Čo zostalo z prastarých pevnín?
Pangea nebola prvá. Predchádzal jej zrod a zánik niekoľkých superkontinentov. Ten najstarší, ktorý poznáme, bol menší, ako Austrália. Napriek tomu obsahoval prakticky všetku vtedajšiu kontinentálnu kôru Zeme.
Aj kontinenty majú svoje jadrá. Prastaré, zjazvené, zocelené. A posiate na prvý pohľad veľmi zvláštnymi znakmi. Tieto bloky miliardy rokov starej zemskej kôry ležia v srdci kontinentov, ale napriek tomu sú ohraničené riftmi – brázdami, ktoré zostali po odtrhnutí od inej pevniny. Nájdeme tu tiež kýptiky zvetrávaním takých zodratých hôr, že na povrchu vystupujú ich koreňové zóny, pôvodne zatlačené do hĺbok desiatok kilometrov pod povrchom. Nielenže sú tieto horstvá nevysoké, ale aj zdanlivo odseknuté. A to, čo vyzerá ako ich pokračovanie, sa nezriedka nachádza takpovediac na opačnom konci sveta.
Roztrúsené kontinenty
To isté platí aj pre iné geologické štruktúry. Napríklad pre zhluky zlomov, ktoré náhle nepokračujú, ale tisíce kilometrov ďalej ležia ich ekvivalenty. Alebo pre komplexy magmatických útvarov, ktoré vznikli prenikaním magmy medzi vrstvy hornín (napríklad tabuľovité silly a dajky, či celé roje žíl z utuhnutej vyvreliny). Celkový obraz, ktorý vytvára rozmiestnenie týchto prastarých blokov kôry, pripomína skladačku puzzle, keď niekto vzal jednotlivé kúsky a rozhádzal ich rôznymi smermi.
Kusy kedysi súdržných prakontinentov skutočne skončili roztrúsené po celom svete. Ich dávne spojenie prezrádzajú len podozrivo podobné sekvencie hornín: rovnaké typy súvrství a rovnako staré pamiatky, týkajúce sa kontinentálnych zrážok, vulkanickej činnosti či horotvorných procesov. To všetko potvrdzuje, že zdieľajú spoločnú geologickú minulosť a že ich prenikanie magmy či vzájomné kolízie postihli, keď ležali bok po boku a tvorili jednu pevninu. Našťastie, pri rekonštrukcii pradávnych pevnín pomáha ešte niečo. Magnetické minerály. Tie sa v čase svojho vzniku orientujú podľa zemského magnetického poľa. Ich neskoršie odchýlenie tak geológom umožňuje určiť zemepisnú šírku miesta, kde vznikli.
Kus Amazónie v Nórsku
Základný rámec toho, ako sa kontinenty presúvali v nedávnej minulosti, je asi každému známy. Keďže hovoríme v geologickom žargóne, nedávnou minulosťou myslíme posledných približne 300 miliónov rokov. Vtedy, koncom prvohôr, sa väčšina pevnín sveta spojila do jediného superkontinentu, ktorý nesie veľmi príznačné meno Pangea („všetka zem“). A z jeho rozpadu vzišlo rozloženie pevnín, ktoré vidíme dnes. Presuny kontinentov v skorších geologických obdobiach sú však verejnosti prakticky neznáme. A aj geológovia majú o nich len hmlistú predstavu. Lenže to, čo vieme, alebo to, čo je pravdepodobné, rozhodne stojí za pozornosť. Vieme napríklad, že aj pred prvohorami sa kontinenty na Zemi spojili do jedinej pevniny, a to prinajmenšom trikrát. A vieme tiež, že v prvohorách a ešte skôr sa odohrali kolízie aj medzi blokmi zemskej kôry, ktoré ani v rámci superkontinentu Pangea neležali blízko. Ako napríklad v prípade Amazónie a územia dnešného Nórska a Švédska.
Stratená Amazónia
Názov Amazónia evokuje Južnú Ameriku. A správne. Ide totiž o predprvohorný kontinent, ktorého zvyšok v podobe tzv. kratónu – čo je plochý, ale extrémnymi deformáciami, pretavovaním a natavovaním „zocelený“ kus kôry – tvorí jadro dnešnej Južnej Ameriky. Práve zrážka Amazónie s južnou časťou dnešného Škandinávskeho polostrova vytvorila pred asi 1.050 až 1.100 miliónmi rokov Dalslandské horstvo, ktorého zvyšky nájdeme v južnom Švédsku a Nórsku. Išlo o kolíziu dvoch kontinentov, spojenú s uzavretím prastarého oceánu. Územie dnešného Švédska a Nórska v tom čase tvorilo pobrežie pevniny zvanej Baltika (viac o nej neskôr). A hoci sa Amazónia a Baltika po tomto spojení opäť rozdelili, kúsok Amazónie sa odštiepil a dodnes tvorí súčasť juhu Škandinávskeho polostrova. Mimochodom, vďaka spojeniu Baltiky, Amazónie a ďalších pevnín vznikol pred miliardou rokov superkontinent Rodinia, ktorý tak ako neskôr Pangea, obsiahol prakticky všetku pevninu sveta.
Sklavia, Superia
Zo starohôr, ktoré predchádzali prvohorám, sa teraz presunieme do prahôr (archaikum), čo je najstaršie geologické obdobie, z ktorého sa zachoval aspoň aký-taký geologický záznam. V Severnej Amerike sú z prahôr najlepšie preskúmané dva kratóny, a to wyomingský kratón, tiahnuci sa na stredozápade a horný kratón (Superior Craton), ležiaci severne od Horného jazera na území Kanady. Dnes ležia takmer bok po boku, no ich horninové sledy zaznamenali celkom odlišnú geologickú históriu, čo dokazuje, že sú vzájomne celkom cudzie. Dnes spoločne tvoria skalné jadro Severnej Ameriky, no pred 3 až 2,5 miliardami rokov ich delili tisíce kilometrov. Než ich kontinentálne zrážky spojili, boli jadrami odlišných kontinentov!
Wyomingský kratón spolu s ďalším severoamerickým kratónom (Slave craton, teda „otrocký kratón“, pomenovaný po Veľkom jazere otrokov) zo severu Kanady v tom čase tvoril súčasť kontinentu Sklavia (Sclavia). Horný kratón bol jadrom „vlastného“ minikontinentu, Superie.
Sklavia nepozostávala len z dvojice (neskôr) severoamerických kratónov. Okrem nich sa v tomto kontinente spojili taktiež kôrové bloky, ktoré dnes nájdeme v Zimbabwe (zimbabwiansky kratón) a dokonca južnej Indii (darwarský kratón)! Sklavia sa rozpadla po období intenzívnej vulkanickej činnosti pred asi 2,3 – 2,2 miliardami rokov. Gigantický vystupujúci chochol žeraviny pevninu oslabil húfmi vnikajúcich „žíl“ žeraviny a napokon rozlomil na niekoľko kusov. Superia sa na menšie fragmenty rozpadla o čosi skôr, približne pred 2,48 miliardami rokov.
Dušan Valent
foto SITA, NASA, archív
Celý článok si prečítate v zimnom dvojčísle GOLDMAN (2017)