Zvrátená pamäť – Nevere očitému svedectvu!

Nie je ľahké zbaviť sa dojmu, že spomienky sú čosi samozrejmé, čomu intuitívne dobre rozumieme. Opak je však pravdou. Naša istota ohľadom toho, na čo si pamätáme, býva tragicky klamlivá.

 

Kariéra amerického detektíva Roberta Pereza z Východného Wenatchee sa niesla v relatívne pokojnom duchu až do začiatku 90. rokov. USA vtedy zachvátila bizarná epidémia obvinení zo sexuálneho zneužívania. Výnimkou sa nestal ani Perezov okrsok. Detektív upriamil pozornosť na maloleté dievčatá a hodiny dôkladného vypočúvania priniesli výsledky. Ich výpovede pomohli poslať za mreže 43 ľudí. Niektoré prípady poukázali na znepokojujúci ráz, aký začínal kriminálny prízrak naberať: istá žena sa mala dopustiť 3.200 aktov pohlavného zneužívania, kým istý starý muž násilného pohlavného styku 12-krát v jediný deň. Vyšetrovatelia okrem toho zisťovali, že na viacerých zneužitiach sa podieľali satanistické kulty. Obete si po špeciálnej terapii spomínali na hrozivé detaily – ľudské obete, kanibalizmus, sexuálne týranie a násilné potraty. Ešte viac šokovalo zistenie, že množiace sa zločiny niečo spájalo…

 

Odvaha liečiť

Za vydaním knihy „Incest medzi otcom a dcérou“ v roku 1981 zrejme nestáli žiadne zlé úmysly. Autorka, psychiatrička Judith Hermanová, na jej stránkach opisuje vznik terapeutickej skupiny pre obete incestu a uvádza, ako u jednej pacientky úspešne obnovila predtým potlačené spomienky na sexuálne zneužívanie. Na prácu neskôr nadviazala skupina bostonských psychoterapeutov, ktorá si postup obnovovania potlačených spomienok osvojila. Terapie spočiatku navštevovali iba pacientky so živými spomienkami na traumu. Keď sa pevnou súčasťou sedení stalo terapeutické rekonštruovanie spomienok, nastala zmena. Typické symptómy poniektorých žien nesprevádzali spomienky na udalosť, ktorá ich mala zapríčiniť. V snahe dostať sa do skrytých zákutí pamäte tak psychoterapeuti pristupovali ku skupinovej terapii. Na prvom z 10 – 12 sedení pacientky podnecovali, aby si vytýčili ciele a ženy bez inkriminovaných spomienok si stratené spomienky zvyčajne chceli obnoviť. Po piatom sedení terapeut skupine obvykle pripomenul, že ubehla polovica terapie, čím naznačil, že čas uteká. Jemné zvýšenie nátlaku fungovalo. Pacientky bez spomienok na sexuálne zneužívanie si počas terapie začínali vybavovať prvé obrazy, ktoré sa stali základnými kameňmi neskôr zrekonštruovaných spomienok.

V roku 1988 sa na americkom trhu objavila kniha „Odvaha liečiť: Príručka pre ženské obete detského pohlavného zneužívania“. Autorky Ellen Bassová a Laura Davisová v závere píšu: „Ak si myslíte, že vás zneužili a váš život prejavuje zodpovedajúce symptómy, naozaj sa tak udialo.“ Knižka sa stala bestsellerom, v USA sa predalo 750.000 výtlačkov. Slučka spätnej väzby sa vďaka jej vplyvu vymkla spod kontroly: počet obvinení sa z približne dvoch stoviek v januári 1992 vyšvihol na vyše 11.000 v marci 1994. Zároveň rýchlo narastal počet odsúdených a do väzenia smerovali zástupy mužov. Odhady vychádzajúce z počtu obvinení bili na poplach. Podľa niektorých došlo v USA ku zneužitiu prinajmenšom 43 miliónov žien. Znamenalo by to existenciu približne rovnakého počtu sexuálnych násilníkov, takže s pohlavným zneužívaním by mala dočinenia viac ako tretina vtedajšej populácie Spojených štátov!

 

Dolovanie spomienok

Dvanásťročný Jim si vôbec nepamätal, že sa pred siedmimi rokmi stratil v obchodnom centre. Psychologička Elizabeth Loftus najprv poprosila jeho brata, aby sa o tom stručne zmienil. Potom o tejto „príhode“ a trojici ďalších udalostí, na ktoré si Jim dobre pamätal, chlapcovi v krátkosti porozprávala. Na jednom z ďalších sedení mu nakázala napísať všetko, čo si z príhody pamätá. Jim si sprvu spomenul iba na málo detailov, no po dvoch týždňoch výrazne pokročil. „Bol som na chvíľu s chlapcami… myslím, že som sa zašiel pozrieť do oddelenia hračiek, tých Kay-Bee hračiek,“ napísal. „Stratili sme sa a ja som sa pozeral okolo a hovoril si ´Tak teraz mám problém.´ Myslel som, že už nikdy neuvidím svoju rodinu. Bol som naozaj vystrašený. A potom ku mne prišiel tento starý muž… mal takú plešinu… taký kruh zo šedivých vlasov… a mal okuliare… potom som plakal a prišla moja mama a povedala ´Kde si bol? Toto už nikdy nerob!´“

Psychologička Kimberley Wade s kolegami použila na podobný účel sfalšovanú fotografiu. S jej pomocou sa zamerala na chýbajúce spomienky k rodinnému výletu teplovzdušným balónom z detských čias. Subjekt dostal po prezretí fotky úlohu povedať, na čo všetko si z udalosti spomína, resp. predstaviť si udalosť aj bez spomienok. Fotografia a snaha rozpamätať sa pomohli. Spomienky čoskoro vyplávali na povrch, pričom značne presahovali informácie obsiahnuté vo falošnej fotografii. Oba uvedené prípady majú niečo spoločné. V skutočnosti pri nich nešlo o obnovu spomienok. Ani blúdenie po obchodnom centre, ani rodinný výlet balónom sa nikdy nestali. Experimenty mali vytvoriť falošné spomienky. A úspešne. Falošnú spomienku na výlet balónom si osvojila polovica účastníkov výskumu. V iných výskumoch tohto typu si 18 až 37 % účastníkov vytvorilo falošné spomienky na širokú paletu fiktívnych príhod: útoky zvierat, vážne nehody, operácie, rozbitie misky s punčom na svadbe, chytenie prstov do pasce na myši alebo dokonca sledovanie osoby posadnutej démonom.

Experimenty poukazujú na ďalšiu pozoruhodnú skutočnosť. K osvojeniu falošných spomienok dochádza i bez aktívnej snahy o ich implantovanie zvonka. Napríklad James Ost, psychológ na Portsmouthskej univerzite, sa pýtal ľudí vo Veľkej Británii a Švédsku, či videli zábery kamerových systémov z bombových teroristických útokov na Londýn z roku 2005. 48 % opýtaných Britov a presná polovica opýtaných Švédov odpovedala kladne. Niektorí dokonca poskytli veľmi podrobné informácie. Na otázku, či sa autobus hýbal, keď bomba vybuchla, získal Ost odpovede ako „Autobus práve zastavil, dvaja ľudia vystúpili, keď dnu vošli dve ženy a jeden muž. Muž mal vedľa seba tašku, žena si sadla a dvere sa zatvorili. Keď autobus odchádzal, nastala explózia a všetci začali kričať.“ Správne tušíte, žiadne takéto zábery neexistujú.
Minulé životy

Jedným z faktorov, ktoré v rámci terapií pre obete pohlavného zneužívania výrazne napomáhali osvojeniu falošných spomienok, bola vysoká motivácia pacientiek spomenúť si. Symptómy potenciálne zapríčinené zneužitím predstavujú napríklad poruchy prijímania potravy, problémy s medziľudskými vzťahmi či nízke sebavedomie. A keďže vidina obnovenia údajne potlačených spomienok by ich zbavila osobnej zodpovednosti za rôzne stránky života ponúknutím jednoduchej výhovorky, tieto ženy boli vysoko motivované spomenúť si. Núkalo sa im pomerne jednoduché riešenie životných problémov. Snahu im uľahčovala jedna z najúčinnejších techník na rekonštrukciu potlačených spomienok: hypnóza. Zároveň dochádzalo ku kurióznej situácii. Na jednej strane sa informácie získané pomocou hypnózy považovali za dôkazy pri vyšetrovaní zločinov a na strane druhej terapeuti dokázali zo zhypnotizovaných pacientov vyloviť komplikované, živé a detailné spomienky na minulé životy. Až okolo 40 % hypnotizovaných osôb opisuje takéto nové identity a mená, keď dostanú od hypnotizéra sugesciu, aby pri vekovej regresii zašli pred bod narodenia. A ide to aj opačným smerom. U niektorých ľudí možno „obnoviť spomienky“ na budúcnosť, resp. budúce životy.

Podrobné analýzy ukázali, že napriek zdanlivej presnosti „spomienky“ na minulé životy nezodpovedajú niekdajším reáliám, ale dnešnému zobrazovaniu historických období vo filmoch alebo knihách. Okrem predstavivosti a fantázie pacienta za ich skutočnou povahou stoja vedomé a taktiež nevedomé sugescie terapeuta. „Hneď v ďalšej vete potom, čo mi presne opísali, ako kládli pacientom sugestívne otázky, povedali, že je nevyhnutná veľká opatrnosť, aby nedošlo ku kladeniu sugestívnych otázok,“ hovorí výskumník syndrómu falošných spomienok Mark Pendegrast o svojich rozhovoroch s terapeutmi, ktorí verili na potlačené spomienky. „A dodali, že vždy zachovávajú celkom neutrálny prístup.“

Keďže stav hypnózy je typický vysokou citlivosťou na sugescie a búrlivým vymýšľaním si, k vytváraniu falošných spomienok dochádza veľmi ľahko. „Títo ľudia neoklamú iba terapeuta. Oni oklamú samých seba,“ upozorňuje psychiater Fred Frankel. „Nedokážu odlíšiť svoje konfabulácie od zážitkov.“ Kvôli skutočnosti, že falošné spomienky nevedia dotyčné osoby odlíšiť od reálnych, súdy napokon zakázali používanie hypnózy pri vyšetrovaní zločinov a terapiou obnovené spomienky viac nepovažujú za dôveryhodné dôkazy. Vďaka tomuto obratu z polovice 90. rokov začali mnohí neprávom uväznení opúšťať väznice a obvineniam, tentoraz za vytváranie falošných spomienok, museli čeliť terapeuti.
Slepota voči zmene

Na emotívne alebo dôležité udalosti si často spomíname tak živo, až nám pripadajú akoby mali fotografickú kvalitu. Možno práve preto sú takmer dve tretiny ľudí presvedčené, že pamäť funguje na spôsob videokamery a perfektne (alebo aspoň veľmi dobre) zachováva informáciu o minulých udalostiach. Mýlia sa. Tak ako nemôžeme dôverovať obnoveným spomienkam, rovnako by sme nemali príliš dôverovať tým bežným. Predstavte si, že kráčate po meste a prikročí k vám muž s mapou. Povie, že sa stratil a hľadá knižnicu. Začnete mu ukazovať, kam má ísť a vtedy medzi vami prejdú dvaja muži, ktorí držia dlhé drevené dvere. 95 % opýtaných vyhlasuje, že by si všimli, keby po tejto udalosti pred nimi stál celkom iný človek. V istom experimente si však až 50 % zúčastnených nevšimlo, že po prerušení hovorí s niekým iným, ani keď bol dotyčný o 10 cm vyšší, mohutnejší a odlišne oblečený než jeho predchodca. Takáto slepota voči zmenám pramení jednak z povrchnosti nášho vnímania a tiež z neschopností našej mysle porovnať prítomný odraz s nedávnym. Takže keď sa s cudzím človekom rozprávate krátko, do pamäte sa vám nedostanú ani črty jeho tváre, len na pár všeobecných informácií ako pohlavie, rasa a spoločenská vrstva.

Slepota voči zmenám umožňuje, aby sa filmárom „prepiekli“ aj výrazné nezrovnalosti. Divák si nevšimne, že taniere na stole zrazu zmenia farbu alebo že sa hrdinovi stratí jazva na tvári. Pritom keď sa na tieto chyby poukáže, 70 % ľudí sebaisto tvrdí, že by si ich všimlo (na prvé ani druhé pozretie sa to obvykle nepodarí nikomu). Podobné, ale dramatickejšie výsledky priniesol experiment, ktorého účastníci pozerali krátky film. Jeho protagonista najprv sedí za stolom, potom vstane a kráča smerom ku kamere. Nasleduje strih a osobu vidieť na chodbe. Prechádza cez dvere a dvíha telefón. Stojí čelom ku kamere asi päť sekúnd, potom video končí. Pri opise filmu si nik zo zúčastnených dobrovoľníkov nevšimol nič zvláštne. A nič zvláštne sa neudialo – s výnimkou tej drobnosti, že pred vstupom na chodbu došlo ku zmene herca. Jednu skupinu ľudí vedci na zmenu herca dopredu upozornili a po zhliadnutí filmu 70% z nich sebaisto tvrdilo, že by si zámenu všimli aj bez upozornenia. Aký kontrast voči skutočným 0%!
Hodnota svedectva

Závažné dôsledky, aké môžu prameniť z (ne)schopností ľudskej pamäte, na vlastnej koži pocítili Leslie Meltzerová a Tyce Palmaffy v roku 2002. Večer pri návrate domov autom priamo pred ich očami ktosi dobodal cyklistu. Kým sa dovolali na políciu ubehla len chvíľa, no akonáhle začala Leslie opisovať páchateľa, Tyce ju prerušil. Obaja zreteľne videli tú istú osobu, lenže už krátko nato sa nedokázali zhodnúť, čo mala oblečené, aká bola vysoká a ani či išlo o černocha alebo hispánca. Okolnosti zločinov sú totiž presne také, aké bránia presnej spomienke: neočakávané, krátke a mimoriadne stresujúce.

Ako naznačili výsledky opísaného experimentu Jamesa Osta – okrem pochybnej kvality prvotných spomienok netreba zabúdať, že celkom bežne dochádza k ich neskoršej rekonštrukcii. Ide o prirodzený proces, ktorý si neuvedomujeme a ktorý býva hrozivo omylný. Spôsobuje, že už otázky kladené pri vypočúvaní môžu svedkom podsunúť dovtedy neznáme informácie a oni ich nevedome použijú na doplnenie medzier vo svojej pamäti. Tragické je, že miera istoty svedkov o presnosti a kvalite konkrétnych spomienok vôbec nesúvisí s ich skutočnou spoľahlivosťou.

V tomto kontexte ani trochu neprekvapia závery početných výskumov, ktoré konštatujú že očití svedkovia nezriedka s úplnou istotou označia za kriminálnika nevinného človeka (a to dokonca aj vtedy, keď skutočného páchateľa dlho a jasne videli). Pri identifikácii páchateľa zo skupinky potenciálnych kandidátov napríklad očití svedkovia vo štvrtine prípadov označia osobu, ktorá je v skutočnosti policajt, čo sa tam nachádza iba do počtu. Vážnosť nedostatkov našej pamäte dokladá aj iná skutočnosť. V USA sa z celkového počtu väzňov oslobodených na základe testov DNA až 75 % dostalo za mreže kvôli mylným svedeckým výpovediam.
Detailné, ale neisté

Slovíčko „spoľahlivosť“ nemôžeme priradiť ani mimoriadne jasným a detailným spomienkam na také exponované udalosti ako zavraždenie prezidenta J. F. Kennedyho (1963), katastrofa raketoplánu Challenger (1986), smrť princeznej Diany (1997) alebo teroristické útoky z 11. septembra 2001. Názorne to ilustruje výskum spomienok na kauzu obvinenia hviezdy amerického futbalu O. J. Simpsona z vraždy svojej manželky a jej priateľa. V USA sa jej venovala mimoriadna mediálna pozornosť, ale po 32 mesiacoch malo až 40 % respondentov spomienky veľmi skomolené oproti tomu, čo opýtané osoby hlásili tri dni po udalosti. Napriek tomu väčšina z nich neoblomne trvala na presnosti svojich spomienok. V inom experimente sa austrálska psychologička Stefanie Sharman s kolegami pýtala ľudí, či by v prípade vážnej choroby chceli byť umelo udržiavaní pri živote. Za 12 mesiacov 23 % opýtaných zmenilo svoj názor, no až tri štvrtiny z nich tvrdili, že rovnaký názor mali aj v čase prvého dotazovania. Ako vidieť, ilúzia spomienky vedie k tomu, že svoje presvedčenia a činy považujeme za vzájomne konzistentné a stabilné.

Paradoxne, opakované vyrozprávanie nepomáha zapamätať si udalosti presnejšie, ale práve naopak. Dochádza ku pridávaniu nových detailov, iné sa strácajú a celková presnosť spomienok klesá s každým ďalším rozprávaním. A okrem faktu, že zážitky v našej pamäti časom blednú, taktiež zlyhávame v určení, odkiaľ prišli. Podľa viacerých výskumov si nezriedka nevedomky osvojíme za spomienky cudzie rozprávanie, a to predovšetkým ak sme ho počuli opakovane či zažili niečo podobné. Každopádne, ukazuje sa, že spoľahlivejšie sú spomienky na to, ako sme sa niečo naučili alebo zažili a nie na to, čo sme sa naučili alebo zažili.

 

Niekoľko vinníkov

Prečo je naša pamäť deravá? Vinníkov je viacero. Prvým je spracovávanie vonkajších vnemov. „Nevidíme, čo vnímame. Vidíme, čo si myslíme, že vnímame,“ píše v knihe „Ilúzia používateľa“ dánsky spisovateľ a popularizátor vedy Tor N?rretranders. „Nášmu vedomiu sa dostávajú interpretácie, nie surové dáta. Dlho po udalosti sa nevedomé spracovávanie informácií zbaví informácie, takže to, čo vidíme, je simulácia, hypotéza, interpretácia. A nemáme na výber.“ Druhým vinníkom je nízke rozlíšenie ľudskej pamäte v porovnaní s vnímaním. Ak sa pokúsite spomenúť si na svoju spálňu, vybavíte si všeobecné rozmiestnenie veľkých a dôležitých vecí, ich tvar a farbu, ale obraz nikdy nebude rovnako detailný ako to, čo by ste videli očami. Farby sú skvelým príkladom nízkeho rozlíšenia pamäte – hoci ich existujú tisíce, ľudia si zapamätajú iba 11 základných kategórií a pamäť len ťažko rozlíši odtiene v rámci nich.

Treťou príčinou je samotný spôsob, akým si zapamätávame. Spomienky nezachovávajú všetko, čo sme kedy videli alebo počuli, namiesto toho spájajú to, čo vidíme či počujeme s tým, čo už poznáme. Tieto asociácie nám pomáhajú rozlíšiť, čo je dôležité a spomenúť si na detaily toho, čo sme videli. Poskytujú nám pomôcky na vybavenie si, ktoré robia naše spomienky plynulejšími. Ale tieto asociácie taktiež vedú k prehnanému presvedčeniu o presnosti spomienok, takže nedokážeme rozlíšiť, čo si pamätáme od slova do slova a čo si naša pamäť zrekonštruovala na základe asociácií a skúseností. Čo tvorí našu pamäť, nie je presná replika reality, ale jej znovuvytvorenie.

Emotívne udalosti síce vedú k silnému, jasnému rozpomenutiu, no to vôbec nesúvisí s tým, do akej miery je takéto rozpomenutie skutočné. Majte sa preto na pozore pred spomienkami spojenými so silnými emóciami a jasnými detailmi. Je rovnako pravdepodobné, že sú prekrútené, ako nejasné spomienky. V ľudskej pamäti sa v skutočnosti skrýva nejasná masa skutočných spomienok, výrazne deformovaná našimi presvedčeniami, potrebami, emóciami a udalosťami, na ktoré sa snažíme spomenúť si, alebo zážitkami podobných situácií. A keďže transformácia surových dát na interpretáciu sa deje automaticky, mimo slobodnej vôle, ľudia netušia, že v hlave nosia fakty v „trochu pozmenenom stave“. Slovami psychologičky Elizabeth Loftus: „Spomienky pripomínajú viac neustále revidovaný príbeh, než balík dávnych informácií.“

 

Sexuálne zneužívanie

Začiatkom 90. rokov bol zo sexuálneho zneužívania maloletej obvinený aj Woody Allen. S odstupom času ho obvinila Dylan Farrow, jeho adoptívna dcéra. Na jej stranu sa postavilo množstvo ľudí, ktorí argumentovali, že deti o sexuálnom zneužívaní nikdy neklamú. Zástancovia Dylan taktiež tvrdili, že jasné detailné spomienky, spájané so silnými emóciami, sú presné. Opakované vypočúvanie Dylan prinieslo nekonzistentné a protirečiace svedectvá, na základe ktorých dospel políciou zostavený lekársky tím k záveru, že nebola zneužívaná. Jej vyjadrenia podľa vyšetrovateľov navyše budili dojem, že sú dopredu nacvičené. Dylan sa k svojim pôvodným obvineniam dodnes hlási, zopakovala ich aj v otvorenom liste, ktorý vo februári tohto roku publikoval blog amerického periodika The New York Times.

Woody Allen, ako aj Dylanin starší brat Moses, sa od tvrdení dištancujú. „Samozrejme, že Woody nezneužil moju sestru,“ vyhlásil Moses pre magazín People a vysvetlil, že na vine celej situácie je ich matka, ktorá Dylan implantovala falošné spomienky ako „pomstu za to, že sa (Woody) zamiloval do Soon-Yi“. Isté je, že tvrdenia o zneužívaní sa objavili v čase trpkých súdnych naťahovačiek, keď Mia Farrow (matka Mosesa a Dylan) zúrila kvôli Allenovej afére.

 

Plôšky

Nevšimnuté filmové chyby

Komando (1985) – Porsche Johna Matrixa má v jednej scéne narazenú karosériu, v ďalšej však poškodenie zázračne zmizne.

Termínátor 2 (1991) – T-1000 sa prederie cez okno helikoptéry do jej vnútra, lenže krátko nato vidíme, ako je diera v okne preč.

Pulp Fiction (1994) – Počas scény bezprostredne pred prestrelkou vidieť za Julesom a Vincentom v stene bytu diery po guľkách, ktoré ešte neboli vystrelené.

Dannyho jedenástka (2001) – Linus a Rusty stoja v botanickej záhrade. Rusty drží v ruke pohár, ktorý sa zakrátko zmení na tanier a potom späť na pohár.

Pán prsteňov: Návrat kráľa (2003) – Falošné zranenia sú v akčných filmoch bežné, treba však dbať, aby postavám zostali na rovnakom mieste a medzi scénami sa nepresúvali. V tomto filme sa najviac nacestovala jazva na tvári Froda, ktorá nielenže menila pozíciu, ale dokonca aj svoj tvar.

Spider-Man (2002) – Keď Mary Jane prepadne štvorica mužov, zjaví sa hlavný hrdina snímky a dvoch z nich odhodí do okien a rozbije ich. Po strihu vidíme, ako Spider-Man zápasí s dvojicou zostávajúcich zloduchov a keď sa kamera zameria na Mary Jane, vidíme, že predtým rozbité okná sú znovu v poriadku.

 

Zaujímavosti

* Vznik spomienok súvisí s vytváraním nových spojení medzi neurónmi a posilňovaním tých existujúcich.

* Podporiť „výdrž“ týchto spojení, zvaných synapsy, možno viacerými spôsobmi, napríklad tak, že sa vyhnete stresu, drogám, alkoholu a iným neurotoxínom. Pre udržanie existujúcich synáps a vytváranie nových je zároveň dôležité pravidelné fyzické cvičenie.

* Podľa výskumov zapamätávaniu neprospieva najviac študovanie a opakovanie si informácií, ale testovanie svojich poznatkov.

* Krátkodobá pamäť dokáže uchovať iba obmedzené množstvo informácií (5 až 9) na približne 10 až 30 sekúnd.

* Proces upevnenia pamäťových stôp trvá približne 30 minút. To znamená, že ak si na novú informáciu dokážete spomenúť aj po uplynutí 30 minút, je uložená v dlhodobej pamäti.

* Vône a iné pachy dokážu vyvolať silné a jasné spomienky.

* Presnosť spomienok na nové informácie u dospelých negatívne ovplyvňuje množstvo starších spomienok – jednoducho povedané: čím viac toho viete, tým menej presná je vaša pamäť.

* Až do polovice 80. rokov sa myslelo, že batoľatá si nedokážu pamätať nové informácie. Novšie výskumy zistili, že už 6-mesačné deti si dokážu spomenúť na informácie aj po 24 hodinách, 9-mesačné si dokážu zapamätať informácie na viac ako mesiac a 20-mesačné na jeden rok.

* S trvaním pamäťových stôp sa zlepšuje aj rýchlosť zapamätávania. 6-mesačné deti potrebujú na zapamätanie informácie pozostávajúcej z troch segmentov šesť zopakovaní, 14-mesačným stačí, ak sú jej vystavení jeden raz.

 

Nové výskumy

* Začiatkom minulého roka sa vedcom podarilo implantovať falošné spomienky myšiam.

* Pokusné zvieratá sa ocitli vo dvoch prostrediach. Pri pobyte v prvom (modrá krabica) vedci označili neuróny zodpovedné za vznik spomienky naň a upravili ich tak, aby boli citlivé na svetlo.

* V druhom prostredí (červená krabica) vedci pomocou svetla aktivovali označené bunky, čo vyvolalo spomienku na modrú krabicu. Počas tohto rozpomenutia zvieratá dostali slabé šoky.

* Keď ich neskôr vrátili do modrej krabice, vykazovali fyziologické prejavy strachu, hoci sa im v tomto prvom prostredí v skutočnosti nič nestalo.

* O niekoľko mesiacov neskôr výskumníci z University of California – Irvine pri pokusoch na myšiach zistili, že manipuláciou mozgových buniek možno v mozgu vytvoriť dokonca konkrétne spomienky.

 

Dušan Valent
foto SITA, archív