Tohto vzácneho medveďa, žijúceho v neprístupných horách Sečuanu a ukrytého za veľkým čínskym múrom, nepoznali ani cestovatelia, ani lovci kožušín, ani vojenskí dobyvatelia. Pandu pre európsku vedu objavil až istý jezuitský misionár.
V minulosti panda nebola až taká vzácna a Číňania ju dobre poznali a zmienky o nej nájdeme v čínskych knihách starých 3.000 rokov (v roku 685 napríklad čínsky cisár daroval japonskému cisárovi 70 koží a dve živé pandyTotiž pre úspešné rozmnožovanie tieto zvieratá potrebujú optimálnu hustotu svojich jedincov v teréne, pretože samica pandy je oplodniteľná iba 4 – 5 dní v roku. Ak v tom čase nestretne dospelého samca, na úspešné párenie musí čakať ďalší rok. Ďalším hendikepom pánd je ich úzka potravná špecializácia. Hoci veda pozná až 25 druhov bambusu, panda sa živí výlučne iba tromi druhmi.
Pei-hsuing-chin
WWF (World Wildlife Fund for Nature) symbolizuje rozkošný čiernobiely medvedík, rozvážne nesúci svoje bacuľaté telo na krátkych a hrubých nôžkach. Nie, nie je to žiadna plyšová hračka, ale štylizovaná kresba jedného z najvzácnejších cicavcov na svete – pandy veľkej (Ailuropoda melanoleuca). Pre vedu a pre európsky svet ju objavil francúzsky misionár, jezuitský páter Armand David (1826 – 1900). Tento inteligentný, činorodý muž mal hlboký vzťah ku všetkým ľuďom bez ohľadu na vieru a farbu pleti. Aj preto sa od Číňanov dozvedel i to, čo iným Európanom ostávalo zatajené. Prvú čierno-bielu kožu pandy uzrel páter David v roku 1868, a to ako ozdobu na stene svojho čínskeho priateľa. Keď sa takto dozvedel o existencii tohto zvláštneho zvieraťa, ktoré Číňania nazývali pei-hsuing-chin (čo znamená biely medveď), neľutoval výdavky ani námahu a vydal sa na mnohotýždňový pochod do oblasti severozápadného Sečuanu. V divokých horách tohto zabudnutého kúta Číny našla panda svoje posledné útočište. Páter David síce živú pandu neuzrel, no získal od domácich lovcov kože a lebky, podľa ktorých o rok neskôr v Paríži profesor Alphons Milne-Edwards popísal doteraz neznámy nový druh cicavca: pandu veľkú.
Predkovia pánd
Veľkosťou a vzhľadom panda pripomína medveďa a má s medveďmi veľa spoločných znakov, ale stavba chrupu, lebky, pohlavných orgánov a etologické prejavy ju od medveďov odlišujú. Preto hoci patrí do čeľade medveďovitých, niektorí autori navrhujú pre ňu samostatnú podčeľaď Ailurinae s jediným druhom „panda veľká“. V minulosti bola zaraďovaná do čeľade Ailuridae spolu s pandou červenou (tiež panda malá). Najnovšie výskumy dokazujú, že jej predkovia sa od predkov dnešných medveďov oddelili v miocéne pred 15 miliónmi rokov. V tom čase žili v celej Eurázii predkovia dnešnej pandy rodu Sivanasua a ešte z posledného obdobia treťohôr, z konca pliocénu (-4 mil. rokov) sú z územia Európy známe viaceré druhy rodu Parailurus. Inak je to s pandou malou – jej predkovia sa od medveďov oddelili pred 30 miliónmi rokov (v oligocéne) a v tomto prípade existuje dostatok znakov, aby bola zaradená do samostatnej čeľade – Ailuridae.
Prečo sa predkovia pandy pred 15 miliónmi rokov vydali osobitnou cestou vývoja, o tom panujú iba domnienky, jedna z nich sa opiera aj o potravný faktor. Súčasná panda je veľmi úzky potravný špecialista – orientuje sa iba na tri druhy bambusu (Farnesia gingligensis, F. draculocephala, Bashania fargesii), rastúce len v určitej vymedzenej oblasti. Zdá sa, že všetko dianie v prírode sa stavia proti nej. Ešte v neskorom pleistocéne (pred 12 – 10.000 rokmi) žili pandy na celom území východnej Číny, na severe Vietnamu a v Myanmare, no odvtedy sa ich areál ustavične zmenšoval, najpravdepodobnejšie v dôsledku súhry klimatických zmien a rozrastania ľudskej populácie. Dnes tento zvláštny medveď žije už len v najopustenejších kútoch provincií Sečuan, Gansu a Šanchi v husto zalesnených, neprístupných strmých svahoch na úpätí Himalájí. Podľa nariadenia Čínskej správy štátnych lesov sú uvedené provincie povinné každých 10 rokov odovzdávať správy o početnom stave pánd.
Pandy ohrozuje aj skutočnosť, že bambusy kvitnú nepredvídateľne (raz za 10, niekedy za 50, ba aj za 100 rokov dajú semená) a odumierajú celé porasty na ploche 2 – 3 km2. Kým potom vyrastie nový pre pandy konzumovateľný porast, trvá to cca 20 rokov. V takých prípadoch sa pandy zvykli presunúť do vedľajšieho porastu a pokojne žiť ďalej. Dnes im však obývané doliny a obrábaná pôda bránia voľne sa pohybovať a putovať za potravou. Navyše izolovanosť, uzavretosť v akýchsi „kazetách“ znižuje zdravý genetický potenciál a zvyšuje prenos nákazlivých ochorení. Takto sa dostal medzi pandy parazitický červ Baylisascaris schroederi, prenášaný mačkami, psami a líškami, spôsobujúci ťažké krvácanie pečene, pľúc a čriev. V roku 1990 bolo nakazených 10% pánd (ba dnes už 50%) a ide to najčastejšiu príčinu úhynu pánd vo voľnej prírode.
Bývalý mäsožravec
Zostáva záhadou, prečo sa panda špecializovala na zvolený druh potravy, lebo bambus je veľmi málo výživný a aby vyžila, musí denne zožrať v priemere 20 kg. To znamená, že denne žerie 12 – 14 hodín, pričom konzumuje iba mladé výhonky do hrúbky 1 cm, z nich vyextrahuje maximálne 17% živín a kladie až 8-kilové kôpky trusu. Nevýhodou pandy je aj skutočnosť, že hoci sa živí rastlinnou potravou, nemá dlhé črevo ako bylinožravce, ale krátke ako mäsožravce. Navyše v genóme má skoro všetky gény, potrebné na enzymatické spracovanie mäsa. Zdá sa, že pre vývojovú genetiku tento nezvyčajný medveď predstavuje exemplárny príklad prechodu z mäsožravca na bylinožravca. Z rozboru trusu vedci zistili, že má v čreve malé množstvo klostrídiových baktérií, ktoré rozkladajú celulózu a našli sa aj stopy po enzýmoch, ktoré celulózu štiepia. A ďalšia kuriozita: bambus požiera panda tak, že sedí na bobku a prednými labami si podáva potravu do úst. Za tým účelom sa u nej vyvinula zvlášť predĺžená záprstná kostička (metacarpale) stojaca ako šiesty prst, oproti piatim prstom. (S podobným „šiestym prstom“ sa stretáme už iba u krtka, u toho však slúži na rozšírenie lopatovitej prednej hrabavej končatiny).
Na jar v období párenia sa pandy zdržujú v menších nadmorských výškach – do 2.000 m a požierajú výhonky druhu, ktorý obsahuje dusík a fosfor. V júni tieto výhonky už drevnatejú a obsahujú menej živín, a tak sa pandy sťahujú do vyšších polôh, kde práve vyháňa druhý druh ich obľúbeného bambusu, obsahujúci vo výhonkoch viac vápnika. Množstvá bambusu, ktoré musia denne požuť, podmienili aj vývin ich mimoriadne veľkých a silných čeľustí a chrupu. A práve enormne vyvinuté žuvacie svaly spolu s veľkými čeľusťami vytvárajú hlavu, ktorá je proporcionálne väčšia, ako u iných šeliem. Práve táto hlava, pripomínajúca proporcie mláďaťa, evokuje u ľudí pozitívne emócie.
Karol Pachinger
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v novembrovom čísle GOLDMAN (2015)