Čierna koža, výrazné líčenie, odstrašujúci vzhľad, špecifické umelecké cítenie, alternatívna interpretácia pojmu krásy, záujem o všetko temné a nadprirodzené – takto by sa dala v skratke opísať gotická subkultúra alebo skôr jej bežná laická stereotypizácia. Základný kameň položili hudobníci, ktorí sa odklonili od upadajúceho punku koncom 70. rokov a novátorským prístupom k tvorbe dali vzniknúť celému hnutiu s vlastným myšlienkovým svetom, filozofiou, hudbou a imidžom.
Termín gotický rock sa výraznejšie ustálil až v 80. rokoch 20. storočia, aby výstižne pomenoval jeden z najnovších výhonkov permanentného košatenia gitarových žánrov. Samotný pojem sa však zrodil ešte skôr, hudobní kritici ním sporadicky označovali niektoré aspekty etablovaných hudobných projektov: od temného, sugestívneho prejavu skupiny The Doors cez ponuré nálady niektorých skladieb Joy Divison až po protogotických Siouxsie and the Banshees, ktorých frontmanka Siouxsie Sioux dodnes inšpiruje výstredným imidžom mnohých príslušníkov gotickej subkultúry. Stále sa však nedalo hovoriť o novom žánri, iba o istých prvkoch, predznamenávajúcich budúci vývoj.
Zrod temnoty
Prvá vlna punku, ktorú spustila generácia kapiel na čele so Sex Pistols, pomaly dožívala – energický živelný výbuch mladíckej rebélie voči zaužívaným normám konzervatívnej spoločnosti s výrazným politickým podtextom sa v krátkom čase obsahovo vyprázdnil. Dielo skazy dokonali zmluvy s opovrhovanými veľkými vydavateľstvami a nové generácie „módnych“ prívržencov, ktorí v punku videli skôr akýsi protokol určujúci správanie „správneho pankáča“. „Obrazoborci“ typu Johnnyho Rottena iba krútili hlavou, ako rýchlo došlo k posunu od pôvodnej myšlienkovej línie, ktorá zdôrazňovala originalitu, individualitu a krvopotne bojovala proti šedosti, stádovitosti, uniformite a kultu osobnosti.
Z trosiek dožívajúcej prvej vlny punku povstalo niekoľko nových smerov. Dynamiku naberala predovšetkým ponurá mutácia post-punku, ktorá do centra záujmu (namiesto politiky) kládla pohľad do vnútra človeka. Temnejší, atmosférickejší punk s introspektívnym pohľadom a jemným nádychom romantiky vyznieval oproti buričským predchodcom skôr melancholicky. Robert Smith z The Cure, jedna z najväčších ikon gotickej scény, si na tento posun spomína takto: „Prvá generácia punkových skupín typu Sex Pistols sa vytratila zo scény a nová, ktorá prišla okolo rokov 1979 a 1980, bola výrazne temnejšia a melancholickejšia – menej anarchistická. Boli to kapely ako Joy Division, my ako The Cure, Gang of Four, Echo and the Bunnymen. Jedinými skupinami z ranej punkovej éry, ktoré prežili a boli schopné prehodiť výhybku, boli Siouxsie and the Banshees a The Damned.“
Lugosi je mŕtvy
Dejiny majú zmysel pre iróniu a vtip. Potvrdilo sa to i v prípade tohto žánru, ktorého začiatky výrazne ovplyvnila náhoda: anglická post-punková formácia Bauhaus vydala v roku 1979 podivnú rozvláčnu skladbu „Bela Lugosi’s Dead“ s miernejším tempom, jemným dubovým nádychom, temnou atmosférou a bizarným textom o legendárnom prvom predstaviteľovi sfilmovaného Draculu, ktorý bol v tom čase už vyše dvadsať rokov po smrti. Podľa frontmana kapely Petra Murphyho skladba predstavovala výsledok ich špecifického interného zmyslu pre humor. Avšak na koncertoch ju prezentovali s (predstieranými) smrteľne vážnymi výrazmi, a tak publikum recesistický aspekt skladby nepostrehlo a omylom ju vnímalo ako seriózne a ponuré dielo o smrti. Bez ohľadu na pôvodné úmysly autorov nahrávke narástli krídla, odlepila sa od pôvodných kontextov a doplachtila až do úplne nových myšlienkových konceptov a umeleckých predstáv novej generácie post-punkových umelcov, ktorí skladbu vnímali ako prelom v prístupe k hudobnej tvorbe aj výstavbe lyriky. Medzi ne patrila aj punk-rocková partička UK Decay a pod vplyvom nahrávky sa rozhodla ubrať novým smerom. Práve jej členovia sa často uvádzajú ako krstní otcovia gotického rocku, nakoľko výrazne ovplyvnili jeho rané štádium – tematicky, lyricky i hudobne vymedzili zárodočnú fázu jeho vývoja a organizačne zastrešili množstvo vystúpení nádejných predstaviteľov rodiaceho sa žánru. Zdá sa, že práve UK Decay chtiac-nechtiac žáner definitívne onálepkovali ako gotický rock. V rozhovore pre časopis Sounds v roku 1981 si totiž uťahovali zo skutočnosti, že ich verejnosť často označuje za prívržencov gotiky. S dávkou humoru uviedli, že by asi mali začať hrávať výlučne v kostoloch a vydávať platne s hrôzostrašnými motívmi. Článok vyšiel pod titulkom „Punk Gothique“ a termín sa s konečnou platnosťou ustálil v novinárskych aj fanúšikovských kruhoch.
Rozdúchavanie pahreby
Podobným smerom sa začalo uberať množstvo nových skupín: Íri z Virgin Prunes prišli s inovatívnym blendom klasického punku a art punku, epizódnu (ale o to dôležitejšiu) rolu zohrali aj Theatre of Hate so svojím sofistikovaným spojením umierajúceho punku a rodiaceho sa gothic rocku, okoreneným o prvky, ktoré špecialista na históriu gotického rocku Dave Thompson označil za „vulkanický tribalizmus“. Pahreba spočiatku síce netlela silno, ale zato vytrvalým a nástojčivým žmurkaním vábila senzibilných umelcov zachytiť prichádzajúce gotické fragmenty, ktoré čoraz viac elektrifikovali ovzdušie alternatívnej hudobnej scény. Do pahreby najvýdatnejšie fúkala etablovaná Siouxsie Sioux and the Banshees, ale aj nováčikovia z The Cure. Ako jeden z rozhodujúcich momentov sa ukázala úloha „dvojitého agenta“ v podaní Roberta Smitha, frontmana The Cure, ktorý počas spoločného turné oboch skupín musel operatívne zaskočiť za gitaristu The Banshees, Johna McKaya – ten totiž kapelu nečakane opustil. Smith tak každý večer podstupoval dvojitú šichtu: s The Cure ako predskokan a s hlavnými hviezdami The Banshees v úlohe zaskakujúceho gitaristu. Možnosť ponoriť sa do inovatívneho hudobného prístupu Siouxsie a jej kapely, čoraz otvorenejšej gotickým vplyvom, otvorila i Smithovi nové neprebádané perspektívy. Inšpirácie následne preniesol aj do pripravovaných počinov svojej domovskej kapely, výsledkom čoho sa stali albumy „Seventeen Seconds“ (1980), „Faith“ (1981) a „Pornography“ (1982), dodnes považované za klasiky gotického rocku. Trojici albumov sa vžilo označenie „obsesívne deprimujúca trojka“, nielen dôsledkom premyslenej umeleckej línie, ale predovšetkým vplyvom vtedajšieho Smithovho rozpoloženia, ktorý prechádzal ťažkou životnou etapou.
Desivá depresia
Skupina podľahla silnému nihilizmu, ba priam existencialistickej kríze a zhmotnili ju do úderného, esenciálneho verša, symbolicky otvárajúceho celý album „Pornography“, ktorý majestátne zavŕšil najtemnejšie obdobie The Cure: „It doesn’t matter if we all die“ (Nezáleží na tom, či všetci zomrieme). Desivý, bezškrupulózny, zbavený akýchkoľvek príkras – zarážajúco úprimný produkt rozochvenej psychiky mladého Smitha (výrazne poznamenaného ťažkou depresiou a silným užívaním psychedelických látok) disponoval atribútmi hutnosti a koncentrovanosti myšlienok na minimálnom priestore, ktorý ho predurčoval stať sa sloganom nielen albumu, ale aj celého vynárajúceho sa hnutia ponurej gotiky. Skladba „One Hundred Years“, z ktorej uvedená pasáž pochádza, predstavuje brilantný existencialistický kúsok, depresiu, zasadenú do kulís kvíliacich gitár, za zvuku ktorých mladý umelec srdcervúco obviňuje márnivý svet, plný ľudského egoizmu, chtivosti a zloby. Vo svete, kde prebieha neustály kolobeh krvavého boja o moc, sa napokon akékoľvek snahy o plodné, plné prežitie ľudského života ukazujú ako iluzórne a absurdné… Smith lyricky vykresľuje príbeh dievčaťa, ktoré po smrti otca – vojaka rieši vlastnú psychickú krízu samovraždou. V podobnom duchu sa nesie celý album, tematiku ničotnosti a márnivosti v jej najčistejšej podobe skloňovali umelci vo všetkých pádoch svojich výrazových prostriedkov.
Smithov osobitý psychedelický prejav a jeho znepokojivé verše nastoľujú totalitu stiesnenosti a skľúčenosti, čím sprostredkúvajú mentálny naturalizmus a duševný nudizmus v najsurovejšej forme. Samotný Smith po rokoch vniesol trochu viac svetla do pozadia vzniku albumu: „V tej dobe som mal iba dve možnosti: úplne to vzdať a zabiť sa, alebo spraviť album o tom a dostať to zo seba von. V rokoch 1981 a 1982 som zažíval najdepresívnejšie obdobie života, popritom ma neustále koncertovanie ešte viac psychicky vyčerpávalo. V tej dobe som stratil všetkých priateľov bez výnimky, bol som neuveriteľne sebecký, protivný a odporný. Album mi však všetky sebadeštruktívne elementy mojej osobnosti umožnil nasmerovať do tvorivého procesu.“
Paradoxne, depresívnu symfóniu The Cure pokarhala dobová tlač ako výplod adolescentného existencializmu – dielo bolo totiž natoľko atypické, že jeho skutočnú hodnotu ocenila odborná verejnosť až retrospektívne po rokoch. Počas nasledujúceho turné začala skupina aplikovať aj svoju trademarkovú vizáž: rozstrapatené čierne vlasy, silný biely mejkap a čierne oblečenie, dojem umocňovali silné očné linky, ktoré sa počas koncertov rozmazávali a evokovali agresivitu (pripomínajúc monokle). Nový vizuál, temný zvuk, ľadová atmosféra a skľučujúca lyrika vytvorili míľnik v evolúcii gotickej scény, magazín NME dokonca „Pornography“ diskutabilne označil za album, ktorý „vynašiel goth rock“.
Vypustite netopierov
V dobe, kedy The Cure ovládli alternatívnu scénu svojím temným prístupom, začali výraznejšie experimentovať aj pamätníci ranej punkovej éry Siouxsie and the Banshees. Postprodukcia ich art-rockového albumu „Juju“ (1981) sa dosýta vyhrala s priestorovými efektmi, ktoré inštrumentálnej textúre dodali výrazný gotický nádych. Ten v súčinnosti so sugestívnym prejavom Siouxsie Sioux naznačil ďalší vývoj v rámci vznikajúceho prúdu. Ďalší diel do skladačky pridali austrálski Birthday Party so svojím nepokojným, miestami až kŕčovitým prejavom, kombinujúc v textoch posvätnú náboženskú symboliku s motívmi kliatby a hriechu. Medzi najväčšie klasiky gotiky sa zaradil práve ich singel Release the Bats (1981). Skupinu neviedol nik iný, ako Nick Cave, médiami titulovaný ako rockové knieža temnoty, ktorý značnú časť inšpirácie čerpal z tvorby „prekliatych básnikov“ Charlesa Baudelairea a Arthura Rimbauda.
Osobitú kategóriu tvorili Londýnčania Killing Joke, ktorí v počiatočnej fáze vychádzali z postupov typických skôr pre Public Image Ltd. (projekt ex-člena Sex Pistols Johnnyho Rottena). Neskôr svoje pole pôsobnosti značne rozšírili a do tvorby zakomponovali prvky metalu i elektroniky – tmelom boli chladné nálady, podčiarknuté prenikavým hlasom Jaza Colemana. A stali sa inšpiráciou nielen pre gothic rock, ale i neskoršiu industriálnu scénu, ba i thrashmetalovú legendu Metallica. Medzi zaujímavé zostavy sa zaradili aj The Damned, ich spevák Dave Vanian kedysi pracoval ako hrobár a často sa štylizoval do upírskej vizáže, čím zanechal výraznú stopu na neskoršej gotickej scéne.
Rožky vystrčil aj Adam Ant (s kapelou Adam and the Ants), keď ako prvý načrel do problematiky sadomasochizmu a iných tabuizovaných tém. Silná scéna sa sformovala okolo povestného londýnskeho klubu Batcave Club, ktorý návštevníkom otvoril brány v roku 1982. Rezidentské kapely priniesli vlastné „vychytávky“ a sformovali osobitú podkategóriu v rámci scény. Medzi najznámejšie mená z tohto prostredia sa zaradili Specimen, Alien Sex Fiend, Sex Gang Children a Southern Death Cult. Chýr o tanečnom klube s jediným radikálnym heslom „žiadny funk, žiadne disco“ sa rýchlo rozšíril po celom okolí, hudba forsírovaná v priestoroch Batcave si dokonca čoskoro získala renomé akéhosi soundtracku k vtedajšiemu duchu doby.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate vo februárovom čísle GOLDMAN (2016)