V každej krajine nájdete miesta, kde plynie život tak, ako pred desiatkami či dokonca stovkami rokov.
Tuniský Kairouan sa hrdí prívlastkom „najposvätnejšie mesto severnej Afriky“. Chaos, ruch, autá, motorky, ľudia, špina, obchodníci, pobehujúce deti či hlasné trúbenie, to všetko dáva tušiť, že patrí k obľúbeným miestam, kde život len tak ľahko neutícha.
Posvätný Kairouan
Za vysokými hradbami sa ukrýva stará štvrť mesta, ktorú nik nenazve inak ako medina. V tieni brány Bab Tunis postáva niekoľko obchodníkov s tovarom rozloženým na zemi a samozvaní sprievodcovia. „Chcete vidieť Veľkú mešitu?“ prihovára sa mladík, tušiac zárobok. Nepresvedčí ho ani rázne „nie“ a kráča s nami. „Tou bránou sa vstúpiť nedá,“ ukazuje na obrovský otvor v hradbách, hoci tadiaľ prúdia skupinky ľudí dnu i von. Sprievodcovia majú vlastné trasy – prispôsobené tak, aby turistov povodili po obchodíkoch ich „otcov, bratov, bratrancov, ujov či priateľov.“
Prvé kroky kairouanskou medinou prinášajú očarenie zo zabudnutého sveta starého Orientu. Spleť uličiek sa kľukatí všetkými možnými smermi a len niektoré z nich majú označenie. Biela farba domov niekde žiari novotou, inde opadla či zmenila svoj odtieň do sivej, ale stále nádherne kontrastuje s modrými okenicami či zelenými dvermi mešít. Úzke uličky sú plné života. Vonku posedávajú babky so šatkami prehodenými cez hlavu a ramená, deti roznášajú drobné nákupy, chlapi sa prechádzajú, aby si tiež napokon sadli a zhovárali sa. Takmer za každým rohom sa objaví hranatý minaret mešity. Niektoré svojou snehobielou farbou dokonca splývajú s okolím, no amplióny, ktorými muezín zvoláva veriacich, ich vždy prezradia. „V Kairouane je viac než sto mešít,“ vysvetľuje chlap v uličkách mesta. „Žiadne tuniské mesto nemá viac minaretov ako my, preto je prvý medzi mestami,“ dodáva s hrdosťou v hlase.
Malé námestie vedie na Bir Barúta. Už prvý pohľad naznačí, že patrí k najzaujímavejším miestam mesta. Na konci schodov sa objaví dláždené nádvorie, obrovské drevené koleso a ťava s desiatkami farebných stúh. „Patrí k miláčikom turistov,“ pyšne uvádza správca areálu. Stojíme na mieste posvätného prameňa, podľa legendy prepojeného s prameňom Zam Zam v saudskoarabskej Mekke. „Chcete vidieť, ako to funguje?“ pýta sa a skôr než vyslovíme súhlas, popoženie ťavu, a tá sa na malom priestore začne točiť okolo studne. Všetci návštevníci sa musia prilepiť ku stene, aby mohla prejsť. Napokon sa na okraji studne objaví vedro plné vody. „Nech sa páči, napite sa z posvätného prameňa.“ Niekoľko Tunisanov si naberá plnými dúškami.
Najstaršia mešita
Námestie Martýrov zaplnili malé obchodíky a k ich výlohám dolieha hluk ulice. Brána oddeľuje svet starej mediny od nového mesta s reštauráciami, hotelmi či rýchlymi občerstveniami. Niekoľko žobrákov v hrubých kaftanoch a kapucniach natŕča ruky k okoloidúcim. Tí však patria skôr do starého sveta vo vnútri hradieb. „Stačí ísť pri hradbách a uvidíte minaret,“ znie rada, ako hľadať Veľkú mešitu. Turista sa tu ľahko zamotá, pretože niektoré uličky sú slepé – keď sa zatočia za roh, skončia pri dverách. Niekde majú staré farebné dvere, ozdobené dvojitými kľučkami. Každá má iný zvuk, podľa čoho domáci vedia, či za dvermi stojí ženská alebo mužská návšteva. Odrazu sa pred nami vynorí mohutný, takmer 32-metrový minaret. Do nádvoria mešity púšťa správca cez obrovské drevené dvere vysokých hradieb len moslimov na blížiacu sa modlitbu.
Vyliezli sme na vyhliadku priľahlého obchodu a nevieme sa nabažiť výhľadu. Pod nohami sa rozprestiera najposvätnejšie miesto severnej Afriky. Pridáva sa k nám Mohammed, ktorý opustil predajňu kobercov a potešil sa návšteve. „Turistov je tu teraz málo. Pred revolúciou chodili častejšie, ale teraz sa ešte mnohí boja, hoci niet čoho,“ zveril sa. „Ani obchody už nejdú tak ako predtým. Vy nechcete koberec, však?“ skúša, ale hneď pochopí, že sme neprišli kvôli nim. Na jednej strane minaret, ktorý patrí k najstarším na svete a na druhej kupoly pripomínajúce skôr byzantský svätostánok, než moslimskú modlitebňu. Mešitu nechal v roku 670 postaviť arabský generál Ukba ibn Náfi. „Preto jej hovoríme nielen Veľká mešita, ale aj mešita Ukba,“ prezrádza Mohammed. Slnko sa prediera cez oblaky a jeho zapadajúce lúče nádherne osvetľujú stavbu pieskovej farby. Veľkolepé miesto. Mohammed ešte poďakuje za návštevu, vezme mince za pár pohľadníc a vyprevádza nás na ulicu. Stratíme sa v najbližšej uličke a nechávame sa unášať kairouanským labyrintom.
Zabudnutý El Kef
Čím ďalej sa mikrobus prediera západným Tuniskom a kilometre k alžírskej krajine ubúdajú, tým viac je krajina rozmanitejšia. Dvíha sa a rastie do výšky, padá do údolí, mení sa každým kilometrom, aby sa kúsok pred mestom El Kef objavili zasnežené vrcholky hôr. El Kef stúpa do svahu, akoby sa jeho domy chcel dotknúť kamennej pevnosti vysoko nad mestom. V provinčnom meste nežije ani 50.000 ľudí a na prvý pohľad pôsobí, akoby sa tu zastavil čas. Nie je moderným mestom ako Tunis či Monastir, ale klasickým arabským mestečkom, ktoré turisti nemali šancu zmeniť. Dôvod je jednoduchý. Žiadni sem nechodia. A predsa je El Kef zaujímavým miestom, hoci mnoho domov je rozbitých, nedostavaných, trčia z nich roxorové tyče, len málo z nich je omietnutých a všade sa povaľujú odpadky. Úplne iný svet. Vyžaruje z neho divokosť, tá sa mi však veľmi páči. Takmer každý chlap má na sebe tradičný tuniský odev. Hrubé džalábije tmavých farieb od hnedej po čiernu striedajú ženy s ťažkými kabátmi a šatkou na vlasoch. Takmer všetky ženy majú vlasy ukryté. Predsa len sme v konzervatívnejšej častia krajiny a v uličkách to cítiť. Aby nebola chlapom zima, cez hlavu majú prehodené kapucne alebo čiapky.
Postarší taxikár nás vezme nad mesto k pevnosti. Nádherná svätyňa pod pevnosťou, so zdobenými bielymi kupolami a minaretom, patrí miestnemu patrónovi, svätcovi Sidi Bou Machlúfovi, ktorý založil mystické súfijské bratstvo. „Tunisania zo všetkých kútov krajiny sem radi chodia,“ vysvetľuje sprievodca pevnosti. Starý dedo v obrovskom modrom kabáte s dvojitou kapucňou a slnečnými okuliarmi sa pomaly o paličke premiestňuje a snaží sa zarobiť niekoľko dinárov. „Žiadni turisti, žiadne peniaze,“ kričí po celom nádvorí. Pevnosť je obrovská, no pomerne prázdna. Medzi najzaujímavejšie exponáty patria delá. „Nemáte namierené do Douggy?“ pýtame sa dvoch chlapíkov s vlastným šoférom. „Vezmem vás,“ odvetí Zubajr s tajomným úsmevom. „Choďte si ešte pozrieť baziliku a pôjdeme,“ posiela nás nižšie do mesta. Kamenná cesta sa stáča k jej bráne, ale je zatvorená. Tu začína spleť uličiek mediny. Keď nás zbadajú miestni, priateľsky nás zdravia. „Dáme si ešte kávu a ideme. Poďte sa napiť.“ Čas tu nehrá žiadnu rolu.
Pastieri z Douggy
Šofér Zubajr naloží priateľa Mohammeda a spoločne nás odvezú k rímskej Dougge. „Jedli ste?“ otočí sa k nám Mohammed. Pokrútime hlavou. A tak zastaví na krajnici a vybehne nám kúpiť čerstvé bagety so syrom. Bagety tu patria k najobľúbenejšiemu pečivu, kdekoľvek sa človek pohne. Nechce peniaze za bagety ani za odvoz: „Peniaze netreba, spravíme si výlet a vy uvidíte, aké je Tunisko.“ Terén za mestom dosiahol výšku tisíc metrov nad morom. Nad El Kefom stojí vrch Džebel Dyr a medzi ním a Douggou sa tiahne pohorie Teboursouk. Vzduch je chladnejší, ostrejší a naši tuniskí spoločníci sa nevedia vynadívať na súvislé snehové plochy a prenikavo zelené pasienky, kde pastieri kráčajú so stádami oviec a kôz. „V hlavnom meste, v Tunise nič také nemáme,“ smejú sa. Prvý pohľad na Douggu z diaľky pripomína lesknúci sa poklad. Mesto je zapísané v dedičstve UNESCO a hovorí sa o ňom ako o najlepšie zachovanom malom rímskom meste na severe Afriky. Podľa legendy založili mesto v 6. storočí p.n.l. a o dvesto rokov neskôr ho obsadil grécky veliteľ Agathokles. Grékov vystriedali Rimania, a tí vdýchli Dougge dušu. Svojho času patrila medzi dôležité obchodné centrá a prelieval sa tu obchod medzi Marokom a Egyptom. Aj vďaka tomu v meste vznikli krásne a ojedinelé stavby, ktorých torzá obdivujeme dodnes.
Na vrchole kopca žiari chrám, okolo neho kamenné ruiny niekdajšieho mesta. Vysoký líbyjsko-púnsky náhrobok vyčnieva spomedzi stromov, navodzuje atmosféru slávneho Kartága. Stojí tu 2.200 rokov a považuje sa za najunikátnejšiu stavbu celej Douggy. Krikľavo zelená krajina evokuje Írsko či Škótsko, akoby sme ani neboli v Tunisku. Kamennú cestu ku chrámu lemujú vykopávky domov, kúpeľov a rímske Fórum dotvára stará mešita. Medzi kameňmi sa túlajú pastieri, koniec koncov aj slovíčko „thugga“ (ako Arabi skomolili staroveké meno) v preklade znamená „pastvina“. Pospevujú si ťahavé berberské melódie, aké počuli z úst starých otcov, keď im ako chlapci pomáhali so stádom. Kozy sa rozutekali medzi náhrobky, ale pastier sa nestará. Pohľad na neho, ako kráča popod oblúk cisára Alexandra Severa, v tom okamihu spája dnešný svet s tým dávno zabudnutým.
Mesto dotvára nádherne zachované rímske divadlo, v 2. storočí sa doň zmestilo 3.500 ľudí. Vylezieme na niekoľko malých pahorkov, škriabeme sa po stenách, hľadáme popadané rímske náhrobky, ozdobené reliéfmi. Slnko sa každú minútu schová za oblaky a zasa vylezie. Jeden z pastierov píska, aby sme prišli bližšie. „Mozaiky,“ hovorí a ukazuje na malý dom, ktorý by sme si nevšimli. Má radosť, že nám niečo ukázal. Bakšiš by si v takomto prípade nenechal ujsť ani jeden Egypťan, on ho však nechce. Jemu sa páči stisnúť pravú ruku a priložiť si ju na srdce, ako káže starý zvyk, rozlúčiť sa a v diaľke sa opäť ponoriť do svojej piesne. Viaceré mozaiky odtiaľto vzali archeológovia a previezli do múzea Bardo v hlavnom meste. Niekoľko farebných scén tu ale zostalo. Umenie rímskej mozaiky ovládali Tunisania na výbornú a často ich aj pozývali na Sicíliu či Apeninský polostrov, aby tam dekorovali kúpele či honosné vily.
Kelibia, mesto feniklu
Na severe Tuniska, na výbežku Cap Bon, známom nádhernými bielymi plážami, leží malé, nepovšimnuté mesto Kelibia. Pár kilometrov od mesta ležia ruiny fenického mesta Kerkouane, zapísané v zozname UNESCO, ani to však Kelibiu nepremenilo na rušné mesto plné turistov. Tvár mesta dotvára pevnosť vystavaná vysoko na kopci neďaleko morského pobrežia. Darmo by ste tu hľadali stanicu, taxíky či mikrobusy zastavujú len tak – na ceste pri veľkej mešite. Niekoľko miestnych sa opiera chrbtom o stenu mešity a z tieňa pozorujú, čo sa naokolo deje. Mešity v malých mestách sú vždy hlavným centrom spoločenského diania. Cesty nekrižujú len autá, ale stále častejšie aj somáre ťahajúce drevené vozy. Tie sú naplnené podľa toho, čo ich majiteľ doma pestuje. Zelenina, mrkva… a takmer každý druhý má fenikel. Tunisania ho majú veľmi radi a často ho pridávajú do rôznych šalátov a jedál. Keď majitelia somárov s nákladom odstavia na rohu ulice, malý trh je otvorený. Ľudia sa pri nich zastavia, obzrú si tovar a nakúpia. Všetko je stopercentne čerstvé.
Aj rušná križovatka sa premenila na trhovisko. Dvojica rybárov položí debničky s ranným úlovkom do prachu ulice a ryby neustále polievajú vodou. Zovšadiaľ sa ozývajú hlasy, kvílenie motoriek, dupot kopýt, ba i zvolávanie muezína z ampliónu neďalekej mešity. Málokto však preruší svoju činnosť, či skôr nečinnosť, aby kráčal k modlitbe. „Do mešity na modlitbu chodím len piatok, inokedy nie,“ zdôveril sa nám raz taxikár v Tunise a vyjadril tým myšlienku mnohých Tunisanov.
Fenický Kerkouane ponúka malý zaprášený kúsok staroveku. Ľudia v ňom žili pred 2.300 rokmi, no keď sa Stredomorím prehnali púnske vojny, v roku 250 p.n.l., ľudia odtiaľ ušli a Rimania ho odmietli vziať pod svoje krídla. Dnes tu pár metrov od mora leží už len niekoľko ruín, zopár nevysokých múrikov, zvyšky stĺpov, časti omietky a niekoľko zaujímavých mozaík. Slaný vzduch a opustenosť tohto miesta pekne zvýrazňujú podmanivú atmosféru ticha.
Tomáš Kubuš
foto Tomáš Kubuš
Celý článok si prečítate v aprílovom čísle GOLDMAN (2017)