Nevysvetliteľné veci medzi nebom a zemou od počiatkov spôsobujú hlavybôľ mnohým ľuďom, ktorým nestačí o veciach vedieť, ale chcú ich aj spoznať. Na mnohé nevysvetliteľné javy je krátka i súčasná vedecká materialistická paradigma, ale aj dogmatický pohľad rôznych náboženstiev.
Námet na mnohé vášnivé debaty ponúkol aj Edgar Cayce, jeden z najväčších fenoménov 20. storočia. Kto bol tento mystik, liečiteľ, špiritista, médium aj telepat, ktorý ešte počas života získal najrôznejšie prívlastky: „najzáhadnejší muž Ameriky“, „zázračný muž“, „spiaci prorok“…?
Edgar Cayce, azda najznámejší senzibil 20. storočia, sa stal známy najmä vďaka slávnym výkladom, ktoré poskytoval pod vplyvom hypnózy v tranze. Tieto výklady sa týkali predovšetkým zdravotného stavu konkrétnych osôb, ktoré požiadali o diagnózu či návrh liečby. Neskôr začal poskytovať aj tzv. životné výklady či výklady reflektujúce otázky filozofie, duchovna a viery. Prominentný štatút Cayceho, označovaného za otca holistickej medicíny, potvrdzuje aj záujem o jeho služby zo strany takých osobností ako americký prezident Woodrow Wilson či vynálezca Thomas Alva Edison.
Detstvo a mladosť
Narodil sa 18. marca 1877 v Beverly (Kentucky, USA) ako jedna zo šiestich ratolestí farmára Leslieho Cayceho. Kvôli chudobným pomerom zanechal štúdium pomerne skoro, už v deviatom ročníku a nasledujúce roky strávil predovšetkým hľadaním zamestnania. Už v mladom veku mával vidiny, podľa vlastných slov videl auru okolo ľudí, komunikoval s dušami zosnulých a s anjelmi. Bol uzavretý rojko, túžil stať sa kazateľom. Hoci sa mu tento sen napokon nesplnil, čiastočne si svoju túžbu naplnil, keď vyučoval v nedeľnej škole a navštevoval väzňov vo väzení. Každý deň si vyhradil čas na čítanie Biblie a rozjímanie. Neskôr si aj napriek introvertnej povahe získal mnoho priateľov, mal rád rôzne spoločenské hry a športy. V roku 1900 skúšal pracovať v poisťovníctve, ale skôr, ako sa stihol v novom pôsobisku porozhliadnuť, ochorel na laryngitídu a dočasne prišiel o hlas. Kvôli týmto problémom strávil nasledujúci rok v rodičovskom dome. Nezaháľal však a začal sa naplno venovať fotografii. V tej dobe sa udialo niečo, čo zásadne ovplyvnilo ďalší priebeh jeho života – mesto navštívil potulný zabávač a hypnotizér, vystupujúci pod menom Hart. Ten chcel svoje schopnosti demonštrovať na mladom Edgarovi, ktorému sa ponúkol, že mu prinavráti hlas pomocou hypnózy. A počas experimentu na pódiu mu priamo pred zrakmi obecenstva hlas skutočne na chvíľu vrátil, po precitnutí z hypnotického stavu sa však opätovne stratil.
Cayce, povzbudený čiastkovým úspechom, pokračoval v liečbe s miestnym hypnotizérom Alom Layneom, ktorý ho pomocou hypnotickej sugescie vyzval, aby popísal svoje ťažkosti a sám si navrhol liečbu. Na sugesciu reagoval až nečakane pozitívne – pod vplyvom hypnózy dopodrobna rozanalyzoval svoj problém s hlasivkami a navrhol ďalší postup liečby. Liečba, ktorá spočívala v podpore prekrvenia hlasiviek, bola úspešná. Laynea výsledky kúry zaujali natoľko, že sa sám Caycemu ponúkol ako ďalší „pacient“. Výnimočný senzibil bol uvedený do tranzu a keď bol vyzvaný, aby Layneovi diagnostikoval zdravotné problémy a navrhol liečbu, tá sa znova ukázala ako efektívna. Nadšený Layne ho preto presvedčil, aby svoje liečiteľské schopnosti ponúkol verejnosti. Po počiatočnom váhaní Cayce napokon súhlasil pod podmienkou, že pomoc bude poskytovať zadarmo.
Po úspešnej liečbe ďalších dobrovoľníkov sa chýr o zázračnom liečiteľovi šíril závratnou rýchlosťou – teda aspoň takou, akú umožňovali vtedajšie masovokomunikačné prostriedky. Keď o ňom informovali miestne noviny, počet záujemcov sa zvyšoval. Cayce dokonca zistil, že záujemca o zdravotný výklad nemusí byť ani prítomný počas sedenia – bohato postačí list s menom a miestom, kde sa práve nachádza. Najväčšou hádankou pre neho i pre jeho blízkych však bola šírka a hĺbka anatomických a medicínskych znalostí, ktorými sa prezentoval pod vplyvom hypnózy. V stave bdenia totiž takýmito znalosťami nedisponoval a ani sa nikdy liečiteľstvom či anatómiou nezaoberal. Napriek tomu v stave tranzu dokázal detailne popísať zdravotné problémy subjektu (často v súlade so zisteniami lekárov, ktoré k dispozícii nemohol mať) a navrhnúť mu komplexnú liečbu a diétu.
Sugestívna formulka
Cayce sa do diagnostikovania v stave tranzu pustil naplno, objem práce neustále rástol. Jej princíp sa časom nemenil, akurát pozíciu hypnotizéra (namiesto Laynea) zaujala manželka Gertrude. Každý výklad sa začal sugestívnou formulkou, ktorú predčítal hypnotizér: „Budete mať pred sebou telo… (meno a adresa). Toto telo dôkladne prehliadnete a popíšete nám jeho stav; zistíte príčiny existujúceho stavu a navrhnete optimálnu liečbu. Budete hovoriť zreteľne a odpoviete na všetky položené otázky.“ Sedení sa zúčastňovala aj sekretárka, aby výklady zapisovala pomocou stenografu. Schopnosti múdreho média neostali nepovšimnuté ani u rozličných špekulantov, ktorí ho začali vyhľadávať, aby im predpovedal výsledky dostihových závodov či budúci vývoj na burzách a trhoch. Hoci sa spočiatku zdráhal pomôcť ľuďom, ktorí chceli jeho danosti zneužiť na zištné ciele, napokon sa nechal prehovoriť na niekoľko sedení. Výsledky však boli chabé, navyše, podľa dostupných informácií mali tieto snahy pre neho značne neblahé dôsledky – cítil sa zoslabnutý a zneužitý. Aj tieto skúsenosti ho priviedli k rozhodnutiu pomáhať v budúcnosti výlučne ľuďom odkázaným na jeho pomoc.
Nemocnica na pláži
Cayceho výklady nadobudli nový rozmer, keď chýr o jeho schopnostiach prilákal bohatého študenta metafyziky Arthura Lammersa. Ten v roku 1923 prišiel s myšlienkou v stave tranzu konfrontovať filozofické a náboženské otázky, s čím „zázračný muž“ súhlasil, hoci bol vychovaný v kresťanskom duchu a sám bol oddaným veriacim. O to väčšie bolo jeho prekvapenie, keď sa po precitnutí dozvedel, že v stave tranzu hovoril o reinkarnácii a predošlých životoch Lammersa. Tieto zistenia Caycemu spôsobili značné dilemy, keďže ostro kontrastovali s jeho dovtedajším svetonázorom. Avšak aj v nasledujúcich výkladoch, venovaných filozofickým a životným otázkam, hovoril o reinkarnácii, karme, pôvode duše, živote po smrti a duchovných príčinách chorôb, hoci sa týmto témam bežne vôbec nevenoval a za normálnych okolností o nich nemohol podávať také detailné informácie.
V roku 1928 sa rozhodol pozdvihnúť svoju činnosť na vyššiu úroveň, keď vďaka sponzorom založil vlastnú nemocnicu. Situoval ju do Virginie priamo na pláž – ako ho inštruoval „hlas“ počas tranzu. Nemocnica však nefungovala dlho, po prepuknutí hospodárskej krízy totiž väčšina partnerov od projektu odstúpila. Napriek tomu vo výkladoch pokračoval. Mnohí záujemcovia ho vyhľadávali kvôli túžbe dozvedieť sa viac o svojich minulých životoch. Cayce v tranze hovoril o detailoch z ich minulých inkarnácií s takou ľahkosťou, akoby čítal v knihe. Mnohí zvedavci si dokonca s údivom vypočuli, ako ich minulé životy situoval do prostredia bájnej Atlantídy – tú spomínal vo svojich výkladoch pomerne často ako historickú skutočnosť.
V iných výkladoch sa dokonca začali prejavovať senzibilove schopnosti predpovedať budúcnosť. Naznačil mnohé budúce udalosti, vrátane 2. svetovej vojny, nemecko-japonského spojenectva či útoku na Pearl Harbour, ale spomenul napríklad aj pokroky v oblasti medicíny a technológie. Proroctvá, ktoré mu priniesli spomínaný prívlastok „spiaci prorok“, však treba brať s rezervou, keďže on samotný ich vo výkladoch označoval iba za možnosti, ktoré nie sú definitívne a dajú sa zvrátiť, pokiaľ sa zmení zmýšľanie ľudí. Pri predpovediach totiž vychádzal zo sveta myšlienkových foriem, ktoré sú vytvárané „tu a teraz“ myslením jednotlivcov a skupín – ide teda o transponovanie súčasného myslenia a paradigmy na budúcnosť. Proroci (a iní senzibilní ľudia) podľa neho v skutočnosti nevidia budúcnosť, ale „iba“ existujúci svet myšlienok, ktorý predznamenáva budúce udalosti.
Kontakt so záhrobím
Osobitú kapitolu Cayceho činnosti predstavuje údajná komunikácia s duchmi a bytosťami z „onoho sveta“. Niekoľkokrát sa mu počas výkladov stalo, že ho oslovili duchovia zosnulých, ktorí chceli odovzdať nejakú informáciu pozostalým. Podobným spôsobom sa skontaktoval aj so zosnulými členmi svojej rodiny. Podľa jedného výkladu sa s ním skontaktovala bytosť, ktorá bola v minulom živote v blízkom vzťahu so subjektom výkladu, no do hmotného sveta sa už nereinkarnovala a zostala pôsobiť v astrálnom svete ako „strážny anjel“ dotyčného.
Napriek týmto skúsenostiam nemožno Cayceho pokladať za médium v pravom slova zmysle. Podľa klasických špiritistických tradícií za najtradičnejšiu formu odovzdávania správ „zo záhrobia“ sa považuje tá, keď bytosť dočasne ovládne médium a použije ho na komunikáciu s hmotným svetom, čo sa navonok prejaví zmenou hlasu média. No on túto metódu nevyužíval a na komunikáciu v tranze si po precitnutí (podobne ako pri bežných výkladoch) nespomínal. Pri niektorých výkladoch bol hypnotickou sugesciou vyzvaný, aby dané zistenia a udalosti bližšie ozrejmil.
Cayce podobné zážitky označil za tzv. duchovnú komunikáciu, ktorú realizuje vo sfére komunikácie. Pod touto sférou rozumel miesto, kam sa nesmrteľná duša dočasne odoberá po fyzickej smrti, ktorú považoval za oslobodenie zo zajatia hmoty. Po tomto „medzipristátí“ sa duša buď opätovne reinkarnuje, alebo sa po dosiahnutí stupňa pripravenosti posunie do tzv. vyššej sféry duchovných bytostí. Cayce predostrel zaujímavú teóriu, podľa ktorej nositeľom vedomia je fyzické telo, podvedomie a kolektívne nevedomie (nazývané aj nadvedomie alebo kolektívne podvedomie – hovoril o ňom aj psychoanalytik C. G. Jung) však prináležia duši. Po smrti fyzického tela sa to, čo bolo predtým podvedomím, stáva vedomím duše, a to, čo bolo predtým kolektívnym nevedomím, sa stáva podvedomím duše.
Cayce mal podľa vlastných výkladov schopnosť nadviazať telepatický kontakt s podvedomím ktoréhokoľvek človeka na Zemi, ale aj s podvedomím bytostí v spomínanej sfére komunikácie. Ak sa entita medzitým presunula do vyššej astrálnej sféry, komunikácia už možná nebola. Pri výkladoch (bez ohľadu, či išlo o zdravotné, resp. životné výklady, alebo duchovnú komunikáciu) sa telepaticky skontaktoval s podvedomím subjektu výkladu, teda človeka, ktorému výklad poskytoval, obsah výkladu mu však poskytovali duchovné bytosti, entity. Neschopnosť zapamätať si detaily týchto astrálnych výletov bola podľa neho akýmsi obranným mechanizmom, lebo keby mal prístup ku všetkým spomienkam, jeho psychika by to jednoducho neuniesla.
Tomáš Bóka
foto www.edgarcayce.org, archív
Celý článok si prečítate v októbrovom čísle GOLDMAN (2015)