Rocková stálica pôsobí na hudobnej scéne už vyše dvoch dekád. Vo svojej tvorbe kombinuje ostré gitary a nekompromisnú rytmiku s arménskou folklórnou muzikálnosťou. Túto receptúru dopĺňa osobitá lyrika a neodmysliteľný hlas Serja Tankiana.
Pri zrode osobitej partičky stáli dvaja arménski Američania Serj Tankian (1967) a Daron Malakian (1975). Serj sa narodil arménskym rodičom v Libanone a mal iba sedem rokov, keď sa presťahovali do Glendale. O hudbu sa vážnejšie začal zaujímať na strednej škole a prešiel vskutku unikátnym vývojom. Rodičia ho odkojili na arménskych protestných skladbách, neskôr sa mu zapáčil soul, funk a Bee Gees. V 80. rokoch sa postupne cez gotickú scénu a novú vlnu dostal až k rocku, punku a metalu, nepohrdol však ani hip-hopom alebo popom. Jeho široké poslucháčske portfólio neskôr doplnili aj experimentálne koncepty a rozličné etno žánre. Tieto vplyvy najsamprv nasával ako špongia, aby ich následne začal tvorivo uplatňovať v rozličných lokálnych kapelách.
Tú istú dvojjazyčnú arménsku školu navštevoval aj Daron. Pochádzal z umeleckého prostredia, no na rozdiel od rodičov, ktorí sa venovali sochárstvu, výtvarnému umeniu alebo tancu, ho zlákala tvrdá muzika. Od jedenástich hral na gitaru, pričom svoju hru forsíroval ako typický samorast – to, čo mu hralo z reproduktorov (Van Halen, Def Leppard, Ozzy, neskôr Slayer, Metallica, Seupultura), sa snažil napodobniť na vlastnej gitare. Keď mal okolo šestnástich, objavil v sebe nadanie na tvorbu skladieb. Medzi jeho rovesníkov patrili aj Shavarsh „Shavo“ Odadjian (1974), rodák z Jerevanu, ktorý sa ešte v ranom veku presťahoval do Glendale, kde sa venoval skateboardingu i hudbe. Najviac ho oslovoval punk a metal a keď chytil do rúk basovú gitaru, posunul sa aj on od teórie k praxi.
Básnický názov
Vzhľadom na značný vekový rozdiel sa Serj s Daronom a Shavom bližšie spoznal až neskôr. Písal sa rok 1993, kedy už každý z trojice pomaly začínal realizovať svoje hudobné nápady vo vlastných kapelách. Keďže sa často sa stretali v tom istom štúdiu, vedeli o sebe. Padli si do oka a čoskoro spustili bočný projekt Soil. Spočiatku slúžil iba ako platforma pre nezáväzné džemovanie, no napokon sa z toho vykľula plnohodnotná formácia, ktorá po doplnení o bubeníka Ontronika Khachaturiana (1975) zmenila aj svoj názov. Ten inšpiroval úryvok z jednej z Daronových básní „Victims of a Down“. Na Shavov návrh ho pozmenili na System of a Down, keďže túto verziu považovali za údernejšiu. Surová smršť alternatívneho rocku, ktorú začali produkovať, im za krátku dobu priniesla možnosť prezentácie v lokálnych hollywoodskych podnikoch ako Roxy alebo Viper Room. Chýr o novej kapele sa šíril a rovnako aj demo-nahrávky, ktoré muzikanti svojpomocne predávali pri príležitosti prvých živých vystúpení.
Systemánia
O kapele sa čoskoro dopočul aj renomovaný producent Rick Rubin, ktorý stál za úspechom Beastie Boys, AC/DC i Red Hot Chilli Peppers. Keď v roku 1997 zhliadol jedno z ich vystúpení, neváhal a angažoval ich do svojej stajne American Recordings. Zároveň došlo k prvej a dodnes jedinej personálnej zmene v zostave, keď Ontronika Khachaturiana, ktorý sa nešťastne zranil pri tréningu Jeet Kune Do (bojové umenie vyvinuté Bruceom Leem), nahradil za bicou súpravou John Dolmayan. O rok neskôr už vychádza debut, nazvaný jednoducho „System of a Down“ (1998). Album zarezonoval aj vďaka úspešným singlom „Sugar“ a „Spiders“. Reputáciu v rockovej komunite si získali aj spoločným turné s legendami Metallica alebo Slayer. Prvý album i následné koncertné šnúry spustili čosi, čo kreatívni žurnalisti nazvali „systemániou“. Kapela sa najvernejším fanúšikom chcela zavďačiť free koncertom v uliciach Hollywoodu – udalosť naplánovaná na 3. septembra 2001 sa však napokon skončila absolútnou katastrofou. Rátalo sa s účasťou do 3.000 ľudí, keďže sa však napokon objavil vyše trojnásobok, polícia z preventívnych dôvodov koncert zrušila. Na tento fakt však prítomných nik neupozornil, čo po dlhom čakaní vyvolalo búrku nevôle: keď fanúšikom došlo, že svojich miláčikov neuvidia, spustili sa obrovské výtržnosti. Dav nespokojných ľudí vzal pódium útokom, zničil aparatúru a kapele spôsobil škodu za niekoľko desiatok tisícov dolárov.
9/11
V tej dobe sa už chystalo vydanie albumu „Toxicity“ (2001). Ten okamžite vystrelil na prvú priečku v americkej predajnosti. Kombinoval elementy klasického thrash metalu a vtedy veľmi populárneho nu-metalu, osobitú charakteristiku kapely však podčiarkovali orientálne prvky. Najmä chytľavá skladba „Chop Suey!“ výrazne zarezonovala a nielenže obstála v rebríčkoch, ale overil ju aj zub času. Dodnes sa považuje za najväčší hit skupiny, navyše, neskorší boom sociálnych sietí z nej spravil nesmrteľnú klasiku aj prostredníctvom populárnych meme obrázkov s podobizňou frontmana Serja a úryvkami textu ťažko zrozumiteľnej vokálnej artilérie. Album neohrozene spočinul na prvom mieste rebríčka práve v čase, kedy americkou verejnosťou otriasli útoky na Svetové obchodné centrum. Deň po tragickom teroristickom útoku Serj zavesil na web svoju esej s názvom „Understanding Oil“, ktorou vyvolal mnoho vášnivých a rozporuplných reakcií. Niektoré jeho slová znejú s odstupom času priam prorocky: „Pokiaľ uskutočníme bombové útoky v Afganistane alebo kdekoľvek inde na svete iba preto, aby sme uspokojili akúsi spoločenskú objednávku, zároveň pritom s vysokou pravdepodobnosťou zabijeme množstvo nevinných civilistov, iba vytvoríme množstvo ďalších ‚martýrov‘, ktorí budú ochotní obetovať sa v mene odplaty za odplatu. Ako ukazujú včerajšie udalosti, nemôžete zastaviť človeka, ktorý je pripravený umrieť.“ Ako sa neskôr pre portál Motherjones.com vyjadril, kritické slová spôsobil jemu aj kapele nejednu komplikáciu, od nenávistných listov a vyhrážok smrťou až po akúsi formu cenzúry singla „Chop Suey!“, ktorú „pobúrení“ dramaturgovia odmietali zaradiť do vysielania. Neskôr sa však karta obrátila: „S odstupom času mi veľa ľudí dáva za pravdu. Veď napokon ten list bol iba neškodnou mierovou výzvou. Iba som sa snažil nejakým spôsobom vyjadriť bezmocnosť, ktorú som pociťoval.“
Ukradni CD
Po dokončení úspešného turné s ďalšími hviezdnymi predstaviteľmi nastupujúcej generácie rocku Slipknot a Rammstein sa okamžite pustili do príprav tretieho albumu. Tie však poznačila séria nepríjemností. Viacero skladieb uniklo predčasne na internet, čo však členov kapely mrzelo najviac, väčšina z nich ešte v surovej a neupravenej verzii. Gitarista Daron: „Nebolo to o peniazoch, naozaj. Hnevalo nás iba, že tie skladby neboli dokončené. Bolo to frustrujúce, stratili sme totiž kontrolu nad vlastnými nahrávkami. Vždy sme chceli fanúšikom ponúknuť najlepšie možné verzie našich songov. Bolo to, akoby niekto predal maliarove dielo ešte pred jeho dokončením.“ Kapela zareagovala vskutku nekonvenčne a svoje stanovisko vyjadrila spôsobom, ktorý určite nepotešil ich label ani predajcov hudobných nosičov: pre novinku si zvolili názov „Steal This Album!“ (Ukradni tento album, 2002), ktorým ľudí priamo vyzývali k stiahnutiu už medzitým dokončených skladieb. Názov albumu odkazoval na legendárnu kontrakultúrnu knižnú publikáciu od amerického anarchistu Abbieho Hoffmana „Steal This Book“ (1971), ktorá v dobe svojho vydania ponúkala „návod“, ako prakticky rebelovať proti vláde a korporáciám. Zdá sa, že mnohí fanúšikovia vzali provokatívny názov albumu doslova, predaj sa totiž oproti predchádzajúcemu nosiču značne zhoršil, stále to však stačilo na solídne 15. miesto v rebríčku Billboard.
Dvojalbum
Kapela si následne dopriala dvojročnú pauzu. Medzitým sa hromadila ďalšia tvorivá energia, a tá sa postupne uvoľňovala vo forme surového štúdiového materiálu. Najmä hyperaktívny gitarista Daron trávil každú voľnú chvíľu (údajne 12 hodín denne) v štúdiu, kde sa hral so zvukom nových nahrávok, ktoré si zväčša priniesol z domu: „Tvrdo som makal a napísal som tony nového materiálu. Ale som perfekcionista – nikdy to pre mňa nie je dosť dobré,“ smial sa v rozhovore pre žurnalistu Mikea Lancastera, ktorý ho v roku 2003 navštívil v jeho dome. Reportér si vo svojom článku osobitne všimol množstvo gitár a iných hudobnín, rozmiestnených prakticky po celom dome: „Gitary nie sú žiadnou dekoráciou. Z Malakianovej domácnosti jasne vyplýva, že je poctivým študentom hudby a chodiacou encyklopédiou histórie rocku.“ Daron dokáže celé hodiny zasvätene hovoriť o Beatles, protivojnovom aktivizme Johna Lennona alebo protopunkovej ére Iggyho Popa a Stooges. Prekvapivo dobre sa vyzná aj v hip-hopovej scéne: „Kde sú skupiny ako Public Enemy? Kde je ďalšia generácia čiernych rapperov, ktorí ponúknu aj iný odkaz okrem propagovania adidasu alebo Pepsi? Samozrejme, existujú aj teraz, ale médiá vám o nich nepovedia. Namiesto toho máme rap, priateľský pre TV – ‚bezpečný‘ mainstreamový rap, ktorý nahrávacie spoločnosti tlačia deťom priamo do ich krkov.“ Fanúšikom sa oplatilo čakať – kapela ich trpezlivosť odmenila hneď dvojnásobne, v podobe dvojalbumu. „Mezmerize“ (2005) a „Hypnotize“ (2005). Napokon vyšli síce zvlášť, ale iba s polročným odstupom.
Oba tituly (podobne ako „Toxicity“) sa okamžite vyšvihli na vrchol domáceho rebríčka, vďaka čomu sa System of a Down zaradili medzi velikánov ako Beatles, Guns N‘Roses, 2pac alebo DMX, ktorí taktiež dokázali v priebehu jediného roka vyprodukovať dva albumy, debutujúce na prvom mieste. Prvý z dvojice nových albumov dodnes drží štatút najúspešnejšieho albumu SOAD (aspoň čo sa týka rebríčkových umiestnení) a kapela vďaka nemu zaznamenala doteraz najlepšie umiestnenie aj v britskej hitparáde (2. miesto). Istým posunom došlo aj vo vnútri skupiny: väčšiu porciu zodpovednosti si vzal na svoje plecia Daron. Ten sa síce už aj predtým spolu so Serjom podieľal na skladaní hudby, tentoraz však dodal aj väčšinu textov a dokonca aj značnú časť vokálov. Aj napriek tejto deľbe práce však po hektických rokoch muselo nevyhnutne dôjsť k istej únave, a tak sa kapela rozhodla pre pauzu. Fanúšikov však ubezpečili, že rozhodne nejde o rozpad. Shavo pre MTV: „Keby sme sa mali rozpadnúť, nešli by sme na Ozzfest (festival organizovaný Ozzym Osbourneom). Po ňom si však doprajeme veľmi dlhú pauzu, aby sme sa mohli venovať vlastným veciam. Na Systeme sme pracovali vyše desiatich rokov, a preto je zdravé trochu si odpočinúť.“
Sólové projekty
Ako sa neskôr ukázalo, jednou z príčin pauzy boli aj sólové ambície jednotlivých členov, ktorí následné obdobie vrchovato využili na realizovanie vlastných projektov. Daron s bubeníkom Johnom sformovali skupinu Scars on Broadway, ktorej rovnomenný debutový album sa umiestnil aj v rebríčkoch (17. miesto v USA). John sa okrem toho realizoval aj v skupine Indicator. Basák Shavo sa zasa pustil do zaujímavého experimentálneho projektu Achozen spolu s rapperom RZA (Wu-Tang Clan). Mimochodom, táto kombinácia nie je až taká nezvyčajná, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať: Shavova domovská kapela totiž už v tej dobe mala na konte jednu vydarenú spoluprácu s legendárnymi Wu-Tang Clan, skladbu „Shame“, ktorá vyšla ako „B“ strana singla „Question“ (2006).
Sólová tvorba umožnila osobitne vyniknúť najmä géniovi Serja Tankiana. Uplatnil v nej aj nápady, ktoré sa ani vzdialene neponášajú na klasickú tvorbu SOAD. Debut „Elect the Dead“ (2007) vydal vo vlastnom vydavateľstve Serjical Strike a úspešne zabodoval aj v rebríčkoch (4. miesto v USA). V rozhovore pre Motherjones.com sa rozhovoril o pozadí jeho vzniku: „Mám vlastné štúdio, v ktorom sa nazbieralo 400 – 500 nevydaných skladieb. Mám elektronické veci, orchestrálne, jazzové, rockové, metalové… Chýba tam snáď iba polka. Vlastný album som chcel spraviť už dlhšiu dobu. Skúsenosti, ktoré som doposiaľ získal – s písaním, skladaním, ale aj s produkovaním iných kapiel – mi dali tie správne nástroje, aby som ho nahral.“ Prišiel pritom s nezvyčajným konceptom, kedy ku každej skladbe naplánoval aj klip, pričom každý mal nahrať iný režisér. Na stránkach Blabbermouth.net tento nápad priblížil: „Každého som poprosil, aby skúsil vytvoriť vlastnú vizuálnu interpretáciu niektorej mojich prác. Vyzval som ich, aby spravili hocičo, čo budú chcieť. S výsledkom som mimoriadne spokojný!“
Medzi režisérmi sa objavili aj známe mená z hudobnej a filmovej brandže: Tony Petrossian (režíroval klipy Slipknot, Slayer alebo Avenged Sevenfold), Greg Watermann (Lamb of God, Howie Day), na Oskara nominovaný filmový scenárista José Rivera (Motocyklové denníky), odborník na digitálne efekty Roger Kupelian (Pán prsteňov) a mnohí ďalší. O tri roky nasledoval ešte odvážnejší počin „Imperfect Harmonies“ (2010), ktorý výrazne inšpirovala Serjova predchádzajúca spolupráca s filharmonickým orchestrom na živom orchestrálnom interpretovaní skladieb ešte z jeho predchádzajúceho albumu (vystúpenie je zdokumentované na CD a DVD „Elect the Dead Symphony“, 2010). Na základe tejto skúsenosti prehĺbil svoj záujem o tento typ hudby, na druhej sólovke sa však prejavili aj elektronické a jazzové vplyvy. Podľa jeho vlastných slov skúmal možnosti, ako nahradiť zvuk gitary mohutným a plným zvukom plnohodnotného orchestra. Tento posun vyvolal rozporuplné reakcie: kým ortodoxné rockové listy sa tvárili pomerne rozpačito, všestrannejší hudobní publicisti experimentálny počin vysoko ocenili.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v zimnom dvojčísle GOLDMAN (2017)