Partia z vykričanej diaľnice
Ak máš chuť, naskoč k nám, nájdi si flek na zadnom sedadle a dobre si drž klobúk, tá naša kára trochu nadhadzuje a my z nej radi žmýkame, čo to dá… logni si predtým rovno z fľašky, necháme ju kolovať, a ak máš v ruksaku trochu fetu, šľahni si bez váhania a daj tiež kolovať… A teraz dobre počúvaj – keď to na teba príde, rozumieš, keď ti v palici začne hučať ako v papiňáku, tak začni kričať z plných pajšlí ako o život, lebo o ten skurvený život vlastne ide, vykrič a vymláť to zo seba, netráp sa, ak náhodou niekoho pokvickáš, my tu obrúsky príliš nepestujeme, len krič, chlapče, ako prvý raz, vtedy v pôrodnici, vtedy tiež išlo o život… a ešte dovoľ, aby sme sa ti predstavili, my sme tá fajn partia – Jack, Neal, Billy, Allen, Gregory and spol., hovoria nám aj „beats“, ak si k nám už naskočil, vitaj na ceste: bude to dlhá štreka, dlhšia ako modré nekonečno a nedeľné odpoludnie dohromady, ale keď dorazíme do cieľa, ktorý neexistuje, budeš si môcť povedať: no, trochu som žil…
Ruksaková revolúcia
Povojnová Amerika naberá prvé kilá svojej budúcej prosperity. Konzervatívni politici vystieľajú svojmu obyvateľstvu idylické hniezdočko – na tom najvyššom možnom konári, kde možno zabudnúť na hrôzy možného nukleárneho konfliktu či nedávnej krvilačnej hospodárskej krízy. A ideálom drvivej väčšiny Američanov je čo najmäkšie hniezdočko na čo najvyššom konári. „Hrdinami“ všedných dní sú podnikaví a „kockatí“ praktici, ktorých kariéra je vrstvením šľahačky na obrovskej torte predávkovanej umelým sladidlom. Prirodzené veci, akými sú milovanie sa s partnerom či rodinný piknik, figurujú v kolónkach pracovných diárov v tesnom susedstve s obchodnými rokovaniami, kontrolou konta a poradou u šéfa. Ale ako to už chodí… nie všetkých Američanov nadchýna predstava života nalinajkovaného harmonogramom. Medzi prvými sa spamätala skupinka literátov, ktorá svojimi textami i spôsobom života rezolútne zakvílila na poplach. A to zakvílenie pôsobilo rovnako šokujúco, ako keby do cukrárne medzi spôsobne usadené detičky a penzistov vletel potetovaný pekelný anjel na svojom burácavom harleyi…
„Sme niečo ako beat generation,“ povedal začiatkom 50. rokov istému novinárovi Jack Kerouac (o pár rokov neskôr už kultová postava tohto literárneho hnutia), aby tak vpustil do „chrámu literatúry“ nového nájomníka. Tým slovným spojením nachystal tak trochu jazykovú pascu. Pojem beat generation by bolo najjednoduchšie prekladať ako zbitá generácia – ale to by sme ho ochudobnili o ďalšie možné rozmery a výklady. Slovíčko beat ponúka aj iný, takpovediac „opozitný“ význam: blažený. A práve v nejednoznačnosti treba hľadať aj kľúč k výkladu tohto hnutia. Jeho príslušníci sa síce cítili „zbití“ a frustrovaní, ale vo svojej tvorbe zároveň hľadali a azda i nachádzali cestu k blaženosti, k akejsi mystickej očiste, úniku zo začarovaného kruhu. Beat generation (zámerne nepoužívam zaužívané označenie „beatnici“ – za beatnikov sa totiž v prvom rade považovali priaznivci tohto hnutia a nie jeho aktéri, a okrem toho výraz beatnik mal skôr pejoratívny nádych) svojou tvorbou vykričala do ksichtu vlastnej spoločnosti opovrhnutie všeobecnými normami a vzormi „správania sa“. Zvieraciu kazajku na mieru šitých oblekov vymenili za tulácku kamizolu, nehybnosť a múry teplých obydlí za pohyb v otvorenom priestore, mäkký plyš kobercov za prašný dezén ciest. V tom geste nebol akt militantnej vzbury. Beats si nerobili ilúzie, že pretvoria spoločnosť na svoj obraz. Ale nedovolili svoj obraz pretvoriť spoločnosťou. Povedané obrazne: Ich revolta bola revoltou chalana, proti ktorému stojí mocnejší a o dve hlavy vyšší protivník – a keďže to ten chalan dobre vie, miesto rany medzi oči svojmu súperovi radšej (z bezpečnej vzdialenosti) vyplazí jazyk, či aspoň rukou naznačí oplzlé gesto. Tým gestom bola v prípade beats predovšetkým literatúra. Možno nespôsobila Kerauacom avizované zemetrasenie, ale celkom isto poriadny prievan.
Rozutekané písmenká
Nahádzať knižky a životné osudy príslušníkov hnutia do jedného vreca a napísať naň: beat generation – to sa jednoducho nedá. Každý z nich bol extrémne vyhranenou osobnosťou, ľudskou i spisovateľskou. To hnutie nemalo svojho „korunovaného“ vodcu ani presne definovanú ideológiu. Cesty jeho členov sa síce často krížili, ale i rozchádzali. Jedno je však isté: spôsob, akým jednotliví beats vstupovali do sveta literatúry, bol viac-menej šokujúci. Americká spisba 40. a 50. rokov vo veľkej miere odrážala spoločenskú atmosféru. Až na niekoľko výnimiek sa tvárila vážne a akademicky, ideálom sa stala dogma formálnej prepracovanosti a intelektuálnej náročnosti. V horšom prípade autori vystačili so zaručenými receptami na „správny“ život, s neodmysliteľne „správnym“ happy endom. Nečudo, že napríklad taký Kerouacov román Na ceste (On the Road, 1957) pôsobil vo svojom čase ako provokácia, rovnajúca sa atentátu na „vysoké“ umeníčko. Nielen preto, že autor kilometrovou okľukou obchádzal zaužívané formálne postupy a konvencie, negujúc dokonca i predpisovú interpunkciu. Jeho text s nesmiernou dávkou reportážnej autentickosti odhaľoval tú tvár Ameriky, ktorá väčšinu usporiadaných občanov mohla strašiť s vytrvalosťou nočnej mory. Narkomani, alkoholici, prostitútky, tuláci a im podobné bezprizorné kreatúry – aj toto že sú, bože milostivý, obyvatelia Ameriky? Pre niekoho provokácia, pre iného hlboko obnažené ľudské posolstvo. A za tým všetkým ešte aj „londonovská“ láska k životu. Ale zanechajme mudrovania a pozrime sa trochu na zúbky tým ruksakovým revolucionárom. Vyjdime na cestu a stopnime si prvého z nich. (A keďže sme na ceste, kto iný nám už môže zastaviť, keď nie Jack Kerouac…)
Tulák Dharmy
Azda najpopulárnejší, ale zároveň „najskeptickejší“ z beats – Jack Kerouac (1922) – chcel byť spisovateľom asi odjakživa a prvá tretina jeho života by mohla byť skôr biografiou „kockatého“ príslušníka establishmentu, než búrliváka s túlavými topánkami. Na rozdiel od mnohých svojich literárnych druhov (povedzme Corsa, ktorý od detstva zakúšal tvrdý chlebík polepšovní a kriminálov) prežil idylické detstvo, v jedenástich rokoch spísal prvý (nevydaný a navždy stratený) román a na Columbia College v New Yorku patril k premiantom a skvelým reprezentantom školy v rôznych športových disciplínach. Osudový zlom prišiel v roku 1944, keď mu do cesty vpálil istý Lucien Carr, pohybujúci sa v spoločnosti intelektuálov „drsnejšieho razenia“. Jack sa s otvorenými ústami zúčastňuje mejdanov, kde sa síce pije ako o život a v mohutných dávkach užíva benzedrín, ale zároveň aj zasvätene diskutuje o kumšte, filozofii a mystike. Koleso osudu sa roztočí pekelnou rýchlosťou, keď raz Carr v sebaobrane zavraždí svojho priateľa homosexuála, vynucujúceho si pohlavný styk. Zahladzovania stôp násilného činu sa zúčastní aj Jack a spolu s Carrom putuje do basy. Po tomto intermezze v pruhovanom obleku sa Jackovým údelom stáva dlhá, predlhá púť, cesta hľadania seba samého, cesta dharmy (v budhistickom význame „pravdy“), meraná míľnikmi diaľnic, ale aj hektolitrami alkoholu, benzedrínovými opojeniami, erotickými dobrodružstvami – a znechutením z toho všetkého. Najviac ho láka život na mori a skúša to na rôznych zaoceánskych lodiach… Ale morským vlkom sa nikdy nestane (to skôr Bludným Holanďanom). Počas „medzipristátia“ v New Yorku sa zoznámi s ďalšou karmickou osobnosťou – Allenom Ginsbergom. A to už, v očakávaní vecí budúcich, odhodlane vyhľadávajú komunitu istého Williama Burroughsa, o ktorom sa tvrdí, že naládovaný morfínom spisuje drsné príbehy o odvrátenej strane života… Billyho písačky oboch nadchnú, úplnú ranu medzi oči im sa však zasadzuje moment, keď ich zoberie na exkurziu do „podsvetia“, presnejšie na Time Square, kde si miestna galérka po šuter do parku nikdy nechodí ďaleko. Kerouac sa cíti trochu zaskočený. Na počudovanie nie prostredím, v ktorom sa ocitol, skôr výraznou intelektuálnou a skúsenostnou prevahou svojich nových druhov. Dobrovoľne sa stáva Allenovým a Billovým žiakom: Zahĺbi sa do štúdia dejín umenia, orientálnej filozofie a tvorby majstrov zenu, za mohutnej asistencie dávok benzedrínu. Koncom 40. rokov dokončuje svoj prvý román Malomesto a veľkomesto (The Town an the City, 1950), ktorý však ešte nie je verným zrkadlom nových Jackových skúseností. Autor sa v ňom hlási k literárnemu odkazu Thomasa Wolfa, ktorý dávno pred beats vpustil do americkej literatúry slobodného „ducha“ a nefalšovanú vôňu diaľok. Tematicky je Jackov debut viac-menej reminiscenciou na vek dospievania, „zatiaľ“ bez tuláckych excesov. Zostúpme však radšej do podzemia, kde sa Jack začal predsa len cítiť najviac sám sebou. Nedostatok životných skúseností dopĺňa príležitostnými zamestnaniami: od fyzicky vyčerpávajúcich (železničný a diaľničný robotník) až po romanticky „waldenovské“ – napríklad stráženie lesov. (Aby bolo jasné, lesy Jack nestrážil pred zlodejmi, ale pred požiarom.) Nikde sa neohrial dlho a svojimi topánkami ovoňal azda všetky kúty Ameriky. Zo svojich ciest sa najčastejšie vracal do náruče formujúcej sa literárnej komunity, kde ho vždy čakalo nejaké to prekvapenie. Buď niektorý z priateľov sedel znovu v krimináli, alebo mal za sebou nejaký škandál – homosexuálnymi excesmi počnúc a opilecko-drogovými končiac. (Mimochodom, keď sme už pri tých návratoch z ciest: Kto by sa domnieval, že drsný chlapík a tulák nepotrebuje „prístav“, kam by sa mohol vracať, je na omyle. Pri Kerouacovi by bol ten omyl dokonca kardinálny. Horšie to bolo s prístavmi. Hoci sa Jack oženil celkom trikrát, ani jedno manželstvo dlho nevydržalo, podobne ako milenecké vzťahy, a tých bolo neúrekom. A tak si celý život chodieval pofúkať odreniny k mame. Ostatní z beats riešili otázky prístavov rozmanitým spôsobom – ale bez „kotvy“ sa nikdy nepohli ani na krok…) Najväčším ternom jeho potuliek však bolo ďalšie fatálne stretnutie. Tentoraz s chlapíkom menom Neal Cassady, ktorého osobné čaro zvečnili mnohé texty beats a ich prozaický manifest (Kerouacovo – Na ceste) je vlastne Cassadovým príbehom – hoci tu vystupuje so zmeneným menom ako Dean Moriarty.
Volajte nás Beat Generation
Spočiatku to vyzeralo tak, že „domovom“ novovznikajúceho literárneho hnutia sa stane New York, presnejšie štvrť Greenwich Village. Z tejto kolísky však „zbití“ a spití literáti čoskoro zdrhli do bohémskej štvrte North Beach v San Francisku – v meste, ktoré nie prvý a nie posledný raz otvorilo viac ako láskyplne náruč skupine revoltujúcich sŕdc a mozgov. Prístreším sa im stalo (okrem miestnych barov a undergroundových brlohov) kníhkupectvo a neskôr i vydavateľstvo Lawrencea Ferlinghettiho Svetlá veľkomesta (City Lights), kde popri Ginsbergovi našli aj ďalšie spriaznené duše: básnikov Garyho Snydera, Kennetha Rexrotha, Philipa Whalena a ďalších. Tu sa zrodila aj tzv. sanfranciská renesancia – hnutie básnikov, ktorí svoju tvorbu nechápali ako anonymné komorné veršovanie, ale premieňali ju na spontánnu, takpovediac verejnú záležitosť. Kenneth Rexroth, ktorý bol zároveň aj literárnym kritikom, k tomu povedal: „Chceli sme svojimi textami oslovovať priamo na ulici, pozerať adresátovi do očí, spolu s ním sa smiať i plakať. Vtláčali sme poézii verejnú funkciu, vpisovali sme slová priamo do ruchu ulice, aby rezonovali s davom.“ Inými slovami, šlo o zárodky umenia, ktoré o pár rokov neskôr vo výtvarnom umení našlo uplatnenie pod označením pop art, prípadne graffiti art.
Rodný list „beat generation“ bol spísaný v Galérii Šesť v októbri 1955. Kerouac nosí v hlave materiál podobný výbušnine – stále však nevie nájsť zápalky, ktoré by ten náklad odpálili. Najprv ich hľadá v drogách, ale tie skôr „odpaľujú“ jeho hlavu. Nakoniec ho nakopnú listy Neala Cassadyho. V ich výbušnej a „odviazanej“ forme nachádza kľúč k vlastnému písaniu. Zahodí za hlavu všetky dovtedajšie poznámky k ďalšiemu románu a v trojtýždňovom záťahu, nie nepodobnom opojeniu narkomana, doslova vychrlí román Na ceste. Do písacieho stroja vkladá obrovské kotúče baliaceho papiera (ktoré mu za päť prstov „kupuje“ čerstvo prepustený Carr) a nedbajúc na gramatické a iné kánony, spontánne, akoby v náhlom osvietení, spisuje svoje tulácke desatoro. (Ako perličku spomeňme fakt, že vydavateľ Robert Giroux pri pohľade na tie kotúče papiera nezdieľal Kerouacovo nadšenie a celkom spontánne zvolal: Jack, preboha, ako chceš robiť v takomto rukopise korektúry?!“) Trojtýždňové opojenie pominulo a Jack sa znovu potácal od druha k druhovi: Jadro beats – Allen, Neal a Billy – boli rozlezení v rôznych kútoch Ameriky. A potácal sa aj z depresie do depresie, od fľašky k fľaške (a vďaka novému mexickému kamarátovi aj od jedného jointa k druhému). Popri tom prerába „manuskript“ Na ceste, a medzitým sa rodia aj zárodky neskorších kníh. Ľudské vzťahy vo vnútri zbitej generácie dostávajú trhliny. Jedným z problémov je aj bisexualita Allena a Billyho. Kerouac najťažšie zo všetkého znáša fakt, že Allen neustále „balí“ Neala Cassadyho. Toho Neala, ktorý bol pre Jacka odjakživa bohom – samozrejme, na rozdiel od Ginsberga, nie v sexuálnom, ale intelektuálnom a osobnostnom zmysle. Roztržky a hádky však často nesú aj povahu „ideového“ rázu. Priveľa pochopenia nenachádza ani u Burroughsa, ktorý má dosť vlastných problémov. V liste Ginsbergovi v tom čase píše: „Potrebujem a zamýšľam usadiť svoju riť niekde, kde sú moje policajné záznamy čisté ako panna v máji…!
Navyše, Bill na jednom večierku v hlúpej stávke sľúbi zostreliť pohár, ktorý predtým umiestnil na hlavu (!) svojej manželke Joan. Alkohol mu rozhasí mušku a guľka nezasiahne pohár, ale Joan. Vďaka vplyvnému právnikovi síce unikne base, ale nie doživotným depresiám, s ktorými sa vyrovnáva písaním. Písaním sa mimochodom vyrovnáva aj s vlastnou sexuálnou orientáciou – svoju druhú knihu bez škrupúľ nazve Buzík (Queer). A hoci v tom čase práve vychádza prvá „kronika“ beat generation z pera ich obdivovateľa Johna Clellona Holmesa (This is the Beat Generation), Jacka tento fakt priveľmi neteší a útočisko nachádza v budhizme, ktorému prepadne so sebazničujúcim nasadením rovnako ako túlaniu, drogám a alkoholu.
Peter Uličný
foto archív, Creative Commons
Celý článok si prečítate v septembrovom čísle GOLDMAN (2015)