Nájomný vrah
Muž s výzorom surovca. Jeho doménou sú thrillery, kriminálne gangsterské drámy a akčné snímky. Zrejme nikomu nenapadlo, že sa z neho stane herec. Keď sa narodil, očakávalo sa, že vykročí v šľapajach svojich rodičov, právnikov. Ale osud to zariadil inak – v roku 2001 získal Oscara ako najlepší herec vo vedľajšej úlohe.
Mimozemšťan
Narodil sa 19. februára 1967 v Santurce, populárnej štvrti hlavného mesta San Juan v Portoriku. Keď mal osem rokov a ťažká choroba mu zobrala mamu („Jej smrť som prijal dobre. Ak sa vám niečo také prihodí v takom ranom veku, beriete to ako fakt. Je to ako súčasť života.“), otec sa rozhodol presťahovať s rodinou do Pensylvánie. Tu sa však Benicio dlho nezdržal. Pre nezhody s novou „mamou“ odišiel na otcovo prianie študovať obchodné právo do San Diega. Viac ho ale to ťahalo k umeniu – maliarstvu, literatúre a predovšetkým herectvu. „Rodinu šokovalo, keď zistili, že by som sa chcel stať hercom. Nik z nich nikdy nemal nič spoločné s filmom. Bolo to, akoby som im povedal, že sa chcem stať kozmonautom. V ich ponímaní boli herci ako mimozemšťania,“ spomína na reakcie členov rodiny. Bez otcovho vedomia navštevoval hodiny herectva u Stelly Adler a herecké remeslo tajil až do chvíle, keď získal prestížnu zlatú sošku. „Vedeli, že občas sa venujem herectvu, ale mysleli si, že tým len financujem štúdiá na práve. Vždy sa vypytovali, kedy už konečne dostanem diplom. Aj otec si roky myslel, že študujem právo. Nemohol som nabrať odvahu, aby som povedal, že chodím na hodiny herectva. Po získaní Oscara však už nemalo zmysel vymýšľať si a dúfam, že teraz je rodina na mňa aspoň trochu hrdá.“
Šišky a popáleniny
Hoci na začiatku kariéry sa objavil v populárnom seriáli Miami Vice, získať ďalšie úlohy nebolo ľahké. „Keď som sa rozhodol, že budem herec, nikdy som si nedával lehoty, dokedy sa musím presadiť. Nikdy som nepovedal, že to skúsim na päť rokov a ak to vyjde, tak dobre, a ak nie, tak skúsim niečo iné. Nikdy som nepremýšľal týmto spôsobom. Herectvo je pre mňa skrátka ako manželstvo.“ Predsa sa mu však naskytla príležitosť zahrať si v kultovej filmovej sérii o agentovi 007, a to v časti „Povolenie zabíjať“ (1989, v hlavnej úlohe Timothy Dalton), čím sa stal historicky najmladším protivníkom Jamesa Bonda (mal iba 21 rokov).
Do povedomia divákov sa potom úspešne zapísal až v roku 1995 zaujímavou snímkou Obvyklí podozriví, kde si zahral po boku Kevina Spaceyho (pre ktorého tento film znamenal zásadný zlom v kariére). „Bol to dobrý film, ktorý zarobil dosť na to, aby ma začali ľudia rešpektovať ako herca a vážiť si moju prácu. Kevinovi vyniesol Oscara, ja som sa musel uspokojiť s ocenením Independent Spirit Award. Ale definitívne som sa dostal do povedomia divákov.“ Podobne ako mnohí hereckí kolegovia aj Benicio bol ochotný zájsť až do krajností, aby sa verne stotožnil s postavou. „Nikdy si to však neberiem domov. Napríklad film Strach a hnus v Las Vegas bol ťažká, intenzívna drina, napriek tomu som sa nestal drogovo závislý. Ľudia si mysleli, že som alkoholik, a práve to je na herectve krásne – zahráte svoju úlohu tak, že vám uveria to, čo nie je pravda. Isto, existujú herci, ktorí sa dokážu jednou úlohou navždy stratiť, ale to nie je môj prípad.“ Kvôli postave v snímke Strach a hnus v Las Vegas pribral 20 kg („Tých 20 kíl som nabral za deväť týždňov… Stravoval som sa vo fastfoodoch, no najväčšiu zásluhu na rýchlom priberanie mali šišky.“) a pre dokonalú autentickosť si pálil ruky cigaretou („Doteraz mám od popálenín jazvy na rukách.“). Pre film Zvyčajní podozriví si zasa oholil obočie a vlasy…
Vládca gangov
Ďalším významný míľnik v kariére vyznačila kriminálna dráma Stevena Soderbergha: Traffic – Nadvláda gangov (2000), kde si okrem iných zahral s Michaelom Douglasom, Salmou Hayek či Catherine Zeta-Jones. Úspech ho nevykoľajil, ani neovplyvnil jeho vkus pri vyberaní nových filmov. „Oscar nezmenil podmienky, podľa ktorých si dnes filmy vyberám. Na prvom mieste u mňa stojí príbeh. A potom, prirodzene, herci, ktorí spoluúčinkujú.“ Niečo sa však predsa zmenilo. Prístup filmárov k nemu. Jeho meno dnes postačuje na zahájenie nakrúcania filmu. „Oscar je akýmsi zadosťučinením – že to, čo ste doteraz vytvorili, malo nejaký zmysel. Pravdaže, nerobíte to celé kvôli uznaniu, no sme len ľudia plní pochybností. A Oscar tieto pochybnosti na istý čas zatvorí do skrine.“
V roku 2003, šesť dní pred koncom natáčania ďalšieho úspešného thrilleru Štvanec (tu sa po jeho boku objavil Tommy Lee Jones), si zlomil kľúčnu kosť a nakrúcanie sa predĺžilo o pol roka. A čo poučné si z tohto zranenia vzal? „Nikdy si nemôžete myslieť, že výstup je jednoduchý, keď ste si ho predtým neodskúšali.“ Nejeden herec sa rád prizná k workoholizmu a posťažuje na zaneprázdnenosť i na to že nedokáže relaxovať, pričom priznať si trochu lenivosti považuje za čosi absurdné. „Prácu na každom filme žeriem, ale úprimne musím priznať, že oveľa radšej mám nepracovanie. Ak práve pracujem na úlohe, je to vždy neuveriteľný stres, obmedzenie, zodpovednosť. Mám rád, keď môžem nejakú prácu prijať, potom si oddýchnuť a potom zasa spokojne prijať ďalšiu prácu. Neznášam nepretržitú prácu.“
Robert Buček
foto SITA, Forum Film, Campari, archív
Celý článok si prečítate v marcovom čísle GOLDMAN (2016)