Hoci kresťanstvo už dve tisícročia potláča pohanské náboženstvá, predsa sa mu ich nepodarilo celkom vykynožiť. Mnohí starodávni bohovia či démoni dodnes prežívajú v našich predstavách a vynárajú sa v našich fantáziách, snoch ba i v umeleckej tvorbe.
V záujme svojho „víťazstva“ muselo kresťanstvo prevziať niektoré prvky pohanskej viery (samozrejme, v pozmenenej podobe) a mnohé vykázalo do „ničoty“. No iba naoko, lebo viaceré pretrvávajú ako súčasť našich bežných životov. Pohanská viera najčastejšie prežíva (v takej či onakej podobe) na periférii vyspelej, modernej civilizácie, mimo veľkých miest, na vidieku, uprostred nekonečných lúk a lesov, kam ruka cirkvi až tak silno a vytrvalo nezasahuje.
Pohanské praktiky a predstavy mnohí vnímajú ako reálne javy, pravda, v pohanských náboženstvách sa tiež niečo zmenilo – v dôsledku tlaku kresťanskej vierouky a jej duálneho spôsobu videnia sveta (protiklady „dobro“ a „zlo“ sú od seba úplne oddelené) sa niekdajší bohovia a nadprirodzené sily prírody pretransformovali na zlých démonov. Bipolárne vnímanie reality – teda že všetko má svoju svetlú i temnú stránku – sa jednoducho vytratilo. Aspoň vo väčšine prípadov. Aj preto umelci, spisovatelia či filmári v prípade stvárňovania pohanských kultov, mýtických príbehov a magických praktík často siahajú k ich jednostrannému ponímaniu. A výsledok? Všetko pohanské je démonické, zlé, strašidelné. Na strane druhej, nemožno sa tomu čudovať, veď mnohé prvky pohanskej viery z nášho dnešného pohľadu vyznievajú až príliš kruto, krvavo, brutálne, beštiálne. Obetovanie ľudí či detí pohanským bohom je pre civilizovaného človeka vskutku neprijateľné, odpudzujúce. Kedysi dávno však tieto rituály dávali našim predkom zmysel, lebo slepo verili, že si musia získavať náklonnosť bohov, aby ich chránili a uľahčovali im život.
Cesta mimo racionality
Nechajme na chvíľu bokom prísnu racionalitu a pripusťme, že všetky predstavy súvisiace s každým náboženstvom (súčasným i minulým) sú skutočné. Napokon, ťažko by sme presviedčali úprimne veriaceho kresťana, moslima, hinduistu, budhistu či taoistu, že by jeho viera mohla byť nereálna, najmä ak má aj osobnú mystickú skúsenosť prostredníctvom svojej viery či náboženského rituálu…
Hororový filmový príbeh Sinister od režiséra Scotta Derricksona rozvíja motív démonov, ktorí na obete od verných veriacich už nečakajú, ale vyberajú si ich sami a následne ich aj sami sebe obetujú – v tomto prípade pohanský démon Bagul (Bughuul) požiera detské duše. A keďže desivá snímka zaznamenala slušný komerčný úspech, Bagul po troch rokoch opäť dostal hlad.
Tomáš Szmrecsányi
foto Barracuda Movie
Celý článok si prečítate v septembrovom čísle GOLDMAN (2015)