Slováci sa za posledné desaťročie rozcestovali. A skutoční fajnšmekri, čo už absolvovali všetky dostupné atrakcie dvakrát, čoraz častejšie vyrážajú do krajín zabudnutých v rôznych kútoch sveta. Také je Kirgizsko.
Hneď na úvod zabudnite na všetky obvyklé turistické atrakcie a služby. Najväčšou atrakciou tejto krajiny je cesta v čase. Kirgizsko je typická post-sovietska krajina, s dôrazom na slove „sovietska“, lebo tu nájdete málo toho, čo je „post“. Výhodou je, že tu našinci, ktorí sa museli za komunistického režimu povinne učiť rusky, ľahko dohovoria, lebo ruština je druhým oficiálnym jazykom a nápisy v azbuke sú všade. Možno by sa sem mali robiť exkurzie pre našu mládež, aby pochopila ten zvláštny systém komunistickej organizovanej nemohúcnosti, ktorá aj našu krajinu ovládala celé desaťročia. Nech sa páči, prvý príklad…
Štátne kúpele
Atrakcia neďaleko hlavného mesta sa volá „Ťoplije kľjuči“ a sú to štátom spravované „kúpele“. Ako všetky „stroje času“, aj do tohto sa dostanete až po hodine jazdy panoramatickým údolím, ale príšernou, miestami poľnou, prašnou cestou. Keď tam dorazíte, zistíte, že ste zostarli minimálne o 50 rokov. Akoby ste sa ocitli v komédii slávneho sovietskeho režiséra Šukšina. Miestna telnatá „dežurnaja“ Taťjana by hneď mohla hrať v jeho filme, ibaže ona to ani nehrá. Je rovnako odporná ako väčšina dežurných za socíku, patrí to k jej profesii. Prvý šok: nie sú tu žiadne skutočné „kúpele“, ale len jedna ošarpaná budova s nápisom „bazén“. Polovica tej budovy, kde sa kedysi podávali masáže a iné obvyklé procedúry, je v dezolátnom stave a zatvorená. Cez „dvere času“ teda vstúpite do predsiene, ktorej vládne Taťjana pevnou rukou. Vypýta si 150 somov (cca 3 doláre = 2,68 eur) a vysvetlí, že okrem teplej vody nemáte počítať s ničím navyše a keď máte pripomienku, tak vás odkáže do horúcich kapitalistických pekiel. Hneď na mieste vás donúti (kvôli čistote uprostred tej špiny) nechať topánky v tejto predsieni z komunistických čias a povie, že v malej skrinke nájdete šľapky. Áno, sú tam, ale len jedny, a to detské – no, „k zulíbání“, ako hovoria Česi. Krátkou chodbou vojdete do temnej prezliekarne, ktorá nie je pre slabé povahy. Zopár plechových skriniek pokrýva zvonku i zvnútra hrdza a nedajú sa zamknúť. Zato pri vstupe stojí veľký nápis, že tu za žiadne straty neručia. Sprcha pripomína „večný oheň“ pri miestnych pomníkoch – tečie stále, lebo sa nedá zavrieť a keď sa horko-ťažko zavrie, je takmer nemožné ju otvoriť. A prichádza najväčšia atrakcia, priam polahoda pre „cestovateľov v čase“: bazén v rozsiahlej hale, ktorej steny pokrývajú fľaky plesne. Zakryť to majú veľkorozmerné transparenty: ten vpravo zdobia rôzne výjavy s delfínmi, ktoré by zdochli už len pri pohľade na miestnu vodu. Zato oproti upúta obrovský romantický výjav kirgizských hôr a nápis „Kirgizsko – naša vlasť“. Kachličky sú popraskané a plesnivé, občas sa uprostred toho zúfalstva prejdú dvaja chlapíci oblečení vo vatovaných montérkach a vláčia niečo odniekadiaľ niekam, takže máte pocit, že ste na stavenisku, či skôr rumovisku. V teplej vode plávajú občas čiastočky hrdze alebo plesne. Aj otrlé duše tu vydržia najviac hodinu, ale verte, že na tú hodinu nikdy nezabudnete. A ešte dôkaz, že turistika nemá logiku: asi tri-štyri kilometre pred týmito „kúpeľmi“ stojí v tomto zabudnutom údolí novučičký, moderný hotel, kde naozaj nie je čo robiť, ibaže by ste sa vyžívali v pohľade na pusté kopce okolo.
Otvorená konzerva času
V Biškeku nenájdete nič historické v našom slova zmysle. Najstaršia architektúra je tá stalinská, a to teda nie je žiadna rozkoš pre oko. Pochopiteľné, tento kočovný národ sa usadil naozaj až za sovietskej éry. Prevláda tu teda monumentalizmus poďobaný kiahňami zbabraných či nikdy nedokončených a medzičasom novo sa rozpadajúcich detailov. Veľa výškových budov nedostavali, opustené rodinné domčeky z dreva zdobia tabuľky s nápisom „na predaj“. Popri domoch ostáva odpad voľne pohodený na kopách, ale nenájdete tu takmer žiadne túlavé psy, ani mačky! Všetky hrôzy sovietskeho stavebníctva, kde decimeter nebola miera, ktorou by sa vzrušovali, a tak stavali už rovno zmätky, tu vidieť na každom kroku. Príkladom môže byť Námestie víťazstva, obrovská plocha sčasti polámaných dlaždíc a betónu s veľkoblúkom pamätníka v strede. Hoci námestie je veľké, v celkovej mape mesta sa predsa stráca. Gigantománia zo sovietskych čias tu pretrváva. Zaujímavé, že sa tu celkom bez nútenia prichádzajú podľa dávneho komunistického zvyku pokloniť mladé páry v deň ich svadby. Kladú kvety k večnému ohňu a spolu s ostatnými svadobčanmi spievajú a krepčia pri národných piesňach. Inováciu tohto komunistického zvyku predstavujú dve biele holubice, držané akousi podnikavou dievčinou v malej klietke. S nimi v rukách sa svadobčania vyfotia, ale nevypustia ich – sú takpovediac recyklovateľnými symbolmi túžby po živote v mieri. Povznesenú náladu trochu kazí dievčatko, ktoré vytrvalo žobre tým, že zavadzia pri oduševnených záberoch mladého páru.
Mesto sa nijako nehodí pre náhodné turistické prechádzky, ako sme zvyknutí v historických častiach európskych miest. Ak, pravda, nie ste masochisti, ktorí sa radi prechádzajú popri zmesi panelákových budov v biednom stave, nedokončených stavieb a tzv. moderných budov, ktoré akosi záhadne zostarli už počas výstavby. Nejde však o výsadou Biškeku, je to typické pre mnohé ázijské post-sovietske krajiny. Všeobecne tu prevládajú budovy nízke a z architektonického pohľadu nezaujímavé. Nadobudnete dojem, že niekto toto mesto pred vami už použil a nechal tak, ako vyšmatlané boty. Akurát, že v tých botách žije takmer milión ľudí…
Civilizácia prichádza
Ako všetky podobné krajiny, rozkročené medzi svojou nevábnou minulosťou a neznámou budúcnosťou, aj tu sme svedkami pozoruhodného automobilového úkazu. Ulice sú doslova prepchaté západnými automobilmi typu Mercedes, Audi, BMW… Ako si niečo také môžu dovoliť ľudia, ktorí podľa vlastných slov nemajú pomaly z čoho živiť rodinu? Vysvetlenie ponúka globalizácia. Tá záplava áut luxusných značiek je výsledkom agónie konzumnej špirály v západných krajinách, keď díleri dostávajú prémie za predaj nových áut a riešia to odkupovaním iba niekoľko rokov (či dokonca len rok) starých áut. Tých sa nakopilo toľko, že v USA popri diaľnici môžete vidieť kilometre odparkovaných „predčasných veteránov“. A tak ich vyvážajú a ešte na tom rozprávkovo zarobia, keď Mercedes z roku 2008 tu vychádza na 28.000 USD (cca 25.000 eur)!
Pochopiteľne, noví šťastní majitelia sa k nim správajú adekvátne k spôsobu ich získania – videl som skupinku mládežníkov, ktorá sa pokúšala vylepšiť niečo na maske Mercedesu údermi hrubou železnou tyčou. Popri cestách tiež každú chvíľu stojí nejaká „zdochlina“ pôvodne solídnej značky; za jazdy pred nami z jednej odpadol výfuk… Relatívne lacný benzín (liter za dolár, necelé euro) spôsobuje, že ochotne kúpia aj Audi so spotrebou 11 litrov na 100 kilometrov mimo mesta, v meste až 16 litrov. Medzi kuriozity patria autá z Veľkej Británie či Japonska s volantom na pravej strane. A tiež veľmi obľúbené svadobné limuzíny vrátane nekonečne dlhého Humvee… Večer a ráno počítajte s „probkami“, teda zápchami a chaosom na hlavných uliciach, kde pri absencii polície sa všetko rieši právom rýchlejšieho a silnejšieho.
Dobrodružstvo v taxíku
Pokus o prechádzku z centra do hotela mi trval hodinu a pol, pričom ju okorenil fakt, že po väčšinu cesty nik z miestnych nevedel, že mojím smerom stojí nejaký hotel, ba ani nikdy nepočuli o takej ulici. V tomto smere sú svetovou kuriozitou miestni taxikári. Nikde na svete som nevidel takú zmes ochoty vás zviesť a zároveň neschopnosti nájsť miesto, kam chcete ísť. A tak vás vozia hore-dolu, volajú kamsi, alebo študujú mapu, často zbytočne, lebo názvy ulíc sa menia – napríklad z Gorkého na Ankara (pomerne veľký významový skok). Spravidla nepoznajú adresy miestnych hotelov, a to ani tých veľkých. Skutočným šampiónom bol starší taxikár, ktorý ma vozil viac ako hodinu sem a tam celým obrovským mestom a vyskúšal všetky možné univerzity, kým konečne našiel tú správnu (Ataturk Alatoo), len tri kilometre od môjho hotela. Na jeho česť treba povedať, že celú cestu odjazdil za základnú taxu a ospravedlnil sa. Útechu tak poskytol aspoň fakt, že vás vozia za lacný peniaz, čo bol mimochodom komunistický ideál. A vždy sa dá zjednávať. Všeobecná neschopnosť miestnych taxikárov zorientovať možno ľahko vysvetliť skutočnosťou, že zväčša ide o čiernych taxikárov, ktorí takto riešia krach svojich rôznych podnikaní a všeobecne vysokú nezamestnanosť. Keďže sa radi rozprávajú, dozviete sa najrôznejšie spôsoby, ako prísť o prácu, alebo ju nikdy nedostať napriek vysokoškolskému diplomu z práva alebo ekonomiky.
Gustáv Murín
foto Gustáv Murín
Celý článok si prečítate v novembrovom čísle GOLDMAN (2015)