Upíri – dravé deti noci

Annex - Lee, Christopher (Horror of Dracula)_02

„Pěkná noc jasná – v tu dobu,  vstávají mrtví ze hrobů…“

Karel Jaromír Erben

 

Upíri

dravé deti noci

Bude to trochu čudná story. Čierna ako svedomie viacnásobného vraha, uhrančivá ako pohľad hypnotizéra, ponurá ako karavána s nákladom noci. Budeme stáť jednou nohou v realite a druhou v legendách. Jednou nohou v živote a druhou v smrti. Bude to príbeh o nemŕtvych. O túžbe po večnom živote, ktorý je možno väčším prekliatím, než sama smrť.

DRACULA (1958)

Rodný list upíra

V pomyselnom panteóne nadprirodzených bytostí má upír čestné miesto a nehynúcu (v tomto prípade doslova) slávu. Stretneme ho v mytológiách mnohých národov, v rôznych podobách a pod rôznymi menami,  identifikačné znaky má však viac menej rovnaké: upír je nemŕtva bytosť, ktorá po smrti vstáva z hrobu a živí sa ľudskou krvou. Viera v jeho existenciu bola najhlbšie zakorenená na Balkáne, v Poľsku a Rusku a v tomto priestore sa k nemu viaže i množstvo označení.  Najstaršie vyobrazenie upíra predstavuje starobylý asýrsky reliéf z prvej polovice 7. storočia, v písanej  podobe sa prvý raz objavilo v 11. storočí – konkrétne  v staroruskej Knihe žalmov, kde istý kňaz vo forme poznámky na margu označil knieža Vladimíra Jaroslavoviča ako „bezbožného upíra“.  O čosi konkrétnejší je ruský traktát  Slovo svätého Grigorija, spísaný za účelom potierania pohanstva – približne v rovnakej dobe.    Viera v upírov sa tu zmieňuje ako výhonok pohanského myslenia, s ktorým treba rázne skoncovať.

Pôvod slova „upír“ väčšina historikov a etymológov odvodzuje od tureckého výrazu „uber“, označujúceho čarodejnicu, prípadne od litovského „vempti“ (piť), pričom napríklad v srbskom jazykovom prostredí sa ešte predtým vyskytoval výraz ?pir a neskôr vampir, takže hádanky okolo etymológie tohto slova veselo pokračujú. V mnohých oblastiach Balkánu a bývalej Rusi miestne bájoslovie hovorí o upírovi ako o človeku, ktorý sa za života zaoberal čarodejníctvom a inými nečistými praktikami. Keby zostal iba v legendách, nebol by ten príbeh o ňom taký ponurý, ale dôkazov o jeho „skutočnom“ vyčíňaní existuje v kronikách minulých storočí požehnane. Pravdepodobne prvý zaznamenaný prípad o navrátilcovi zo záhrobia, ktorý sa v noci opätovne túlal po dedine a privolával na ľudí znamenie smrti, pochádza z roku 1689. Sedliak Giure Grando, obyvateľ dedinky Krnick z polostrova Istria, dokonca navštívil svoju „ovdovelú“ manželku a chcel si k nej ľahnúť do postele – 16 rokov po smrti! Až keď miestny farár  spolu s ďalšími mužmi otvorili jeho hrob a podozrivo zachovalej ne-mŕtvole mečom oddelili hlavu od tela, Giure už navždy zostal v zemi, predtým ju však pokropil mohutným výronom krvi. Rovnako známy je aj úradný protokol „Visum et repertum“ z roku 1732 o záležitosti upírov či vysávačov krvi v srbskej Medvediji na tureckej hranici. Okrem iného sa v ňom píše: „Dvadsať až tridsať dní po smrti Arnolda Paola sťažovali si niektorí obyvatelia dediny, že sú v noci kruto trýznení, z nich potom skutočne štyri osoby zomreli. Aby tomuto zlu učinili prietrž, vykopali zmieneného Arnolda Paola asi 40 dní po jeho smrti z hrobu a videli, že mŕtvola je úplne neporušená, že mu tiekla úplne čerstvá krv z očí, uší a nosa, že rubáš a plachta v rakve boli skrz-naskrz krvavé. Keďže z toho usúdili, že tu ide o skutočného upíra, prebodli mu podľa obyčaje srdce špicatým kolom…“ Protokol spísali a spečatili podpisom osoby nanajvýš vierohodné a vzdelané – ránhojiči a oficieri vojenského pluku baróna z Fürstenbuchu. Kým dnešná lekárska veda ponúka k podobným prípadom exaktné vysvetlenia, v 18. storočí podobné prípady museli budiť hrôzu. A tak sa začali šíriť legendy… 

Dôkazom rozšírenia upírskej „epidémie“ na území Slovenska (predovšetkým na východe),  podávajú mnohé archeologické nálezy z pohrebísk, keď niektoré kostry nesú jasné známky „protiupírskych“ opatrení: hlava oddelená od trupu, chýbajúce končatiny, roztvorená čeľusť ako dôkaz, že mŕtvole po smrti vložili do úst kamene či zväzky cesnaku. O prvom oficiálnom vyšetrovaní prípadu, podobného kauze Arnolda Paola, máme na Slovensku záznam už z roku 1718. Podozrivým zo šarapatenia po smrti bol istý Michal Kašpárek z Liptova a oficiálne miesta rozhodli o nutnosti exhumovať jeho telo, „popraviť“ ho a znemožniť mu tak opakované návraty do sveta živých.  

dracula-1931-main-review

Upír v zrkadle

Upíra v zrkadle síce nemôžeme uzrieť, pretože sa v ňom neodráža, ale skúsme sa na jeho podobu pozrieť aspoň v „zrkadle predstáv“, utváraných storočiami. O vzhľade, zvykoch a záľubách už vieme dosť, aby sme ho dokázali bezpečne identifikovať: nápadne bledá tvár, uhrančivé purpurovo planúce oči, zrastené obočie, dentálna anomália v podobe predĺžených hryzákov, určených k „lovu“. Živí sa ľudskou krvou – pokiaľ ide o upíra medzinárodne známeho ako „nosferatu“, menej krvilačný druh „nočná mora“ (v slovanskej mytológii tiež „morous“) „sa uspokojí“ s dusením obete v spánku. Keďže upír patrí k bytostiam žijúcim po smrti, jeho teritórium sa viaže k cintorínom a hrobkám, kde cez deň prespáva, ako inak – v rakve zvyčajne naplnenej hlinou. Problém identifikácie spočíva v tom, že dokáže brať na seba rôzne podoby, zvyčajne zvierat (netopier, vlk, potkan), ale i plazmy či dymu. Má silu dvadsiatich urastených mužov a ovláda parapsychologické „triky“: svoje obete dokáže manipulovať telepaticky, zbavovať ich vlastnej vôle a pohrávať sa s nimi ako s marionetou. Našťastie, existuje dostatok preukázateľných prostriedkov na eliminovanie vplyvu upíra či dokonca jeho zneškodnenie. Na „kresťanského“ upíra platí krucifix, ruženec, svätená voda či hostia. Podobne ochranne pôsobí cesnak a kvet ruže. K totálnej likvidácii (v prípade jeho odhalenia počas denného spánku) treba použiť drevený kôl (najlepšie z osiky, lipy alebo hlohu), ktorý netvorovi treba vraziť do srdca. Tým nemŕtveho zbavíme prekliatia a stane sa z neho skutočný mŕtvy. Hoci väčšina antiupírskej výzbroje pozostáva z kresťanských atribútov (upír v tomto smere reprezentuje ruku diablovu), neznamená to, že by ho nepoznali iné náboženstvá a mytológie. Už v gréckych a rímskych mýtoch narazíme na mená „Lamia“ a „Empusa“, bytosti ženského pohlavia, praktizujúce likvidáciu obetí „satím krvi“ – čiastočne upíri, čiastočne chlipní sukubovia. V starej Asýrii a Babylone poznali „Ekimmu“, v Indii Vetalu a v japonskom bájosloví nájdeme upírov dokonca celú „čeľaď“. Strach z návratu mŕtvych – tzv. revenantov – je spoločný pre všetky národy sveta. Tuaregovia zo Sahary, rovnako ako Tatári alebo Indiáni z Patagónie či austrálski Aborigéni – tí všetci nevyslovia nahlas meno zosnulého zo strachu pred jeho privolaním a „nákazou smrti“.

Annex - Lugosi, Bela (Dracula)_02

Strašidelné historky

Príbehy, v ktorých straší, si ľudia rozprávali odjakživa. Zvláštna slasť, akú vie vyvolať strach, je tak trochu drogou, záleží len na dávkovaní a okolnostiach – inú príchuť má strach  privolaný čítaním v azyle domácich perín, inú o polnoci v hustom lese… Kým dátum zrodu prvého strašidelného príbehu sa navždy stratil v hlbinách času, vznik prvého upírskeho literárneho diela má svoj rodný list s presnými číslami: 18. jún 1816. Vtedy sa vo vile Diodati na brehu Ženevského jazera zišla na párty vyberaná spoločnosť: lord Byron, jeho umelecký i životný súputník P. B. Shelley so snúbenicou Mary a jej nevlastnou sestrou Claire a Byronov osobný lekár William Polidori. Básnici si v ten večer zvolili svojský druh zábavy:  najprv spoločnosti nahlas predčítali úryvky z knihy nemeckých duchárskych príbehov s názvom Fantasmagoriana, aby neskôr pokračovali v rozprávaní strašidelných historiek,  prežitých aj vymyslených. V tú noc vraj Shelley od  hrôzy takmer padol do mrákot, no neskôr sa tu prihodilo čosi dôležitejšie. Básnici vyhlásili súťaž o najstrašidelnejší príbeh – pre potechu svoju i čitateľskej obce. Nakoniec na celú záležitosť zabudli, ale čuduj sa svete,  hodenej rukavice sa chopili zostávajúci účastníci hrôzyplného večierka.

A zrodili sa dva základné piliere žánru, ktorý o mnoho rokov neskôr dostal nálepku „horror“. Mary Shelley stvorila (a v roku 1818 dokončila) nesmrteľného Frankensteina a lekár Polidori o rok neskôr prišiel s prvým upírskym literárnym dielkom „Upír“. Story o lordovi Ruthvenovi možno z literárneho hľadiska považovať za pomerne neobratný pokus a navyše plagiát Byronovho nikdy nedokončeného rukopisu, ale novosť témy, resp. svojskosť anti-hrdinu má pre ďalší vývin literárnej vampiriády nesporný iniciačný význam. Ďalšími zubatými hrdinami sa na čas stali ženy: krásna Clarimonda z Gautierovej Mŕtvej milenky (1836) a nemenej pôvabná Carmilla z rovnomenného románu Sheridana Le Fanu (1871). Á propos, keď sme už pri ženách, v literatúre z konca 19. storočia figurujú ako zástupný symbol v podobe upíra pomerne často. Prekliati básnici, umelci symbolizmu a dekadencie modelovali svoju osudovú „ženu – vampa“ ako nenásytného, chlipného tvora, ktorého lono predznamenáva pád do priepastí neresti a skazenosti a vlastne neodvratnej smrti. Skrátka, upír v rôznych podobách a v podaní autorov rôznej úrovne sa koncom 19. storočia začínal cítiť v literatúre ako doma. Teda ako v dobre vystlanej rakve. A to sa mal ozajstný kráľ upírov (teda aspoň na papieri) ešte len narodiť…

o-DRACULAS-HOMELAND-facebook

Gróf D.

Podobne ako slávna dvojica Jekyll a Hyde navštívila svojho autora Roberta Louisa Stevensona prvýkrát v spánku, aj najslávnejší upír Dracula k svojmu autorovi údajne priletel na perutiach nepokojného sna. Bram Stoker, vášnivo sa zaujímajúci o okultizmus, ale zároveň fanúšik pokroku a nových vedeckých objavov, toho o veciach medzi nebom a zemou už čosi vedel a keďže veľmi dobre poznal aj novelu Carmilla svojho krajana, postrčený touto inšpiráciou sa pustil do písania. S Draculom (1897) zaplavila svet vlna upírománie. Okrem iného aj preto, že Stoker svoj nesmrteľný román prešpikoval dovtedy nebývalým množstvom „odborných“ reálií zo sveta nemŕtvych a k jeho sláve navyše prispel i duch viktoriánskej éry:  módna náklonnosť k tajuplným a záhadným fenoménom.

Nemá zmysel rozoberať ten notoricky známy príbeh, v ktorom sa snúbi hrôza, dobrodružstvo a romantika. Povedzme len, že pri autorovi musel od prvého momentu namočenia pera stáť diabol strážny – niektoré „schválnosti“ by tomu nasvedčovali. Na svoju dobu zvolil pomerne neobvyklú románovú formu: koláž denníkových záznamov, listov či novinových správ, ktorá síce príbeh chvíľami brzdí, no zároveň mu dodáva plastickosť a vlastne aj istý druh „vierohodnosti“. Výborným ťahom sa tiež ukázalo umiestnenie časti príbehu do Transylvánie. Táto krajina musela byť pre Stokerových súčasníkov exotická ako bájna Atlantída a možno i rovnako neskutočná. Ozajstná hystéria prepukla v časoch, kedy o Draculovi i o Transylvánii vyšla najavo pravda. Stoker si ich, pochopiteľne, nevymyslel. V čase draculovskej konjunktúry sa po stopách legendy vydali mnohí dobrodruhovia a zistili neskutočné veci. Cesta Jonathana Harkera z Londýna do Boržského priesmyku, ako ju popisuje Stoker, sa s realitou kryje takmer na chlp.

Nebolo známe, že by autor niekedy cestoval do oných tajuplných končín, kde podľa všetkého nie líšky, ale krvilačné beštie dávajú dobrú noc. Odkiaľ teda tie znalosti? Trasa sa síce dala odkresliť z mapy, ale v románe sedel aj popis krajiny. A navyše, kde autor zobral také podrobné informácie o Draculovi a jeho hrade? Na jednu stopu nás privádza sám Stoker – v románe sa na jednom mieste zmieňuje o akomsi „priateľovi Arminovi z Budapešti“. Aj pre detektíva amatéra je už potom hračkou vypátrať, že tajomný „priateľ Armin“ je budapeštiansky historik a orientalista Arminius Vambery (všimnite si to „upírske“ meno…), ktorý nota bene koncom 19. storočia viackrát navštívil Londýn a stal sa Stokerovým „informátorom“. Zemepisné a etnografické podrobnosti pre zmenu čerpal z historického cestopisu Zem za lesom od E. de Lazowskej-Gerard (1888), pričom pojem „Zem za lesom“ označoval krajinu Transylvánie (dnešného Sedmohradska), teda dejisko príbehu o Draculovi.

Draculovo CV

V čase slávy bol hrad Poenari, sídlo podivuhodného kniežaťa menom Vlad Dracul, svedkom vecí nevídaných, neslýchaných. Vladov otec, chrabrý rytier Vlad II., nosil v štíte symbol zlatého draka, poctu udelenú rímskym cisárom. Valašskou skomoleninou latinského „dracon“ sa stalo slovo „dracul“, a tak sa syn Vlad III. (narodený v roku 1431) stal „draculom“. Za svojho života si vyslúžil i viac prezývok, tie však nesvedčili o krotkosti a jemnosti jeho letory: „Vlad Diabol“ ale predovšetkým „Vlad Narážač“ (v domácom jazyku „Ţepeş“, v latinskom „Impaler“) podľa zvrátenej panovníkovej záľuby narážať zaživa na koly svojich protivníkov i poddaných. Historici o ňom hovoria ako o udatnom bojovníkovi, ktorý sa neváhal s hŕstkou ozbrojených sedliakov postaviť na odpor tureckej armáde a ktorý sa v bojoch dočkal aj výrazných úspechov. Menej prívetivo už vyzerá odvrátená strana Draculovho životopisu a po jeho prečítaní by nejeden psychiater dokázal určiť diagnózy na počkanie. Sadisticko-psychopatické aberácie tak trochu podmieňovala doba a životné skúsenosti z detstva – vyrastal totiž „pod dozorom“ Turkov, ku ktorým sa dostal ako rukojemník a stal sa svedkom zverského zaobchádzania dobyvačných bojovníkov so zajatcami. Napichovaním na koly vlastne len kopíroval morbídne výjavy zažité v detstve. Hoci psychopatickú dispozíciu v sebe zrejme niesol dedične. Svojsky totiž riešil napríklad otázku chudoby. Podľa dobových prameňov vraj dokázal pozvať na hostinu zástupy žobrákov z celej zeme, aby po dezerte zapálil dom aj s hodovníkmi. Svoje počínanie neskôr „odobril“ zdôvodnením, že krajinu takto zbavil chudoby, dotyčné obete od utrpenia z biedneho života a „normálnych“ občanov od žobrákov žiadajúcich o almužnu. Iné svedectvá zasa hovoria o jeho záľube pozývať hostí na lukulské hody, dekorované morbídnym zátiším tiel napichnutých na koly, pri ktorých s chuťou degustoval víno. Strašidelnosť historiek, ktoré sa okolo úchylného turkobijca začali trúsiť medzi ľudom, podporovala aj jeho vizáž. Portrétov sa nezachovalo veľa, vlastne len jediný (originál visí v tirolskom zámku Ambras), ale aj kronikári ho vykresľujú ako nápadne bledého človeka s výrazne dlhým nosom a neprirodzene vypúlenými očami. Tento popis by sa, pochopiteľne, do vampírskej typológie celkom hodil, ale v skutočnosti skôr odkazuje na inú odchýlku z normálu: a síce tzv. Graves-Basedowovu chorobu. Nie, skutočný Dracula, teda Vlad III. Tepeş upírom určite nebol, ale… Súčet jeho skutkov (napichovaním na koly vraj vyprevadil na onen svet tisícky obetí) je v konečnom dôsledku nepredstaviteľne hrôzyplnší, než vyčíňanie upíra, noblesne vykonávajúceho svoje krvavé remeslo pod pláštikom noci.  Z hradu Poenari sú  už dávno len sotva viditeľné ruiny a keďže cestovný ruch je pre Rumunsko nezanedbateľným zdrojom príjmov – legendu bolo treba oživiť aj za pomoci       klamstva. Dôverčiví turisti tak už roky rokúce navštevujú síce honosný a malebný, ale s Vladom Ţepeşom len minimálne súvisiaci hrad Bran. Mimochodom, podľa najnovších správ je na predaj.

Filmová vampiriáda

Bram Stoker sa možno teraz trochu zavrtí v hrobe, ale sláva jeho hrdinu by nikdy nedosiahla takých mamutích rozmerov, nebyť filmu. A je bez diskusie, že niektoré snímky s draculovskou témou znamenajú pre zlatý fond svetovej kinematografie nespochybniteľný  prínos. Hneď prvý titul tohto druhu – film nemeckého režiséra Friedricha Wilhelma Murnaua „Upír Nosferatu“ (1922) k nim patrí bez akýchkoľvek pochybností. Murnau, nie bez príčiny označovaný za filmového vizionára , svojím dielom prekročil hranice doby. Kým väčšina režisérov v zlatom veku expresionizmu realizovala svoje filmové predstavy v ateliéroch, on vsadil na exteriéry (časť z nich nakrúcal vo Vrátnej doline a za grófovo sídlo si zvolil Oravský zámok). Dokonalou prácou so svetlom a tieňom, častým porušovaním kompozície a alogickosťou v chronológii záberov dosiahol akýsi snový efekt. Navyše, postave upíra neustálym zdôrazňovaním tieňa či siluety dokázal vtlačiť punc „všadeprítomnosti“, nehovoriac už o nikdy neprekonanej „potkanej“ vizáži hlavnej postavy – ktorú stvárnil málo známy divadelný herec Max Schreck. K odkazu tohto filmu sa dodnes hlási množstvo svetových režisérov zvučného mena a dve novodobé, umelecky nesporne vydarené „draculovské“ snímky sa dokonca k Murnauovi hlásia prostredníctvom citácií celkom otvorene. Prvou z nich je film režiséra Wernera Herzoga „Nosferatu, fantóm noci“ (1978). Nielen vizážou hlavného predstaviteľa, ale aj doslovnou citáciou niektorých scén i celkovou atmosférou sa Herzog pokúsil oživiť ducha Murnauovho filmu po viac ako 50 rokoch s malou inováciou. Zatiaľ čo Murnaov Nosferatu je postava jednoznačne záporná a desivá, Herzog svojmu upírovi vtlačil pečať „nešťastnej“ bytosti, ktorá svoj údel ne-mŕtvoly chápe ako prekliatie. A zmenený je aj záver filmu, keď Jonathan Harker, nakazený „upírskou“ nemocou, po smrti hlavnej postavy cvála na koni kamsi ďaleko – nepochybne do Transylvánie, aby tak udržal kontinuitu vampírskej „rasy“.

K Murnauovi sa prihlásil aj slávny Francis Ford Coppola, v snímke, ktorej originálny titul „Bram Stoker`s Dracula“ (1992) prezrádza, že režisér sa verne držal literárnej predlohy. Coppola síce na rozdiel od predchádzajúcich snímok urobil zo svojho filmu veľkolepý výtvarný a kostýmový „spektákl“ , ale murnauovské citácie nechýbajú ani tu. Hoci každý z trojice filmov kritika ohodnotila ako veľdielo žánru, do povedomia divákov a štatistík úspešnosti sa pochopiteľne zapísali aj iné filmové spracovania. Kultom sa stal film Dracula (1931) amerického režiséra Todda Browninga s hercom maďarského pôvodu Bélom Lugosim, ktorý si po následnom úspechu zahral postavu krvilačného grófa ešte niekoľkokrát. Malá perlička: Lugosi na staré kolená natoľko prepadol spomienkam na úspešnú mladosť, že vo svojom dome chodil v upírskom rubáši a zaželal si, aby v ňom bol aj uložený do rakve.  (Mimochodom, sužovaný prízrakmi zašlej slávy, prepukajúcou stareckou senilitou, ale aj následkami morfinizmu nakoniec zomrel na infarkt). Ďalšiu vlnu úspešných draculovských snímok prinieslo filmové štúdio Hammer spolu s anglickým hercom Christopherom Lee (prvý bol nakrútený v roku 1958), hoci tentoraz neprinášajú na plátna kín obraz upíra ako vyziabnutého, svetloplachého čudáka, ale naopak mužného elegána a sex idol lámajúci ženské srdcia. Množstvo snímok s Christopherom Lee (Dracula knieža temnôt, Dracula a syn, Ochutnajte Draculovu krv a i.) by po umeleckej stránke neobhájil ani najrafinovanejší advokát, ale v peňaženkách producentov urobili divy. Filmové draculovské variácie sa stali na istý čas módou: niekedy s výrazne erotickým, inokedy komediálnym podtónom (napríklad Dracula ako černoch vo filme s invenčným názvom Blackula). Ak môžeme veriť štatistikám, dnes už existuje viac ako dvestopäťdesiat filmových či seriálových variácií na tému Dracula. Z upírskych filmov, ktoré nečerpali námet zo Stokerovho príbehu, treba rozhodne spomenúť pôsobivý, hoci vo svojej dobe verejne nepremietaný Dreyerov film „Upír alebo Podivuhodné dobrodružstvo Davida Graya“ (1931) a nepochybne aj Polanskeho upírsku paródiu Ples upírov (1967). Dôkaz, že ani koniec 20. storočia nepovažoval túto tematiku za antikvárnu veteš, podal o. i. aj film Neila Jordana „Interview s upírom“, podľa rovnomenného  bestselleru Ann Riceovej.

 

Niet dymu bez ohňa

Hoci sme sa podrobnejšie pozreli na zúbky tým čudným patrónom, odsúdeným na večný ne-život, stále sme ešte nevysvetlili to podstatné: Kde sa zobrala viera v tieto bytosti? Ľudská fantázia je síce bez hraníc, ale každá z legiend nesie v sebe vždy aj nejaký reálny impulz, podnet, inšpiráciu. Upír so svojím darom nesmrteľnosti, navyše konzumujúci životodarnú tekutinu, teda krv, stelesňuje symbol túžby človeka zrušiť fatálnu prítomnosť smrti vo svojom bytí. A ľudský strach z „návratu“ mŕtvych, to je ďalší, mimoriadne silný pud: oddeľovanie hláv a končatín od trupu (ktoré zosnulému malo zabrániť opustiť hrob) patrilo v minulosti k bežným pohrebným rituálom…

BHcAV8CteO

Odkiaľ sa však vzala tá presne definovaná upírska typológia, to množstvo legiend? A navyše, čo je pravdy na doložených dokumentoch stredoveku, z ktorých sme citovali? Lekárska veda má naporúdzi niekoľko vysvetlení. Jedným z nich je zvláštna choroba tzv. hemoragická purpura (ťažká krvácavosť), ktorá sa vyskytuje samostatne, ale aj ako príznak niektorých infekčných onemocnení. Obeti sa po smrti nezráža krv, a tak pri náhodnej exhumácii hrobu sa svedkom môže naskytnúť pomerne morbídny obraz: krv v takýchto prípadoch vyteká z telesných otvorov, ale aj z očí. Ak je navyše telo „mumifikované“ zvláštnym zložením hliny (aj takéto anomálie sa v prírode vyskytujú), môže mŕtvola dlhší čas po pohrebe vyzerať „ako živá“. Infekčné epidémie v stredoveku predstavovali bežný jav, a tak nečudo, že exhumované „krvavé“ mŕtvoly mohli byť považované za upírov. Ďalšou medicínskou špecialitkou je choroba zvaná „porfýria“. Zapríčiňuje mimoriadnu citlivosť pokožky na denné svetlo, abnormálnu pigmentáciu a ochlpenie, červenohnedé zafarbenie zubov, poškodenie kože, vedúce neraz k znetvoreniu nosa, uší a prstov – z toho vychádza celkom slušný opis upíra… Vrodená porfýria je však veľmi zriedkavá nemoc na to, aby odštartovala legendy o upíroch. Niektoré z hypotéz teda siahajú inam – napríklad do psychiatrie. A veru, časť psychopatologických prejavov, viazaných na sexuálne aberácie, sa do schémyvampirizmu celkom hodia. Postihnutí jedinci napríklad pociťujú vzrušenie až orgazmus pri pohľade na krv, pri jej konzumácii či ak sami môžu spôsobiť inej osobe krvavé zranenia. A nezabudnime, samozrejme, ani na nekrofíliu. Zvlášť v minulosti nekrofilných jedincov (dobýjajúcich sa v noci do márnic, vykopávajúcich obeť doslova spod zeme) často považovali za upírov. Mimochodom, v Encyklopedickom slovníku lekárskych vied popisuje G. Tourdes človeka s nadmerne vyvinutým sexuálnym pudom nasledovne: „Pretiahnutá tvár, špicaté a nápadné zuby, husté vlasy, zvláštny hlas, pohľad a výraz a dokonca i charakteristický pach.“ Anglický reverend a vampirológ Montague Summers konštatoval, že tento popis by sa rovnako dobre hodil aj na upíra. Pokiaľ ide o mohutný výskyt upírskych povier na Balkáne, bývalej Rusi či v niektorých častiach západnej Ázie, zaujímavou hypotézou prispel svojou troškou do mlyna aj milovník záhad a ich nadšený lúštiteľ Ludvík Souček: cez spomenuté územia viedli trasy kočovných kmeňov (Avarov, Hunov, Mongolov…), ktorých príslušníci z rituálnych i čisto fyziologických dôvodov píjavali konskú krv – priamo z tepien zvierat. Domáce obyvateľstvo už beztak považovalo kočovníkov za vyslancov pekla a ak sa nadôvažok rozchýrili aj fámy o ich gurmánskej zvrátenosti – pití konskej krvi, vznikol z toho predobraz krvilačných beštií. „Ďalšie storočia tieto zážitky zdeformovali a vytvorili legendárne strašidlo – upíra,“ domnieva sa Souček.

Nie, nechcime v kauze vampirizmu povedať rozhodujúce posledné slovo. Milovníci legiend predsa vedia, že strhávať z nich pláštik tajuplnosti zväčša znamená zbavovať ich kúzla. Ani racionálne 21. storočie nedokázalo vygumovať túto podmanivú legendu z našich myslí.  Naopak, s veľkým gustom sa jej zmocnila najmä pop-kultúra. Keď v roku 2005 vyšla prvá kniha štvordielnej ságy Súmrak dovtedy neznámej autorky Stephenie Meyerovej, asi málokto tušil, že práve vypukla nová „upírska“ epidémia. Podotýkam, že iba medzi teenagermi,  pretože každý, čo len trochu náročnejší čitateľ pri čítaní tých neohrabane napísaných príbehov môže utrpieť rovnaký šok ako upír omylom sa vyskytnuvší v soláriu. Ale čo sa dá robiť.  Mnohomiliónové predaje Súmraku (a desiatky iných, epigónskych ság) rázne pozmenili ikonický obraz upíra z monštra – podobného hlodavcovi alebo aristokratického elegána s hustým obočím a v čiernej peleríne – na značkového metrosexuála s gélom vo vlasoch, adidaskami na nohách a vyholeným podpazuším. Do šľaka, a to mal starý dobrý Dracula chlpy aj na dlaniach!!! Upíri znovu plnia kinosály, objavujú sa v televíznych seriáloch, komiksoch, muzikáloch či na tričkách podmračených dievčat, čakajúcich na svojho čierneho princa. Sú skrátka nesmrteľní.

 

Peter Cmiterský

foto archív