Crime – Bratva

 

Medzi najtradičnejšie a najobávanejšie zločinecké syndikáty sveta sa zaradila aj ruská mafia, ktorú nik nenazve inak ako Bratva (Bratstvo). Preslávila sa vďaka neuveriteľnej miere brutality a agresívnych praktík, pri ktorých hrdlorezi z mexických či kolumbijských kartelov pôsobia ako umiernení žiačikovia. Do hlavnej sféry jej vplyvu patria predovšetkým krajiny bývalého Sovietskeho zväzu, svoje siete však rozhodili do všetkých kútov sveta.

 

 

mafia

Prapôvod ruskej mafie treba hľadať ešte v období cárskeho Ruska, kedy na jeho území pôsobili rozličné lúpežné bandy, stojace v opozícii voči štátnej moci. Mnohé z nich sa o svoje lupy, získané od majetných vrstiev, delili s chudobnými (podobne ako Jánošík, Robin Hood či iní ľudoví hrdinovia). Zároveň však vytvorili širokú škálu systematizovaných úkonov, ktorá sa už z diaľky začala ponášať na dnešný organizovaný zločin. Práve z tohto obdobia pochádza termín vor (v preklade zlodej), ktorým sa dodnes označujú ruskí mafiáni – protomafiánske štruktúry si totiž hovorili Vorovskoj Mir (Svet zlodejov).

Základy ruskej mafie v dnešnom slova zmysle však vznikali až po založení Zväzu sovietskych socialistických republík, teda v období prvého pokusu o vybudovanie socialistického zriadenia na úrovni štátu. Zárodky neskorších organizačných štruktúr sa začali kryštalizovať v extrémne drsnom prostredí trestaneckých táborov (gulagov). Ostrieľaní kriminálnici s dominantnou povahou a násilníckymi sklonmi sa snažili získať ostatných väzňov pod svoj vplyv, čím sa medzi nimi začala vytvárať istá hierarchia. Postupne sa rozvíjal aj istý morálny kódex, resp. súbor požiadaviek na správanie, ktorý v trestaneckej komunite platil ako záväzný. V tomto prostredí údajne vznikol aj komplexný systém tetovaní s odkazmi a symbolmi, ktoré dešifrovali iba členovia komunity.

 

Korene v gulagoch

Keď prišla 2. svetová vojna, nad väzňami začala visieť hrozba odvodu. Sovietskemu armádnemu veliteľstvu sa v boji proti fašistickému nepriateľovi zišla každá ruka či noha, a tak sa začali obzerať po posilách aj z prostredia odsúdencov. Tí v narukovaní videli šancu na oslobodenie, existovala však aj nezanedbateľná skupina, ktorá narukovať odmietla pre zmieňovaný morálny kódex, vylučujúci akúkoľvek spoluprácu s vládnou mocou. Po skončení vojny mnohých z tých, čo sa rozhodli pre prvú možnosť, vrátili späť do gulagov – odmeny v podobe slobody sa teda nedočkali, navyše, medzi oboma tábormi vzniklo značné napätie: väzni verní záväzku nespolupracovať s vládou začali vojnových veteránov hanlivo označovať za „suky“. Napätie eskalovalo a krvavé konflikty (vrátane každodenných smrteľných prípadov) sa množili. Bývalí vojaci, zatlačení do hlbokej defenzívy, boli nútení kolaborovať s dozorcami v snahe aspoň trocha zlepšiť čoraz horšie podmienky.

 

 

RUSSIA GEORGIA

Politické pozadie

Smrť obávaného Stalina v roku 1953 mala ďalekosiahle celospoločenské dôsledky. K nim patrilo aj prepustenie miliónov trestancov, vrátane mnohých ťažkých zločincov. Práve z ich radov sa začali formovať prvé organizované skupiny, ktoré vytvárali podhubie pre neskorší rozvoj organizovaného zločinu. Mnohí kriminálnici, zocelení rokmi strávenými nekompromisným bojom medzi väzenskými frakciami, zacítili na slobode novú šancu na zužitkovanie svojich skúseností a nadobudnutého, neobyčajne nekompromisného prístupu. Logickým dôsledkom bolo prehodnotenie odmietavého postoja voči vládnym štruktúram, do ktorých začínali plazivo a nebadane prenikať chápadlá tieňovej ekonomiky.

Ako významný moment v procese prepájania vládnych štruktúr s organizovaným zločinom sa ukázala ropná kríza v roku 1973. Zrušenie zlatého štandardu americkým prezidentom Richardom Nixonom (hodnota dolára prestala byť viazaná na cenu zlata) v roku 1971 a následná inflácia spôsobili nespokojnosť (prevažne) arabských krajín združených v Organizácií krajín vyvážajúcich ropu (OPEC), ktoré sa znížením produkcie snažili ovplyvniť cenu ropy, naďalej uvádzanej v dolároch, vo svoj  prospech. Na tento vývoj zareagovala sovietska generalita na čele s Leonidom Brežnevom – tá sa viac otvorila svetovým trhom a svoje bohaté ropné zásoby ponúkla na predaj európskym i ázijským krajinám. Takto získané príjmy sa stali veľkým lákadlom pre vysokopostavených predstaviteľov štátnej byrokracie, a tak iba časť príjmov putovala do štátneho rozpočtu a devízových rezerv. Istá časť skončila potichu na nových zahraničných kontách, ďalšia časť smerovala do rastúcej tieňovej ekonomiky. Z byrokratickej špičky sovietskej mašinérie, ktorá bola už v tej dobe na míle vzdialená problémom obyčajných ľudí ako aj niekdajším zámerom vybudovať spravodlivé spoločenské zriadenie, sa vykryštalizovala nová vrstva spoločenských elít, tzv. červená šľachta. Jej záujmy sa v mnohých partikulárnych oblastiach zhodovali so záujmami expandujúcich kriminálnych živlov. Korupcia sa tak stala všadeprítomným fenoménom aj v tých najvyšších kruhoch.

 

Noví zbohatlíci

Liberalizácia plánovanej ekonomiky umožnila už v 80. rokoch (počas tzv. perestrojky) v istej miere súkromné podnikanie. Pre zločinecké kruhy to znamenalo vynikajúcu príležitosť, ako legalizovať svoje príjmy a preprať špinavé peniaze, získané v šedej zóne ekonomického života krajiny. 80. roky sa niesli v znamení rozširovania vplyvu ruskej mafie nielen doma, ale i za hranicami krajiny. Prostredníctvom migrantských vĺn sa bunky zločineckých syndikátov dostali až do Spojených štátov, predovšetkým do New Yorku. Tam sa ruskí gangstri (často židovského pôvodu) sústreďovali predovšetkým v oblasti Brighton Beach v Brooklyne, ktorá čoskoro získala výstižnú prezývku „Little Odessa“. Medzi najobávanejšie mená tejto éry patrili Evžej Agron, Pavol Mirzojan, Boris Goldberg, Boris „Biba“ Najfeľd či Marat Balagula.

Po demontáži východného bloku a kolapse ekonomického zriadenia sa zločinecké kruhy pohostili na troskách niekdajšej veľmoci. Expandujúca mafia absorbovala do svojich kruhov množstvo bývalých štátnych zamestnancov, vrátane agentov KGB, považovaného už v časoch ZSSR za akýsi „štát v štáte“. Know-how bývalých spravodajských operatívcov a oceľové päste niekdajších armádnych príslušníkov (vrátane veteránov afganskej vojny) sa stali základom úspešného ťaženia ruského organizovaného zločinu. Ideálnu pôdu preň vytvorila neoliberálna politika Borisa Jeľcina a jeho vlády, ktorá transformáciu socialistickej ekonomiky premenila na zrýchlený výpredaj štátneho majetku za akciové ceny. Kým Západ tlačil na prijatie nových „pravidiel hry“ zdôrazňovaním požiadaviek na privatizáciu verejného majetku, flexibilizáciu pracovných trhov a liberalizáciu obchodného zákonníka, kontrolu nad troskami niekdajšej mocnosti získavali domáce zločinecké kruhy. Zmocnili sa množstva majetkov, stále potenciálne rentabilných podnikov a – predovšetkým – zásob nerastných surovín. Z procesu, ktorý dôverne poznáme aj z našich reálií, vzišla početná vrstva zbohatlíkov, oligarchov.

 

 

mafia2

Divoké 90. roky

Divoké 90. roky, počas ktorých čelilo Rusko (i ostatné bývalé zväzové republiky) neustávajúcej ekonomickej kríze, ponúkli živnú pôdu pre expanziu kriminálnych kruhov. Neexistovala prakticky žiadna rodina, ktorá by bolestne nepocítila plnú ťažobu extrémne rýchlej ekonomickej transformácie, prudkého zvýšenia nezamestnanosti, hyperinflácie a vypuklých problémov so zabezpečením základných životných potrieb obyvateľstva. Už začiatkom prvej poprevratovej dekády sa vyrojili skupiny extrémne násilných kriminálnikov, ktorí ovládli ruské a ukrajinské štvrte. Vo vodách tieňovej ekonomiky plávali šikovne ako šťuky a čoskoro svoj biznis okrem neodmysliteľného výpalníctva (tzv. kriša) a prostitúcie rozšírili aj o pašovanie drog, zbraní, cigariet či iného tovaru. Konflikty medzi jednotlivými klanmi často končili vraždami, ktoré zanedlho položili základy ďalšieho rentabilného trhu – na ňom svoje „služby“ (atentáty a nájomné vraždy „na kľúč“) ponúkajú neľútostní profesionálni zabijaci. Medzi doplnkové činnosti patria i lúpeže, krádeže, falzifikovanie a obľúbeným sa stalo aj ovplyvňovanie športových zápasov.

Manuál na prevádzkovanie niektorých z týchto činností po páde železnej opony začali exportovať aj do zahraničia, predovšetkým do kedysi spriatelených postkomunistických krajín. Napokon, aj prvé zločinecké skupiny, pôsobiace na území Slovenska, v začiatkoch ťažili zo skúseností ukrajinských a ruských mafiánov, ktorí sa za patričné provízie radi podelili o svoje skúsenosti so zosnovaním a budovaním gangov. O raste zahraničného vplyvu Bratvy, ktorá prenikala čoraz hlbšie do americkej a kanadskej spoločnosti, najlepšie vypovedá tvrdenie niekdajšieho riaditeľa FBI, Louisa Freeha. Ten v polovici 90. rokov označil ruskú mafiu za najväčšiu bezpečnostnú hrozbu pre Spojené štáty. O fakte, že svoju moc si udržala i v nasledujúcich dekádach, svedčí zasa tvrdenie francúzskeho kriminológa Alaina Bauera, ktorý ruskú mafiu označil za „jednu z najlepšie organizovaných kriminálnych štruktúr v Európe, disponujúcu kvázi-militaristickým operačným aparátom“.

 

Ruský zabijak

Nepokojné 90. roky mimoriadne priali Alexandrovi Solonikovi, ktorý sa neslávne preslávil ako jeden z najnebezpečnejších nájomných vrahov. Rodák z ruského Kurganu sa odmalička vyžíval vo fyzickom násilí, fascinovali ho bojové umenia i zbrane. Ako branec patril do tankového regimentu a po skončení vojenskej služby sa stal príslušníkom špeciálnej policajnej jednotky, zameranej na potláčanie pouličných nepokojov. Pre výbušnú povahu a obrovskú dávku násilia voči vypočúvaným a podozrivým ho však už po šiestich mesiacoch prepustili. Jeho ďalšie kroky smerovali (pomerne veľavravne) do pohrebného ústavu. Keď ho v roku 1987 odsúdili za znásilnenie na osem rokov odňatia slobody, nastali preň krušné časy – najnebezpečnejší väzni sa hotovali, že mu ako bývalému policajtovi spravia z pobytu peklo. On si však svojou dominantnou povahou a násilnými excesmi okamžite získal rešpekt. Keď sa mu po dvoch rokoch podarilo utiecť, v nepokojnom poprevratovom Rusku sa začal živiť ako nájomný vrah. Od začiatku rúbal vysoko a jeho prvou obeťou sa stal boss z Ťumeňu. V roku 1992 potom odstránil ďalšieho rešpektovaného vora Viktora Nikiforova. Medzi ďalších prominentov na zozname jeho obetí sa neskôr zaradili aj Valerij Dlugac (zastrelený na preplnenej diskotéke) a Vladislav Vinner, s jeho menom sa spájala aj smrť ďalšieho bossa Otariho Kvantrišviliho. O pozadí osamelého vraždiaceho vlka, poskytujúceho svoje služby solventným vorom, sa vedelo iba málo, tu a tam sa objavili informácie o jeho napojení na Čečencov.

Reputáciu obávaného gangstra, ktorý nemal slovo „strach“ v slovníku ani v emočnej výbave, potvrdil aj pri jednom z pokusov polície o jeho zatknutie: priamo na policajnej stanici sa pustil do otvorenej prestrelky, keď spustil paľbu z malej automatickej zbrane (škorpióna). Napokon sa mu utiecť nepodarilo a znovu sa ocitol za mrežami. Avšak opäť nie na dlho, v roku 1995 utiekol a opustil štát. Usadil sa v gréckych Aténach, kde vybudoval silnú a obávanú organizáciu, zaoberajúcu sa obchodom s narkotikami a nájomnými vraždami. Pôsobenie v aténskych uliciach mu vynieslo štatút miestnej legendy, ruské autority ho dokonca zaradili do TOP 10 najhľadanejších mužov. V roku 1997 ho však našli zaškrteného neďaleko Atén. O konkrétnych aktéroch a dôvodoch sa veľa zistiť nepodarilo, dá sa však predpokladať z jeho „životopisu“ (odstránil vyše 30 prominentných vorov), že mal viac než slušný zoznam nepriateľov.

 

 

Tomáš Bóka

foto SITA, archív

 

Celý článok si prečítate v letnom dvojčísle GOLDMAN (2016)