Začínal v sitcome, postupne sa však vypracoval na jedného z najobsadzovanejších hercov súčasnosti. Dozrieva ako víno a s prehľadom zahrá prakticky akúkoľvek postavu. Popritom všetkom sa nebojí ani experimentov a rozširovania svojich pôsobísk.
Narodil sa ako Woodrow Tracy Harrelson 23. júla 1961 v Midlande (Texas, USA). Jeho otcom bol Charles Voyde Harrelson, známa postavička zločineckého podsvetia a usvedčený vrah. Rodinu opustil, keď mal Woody sedem rokov, stal sa z neho nájomný atentátnik a po vražde sudcu Johna Wooda v roku 1979 ho odsúdili na doživotie. Jeho meno dokonca mnohí spájali s najslávnejším atentátom v dejinách – vraždou amerického prezidenta Johna Fitzgeralda Kennedyho. Tieto špekulácie vyvolali jeho vlastné tvrdenia, ktoré podľa niektorých dobových záznamov uviedol pod vplyvom drog počas zatýkania. FBI si túto informáciu overila, ale nezistila žiadne prepojenie jeho osoby s atentátom na populárneho JFK.
Seriálová hviezda
Woody Harrelson sa teda nenarodil do najideálnejších pomerov. Spolu s jeho dvoma bratmi ho vychovávala matka Diane (za slobodna Oswald). Mal dvanásť, keď sa presťahovali do mestečka Lebanon (Ohio). V mladosti mal problémy s dyslexiou a ADHD syndrómom, kvôli ktorému navštevoval špeciálnu školu. Matka a spolu s ňou aj babka a prababka ho vychovávali v striktne náboženskom duchu. Sám sa však neskôr náboženského svetonázoru rozhodol vzdať, keď po prečítaní Biblie usúdil, že je to nástroj na manipuláciu ľudí. K tomuto posunu došlo počas vysokoškolských štúdií v Hanoveri (Indiana), kam ho zaviedol záujem o umenie a divadelníctvo. Po doštudovaní v roku 1983 a krátkom angažmáne v newyorskom divadle mu k úspešnému odštartovaniu hereckej dráhy napomohla aj smutná náhoda: keď v roku 1985 umrel predstaviteľ jednej z ústredných postáv populárneho televízneho sitcomu „Cheers“ Nicholas Colasanto, produkčný tím si ako náhradu vyhliadol čerstvého absolventa.
V jednom z najdlhšie vysielaných seriálov americkej televíznej histórie sa nasledujúcich osem rokov objavoval v úlohe prostoduchého barmana Woodyho Boyda. Stretal sa pritom s takými hercami ako Ted Danson či Kelsey Grammer (v úlohe psychiatra Frasiera Cranea, ústrednej postavy neskoršieho spinoffu „Frasier“). Rola v seriáli, ktorý neohrozene kraľoval v ratingových rebríčkoch, mu už v mladom veku priniesla uznanie a slávu. Tá však talentovaným hercom značne zamávala a k problémom s alkoholom sa neskôr pridružili aj incidenty s políciou či konflikty s paparazzmi. V roku 1985 si vzal za ženu Nancy Simon, dcéru známeho dramatika Neila Simona. Manželstvo však dlho nevydržalo, údajne už na druhý deň chceli požiadať o rozvod. Keďže však na úrade mali práve zatvorené, potiahli to nakoniec spolu desať mesiacov… „Mal som iba 24, keď som sa stal slávnym,“ ohliadol sa za svojím raketovým štartom v britskom denníku The Guardian. „Tá zmena je obrovská. Ešte aj tí najlepší ľudia sa dokážu nakaziť. Opíjal som sa úspechom. Moje ego sa nafúklo. Porobil som množstvo vecí, ktoré už nikdy nevrátim. Keby som to mal všetko menovať, boli by sme tu celý deň.“
Dvojička Snipes
Prvou, hoci iba malou, filmovou rolou, ktorá sa mu vďaka seriálovému účinkovania pritrafila, sa stala úloha v komédii „Wildcats“ (1986). Vo filme z prostredia amerického futbalu sa prvýkrát stretol s iným filmovým debutantom Wesleym Snipesom. Dvojica si sadla do oka a spoluprácu si neskôr zopakovala aj v kultovom filme basketbalových fanúšikov „White Men Can‘t Jump“ (1992). Tvorcovia neponechali nič na náhodu a pre potreby športovej prípravy hlavných protagonistov angažovali profesionálneho trénera a bývalého hráča NBA Boba Laniera. Toho obaja herci uchvátili a nechal sa počuť, že by pokojne mohli hrať aspoň nižšiu univerzitnú súťaž. Mimochodom, za lepšieho basketbalistu z dvojice označil Harrelsona. Neskôr sa zohraná dvojka stretla ešte raz, v akčnej komédii „Money Train“ (1995).
Prvá polovica 90. rokov sa vo Woodyho prípade niesla v znamení vzostupnej tendencie a záujem o jeho služby narastal. V roku 1993 ho Adrian Lyne obsadil do hviezdami nabitej drámy „Indecent Proposal“, kde si zahral po boku Roberta Redforda a Demi Moore. Film o milionárovi, ktorý sa zahľadí do vydatej ženy vo finančných problémoch a ponúkne jej milión dolárov za jedinú noc, síce v kinách výrazne zabodoval, odborná verejnosť však preň veľa pochopenia nenašla. Aj Harrelson čoskoro pochopil, že film bol krokom vedľa, keď sa mu ušla nepopulárna trofej za najhorší herecký výkon.
Flynt
Medzitým pribúdali ďalšie úlohy vo filmoch, ktoré výraznejšie nezarezonovali („Natural Born Killers“, „Sunchaser“). Texaský rodák si však všetky nezdary plne vynahradil megaúspešnou biografickou snímkou „The People vs. Larry Flynt“ (1996) v réžii Miloša Formana, kde si zahral kontroverzného magnáta z porno biznisu. Film sa ukázal ako presný opak v porovnaní s „Indecent Proposal“: tržby boli síce mizerné, kritici sa však rozplývali nad Formanovou umnou réžiou i hereckými výkonmi Harrelsona, Courtney Love či Edwarda Nortona. Táto rola mu priniesla aj jeho prvú nomináciu na Oskara v kategórii najlepší herecký výkon. Od tohto momentu nabrala jeho kariéra väčší spád: zahral si renomovaného vojnového spravodajcu vo „Welcome to Sarajevo“ (1997, nominácia na Zlatú palmu) ako aj záhadného seržanta Schumanna v politicky ladenej komédii „Wag the Dog“ (1997), v ktorej koncertovali Robert De Niro a Dustin Hoffman v úlohách mastermindov dokonale mediálne zinscenovanej (avšak v skutočnosti nereálnej) „albánskej vojny“. Ďalším vojensky ladeným filmom bola dráma Terrencea Malicka „The Thin Red Line“ (1998), tu sa však Harrelsonovi ušla popri celom rade zvučných mien iba menšia úloha. Potešiť ho však mohlo aspoň sedem nominácií titulu na Oskara. Nasledovalo ďalšie plodné obdobie, keď sa hrnula jedna ponuka za druhou. Zahral si v satirickej komédii „EDtv“ (1999), reflektujúcej fenomén reality show, a v ďalšom športovom filme „Play It to the Bone“ (2000) si v spoločnosti Antonia Banderasa zahral boxera. Ani túto snímku si však za klobúk nedá, pohorela totiž v tržbách i hodnotení. O niečo lepšie hodnotenia mal western „The Hi-Lo Country“ (1999) a predstavil sa v ňom v dovtedy nepoznanej polohe.
Oskar na dosah
Po náročnom období si v rokoch 2000 – 2002 doprial menšiu pauzu. Keď sa vrátil na scénu, opäť sa roztrhlo vrece s novými projektmi. V nasledujúcich rokoch zaujal v úlohe policajného dôstojníka z jednotky na potlačenie pouličných nepokojov vo filme „Battle in Seattle“ (2007). Snímka inšpirovaná skutočnými udalosťami zdokumentovala niekoľkodňové ultraľavicové demonštrácie v Seattli v roku 1999, ktoré pri príležitosti zasadnutia Svetovej obchodnej organizácie prerástli do vážnych stretov s políciou a vyústili až do povolania armády. V tom istom roku si po boku Tommyho Lee Jonesa a Javiera Bardema zahral aj v neo-noirovom trháku bratov Joela a Ethana Coenovcov „No Country for Old Men“, ktorý získal štyroch Oskarov (vrátane najlepšieho filmu) a ďalšie štyri nominácie. O kvalite titulu svedčí, že ho dodnes mnohí odborníci opakovane zaraďujú do všakovakých rebríčkov najlepších filmov dekády či dokonca kinematografickej histórie. Pomerne silný sa ukázal aj ďalší rok: najsamprv si spolu s Willom Ferrellom zahral v šialenej komédii Kenta Altermana „Semi-Pro“, v rámci ktorej opäť nahliadol do basketbalových vôd, aby si následne zahral jednu z vedľajších rolí v úspešnej dráme „Seven Pounds“ s Willom Smithom v hlavnej úlohe.
Na druhej strane, ambiciózny katastrofický film „2012“ (2009) pod taktovkou Rolanda Emmericha sa ani napriek masívnemu marketingu a vynikajúcim celosvetovým tržbám nezapísal do histórie kinematografie zrovna zlatými písmenami: nekvalitný scenár, popretkávaný enormným množstvom žánrových klišé nedokázali vyvážiť ani prepracované vizuálne efekty. Ako väčšia trefa sa – trocha prekvapivo – ukázala bláznivá hororová komédia zasadená do post-apo prostredia „Zombieland“ (2009). Režisér Ruben Fleischer si za hlavného protagonistu vybral práve univerzálneho Harrelsona a zombie klišé ponúkol v osviežujúcej zábavnej forme. Tú ocenila nielen odborná verejnosť, ale predovšetkým návštevníci kinosál, vďaka ktorým snímka istý čas okupovala prvé miesto v historickom rebríčku úspešnosti filmov so zombie tematikou.
Najväčším úspechom – z hľadiska odborného ocenenia – sa však stala úloha v dráme „The Messenger“ (2009), ktorý pojednáva o citlivých otázkach psychického rozpoloženia vojnových veteránov a o traumách, ktorým čelia pozostalí mŕtvych vojakov. Harrelson, ktorý sa v tej dobe už radil medzi hereckých matadorov, zužitkoval svoje dlhoročné skúsenosti a bravúrne sa zhostil úlohy prísneho kapitána Tonyho Stonea. Odborná verejnosť jeho výkon vysoko ocenila, čo sa pretavilo do jeho druhej oskarovej nominácie. V kategórii „najlepší výkon vo vedľajšej úlohe“ však napokon neuspel.
Na doraz
Ďalším úspešným počinom sa stalo dystopické sci-fi „The Hunger Games“ (2012), ktoré sa okamžite zaradilo medzi najväčšie senzácie vtedajšej hollywoodskej nádielky. Zahral si kľúčovú postavu Haymitcha Abernathyho, bývalého víťaza detskej gladiátorskej súťaže – obľúbenej každoročnej zábavky v štáte Penam, totalitnom postapokalyptickom nástupcovi USA. Trauma z tejto skúsenosti, nenávisť voči krutému režimu a hnev za smrť blízkych osôb mu spôsobujú bolesť aj po dlhých rokoch, ktoré sa mu strácajú v hmlistom opare alkoholickej závislosti. Keď sa nedobrovoľne stane mentorom mladej účastníčky Katniss, pripadne mu povinnosť pripraviť ju na krvavý súboj, pričom vyhrať a prežiť v ňom môže iba jeden. Rolu si následne zopakoval aj v ďalších troch pokračovaniach. Franšíza, inšpirovaná románmi Suzanne Collins, sa medzitým s tržbami vo výške bezmála troch miliard dolárov zaradila na osemnáste miesto v historickom rebríčku. Pokračovania sa dočkal aj krimi thriller z kúzelníckeho prostredia „Now You See Me“ (2013, pokračovanie vyšlo v roku 2016), v ktorom štvorica špičkových iluzionistov – vrátane Merritta McKinneyho v Harrelsonovom podaní – pod rúškom nevinnej kúzelníckej show zorganizuje dokonalú bankovú lúpež s cieľom potrestať skorumpovaných finančných magnátov a peniaze rozdeliť medzi divákov. Vyhľadávaný herecký veterán neubral z tempa ani v uplynulých dvoch rokoch. Koncertoval v úlohe cynického šerifa v podarenej malomestskej čiernej komédii „Three Billboards Outside Ebbing, Missouri“ (2017), hodnoverným stvárnením svojrázneho podivína potiahol aj tragikomédiu „Wilson“ (2017) a v blockbusteri „War for the Planet of the Apes“ (2017), pompézne zakončujúcom zmodernizovanú verziu legendárnej trilógie, si strihol úlohu fanatického lídra polovojenskej organizácie, posadnutého zničením opičieho klanu. Okrem toho si zahral otca-alkoholika v biografickej dráme „The Glass Castle“ (2017), natočenej podľa skutočného príbehu spisovateľky a novinárky Jeannette Walls, ako aj v politickej biografii „LBJ“ o bývalom americkom prezidentovi z rokov 1963 – 1969 Lyndonovi B. Johnsonovi.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v zimnom dvojčísle GOLDMAN (2017)