Priekopníci elektronického popu z Basildonu sa zaradili medzi najväčšie kultové kapely v dejinách hudby. Výrazne sa zaslúžili o zadefinovanie typického synthy zvuku 80. rokov a svojmu štýlu zostávajú verní naďalej, keď ho stále dokážu rozvíjať a obohacovať o nové vplyvy.
Nenapodobiteľná melancholická atmosféra a temná romantická estetika sa dodnes vinú ich tvorbou ako zlatá niť… Na začiatku boli spolužiaci Andy Fletcher a Vince Clark, ktorí vyrastali na v tej dobe populárnej post-punkovej vlne na čele s The Cure. Ich prvé pokusy viedli ku sformovaniu kapely No Romance In China a Clarke to skúšal vo vokáloch a na gitare, pričom hĺbavý Fletcher ho sprevádzal na base. Ich neskorší kolega Martin Gore to zas najsamprv skúšal vo dvojici so svojím spolužiakom, s ktorým si hovorili Norman And The Worms. Táto doba sa niesla v znamení hľadania a vyznačovala sa veľkou nestálosťou, v krátkom čase vznikali aj zanikali rozličné projekty za účasti ľudí z týchto kruhov. Za skutočného predchodcu Depeche Mode možno považovať zostavu Composition of Sound, v ktorej sa stretli Clarke (spev a gitara), Gore (klávesy) a Fletcher (basa). Tón udával v prvých rokoch Vince Clarke a keď prišiel na chuť novej elektronickej vlne, ďalšie smerovanie sa vyjasnilo. Inšpirovaní niekoľkými menej známymi lokálnymi projektmi sa vrhli do elektronického dobrodružstva, zaobstarali si syntetizátory a rôzne iné elektronické mašinky, z ktorých sa pokúšali vylúdiť niečo počúvateľné. Keď sa Clarke na jednej akcii náhodne stretol s Davidom Gahanom, kde ho počul spievať „Heroes“ od Davida Bowieho, zapadol aj posledný kúsok skladačky – kapela sa rozrástla o nového speváka.
Nová móda
Nové zloženie a nový štýl si zákonite žiadali aj nový názov. Keď sa práve poslednému prírastku do kapely dostal do rúk francúzsky módny časopis Dép?che Mode (v preklade: Módne novinky), názov sa mu okamžite zapáčil a navrhol ho ako názov kapely. Prvýkrát pod ním vystúpili v máji 1980 v rámci školskej akcie. Čoskoro nahrali demo nahrávku, ktorú ponúkali hudobným vydavateľstvám v nádeji, že sa niekde uchytí. Ich prvá oficiálna nahrávka „Photographic“ sa napokon objavila na kompilácii vydavateľstva Some Bizarre Records. O novom zjave na hudobnej scéne sa čoskoro dozvedel Daniel Miller, zakladateľ vydavateľstva Mute Records – kapela ho ohúrila na vystúpení v Londýne. Slovo dalo slovo a čoskoro na Mute vyšiel prvý singel „Dreaming Of Me“ (1981). Hravá skladba s hitovým potenciálom zarezonovala a dostala sa aj do singlového rebríčka. Nasledovali ďalšie, ešte úspešnejšie single „New Life“ (11. miesto) a „Just Can‘t Get Enough“ (8. miesto). Začiatky však bývajú ťažké – keď dostali ponuku premiérovo vystúpiť v populárnej televíznej hitparáde Top Of The Pops, cestovali do Londýna vlakom a syntetizátory si niesli v rukách až do televízneho štúdia… Ešte v tom roku vydali svoj prvý album „Speak & Spell“. Obsadil 10. priečku a niesol sa v znamení hravých syntetizátorových zvukov dobovej elektroniky pod patronátom masterminda Vincea Clarkea.
Wilder a Clarke
Práve Clarke sa však počas nasledujúceho turné začal vzďaľovať zvyšku kapely. Frustrovaný z rýchleho získania štatútu popových hviezdičiek, už v novembri 1981 oznamuje odchod z Depeche Mode. Vraj ho omrzela daň za slávu a nemožnosť venovať sa tvorbe viac do hĺbky: „Nebolo dosť času venovať sa čomukoľvek. Nehovoriac o všetkých tých rozhovoroch a fotografovaní.“ Zasvätení však tvrdili, že za tým bola jednoducho jeho strata záujmu o pôsobenie v skupine. Jeho ďalšie kroky smerovali do krátko trvajúceho projektu Yazoo, ktorý sa preslávil hitom „Don‘t Go“, aby neskôr sformoval mega úspešné duo Erasure. Všetko zlé je na niečo dobré a jeho odchod umožnil naplno zažiariť dovtedy driemajúcemu talentu Martina Gorea, ktorý prebral jeho textárske povinnosti. Na uvoľnené miesto klávesáka skupina vypísala anonymný inzerát so stručným textom: „Známa kapela, syntetizátor, pod 21 rokov.“ Zareagoval Londýnčan Alan Wilder, hoci o rok prevyšoval vytýčenú vekovú hranicu a stačili dve stretnutia, aby presvedčil o svojich kvalitách – už na nasledujúcom turné sa objavil ako sprievodný hudobník. Nasledujúci album „A Broken Frame“ (1982) však ešte vyšiel bez jeho účasti. Clarkeov odchod sa prejavil na pochmúrnejšom zvuku, jeho typické hravé melódie vystriedala melancholickejšia nálada. Jednotlivým singlom sa zadarilo a kapela dokázala, že to dokáže utiahnuť aj v trojici. Akokoľvek, pred začiatkom prác na ďalších tituloch sa rozhodla na palube ako plnohodnotného člena privítať aj Wildera – od mimoalbumového singlu „Get The Balance Right“ (1983) sa stal jej neodmysliteľnou súčasťou, a to až do pohnutej polovice 90. rokov.
Nové smerovanie
Vklad novica Wildera do štúdiových prác bol okamžite zrejmý, nielenže sa vynikajúco vyznal vo zvuku, ale predovšetkým priniesol potrebnú kreativitu a invenciu. Zároveň ako elektronický nadšenec obohatil vybavenie o nové mašinky, umožňujúce samplovanie. Kapela tak pod jeho vplyvom podľahla čaru zachytávania najrozličnejších zvukov (od úderov kladiva až po zvuky továrne) a ich používania v nových hudobných kontextoch, spolu s inými súdobými inovátormi ako Art of Noise atď. Na rozdiel od Kraftwerku stredobodom ostával človek, ktorý nebol iba súčasťou stroja ako u nemeckých praotcov elektronickej hudby, práve naopak – chladným syntetizátorovým zvukom Depeche Mode vdychoval emóciu, oduševňoval ich, stroj slúžil človeku, sprostredkúval jeho ľudskú podstatu. Okrem Wilderových invencií sa na novom šate DM výrazne spolupodieľal aj Martin Gore, ktorého textárske schopnosti prudko stúpali. Stelesnením týchto zmien bol hneď prvý album s Wilderovou účasťou „Construction Time Again“ (1983) so svojou vlajkovou loďou „Everything Counts“. Politicky ladenú skladbu s chytľavou melódiu, ktorú sprevádzajú hutné industriálne sample, napísal Gore v reakcii na čoraz zreteľnejšiu pahltnosť nadnárodných korporácií. Strihol si v nej aj rolu speváka, keď si rovnomerne rozdelil podiel na vokáloch s frontmanom Gahanom. Skladbe i albumu sa zadarilo a kapela sa vydala na celoeurópske turné.
Prelom
V nasledujúcich rokoch sa celosvetový vplyv DM čoraz viac zväčšoval. Kým doma v Anglicku sa presadil prakticky okamžite (a čoskoro aj v celej Európe), prelom vo zvyšku sveta prišiel až s megahitom „People Are People“, ktorý bodoval aj za železnou oponou. Do TOP 20 prenikol aj v USA i Kanade. Opäť zarezonoval Goreov angažovaný text – závažné posolstvo skladby, namierenej proti rasizmu či nenávisti, sa nedalo prehliadnuť. Úspešný singel pripravil pôdu pre nemenej zdarný album „Some Great Reward“ (1984). Na albume sa autorsky podieľal aj Alan Wilder, Gore si zasa vydobyl priestor za mikrofónom v štyroch skladbách, vrátane nezabudnuteľnej balady „Somebody“. Ďalším počinom sa stal album „Black Celebration“ (1986), na ňom sa už v plnej miere prejavili tendencie, naznačené na predošlých tituloch: tón určuje Wilderov temný feeling a Gore získava väčšie zastúpenie na poste hlavného vokalistu. Aj keď sa platňa v čase vydania nezaradila medzi najväčšie trháky, skupine zabezpečila štatút kultu a s odstupom času ju mnohí odborníci hodnotia ako jeden z najzásadnejších počinov synth-popovej éry. Najviac sa do pamäte zapísali skladby „Stripped“ a „A Question Of Time“, ku ktorej nakrútil klip umelec, fotograf, režisér a výtvarník Anton Corbijn, čím započal dlhoročnú spoluprácu s kapelou.
Čierny kult
Približne v tejto dobe sa okolo skupiny s osobitým štýlom začína vytvárať akási ťažko definovateľná aureola kultu. Nepatrila síce medzi komerčne najúspešnejšie, ale lákala masy oduševnených fanúšikov. Čoraz temnejší a serióznejší tón jej tvorby korešpondoval s rozpoložením tínedžerov na oboch stranách berlínskeho múru a rady „depešákov“ sa rozrastali vo Veľkej Británii, Nemecku, Francúzsku, ale aj v Československu, Maďarsku či iných krajinách východného bloku. Vynárajúcu sa subkultúru nebolo možné prehliadnuť a členovia DM čoskoro získali štatút tínedžerských idolov. Ich tváre zdobili nejeden titulok renomovaných hudobných periodík i steny detských izieb. Naproti tomu v USA boli vnímaní skôr ako alternatíva voči hlavnému prúdu, nakoľko tam sa o ich popularizáciu starali predovšetkým alternatívne hudobné rádiá. Masy však pútali vo všetkých kútoch sveta, a tak azda ani názov ďalšieho albumu „Music For The Masses“ (1987) nemožno hodnotiť ako príliš veľkohubý. V skutočnosti však išlo o akýsi interný humor. Andy Fletcher: „Ten názov bol tak trochu úsmevný. Všetci nám v tej dobe hovorili, aby sme robili komerčnejšiu hudbu, tak preto sme zvolili tento názov.“ A Gore ho dopĺňa: „Bol to žart, vzhľadom na nekomerčnosť albumu. Bolo to všetko, len nie ‚hudba pre masy‘!“ Túto ironickosť podčiarkoval aj vizuál platne – skvel sa na nej amplión uprostred púšte. Pri jej nahrávaní sa v porovnaní s predchodcami do značnej miery zriekli experimentov so samplami, keď uprednostnili kreativitu pri vrstvení jednotlivých klávesových stôp. Album ponúkol depešácke hymny ako „Strangelove“, „Never Let Me Down Again“, „Little 15“ či „Behind The Wheel“, ale aj dramatické inštrumentálky ako „Pimpf“ či „Agent Orange“, vyjadrujúce pocity zdesenia zo zločinov proti ľudskosti v mene šírenia ideológií. V roku 1988 kapela zaznamenala viacero pamätných momentov, vrátane trojice koncertov za oponou (v Prahe, Budapešti i vo Východnom Berlíne) a megakoncertu v Pasadene na štadióne Rose Bowl (z ktorého vzniklo video „101“ – šlo o 101. a poslednú zastávku v rámci turné).
Na vrchole
Ak sa interpret udrží na scéne vyše desať rokov bez nejakých väčších výkyvov, niet väčšieho dôkazu o jeho životaschopnosti. DM prešiel fázou raného hľadania sa, ustál prienik do súhvezdia tínedžerských hviezdičiek, aby sa napokon našiel v akomsi novodobom, temne ladenom romantizme, zaodetom do syntetických zvukových vlákien. Prelom 80. a 90. rokov zachytil kapelu vo fantastickej forme. Zatvára sa do štúdia v Miláne a pod dohľadom producenta Marka „Flooda“ Ellisa pracuje na novom materiáli. V novinách po celej krajine sa začínajú objavovať záhadné inzeráty s textom „Tvoj osobný Ježiš“ aj s uvedeným telefónnym číslom. Zvedavcom, ktorí sa odhodlajú zavolať, sa na druhej strane linky dostáva ochutnávky v podobe úryvku z nového singla „Personal Jesus“. Provokatívnej skladbe sa azda aj vďaka tejto nápaditej kampani prenáramne darí, predovšetkým však svojím drsnejším gitarovým soundom predznamenáva neskorší posun k rockovejšiemu zvuku. V roku 1990 vychádza dlho očakávaný album „Violator“ a kapela zaznamenáva dovtedy najlepšie čísla (2. miesto v Británii, 7. miesto v USA). Ďalší singel „Enjoy The Silence“ (dodnes jedna z najobľúbenejších a najhranejších skladieb) tromfol aj svojho predchodcu, získal cenu BRIT v kategórii singlov a stal sa historicky prvým songom DM, ktorý sa umiestnil v TOP 10 amerického rebríčka. Fanúšikovské šialenstvo atakovalo vrchol na pomyselnej stupnici: americké koncerty po najväčších štadiónoch sa vypredali v priebehu niekoľkých hodín, turné videlo dokopy vyše milióna divákov a masové autogramiády boli neraz životu nebezpečné.
Ponorková choroba
Keď sa kapela po zaslúženom oddychu v roku 1992 stretla v Madride, aby prebrala možnosti ohľadom nahrávania ďalšieho materiálu, zvyšok kapely Gahana nespoznával: po niekoľkých rokoch v Spojených štátoch si nechal narásť vlasy, do jeho reči prenikli prvky americkej angličtiny a prepadol vtedajšej grungeovej vlne, no čo horšie – aj drogám. S prvou manželkou Joanne Fox, s ktorou splodil syna, sa rozviedol kvôli novinárke Terese Conroy a s ňou sa strmhlavo vrhol do nočného života Los Angeles so všetkými jeho nástrahami. Sláva mu akosi začala prerastať cez hlavu a čoraz viac túžil po živote americkej rockovej hviezdy. Kolegovia z kapely videli, že s ním niečo nie je v poriadku, ale na pôvodných plánoch nahrať ďalší album sa nič nezmenilo. Nahrávacie procesy však komplikovala ponorková choroba, osobné roztržky i rozdielne názory na ďalšie smerovanie kapely. Paradoxne, práve tieto stresujúce podmienky podnietili vznik jedného z najlepších albumov DM (ak nie najlepšieho vôbec). V marci 1993 vychádza „Songs of Faith and Devotion“, na ktorom sa DM odklonili od tradičného elektro-popového zvuku v prospech tvrdších, rockových prístupov. Vďaka remeselným zručnostiam dlhoročnej zostavy bolo možné ulahodiť Gahanovým novým preferenciám: Gore dokázal gitaru obhospodarovať rovnako zručne ako klávesy a ani Wilder nemal s bicími najmenšie problémy, či už v štúdiu, alebo na živých vystúpeniach. Veľkú úlohu však stále zohrávali dodatočné elektronické úpravy, zvukový šaman Alan Wilder dokonca priznal, že mnohé zvuky – trebárs aj údery v rytmike – vznikli dodatočnou elektronickou úpravou ľudského hlasu: „Keď to preženiete niekoľkými mašinkami, na konci dostanete niečo, čo sa vôbec nepodobá na ľudský hlas, hoci pôvodným zdrojom bol hlas… Veľmi zaujímavý proces.“ Žánrovo sa album tiahol od grungeových („I Feel You“) či symfonických („One Caress“) vplyvov, cez temný modernizovaný electro-pop („Walking In My Shoes“) až po gospelovo ladené „Condemnation“ či „Get Right With Me“. A chýbať nemohla ani typická goreovská balada („Judas“). Ťažkotonážny alternatívny zvuk, sprevádzaný iskrivými gitarami a živými bicími, sa ujal. Upgradeovaný Depeche Mode okamžite po vydaní novinky spočinul na 1. priečke v britskej i americkej hitparáde!
Na pokraji zrútenia
Nasledovalo vyčerpávajúce celosvetové turné, ktoré trvalo (takmer bez chvíle na vydýchnutie) vyše 14 mesiacov. A počas neho sa Daveove problémy s drogami i vnútorné tenzie v kapele prejavili najvypuklejšie: frontman sa so zvyškom kapely často stretával iba na samotných vystúpeniach, spoločné rozhovory pre médiá boli čoraz zriedkavejšie a jeho divoké drogové večierky po koncertoch pribúdali. Extatické koncertné vystúpenia Gahana, ktorý si s výzorom pripomínajúcim Ježiša užíval novú rolu rockového poloboha, zachytáva Corbijnov dokument „Devotional“, mapujúci priebeh turné. Napätie vo vnútri kapely eskalovalo: Gahan pod vplyvom svojej závislosti ostával čoraz nevypočítateľnejší, Goreove psychické problémy a alkoholizmus prerastali do záchvatov a Fletcher pre ťažkú depresiu bol nútený pozastaviť svoju účasť na turné a nahradil ho dlhoročný technik kapely Daryl Bamonte, ktorého na poslednú chvíľu zaúčal Wilder, kým si ostatní užívali týždeň voľna. Azda práve tento moment bol poslednou kvapkou pre inak nesmierne pracovitého Alana, ktorému povinnosti začali výrazne prerastať cez hlavu. A tak v júni 1995 po skončení obrieho turné šokoval fanúšikov i okolie kapely oznámením o odchode: „Od môjho pripojenia ku kapele v roku 1982 som neustále vkladal celú svoju energiu a entuziazmus do jej činnosti, a to aj napriek značnému nepomeru v rozdelení pracovných povinností, keďže som to robil dobrovoľne. Necítil som však, že by som za tento vklad dostal zaslúžený rešpekt a uznanie.“
Tomáš Bóka
foto SITA, Sony Music, archív
Celý článok si prečítate v marcovom čísle GOLDMAN (2017)