Keď sme s priateľom pred rokom navštívili Rio, na Copacabane sme zašli do nákupného centra, trochu sa schladiť z plážovej horúčavy. Na 1. poschodí nás zaujalo veľa obchodíkov, no najviac nás pri vstupe do jedného klenotníctva upútala tabuľka s povedomým znakom. To musí byť predsa český lev… Túto „kuriozitu“ sme sa rozhodli preskúmať a keď sme vošli, privítal nás – Freddy. Obdivuhodný muž, s ktorým sme nemuseli hovoriť ani portugalsky, ani anglicky… Muž, ktorý v Brazílii prežil viac ako 68 rokov. A rozpovedal nám príbeh človeka ako z románového bestselleru. Jeho príbeh.
Praha
Narodil sa 3. júna 1928 v Prahe ako Alfred Gerhard Sobotka do rodiny Viedenčana Erwina Sobotku, zástupcu Žilinskej súkenníckej továrne a Márie Sobotkovej, jedinej dcéry významného pražského zlatníka Jakoboviča, ktorý mal zlatníctvo na Příkopech a vo Vodičkovej ulici. Keďže otec zároveň vlastnil obchod s kobercami a textilom, rodina bola finančne zabezpečená, a tak si mohla dovoliť tráviť prázdniny v Taliansku pri mori či v zime chodiť na lyžovačky do rakúskych Álp. Avšak na konci 30. rokov sa schyľovalo k dejinnej katastrofe… Nemecká okupácia bola na spadnutie a zlatník Jakobovič vyhodnotil situáciu nanajvýš pragmaticky: päť mesiacov pred príchodom Nemcov do Prahy zbalil kufor a s manželkou odcestoval na dovolenku do Karlových Varov. Už sa nevrátili… Ako dnes spomína jeho vnuk Freddy: „Zanechal sto kobercov, tristo kilo striebra. Mal krásny byt na Václavskom námestí…“ Vzal so sebou iba šperky a vojnu prežil s babičkou a Freddyho strýkom v malej dedinke neďaleko Paríža, kde vraj „kúpil celú obec, aby tam prežil vojnu až do konca“ a kde sa napokon po vojne dožili aj vysokého veku. Freddyho otec sa však rozhodol v Prahe zostať – v presvedčení, že keď má fungujúci obchod, nemôže sa mu nič stať.
Vojna
Freddy odmalička túžil stať sa kuchárom, otec ho teda prihlásil do vyhlásenej pražskej reštaurácie na prax. To už však do Prahy vpadli nemecké tanky. Najprv rodine zabavili hudobné nástroje (Freddy hral na saxofón, jeho mladší brat Tomas Robert na akordeón, matka na klavíri, otec na husle) a neskôr aj obchod. Keďže otec bol silný, zaradili ho do pracovnej skupiny, ktorá zhabaný majetok zo židovských domácností transportovala do určených skladísk a ľudia z Nemecka si do nich chodili vyberať veci takmer zadarmo. To už Židia museli všade chodiť pešo, jazdiť v električke mohli iba v poslednom vozni a nakupovať smeli len medzi druhou a štvrtou poobede. Museli nosiť hviezdu, nemohli sa zhromažďovať (maximálne dve – tri osoby na ulici), chodiť do divadla či na koncerty, ba ani do školy. Deti študovali tajne, každý deň u niekoho iného po piatich, šiestich, prichádzajúc postupne, aby nevzbudili pozornosť. To najhoršie však začalo, keď zavraždili Heydricha. Kým nenašli atentátnikov, Nemci každý deň vybrali tri osoby z telefónneho zoznamu, a tie popravili. A potom atentátnikov našli – vtedy vypálili a vyvraždili Lidice.
Terezín
Každý týždeň noviny uverejňovali mená obyvateľov, ktorí sa mali pripraviť na odchod do Terezína. Freddyho rodinu tam poslali v júli 1943 – museli opustiť byt a odovzdať kľúče. V terezínskom tábore sa predovšetkým pracovalo. Deti ubytovali spolu, mužov zvlášť, ženy zvlášť. Malé deti sa tam mohli učiť, no trinásťročný Freddy už musel chodiť pracovať. Rodina sa mohla spolu stretnúť iba raz do týždňa. Matka vtedy upiekla štrúdľu, ale keďže nemala jablká, piekla ju s kapustou. Freddy pracoval v záhradníctve, kde pestoval rajčiny. Často sa mu podarilo nejaké ukradnúť pre brata a prepašovať ich v ponožkách.
Keď raz jeho kamaráti dostali žltačku a jemu sa nechcelo do práce samému, zjedol kúsok skazeného masla a dostal ju tiež. Do Terezína chodila aj komisia Červeného kríža a vtedy sa všetko čistilo, „všetko bolo elegantné, aby sa ukázalo, že nikto nie je chorý…“
Osvienčim
Ako hovorí Freddy „v Terezíne to bolo ešte normálne,“ avšak v septembri 1944 ho s otcom i bratom presunuli do Osvienčimu (nemecky Auschwitz). Brat bol o štyri roky mladší, „preto ho zavraždili v Auschwitzi, pretože nemohol pracovať. Ja som bol silný chlapec, tak ma na prácu vzali. No otec nechcel nechať brata samého, a tak šiel s ním do plynu.“ V Osvienčime Freddy pracoval týždeň v noci a týždeň cez deň. Opravoval rozbité vagóny z frontovej línie. „My sme to sabotovali, neopravovali sme ich poriadne, po dvoch týždňoch sa potom tie vagóny vrátili.“ V oboch koncentračných táboroch sa život „točil hlavne okolo jedla a jedinou starosťou bolo, čo sa bude jesť. Jediné, na čo sme sa pýtali kamarátov, bolo: Ako vyzerám? Nie som veľmi chudý?“ Ak bol niekto chorý alebo slabý, bol poslaný do plynu. Napriek hraničným životným situáciám aj tu vznikali pevné priateľstvá. V Osvienčime sa priatelil najmä s ľuďmi, ktorých poznal ešte z Terezína. Avšak raz v zime, keď sa vrátil z práce, všimol si, že mu niekto ukradol deku. Bolo mínus tridsať pod nulou, a tak tiež vzal deku – niekomu, kto práve odišiel smenu. Freddyho však ktosi udal, za čo mu vymerali trest 25 rán palicou – verejne, na špeciálnom stole a „nik to nikdy neprežil“. V deň, keď mal podstúpiť trest, sa však v koncentráku zjavili – Rusi. „Inak by ma v ten deň zabili.“ On zasa zachránil život jednému nemeckému „dozorcovi“. Raz totiž toho dozorcu poprosil, či by mu nedoniesol plechovku od krému na topánky, aby si do nej mohol schovať za hrsť obilia, čo občas zostávalo v opravovaných vagónoch, a dozorca mu s plechovkou doniesol aj kúsok koláča. Keď sa po oslobodení Rusi pýtali, koho majú zastreliť a ten dozorca už stál pri múre na popravu, povedal, aby ho nechali – ten koláč mu zachránil život.
Sloboda
Nemci utiekli z tábora v takom kvalte, že po nich ostala „ešte teplá káva na stoloch“ a, samozrejme, aj nejaké jedlo, ba aj bicykle. Každý deň na nich chodievali k miestnym sedliakom po jedlo. Muži sa k nim však nechovali príliš priateľsky, iba ženy – tie ich pozývali na jedlo domov, lebo sa v ich prítomnosti menej báli Rusov, ktorí mali povesť násilníkov.
Keďže po oslobodení ešte neexistovala organizovaná doprava, Freddy, ktorý túžil vrátiť sa čo najskôr domov, vzal niekde vodku, stopol nákladné auto a ponúkol ju vodičovi ako závdavok za zvezenie. Po návrate do Prahy sa nahlásil u židovskej obce. „Dávali nám všetko zadarmo, lístky na vlak, jedlo, cigarety…“ no samotný návrat a stretnutie so susedmi už také hrejivé nebolo: „Boli sklamaní, že musia vrátiť všetky naše veci.“
Freddyho matka vojnu prežila a napokon sa z novín dozvedela, že nacistický ošiaľ prežil i jej starší syn. S ňou aj so starými rodičmi sa ale stretol až v Paríži. Tam sa neskôr vyučil za zlatníka. Matka sa už nechcela vracať do Československa, ba ani zostať v Európe, a tak zažiadali o vízum do troch krajín: USA, Brazília, Austrália. A prvá pozitívna odpoveď prišla z Brazílie – v roku 1948. Terezín prežila aj babička z otcovej strany, no všetkých jej šesť detí zahynulo. Freddy ju chcel vziať so sebou do JužnejAmeriky, ona sa však radšej vrátila do Viedne so slovami, že starý strom už ťažko možno presadiť.
Rio de Janeiro
Po príchode do Brazílie sa skontaktoval s bývalým parížskym spolupracovníkom, a ten mu ihneď zaistil zamestnanie. Usadil sa vo štvrti Copacabana a po všetkých peripetiách z posledných rokov sa začiatky v Brazílii zdali až neuveriteľne ľahké: vedel po francúzsky, po anglicky, po nemecky a ani portugalčina mu nerobila problémy – naučil sa ju za šesť mesiacov. I vybavovanie dokladov v tej dobe bolo ešte veľmi jednoduché. A potom spoznal ženu svojho života. S Diamantinou, pôvodom Židovkou z Egypta, sa zoznámil, keď ju zbadal v jednom klube na pláži pred najkrajším hotelom v Riu – Copacabana Palace. „Mala iba sedemnásť a stretnutie s ňou bolo to najlepšie, čo sa mi v živote stalo. Mal som obrovské šťastie.“ S milovanou Dinou, ako jej familiárne hovorí, sa im narodili tri dcéry a dnes sa už tešia aj dvom pravnúčatám.
Ako zlatník pracoval pre lokálnu firmu, kde navrhoval šperky, no po roku sa rozhodol v odbore šperkov a drahých kameňov osamostatniť a začal pracovať s priateľom z Paríža. Potom mu jedného dňa Diamantina, už ako manželka, navrhla: „Otvorme si obchod.“ A tak ho otvorili a potom aj druhý, tretí… až ich mali celkom päť. Freddyho návrhy boli veľmi úspešné a žiadané a získali viacero prestížnych ocenení. V Riu sa stal významnou osobou, dovážal zlato z najväčšej zlatej bane v Brazílii, stretal sa s najdôležitejšími ľuďmi krajiny… Dnes obchod FREDDY’S so šperkami a drahými kameňmi nájdete na prestížnej adrese na Avenida Atlântica vedľa vchodu do hotelu Sofitel s exkluzívnym výhľadom na Copacabanu a Cukrovú homoľu.
Milan Brčák
foto Zsolt Lengyel, archív Freddy Sobotka
Celý článok si prečítate v letnom dvojčísle GOLDMAN (2016)