Neznámy kraj na juhu obrovskej Sibíri, kde stepnú náhornú plošinu chránia vysoké hory a hustá tajga. Kde nomádi chovajú soby v lesoch, kone v stepi, jaky v horách a ťavy v púšti. Kde výhľady sú okúzľujúce, hudba vibrujúca a ľudia priateľskí. Vitajte v Tuve…
Kyzyl! Kyzyl! – počujem hneď pri východe z letiska v Abakane od niekoľkých taxikárov naraz. Oslovujem šoféra, ktorého odhadujem na Tuvinca, dohodneme sa na cene a rýchlym krokom sa vyberáme k autu. Tvrdí, že má ľudí a že hneď pôjdeme. Na ceste z letiska som však v aute jediná a kým sa auto zaplní, na železničnej stanici čakáme viac ako tri hodiny. S Tuvou neexistuje letecké ani železničné spojenie, a tak najvýhodnejšie je priletieť do Abakanu, hlavného mesta susednej Chakaskej republiky a ďalej pokračovať taxíkom alebo autobusom. Štyristo kilometrov dlhá cesta do Kyzylu, hlavného mesta Tuvy, trvá asi šesť hodín a pohľad z okna sa výrazne mení – step, tajga, vyhorená tajga, divoké rieky a zasnežený horský priesmyk. Cestujúci sú zhovorčiví, popisujú okolie, rozprávajú o Tuve a dostávam aj niekoľko pozvaní domov. Keď sa otvorí pohľad na náhornú plošinu Tuvy, jedna z cestujúcich mi prepúšťa miesto vedľa šoféra, aby som mala lepší výhľad. Na svoju krajinu sú veľmi hrdí, ale sú udivení, prečo som sa rozhodla sem prísť.
Na Sibíri sú autobusové zastávky takmer neexistujúci pojem a šoféri majú pekný zvyk pasažiera vyzdvihnúť a vyložiť na konkrétnej adrese. Vystupujem na jednom z novších sídlisk v Kyzyle a stretávam sa s mojou hostiteľkou Aldynaj a jej dcérou Darinou. Aldynaj som našla cez internet a budem u nich bývať celý týždeň.
Skýtske zlato
Kyzyl postavili Rusi uprostred stepi pred sto rokmi a jeho názov v preklade znamená „červený“. V meste toho okrem novej budovy národného múzea s bohatou expozíciou skýtskeho zlata, priestranného námestia s budovou filharmónie a monumentu oslavujúceho Tuvu ako centrum Ázie, na pozeranie veľa nie je. Tuva je krajina nomádov, a preto je dôležité vyraziť za mesto. S cestovateľmi, ktorých stretávam v múzeu, sa dohodneme na výlete k jazerám na juh od mesta. Sajana, slečna v oficiálnej turistickej agentúre, je veľmi ochotná a milá, ale vybaviť výlet nevie. Šoféra si preto zháňame na vlastnú päsť na parkovisku pred ošarpaným hotelom Mongulek, ktoré slúži ako stanovište taxikárov a maršrutiek (minibusov). Na druhý deň nás podľa dohody vyzdvihuje šofér Sajan na modernom expedičnom aute, ktorým obyčajne vozí obchodných cestujúcich po neexistujúcej ceste do Ulanbátaru.
Našu prvú zastávku predstavuje sladkovodné jazero Čagytaj. Na jeho brehoch sme jediní, len v diaľke vidno rybárske loďky. Za nimi sa do výšky vypínajú štíty hôr pokryté snehom, pod ktorými tušíme budovy detského tábora a kempov. V lete je vraj okolie jazera plné dovolenkujúcich Kyzylčanov. Pokračujeme ďalej k slanému jazeru Čeder, ktorého pokojná hladina odráža nebo a zasnežený hrebeň pohoria Sajany ako zrkadlo. Bahnitý breh pokrývajú kryštáliky soli, ktoré vytvárajú drobné umelecké diela. Aj budova kúpeľov, hoci sa zdá roky nepoužívaná, sa vraj v sezóne zaplní rekreantmi, a to nielen z Tuvy.
Výhľady
Nasledujúci deň sa už len vo dvojici s Alessandrom, talianskym spolucestovateľom z múzea, dohadujeme na programe. Nakoniec víťazí cesta na svätú horu Chajrakan (asi 100 km na západ od Kyzylu), ktorú v roku 1992 navštívil aj dalajláma. Taxík opäť hľadáme pred hotelom Mongulek a na naše prekvapenie sa všetkým zdá náš cieľ ďaleko. Vraj nás radšej odvezú niekam bližšie. Naveľa, naveľa jeden z taxikárov volá kamarátovi, ten volá ďalšiemu kamarátovi a my nastupujeme do starého japonského auta s volantom na pravej strane. Vedľa šoféra sedí jeho pomocník, ktorý kontroluje situáciu a premávku na ceste z toho správneho uhla. Po hodine jazdy sa pred nami vynárajú špicaté končiare pohoria Chajrakan. Keď na upätí jedného z vrcholov zastavujeme auto, zistíme, že naň nevedie žiaden chodník a chodia tam len šamani a pastieri po zatúlané zvieratá. Napokon šoféri ukazujú na sedlo, ktoré vyzerá celkom schodne. Absencia stromov a čistý vzduch sťažujú odhad vzdialeností, a to, čo vyzerá ako krátka prechádzka, sa mení na dvojhodinový výstup po strmom kamenistom svahu, porastenom pichľavými kríkmi. Šoféri s ľahkosťou pokračujú až na hrebeň hory, my s Alessandrom ostávame v sedle, odkiaľ sa otvára nádherný výhľad na rieku Jenisej a svahy protiľahlých kopcov. Rieka je mohutná, aj keď iba na začiatku svojej púti. Trávnaté ostrovčeky v jej koryte pokrývajú borovice a ostro kontrastujú so zemitými odtieňmi kopcov pokrytých stepou.
Zostup je ešte náročnejší ako výstup, každý z nás niekoľkokrát padá, k autu však prichádzame bez ujmy. Všetci sa otriasame z prekvapivo veľkých kliešťov a pomaly vyrážame na spiatočnú cestu. Večer – po telefonáte so Sajanom, ktorý hovorí, že pre výdatné dažde sú oblasti, kam netreba špeciálne povolenie, nedostupné – sa rozhodnem ísť preskúmať okolie druhého najväčšieho mesta Tuvy – Ak Dovurak.
Biele piesky
„Bude vás niekto čakať? Určite?“ po tretíkrát sa ma pýta šofér starej rozhrkanej dodávky, keď sa blížime do Ak Dovuraku na západe Tuvy, 300 km od Kyzylu. Moja predstava autobusovej stanice mu nejako nejde do hlavy, konzultuje s ostatnými pasažiermi, kde vlastne chcem vystúpiť. Názov mesta Ak Dovurak v preklade znamená „biele piesky“ a ulice sú skutočne piesčité a lemujú ich nízke drevené domčeky. Fúka veľmi silný vietor a na uliciach vytvára pieskové víry. Keď vystupujem, nielen šofér, ale celý autobus sa uisťuje, že vystupujem správne a že ma naozaj niekto príde čakať. Kým uprostred ulice čakám na stretnutie, okoloidúci sa za mnou s údivom obzerajú. Turistky vo farebnom oblečení s batohmi im tu na ulici asi nepostávajú často. Konečne prichádza Andrej, vzdialený príbuzný Aldynaj, mojej hostiteľky z Kyzyla a odprevádza ma do jediného hotela v meste. Pracuje ako učiteľ angličtiny na základnej škole a súhlasil, že mi nasledujúci deň ukáže okolie.
Hotel sa nachádza na druhom poschodí obytného domu, v strede je schodisko, naproti nemu zamrežovaná recepcia. Chodba napravo od recepcie vedie k izbám a naľavo do umyvárok, kuchynky a spoločenskej miestnosti. Hoci viem, že hotel v meste vznikol len pred pár rokmi, vyzerá, že tu stojí od založenia mesta pred 50 rokmi. V izbe má každý predmet inú farbu a vzor, ale je ukážkovo čistá. Od zhovorčivej recepčnej sa dozvedám, že v sezóne zavíta do mesta len desiatka turistov a že osamotenú ženu-cestovateľku ešte ani nemali. To vysvetľuje udivené pohľady na ulici. Navyše, cestujem mimo sezóny. Zriedkavosť dámskych hostí potvrdzuje aj zúbožený stav ženskej umyvárky, na ktorej sa nedajú zavrieť dvere, na toalete nesvieti svetlo a netečie teplá voda. Tá ale nejde v celom meste, na leto ho od teplej vody odpájajú. Okrem mňa sa v hoteli ubytovali nejakí tuvianski robotníci, ktorí dlho do noci pozerajú televízor, hrkocú riadmi a chodia hore-dole po chodbe, takže noc rozhodne nie je pokojná.
Na druhý deň sa mám stretnúť s Andrejom až na obed, a tak sa idem trochu poprechádzať po meste. Na pozeranie toho veľa nie je. Mesto tvorí iba sieť bytoviek, domov a ciest. Ak Dovurak, druhé najvýznamnejšie mesto Tuvy, vzniklo v 60. rokoch 20. storočia, keď v lokalite objavili nálezisko azbestu. Dnes najväčšia azbestová povrchová baňa sveta sa týči na vrcholku nad mestom a je na ňu odvšadiaľ výhľad. V meste žije okolo 13.000 obyvateľov, pričom všetci sú úzko previazaní s baňou. Mnohí z nich trpia chorobami pľúc spôsobených azbestom a Andrej nešetrí hrôzostrašnými historkami, ako niektorým „vyrastá“ azbest na koži. Spolu s jeho bratom, ktorý nám bude robiť šoféra, keďže bez auta sa nikam nedostaneme, sa vydávame k bani. Na vstupnej bráne nás víta ošarpaný názov Azbestový závod V. I. Lenina. Andrejov brat pracuje v bani ako člen bezpečnostnej služby a cez kontrolu prechádzame bez problémov. Autom sa vyvezieme na jednu z vyťažených a už nepoužívaných častí bane, ktorej veľkosť mi vyráža dych. Všade naokolo sa povaľujú väčšie či menšie kusy skál s dlhými jemnými vláknami azbestu.
Alexandra Letková
foto Alexandra Letková
Celý článok si prečítate v marcovom čísle GOLDMAN (2016)