Veľké dobrodružstvo

 

Ebola. Vyhynie celé ľudstvo alebo aspoň miliarda z nás, píše sa v médiách po celom svete. Pre ebolu odmietajú ľudia cestovať na safari do Kene či na vínnu cestu do Kapského Mesta. Avšak tu ebola nikdy nebola a nebude. Je to akoby kvôli cholere nemali turisti cestovať do Tatier…

 

bubo8Keď som na jar minulého roka navštívil Sydney, žiadali ma vyplniť formulár, v ktorom som deklaroval, že som v žiadnej „ebola“ krajine nebol. To však nebol jediný prípad. Podobný dokument som v poslednej dobe na letiskách vypĺňal mnohokrát. Posledný raz pred dvoma mesiacmi. Prístrojom mi zmerali teplotu a hodnoty zapísali. Mali na to špeciálne okienko. „Ste lekárka?“ pýtam sa pani v okienku. Samozrejme, nebola… „A prečo to teda vypĺňam?“ Prísne na mňa pozrie a rázne, „nabrífovane“ odpovie: „Bojujeme proti ebole!“

Hoci viem, že v Ghane nemajú ani jeden prípad eboly, pýtam sa „Koľko prípadov eboly máte vo vašej krajine? A koľko prípadov máte vo všetkých troch susedných štátoch?“ Pozerá na mňa nechápavo. Keby som mal teplotu, cez hranicu ma táto pani nemusí pustiť ďalej… No vždy sa to dá vybaviť. Každopádne, je to dobrá „trafika“…

„Za posledný rok tu máte nula prípadov. To sa vám ľahko bojuje a ľahko vyhráva. Povedzte, koľko ľudí za ten čas u vás zomrelo na maláriu? Prečo nebojujete proti nej?“ Niečo sa v tej pani zlomí. „Máte pravdu, hovorte o tom, áno, prosím, hovorte im o tom, povedzte IM TO.“

 

Reset a znovuzrodenie

Neverím, že Afrike pomôže posielanie peňazí na vytvorenie podobných „inštitúcií“. Na ebolu sa už poslala suma vo výške bezmála dvoch miliárd dolárov. Tie peniaze sa však rozkradnú, rozplynú. Netvrdím, že ebola, SARS či vtáčia chrípka neexistujú. Existujú a vždy sa objaví čosi nové. Akurát tvrdím, že po páde kokosového orecha na hlavu zomrie viac ľudí, než na ebolu… Ebola je absolútna hlúposť… Ak chcete Afrike pomôcť, tak tam treba ísť. Dať miestnym ľuďom prácu. Nie zadarmo im posielať peniaze. Afričania dokážu tvrdo pracovať a keď im dáte možnosť, pracovať budú. Ale celý svet sa bojí, celý svet je pomýlený mediálnym humbukom, ktorý hraničí s trestným činom poplašnej správy.

 

A tak sme vyrazili. Mnohí neveriacky krútili hlavami. V mojom prípade však vždy ide aj o to – vzdať sa všetkého. Odložiť všetko bokom, ako to kedysi urobil mladý princ Gautama Sinharta predtým, ako sa stal Budhom. Nechať za sebou dom, rodinu, všetko, čo ste vybudovali a vykročiť cestou na miesta, kam sa ostatní boja vstúpiť. Tento reset je to najkrajšie, čo mi expedície dávajú. Ak sa vrátite, ste znovuzrodení.

 

 

bubo2

Západná Afrika

Predstavte si, že by ste Prahu na štyri roky zbavili všetkých turistov. Lebo médiá rozšírili informáciu, že je tu, povedzme, ebola. No a potom by ste sa prechádzali po Karlovom moste – iba s domácimi, ktorí by vás vítali ako nádej. Tak to dnes vyzerá v Západnej Afrike…

Západná Afrika je nebezpečná v iných ohľadoch, než ebola. Prešiel som ju krížom krážom, mám tu kamarátov, no na pozore sa človek musí mať neustále. Žltá zimnica a malária predstavujú väčšie ohrozenie než ebola. A momentálne aj teroristi… Moja cesta viedla cez Mali, kde v hlavnom meste o dva týždne neskôr vybuchol najluxusnejší hotel; cez Burkina Faso, kde teroristi v januári 2016 prepadli hotel; a cez sever Pobrežia Slonoviny som putoval necelý týždeň po prezidentských voľbách – oblasťou, kde dlhé roky vládli rebeli a vládna komunikácia viedla územím, ktoré „kontrolovali“ iba bomby zhadzované z lietadiel. Týchto skutočností som sa však neobával. V Afrike som bol toľkokrát, že už som takmer Afričan a „viem v tom chodiť“. Obávam sa však byrokracie, stupídnych kontrol, zatvorených hraníc… Lebo ak sa chce africká vláda zapáčiť Západu, stačí, aby politik viedol reči o demokracii a „bojoval“ proti ebole. V skutočnosti nemusí byť ani demokrat a na prezidentskej stoličke môže sedieť tridsať rokov.

 

Z Pobrežia do Libérie

Ráno sme vstali o piatej a vydali sa do Libérie. Ešte za rannej hmly sme vyrazili smerom k hraniciam. Z mestečka Man do Danané viedla cesta, ktorá sa riadne zhoršila a hoci bola asfaltová, dier mala ako v ementáli. Postupovali sme pomaly. Tento fakt však vyvažovalo krásne svitanie. Nad palmami krúžia početné kŕdle obrovských vtákov a my prechádzame množstvom policajných kontrol. „Kam idete?“ pýtajú sa. „Do Libérie,“ odpovedáme. Vždy nás púšťajú ďalej. Cesta do Libérie síce nie je zaznačená na mape, ale existuje, a je to hlavná cesta. V Danané sa naraňajkujeme a ja idem fotiť. Už sa okolo mňa zbiehajú miestni a iba tak, medzi rečou, na mňa vybafnú: „Hranica je zatvorená.“ Bežím za našimi sprievodcami, čo oni na to: „Nie, nie. Teraz nie je vojna ani nie sú voľby, niet na to dôvod. Zrejme ešte odkazujú na obdobie, kedy tu bola ebola. Teraz je otvorené. Určite. Netráp sa, všetko je v pohode.“ Nasadáme teda do autobusu a vyrážame. Po dvoch kilometroch zastavujeme – k hranici je to 30 km a ide o poslednú policajnú stanicu. „Hranica je zatvorená.“

Otáčam sa na sprievodcov: „Pred chvíľou ste tvrdili, že je všetko o.k.!“

„Nikdy som to netvrdil. Ľubo, ty si chcel ísť do krajín s ebolou.“

„Ale Moisse, ebola už nie je. Ty si s trasou súhlasil a preveroval vstupy. Napokon, aj my sme to preverovali a všetko bolo o.k.!“ Obraciame sa k veliteľovi policajnej stanice: „Šéfe, máme víza do Libérie. V Libérii nie je ebola už sedem mesiacov. Neexistuje logický dôvod nepustiť nás.“ A veliteľ: „Ty si povedal, čo si chcel, teraz hovorím ja. Hranice sú zatvorené – aj do Libérie, aj do Guinei. Nedá sa prejsť. Máš oficiálny papier, že ebola nie je?“ Ukazujem správu WHO, mám ju stiahnutú v tablete: „Libéria nemá ebolu už mesiace.“

„Hranica je zatvorená,“ zopakuje, no predsa volá šéfovi komisariátu v meste. A tak sa tam vydáme. Na komisára čakáme viac než hodinu. „Do prdele, Moisse, aký máš teraz návrh?“

„No, navrhujem vrátiť sa do Bamaka, Mali je aj tak krajšie a urobiť tam okruh, to sa každému bude páčiť… V Bamaku sme za tri – štyri dni.“

„To nemyslíš vážne. To je totálny nezmysel.“ Čo však čakať od človeka, ktorý mi pri príprave kávy do horúcej vody vďačne pridal vrecúško s čajom a k tomu Nescafé…

 

bubo6Komisár

Po chvíli prichádza komisár, prijme nás, oxeroxuje môj pas, pýta si povolenie, že BUBO môže robiť zájazdy do Afriky a všetky povolenia na autobus. Všetko aj dostáva. „Pane, my sa chceme dostať do guinejskej Conakry. Keby sme šli späť do Mali, po prvé – nemáme víza, po druhé – cesta cez Mali trvá minimálne 5 – 6 dní jazdy dňom i nocou; po tretie – vynechali by sme Libériu a Sierra Leone. Prosím, pustite nás. My sa už k vám nevrátime, takže ani nedovezieme žiadnu chorobu. Napokon, veď som volal aj konzulovi Libérie a on prisľúbil, že do krajiny nás pustia.“ Dávam mu telefónne číslo libérijského konzula.

Komisár mi ukáže pas. „Vidíš, tu máš vstupnú pečiatku do našej krajiny. A musíš mať aj výstupnú. Hranice z Libérie sú síce otvorené, ale tie naše sú zatvorené. Náš nový prezident tak rozhodol. O tri mesiace sa o tom bude rokovať s prezidentom Libérie. Dovtedy ostanú hranice zatvorené.“

Ach, jaj. Našťastie, BUBO Base Camp pracuje perfektne, objednajú nám letenky z Abidjanu do Monrovie. Letí sa na obed o dva dni, a to by sme mali v pohode stihnúť. Po zemi sa síce prejsť nedá, ale hranicu možno preletieť. Hranica z Pobrežia Slonoviny je zatvorená, hoci z opačnej libérijskej strany o 5 km je otvorená. Africké Kocúrkovo.

„Moisse, ty pôjdeš päť dní do Conakry, ja sa vrátim po vlastnej osi do Abidjanu a preletím do Monrovie a po vlastnej osi dôjdem o päť dní zo Sierra Leone do Conakry. Stretneme sa v reštaurácii u Obamu, tu obaja dobre poznáme. „Ja vás hodím do Abidjanu,“ kontruje Moisse. „Nie, to by si potom nestihol do piatich dní byť v Guinei, v Conakry!“

 

Ľuboš Fellner

foto Ľuboš Fellner

 

Celý článok si prečítate vo februárovom čísle GOLDMAN (2016)