Keď prvý augustový deň roku 1981 z amerického štúdia MTV zaznela pieseň so sprievodným klipom The Buggles „Video killed the radio star“ ako historicky prvý klip na tejto hudobnej stanici, začala sa nová éra. Už samotný výber skladby obsahoval jasné posolstvo: nové technológie dramaticky ovplyvnia tradičné umelecké formy: rádio, fotografiu i kinematografiu.
Niektorí filozofi, ako napríklad Neil Postman (autor známeho diela Amusing Ourselves to Death), rýchlo zareagovali a čoraz dominantnejšie postavenie obrazových médií vo svete hudby reflektovali aj v odborných článkoch. Podľa Postmana sa razantný vzostup obrazových médií (spočiatku fotografia, neskôr najmä televízia) výrazne podpísal pod spôsob, akým ľudstvo pristupuje ku spracovaniu dát, redefinoval kritériá, na základe ktorých sa tej-ktorej informácii prisudzuje pravdivostná hodnota, a v neposlednom rade výrazne zasiahol do epistemológie (teda spôsobu učenia a prijímania nových informácií).
Forma, prostredníctvom ktorej sa obsah dostáva k príjemcovi, podľa neho výrazným spôsobom ovplyvňuje samotný obsah, a teda podnecuje ďalekosiahle kultúrne zmeny. Obdobie s dominantným vplyvom písma, ktoré sa vyznačovalo zmyslom pre prísnu logiku a racionalitu, vystriedala éra vizuálnych obrazov, a tie pre zmenu favorizovali zážitok a podmanivé technickú formu namiesto dôsledného racionálneho rozvíjania jednotlivých postulátov. Z predvolebných diskusií a spravodajských formátov sa stali televízne show, namiesto hľadania pravdy sa zmyslom diskusných relácií stal aplauz na konci a televízia sa stala hlavným sprostredkovateľom poznania mládeže.
Posúvanie hraníc
Tomuto vývoju, pochopiteľne, neunikla ani sféra hudby, ktorá na razantný nástup obrazových médií (kinematografia, televízia) zareagovala vznikom hudobných videoklipov. Tie predstavujú krátkometrážne audiovizuálne diela, rozvíjajúce nejakú myšlienku, viac či menej v súlade s textom sprievodnej skladby. Neskorší rozkvet informačných technológií a internetu tento vývoj v niečom akceleroval, v inom zasa situáciu radikálne zmenil. Hudobné klipy však ostali dominantným umeleckým žánrom aj v novej epoche, akurát ťažisko sa z hudobných staníc presunulo na YouTube a podobné video-platformy.
Popri posúvaní hraníc, definovaných umelecko-remeselnými formami, dochádza aj k posúvaniu hraníc, ktoré určujú aktuálne spoločenské normy. Odvážni umelci odnepamäti zažité konvencie radi spochybňujú a búrajú. Poniektorí iba kvôli samoúčelnej provokácii a exhibicionizmu, iní pre zásadnú vec, vyvolanie diskusie či prehodnotenie existujúceho poriadku. Hudobné stanice na tieto snahy odjakživa reagovali citlivo, čo často viedlo (aj pod vplyvom najrôznejších občianskych iniciatív) k cenzúre či zákazom. Ako dôvody sa väčšinou uvádzali explicitné zábery, zobrazujúce násilie, sex, užívanie drog či iné kontroverzné témy.
Cenzúra
Každá spoločnosť prirodzene generuje isté morálne normy ako všeobecne akceptované kultúrne vzorce, a tie následne inštitucionalizuje vo forme náboženských prikázaní či legislatívnych predpisov. Avšak jedinou nemennou vecou je neustála zmena a ako sa postupne menia podmienky a okolnosti, tak sa vyvíjajú a kryštalizujú aj nové morálne normy. Každá spoločnosť zahŕňa ľudí, ktorí aktuálnu kultúrne vzorce (aj zo strachu z neznámeho) horlivo bránia, ako aj ľudí, ktorí ich platnosť kriticky overujú a posúvajú hranice mysliteľného. V ich konfrontácii sa potom myšlienky nekorešpondujúce so všeobecne akceptovanými normami potláčajú. Už len samotná existencia konfliktu však vedie k diskusii, vyvoláva polemiky a v konečnom dôsledku povzbudzuje posúvanie hraníc. Najviac si tento fakt možno uvedomiť pri pohľade na umelecké diela v minulosti zakázané. Súčasný divák sa pri ich pozeraní iba pousmeje a sám si v duchu položí otázku: „Ako mohli zakázať niečo také nevinné?“ To, čo bolo kedysi pre mnohých nemysliteľné, sa zrazu stalo „normálne“.
Šteklivé 80. roky
Už rok po spustení 24-hodinového hudobného vysielania sa ocitol na pretrase prvý prípad cenzúry. Týkal sa skupiny Queen a jej klipu ku skladbe „Body Language“. Z dnešného pohľadu sa zdá takmer nevinný, avšak scény evokujúce sexualitu a rytmicky sa vlniace ženské a mužské telá stačili pre vedenie MTV, aby ho vyhodnotili ako neprijateľný. Nad šteklivým klipom od Duran Duran „Girls on Film“ síce prižmúrili oko a upravenú verziu povolili, ale BBC ho zakázala. Kontroverzie vzbudil aj klip ku hitu Laury Branigan „Self Control“ v štýle zhýralých večierkov benátskej šľachty, keď sa speváčka v sprievode maskovaných účastníkov zapája do orgií. Okrem sexuálne dráždivých scén sa objavovali dôvody aj politické, napríklad „God Save The Queen“ od Sex Pistols zakázala BBC jednoducho preto, lebo nestrpela označenie britského režimu za fašistický. Poniektorí umelci veľmi rýchlo vytušili, že kontroverzie vyvolané zákazom niektorého z ich diel sú vlastne veľmi dobré promo a zabezpečujú masívnu publicitu. Takí Frankie Goes To Hollywood si údajne veľmi dobre uvedomovali, aké reakcie vyvolá ich klip „Relax“. Príslušníci homo-komunity, bondage, transvestita, množstvo násilných scén a sexuálnych náznakov padli na úrodnú pôdu. A skladba aj napriek zákazu vystrelila na prvé miesto v rebríčku. MTV nenašlo veľa pochopenia ani pri klipe „If I Could Turn Back Time“ od Cher, v ktorom značne sporo odetá speváčka tancuje a spieva na kanóne pred vytešeným obecenstvom námorníkov. Glam-rockeri z Mötley Crue zasa pre istotu vytvorili dve verzie hitovky „Girls Girls Girls“, v ktorej sa hlavnej roly ujali striptérky. A volili dobre, v MTV prešla len tá upravená.
Problémy Michaela Jacksona
Kontroverzie neobišli ani klipy kráľa popu. Pôvodná dlhšia verzia „Black or White“ obsahovala aj záverečnú scénu, počas ktorej predvádza svoje tanečné schopnosti. Niekoľko násilných scén (napr. rozbíjanie okna) však natoľko rozhodilo vedenie konzervatívnej MTV (ale aj iných staníc), že klip stiahlo z obehu. Jackson teda zareagoval postprodukčnými úpravami a na sklo boli dodatočne dorobené rasistické nápisy, aby sa jeho rozbitie stalo prijateľnejším. K ďalšiemu singlu „They Don‘t Care About Us“ vyšli už dva klipy: v jednom účinkovali väzni a v druhom obyvatelia chudobnej favely v Rio de Janeiro. Problematická bola už samotná skladba, keď sa hudobné stanice ohradili voči textu obsahujúcom výraz „kike“ (hanlivé označenie Židov). Jackson sa bránil, že práve pomocou zvolených výrazov demonštruje rasové, národnostné, náboženské či iné predsudky, z ktorých ho médiá obvinili („kick me, kike me, don‘t you black or white me“). Z dvojice klipov sa ako problematickejší ukázal ten „väzenský“: mnohé televízne stanice ho odmietli vysielať pre autentické zábery, odkazujúce na extrémnu mieru politicky či ideologicky motivovaného násilia vo svete. Nuž, pravda niekedy bolí a Jacksonova angažovanosť mnohým mediálnym magnátom evidentne nebola po chuti. Mimochodom, nebol to prvý ani posledný klip, ktorý čelil zákazom z tohto súdka. Napríklad aj „The Gift“ od INXS podľa MTV obsahoval „až príliš“ detailné ilustračné zábery na hlad vo svete, znečisťovanie prírody či vojny.
Škandálna Madonna
Keď sme spomenuli kráľa popu, načim spomenúť aj kráľovnú, napokon, tento zoznam by bol bez Madonny akiste neúplný. Tá si kariéru do značnej miery postavila práve na exhibicionizme a škandáloch a dodnes sa považuje za najčastejší terč cenzorov. Začalo to už relatívne nevinným klipom „Lucky Star“ (1983), keď sa dôvodom úvah o zákaze stali zvodné pohyby pri tanci. Možno práve tento moment speváčku a jej manažment presvedčil, že pre zabezpečenie publicity a podpory predaja netreba viac, ako vyvolať škandál. A tak prišli s kombináciou kresťanských symbolov a sexuálnych náznakov v klipe „Like a Virgin“, čo v onej dobe vyvolalo skutočné pohoršenie. V „Papa Don‘t Preach“ zasa predostrela spoločenské tabu, otázku tínedžerskej tehotnosti. A hranice posúvala ďalej: „Like a Prayer“ s množstvom náboženských symbolov postavil do pozoru predovšetkým kresťanskú obec. Stále to však bolo nič oproti tomu, čo spustila „Justify My Love“ (1990) s motívmi sadomasochizmu či tabuizovanej homosexuality. Tento klip a jeho zákaz dokonca kanadskú hudobnú stanicu MuchMusic naviedol k myšlienke uskutočniť projekt „Too Much 4 Much“ s panelovými diskusiami o zakázaných klipoch, osvetľujúcimi dôvody ich zákazu.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v májovom čísle GOLDMAN (2017)