval skôr vo forme najrozličnejších skupín banditov, ktorí ťažili z nájazdov na mestečká, farmy a usadlosti, koncom 19. storočia (avšak najmä v 20. storočí) sa začala rozmáhať nová forma násilnej trestnej činnosti. Namiesto agresívnych tlúp pištoľníkov, drobných zlodejov a iných spoločenských vyvrheľov, vedených často nie príliš inteligentnými, ale o to hrubšími grázlami, nastúpili sofistikované kriminálne syndikáty, vedené inteligentnými lídrami s víziou a schopnosťou pretavovať ilegálne aktivity do rozširovania vlastného spoločenského vplyvu a zveľaďovania vlastného majetku.
Prvé – „klasické“ – obdobie amerických organizovaných kriminálnych spolkov sa vyznačovalo silným ľpením na importovaných národných tradíciách. Jednotlivé prisťahovalecké vlny spravidla sformovali relatívne homogénne územné celky (štvrte či celé mestá), ktoré spájala minimálne jedna skutočnosť: nelegálne aktivity bujneli bez rozdielu v talianskych, írskych, židovských, slovanských či pobaltských komunitách. Zvýšenú mieru kriminality vyvolávala nielen zložitá hospodárska situácia a problémy s nezamestnanosťou, ale aj napätie medzi jednotlivými etnickými skupinami Táto situácia vytvárala živnú pôdu pre vznik organizovaných gangov, ktoré sa spočiatku zameriavali na menšiu trestnú činnosť, drobné krádeže, pašovanie, prostitúciu či výpalníctvo.
Novopečeným gangstrom, regrutovaným často z prostredia omladiny z okraja spoločnosti, gangy poskytovali čosi, čo im pouličná neistota amerického melting-potu nedokázala poskytnúť: prísľub fyzickej ochrany, rešpektu a hlavne uspokojenia životných potrieb svojich rodín. Zakrvavené ruky sa stali tolerovaným sprievodným javom a nevyhnutnou daňou za zlepšenie spoločenského postavenia… Toto podhubie vytvorilo podmienky pre vzostup troch organizácií: zámorskej odnože talianskej Cosa Nostra, vplyvného Irish Mobu a obávanej židovskej mafie. Všetky tri spájal rovnaký ekonomický motív ako aj kultúrne ukotvenie vo vlastnom etniku, pričom daná konštelácia logicky vyúsťovala do vzájomnej rivality. Za najstaršiu z nich sa považuje Irish Mob. Tento názov už od začiatku 19. storočia súhrnne označoval írske pouličné gangy, ktoré rástli ako huby po daždi v uliciach amerických metropol, najmä však v New Yorku, Chicagu, Bostone a Philadelphii.
Írske gangy
V newyorskom podzemí fungovali partičky ako Whyos alebo Dead Rabbits (jej prominentným členom bol aj neskorší kongresman John Morissey) a na väčšiu konkurenciu natrafili až koncom 19. storočia v podobe talianskych a židovských gangov. Pod tlakom nových skutočností sa sformovala koalícia írskych gangov, ktorá vošla do histórie pod názvom White Hand Gang. Tento názov si jej lídri zvolili, aby sa jasne odlíšili od vtedajších talianskych výpalníckych skupín, ktoré svoje vydieračské metódy označovali ako Mano Nera (v preklade: čierna ruka). Voľná asociácia gangov, ktorej hlavným cieľom bolo zlepšiť írske vyhliadky v boji proti novej konkurencii, existovala približne do roku 1925. Bola extrémne nepriateľská voči všetkému talianskemu, jej členovia si však agresivitu ventilovali aj vo vzájomných roztržkách a často aj krvavých konfliktoch.
Pamätníci ako príklad vzájomnej nevraživosti medzi Írmi a Talianmi často uvádzajú vianočný incident z roku 1925, kedy Richard Lonergan, jeden z najobávanejších írskych gangstrov, spolu s piatimi kumpánmi narušil vianočnú oslavu v klube vlastnenom talianskou mafiou. Patrične potrundžení Íri hlasno provokovali talianske osadenstvo, pričom ho častovali dehonestujúcimi, etnicky motivovanými nadávkami (wops, dagos…). Taliansky pohár trpezlivosti pretiekol, keď sa írski provokatéri pustili do írskych žien, partneriek niektorých prítomných Talianov. Následná prestrelka sa stala osudnou pre trojicu Írov, vrátane samotného Lonergana. Povrávalo sa, že ich dostal samotný Al Capone, neskorší nekorunovaný vládca chicagského podsvetia, polícia však nenašla žiadne dôkazy.
Vnútorné roztržky a slabé vedenie čoskoro viedli k rozpadu White Hand Gang, vyprázdnený priestor následne obsadila talianska mafia. Taliansko-írska rivalita sa znova výraznejšie prejavila v 70. rokoch, keď došlo k vážnym treniciam medzi írskou partiou The Westies (pochádzala zo západnej časti Manhattanu) a Genoveseho skupinou, ktorá patrila do aliancie Piatich rodín. Jablkom sváru sa stala snaha Talianov o zisk z kontroly nad konferenčným centrom, ktoré malo byť postavené na území Westies. Jeho popredný predstaviteľ Mickey Spillane rezolútne odmietol akékoľvek aktivity Genoveseovcov na danom území, následkom čoho Spillaneovi najvyššie postavení gangstri museli čeliť viacerým atentátom (samotný Spillane neprežil zásah spŕškou guliek v roku 1977). Nato sa James Coonan, ďalší prominentný gangster z The Westies, pokúsil o sformovanie aliancie s ľuďmi od Gambinovcov (súčasť Piatich rodín), čo Genoveseovci vyhodnotili ako chytrý ťah. The Westies sa so svojou málo vídanou spurnou agresivitou a inteligentným vedením ukázali ako príliš tvrdý oriešok na otvorenú konfrontáciu. Napokon obe strany konfliktu prostredníctvom Gambinovcov dohodli prímerie.
La Cosa Nostra
Korene sicílskej mafie možno stopovať ešte v období oneskoreného prechodu z feudalizmu na kapitalizmus (prvá polovica 19. storočia), kedy talianske úrady po začlenení Sicílie do svojho štátneho útvary prerozdelili značnú časť feudálnych a cirkevných majetkov medzi drobných roľníkov – bezzemkov. Zrazu vznikla nová spoločenská vrstva drobných majiteľov pozemkov a spolu s ňou aj potreba tieto novo nadobudnuté majetky chrániť. Pre tieto účely si vlastníci prenajímali služby akýchsi domobrán, z ktorých sa sformovali neskoršie protomafiánske štruktúry. Tie využili chaos obdobia, ktoré nasledovalo bezprostredne po zjednotení talianskych zemí, vďaka čomu sa infiltrovali aj do orgánov štátnej moci.
Paralelne s dianím na rodnej hrude vznikalo kriminálne podhubie aj v talianskej komunite v New Yorku, najmä v Brooklyne či East Harleme, zvanom tiež Italian Harlem. V rámci mnohých prisťahovaleckých vĺn však prichádzali aj „hotoví“ zločinci, jedným z hlavných dôvodov bol aj odliv spôsobený Mussoliniho nástupom k moci. Takto sa do USA dostali aj neskorší prominenti – Carlo Gambino a Joseph Bonnano, ktorí Taliansko opustili v roku 1921, resp. 1924. Kým v taliansku existovalo (a stále existuje) striktné delenie medzi organizácie Cosa Nostra (Sicília), Camorra (Neapol) či Ndrangheta (Calabria), v amerických odnožiach hranice medzi nimi postupne bledli, až napokon došlo k fúzii v jediný pantaliansky syndikát. Treba preto rozlišovať medzi pôvodnou Cosa Nostra (mafia v pravom slova zmysle) a samostatnou organizáciou, pôsobiacou v Štátoch, ktorá do povedomia tiež vošla pod týmto názvom (prípadne modifikovaným La Cosa Nostra).
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v májovom čísle GOLDMAN (2017)