Svetové súťaže majstrov
Búranie hraníc vo svete športu
Tradičné medzinárodné klubové súťaže sa tešia dlhodobej obľube športových fanúšikov a väčšina z nich aj vykazuje solídne ekonomické ukazovatele, zabezpečujúce záujem investorov i médií. Aktuálny ekonomicko-politický vývoj sa však neuveriteľne zdynamizoval a vytvoril na športovom poli nové podmienky.
V pozadí zmien vo svete športu stoja predovšetkým pád železnej opony, presadenie americkej doktríny „informačnej diaľnice“ (odstránenia akýchkoľvek bariér v šírení informácií v globálnom meradle) a nebývalý rozmach informačných technológií. Športové kluby sa v duchu komercionalizácie pretransformovali do franšíz, ktoré začali hľadať odpoveď, ako čo najefektívnejšie zareagovať na výzvy, ktoré ponúkli nové spoločensko-politické reálie. Postupujúca globalizácia sa premietla do vzniku nadnárodných súťaží (dnes predovšetkým hokejových), ktoré spravidla zahrňujú niekoľko susediacich trhov a vytvárajú alternatívu voči tradičným národným ligovým štruktúram. Medzinárodná klubová konfrontácia, ktorá sa kedysi takmer výlučne odohrávala v rozličných pohároch majstrov, tak nadobudla úplne nový rozmer.
Stredoeurópska liga
Medzinárodné klubové súťaže, hrané paralelne popri národných ligách, sú výkladnou skriňou každého populárneho športu a umožňujú konfrontáciu najlepších celkov z jednotlivých krajín. Účasť v nich pre športovcov predstavuje obrovskú motiváciu, fanúšikovia si zasa vychutnávajú kvalitnú hru a investori vedia, že peniaze v týchto firmách patrične „pracujú“. Šport sa v ranom období svojej profesionalizácie niekoľko desaťročí rozvíjal v prísne národných intenciách, zohľadňujúcich prevládajúce podmienky tej-ktorej krajiny. Popritom sa však objavovali prvé lastovičky vo forme lokálnych medzinárodných klubových futbalových súťaží. Za prapredka súčasnej megaúspešnej futbalovej Ligy majstrov možno považovať Stredoeurópsky pohár (SEP), ktorý vznikol za účasti klubov z Československa, Maďarska, Rakúska a Juhoslávie, neskôr doplnených o kluby z Rumunska, Talianska či Švajčiarska. Keďže účastnícke krajiny patrili v danom období k európskej špičke, súťaž sa tešila značnej popularite. Po 2. svetovej vojne však bola obnovená až v roku 1955 a v konkurencii novovzniknutého Pohára európskych majstrov (predchodcu Ligy majstrov) strácala postupne význam, až napokon zdevalvovala na úroveň bezvýznamnej lokálnej ligy. Jej labutia pieseň zaznela v roku 1992.
UEFA Champions League
SEP čoskoro nasledovalo niekoľko ďalších lokálnych medzinárodných súťaží, celoeurópsku sa však podarilo zorganizovať až v roku 1955. Vtedy začal svoju púť pod patronátom UEFA Pohár európskych majstrov, ako sa Liga majstrov do roku 1992 volala. Prvej sezóny sa zúčastnilo 16 mužstiev z rovnakého počtu krajín. Súťaž desaťročia prebiehala klasickým vyraďovacím systémom, hraným na odvety v každom kole. Až v poslednom ročníku pod pôvodným názvom (1991/1992) došlo k zásadnej zmene, kedy sa osem najúspešnejších tímov rozdelilo do dvoch skupín, kde hral každý s každým systémom, aký poznáme zo súčasnej Ligy majstrov (LM). V ďalšej sezóne 1992/1993 už pod súčasným názvom predstavila UEFA nezabudnuteľnú hymnu v podaní Britského symfonického orchestra a odvtedy sa stala neodmysliteľnou súčasťou LM. V premiérovej edícii zvíťazil francúzsky šampión Olympique Marseille. Počet účastníkov sa postupne zvyšoval: v roku 1994 na 16 účastníkov, v roku 1997 na 24 tímov (vrátane historicky prvého slovenského účastníka v reformovanej LM – 1. FC Košice), aby sa o dva roky na to počet účastníkov zvýšil na súčasných 32. Po prvotných experimentoch s hracím systémom, kedy po základných skupinách ešte nasledovala druhá skupinová (osemfinálová) fáza, sa od sezóny 2003/2004 už hrací systém v hlavnej časti prakticky nemenil (ak nerátame zavedenie štvrtého predkola vo forme play-off).
Na čele historického rebríčka Ligy majstrov figurujú španielske celky so siedmimi víťazstvami, nasledujú talianske, anglické a nemecké mužstvá. Hegemóniu štyroch futbalových veľmocí dokázali narušiť jedine Ajax Amsterdam (1995), FC Porto (2004) a spomínaný Marseille. Z účastí slovenských celkov ostala v pamäti spanilá jazda zverencov Vladimíra Weissa z druhej strany Bratislavy – Artmedie Petržalka, ktorú v sezóne 2005/2006 od postupu do play-off delil iba vlások. Menej slávne dopadol žilinský tím spod Dubňa, ktorý v sezóne 2010/2011 po šiestich prehrách absolútne prepadol.
Liga majstrov patrí vo všeobecnosti medzi komerčne najúspešnejšie športové projekty v histórii. S dávkou nadhľadu sa o nej dokonca hovorí, že prežije aj tú najhoršiu ekonomickú krízu. Vďaka permanentne vysokej športovej úrovni aj prvotriednemu marketingu sa výsledky projektu dlhodobo pohybujú na nadštandardnej úrovni – príjmy z poslednej sezóny presiahli miliardu eur (za posledné desaťročie sa zdvojnásobili). Historickým štatistikám kraľuje s desiatimi prvenstvami Real Madrid, druhé AC Miláno stráca na „biely balet“ tri víťazstvá.
Európske súťaže
Aj druhá najprestížnejšia – Európska liga (EL) – má bohatú históriu. Umožňuje medzinárodnú konfrontáciu „druhému sledu“ klubov z európskych ligových súťaží, ktoré sa umiestnili tesne pod absolútnou špičkou. Taktiež v nej bojujú víťazi národných pohárov i „odpadlíci“ zo skupinovej fázy LM. Jej história sa začala písať v roku 1971 ešte pod názvom Pohár UEFA. V roku 1999 „pohltila“ ďalšiu pohárovú súťaž – Pohár víťazov pohárov (PVP), v tom čase pohárovú súťaž číslo dva. Od roku 2009 ju poznáme už pod aktuálnym názvom. V tom istom roku po vzore LM prvýkrát implementovala atraktívny skupinový systém a v súčasnosti skupinová fáza Európskej ligy zahŕňa 48 účastníkov, tímy postupujúce do vyraďovacej časti následne dopĺňa osmička vypadnuvších z Ligy majstrov. O titul historicky najúspešnejšieho tímu sa v súčasnosti delia dva talianske veľkokluby: Juventus Turín a Inter Miláno (po tri prvenstvá).
Tradičnou súčasťou európskeho pohárového kalendára sa stalo i meranie síl víťazov oboch najprestížnejších klubových súťaží – v súboji o Superpohár UEFA. O ten hrali od roku 1972 až do roku 1999 víťazi PEM (resp. následníckej LM) a niekdajšieho PVP. Po fúzii Pohára UEFA a PVP o tento pohár v súčasnosti bojujú víťazi LM a EL. Historicky najúspešnejšími klubmi sú AC Miláno (5 víťazstiev) a FC Barcelona (4 víťazstvá).
Kontinentálne ligy
Podobný koncept ako v Európe sa postupne začal uplatňovať aj na ostatných kontinentoch. Popri európskej verzii LM je najznámejšou juhoamerický Pohár osloboditeľov (Copa Libertadores), ktorý svoju bohatú históriu začal písať v roku 1960. Štatút historicky najúspešnejšieho mužstva si drží argentínsky veľkoklub Independente so siedmimi titulmi (naposledy v roku 1984), v tesnom závese za ním nasleduje ďalší argentínsky celok Boca Juniors (šesť titulov). V doterajších 55 ročníkoch až 40 zvíťazili mužstvá z Argentíny či Brazílie, tu a tam sa medzi ne vklinili mužstvá z Uruguaja, Paraguaja či Kolumbie (svojich víťazov však majú už aj Chile a Ekvádor). Juhoamerickou odpoveďou na koncept dvoch prestížnych klubových súťaží (a analógiou voči Európskej lige) je Copa Sudamericana (Juhoamerická liga), ktorá sa hrá od roku 2002. Víťazi oboch súťaží sa následne stretávajú v boji o juhoamerický Superpohár (Récopa Sudamericana). Na čele historických tabuliek v tomto prípade kraľuje Boca Juniors so štyrmi triumfami.
Ázijským ekvivalentom je tradičná Ázijská liga majstrov AFC, fungujúca od roku 1967. Historicky najúspešnejším celkom je kórejský Pohang Steelers, na čo stačili tri víťazstvá. Medzi tradičné celky patrí aj saudskoarabský Al-Hilal, ktorý má síce „iba“ dve víťazstvá, ale ďalšie tri finálové účasti. Aktuálnym obhajcom titulu je austrálsky Western Sydney Wanderers – Austrália v snahe o zvýšenie konkurencieschopnosti svojho klubového, i reprezentačného futbalu (keďže oceánske pomery už dávno kvalitatívne prerástla) v roku 2006 „prestúpila“ do Ázijskej futbalovej konfederácie. Z hľadiska úspešnosti krajín vedú v dlhodobých tabuľkách Kórejci s desiatimi prvenstvami.
Africkej verzii ligy majstrov (organizovanej konfederáciou CAF od roku 1967) dominujú celky z moslimského severu, predovšetkým z Egypta, Maroka a Alžírska. Egyptský Al-Ahly triumfoval už osemkrát, no posledným víťazom je alžírsky ES Sétif. Od roku 1962 sa hrá obdobná súťaž aj v zóne CONCACAF (Severná a Stredná Amerika a karibská oblasť). V nej najviac prvenstiev „spáchal“ mexický futbal – z 51 ročníkov až 30 (vrátane posledných deviatich).
Aj exotická Oceánia si zriadila vlastnú obdobu Ligy majstrov, keď od roku 1987 organizovala vo veľmi nepravidelných intervaloch Majstrovstvá Oceánie klubov. Tie v roku 2007 (už po odchode Austrálie do AFC) boli zreorganizované do súčasnej ucelenej podoby pod názvom Liga majstrov OFC. Neohrozeným hegemónom sa, pochopiteľne, stal Nový Zéland (predovšetkým Auckland City FC).
MS klubov
Koncepcia svetového klubového šampionátu v šuflíku FIFA ležala podstatne dlhšie. Až napokon sa po počiatočných problémoch (a ročnom odklade) podarilo zorganizovať prvý ročník v roku 2000. Jeho účastníkmi boli víťazi všetkých kontinentálnych líg majstrov. Začiatky boli viac než rozpačité a turnaj futbalová verejnosť prijímala pomerne vlažne, ba miestami i s ostrou nevôľou, pre nahustenie už beztak nabitého celoročného kalendára akcií. Turnaj napokon vyhral brazílsky Corinthians, pričom európsky zástupca Manchester United pohorel. Po sérii nepriaznivých udalostí, vrátane krachu hlavného marketingového partnera FIFA, sa plánovaný druhý ročník zrušil. Napokon predstavitelia FIFA, UEFA, juhoamerického CONMEBOL-u (ako aj Toyoty – hlavného sponzora) dali hlavy dokopy a vyhútali novú koncepciu „bleskového“ turnaja (bez skupinovej fázy), ktorý rátal so zlúčením Interkontinentálneho pohára a MS klubov do jedného podujatia, čo znamenalo zánik prestížneho Interkontinentálneho pohára, v ktorom si v rokoch 1960 – 2004 tradične merali sily víťazi Ligy majstrov a Pohára osloboditeľov. (Víťazom dlhoročnej konfrontácie je CONMEBOL, keď z jeho radov víťaz vzišiel v trinástich prípadoch, kým víťazi Ligy majstrov sa zmocnili Pohára „iba“ dvanásťkrát).
Od roku 2005 sa už pravidelne hrajú Majstrovstvá sveta klubov ako vrchol všetkých klubových súťaží, pričom netrvajú dlhšie, ako dva týždne a okrem šiestich víťazov kontinentálnych líg majstrov sa ich zúčastňuje aj ligový šampión z hostiteľskej krajiny. Víťazmi MS klubov sa od roku 2005 postupne stali brazílske tímy S?o Paulo a Internacional, ďalej AC Miláno, Manchester United, FC Barcelona, Inter Miláno, opäť FC Barcelona, Corinthians a Bayern Mníchov. Finálové zápasy sa vždy stali záležitosťou niekdajšej „interkontinentálnej“ dvojice UEFA – CONMEBOL, s výnimkou rokov 2010 a 2013, kedy sa do finále senzačne prepracovať aj africké tímy – TP Mazembe z Konga, resp. marocký Raja Casablanca.
Hokejová liga
O biznis model, podobný Lige majstrov sa pokúšajú aj iné športové federácie. V hokeji sú tieto snahy dlhodobo veľmi kostrbaté a v minulosti stroskotalo viacero pokusov. Ako prvý z nich – hokejový Európsky pohár (tiež známy ako hokejový Pohár európskych majstrov), ktorý fungoval v rokoch 1965 – 1997. Na rozdiel od veľkého futbalového brata, tu vylučovacie „knock-out“ súboje úplne absentovali a od úvodnej až po finálovú fázu sa hralo systémom každý s každým v rámci štvorčlenných skupín. O víťazovi sa rozhodovalo v rámci turnaja Final Four. Najväčšie problémy vyvolávalo nerovnomerné rozvrstvenie kvality naprieč hokejovou Európou, vďaka čomu sa rodili miestami šialené a nedôstojné výsledky. O situácii vo vtedajšom európskom hokeji veľa napovie samotný pohľad na historické výsledkové listiny. Kým prvé tri ročníky vyhral československý tím ZKL Brno, po razantnom nástupe „červenej mašiny“ do medzinárodného hokeja už zvyšok Európy veľa dôvodov na radosť nemal: v rokoch 1969 – 1990 vyhral všetky turnaje (!) tím CSKA Moskva (okrem dvoch, tie vyhral iný sovietsky celok – Krídla Sovietov (1975), resp. československé Poldi Kladno (1977). Vo finále v rokoch 1987 a 1989 vzdorovali tímu CSKA košickí hokejisti v zostave s mladíkom Petrom Bondrom. Po páde ZSSR ovládli súťaž škandinávske celky, aby napokon posledný ročník upadajúcej súťaže vyhral ruský celok, tentoraz „provinčná“ Lada Togliatti.
Reinkarnácie LM
Túžba po napodobení úspešného modelu futbalovej LM zo strany IIHF neutíchala, a tak v partnerstve s mediálnou spoločnosťou CWL Telesport prišla s unikátnym projektom Európskej hokejovej ligy (EHL) – vznikla v sezóne 1996/1997 a pomerne verne kopírovala futbalovú LM. Za účasti šampiónov s hokejovo najkvalitnejších krajín Európy, doplnených o ďalšie tímy „silnej sedmičky“ (Rusko, Švédsko, Fínsko, Česko, Slovensko, Švajčiarsko, Nemecko), ako aj o majstrov krajín z druhého sledu, vznikla pomerne kvalitná, konkurencieschopná súťaž. Jednotlivé ročníky mali postupne 20, 24, 24 a 16 účastníkov, rozdelených do štvorčlenných skupín, ktoré bojovali o postup do vyraďovacej časti. V EHL robil dobré meno slovenskému hokeju predovšetkým bratislavský Slovan, vedený hviezdnou dvojicou Zdeno Cíger – Ľubomír Kolník, objavila sa v nej i Dukla Trenčín. EHL priniesla množstvo zaujímavých momentov… napríklad aj senzačný triumf rakúskeho celku VEU Feldkirch (1998) pod vedením známeho Kanaďana nemeckého pôvodu Ralpha Kruegera. Okrem nich sa z víťazstva tešili hokejisti ruského Metalurgu Magnitogorsk (1999 a 2000) a fínskeho TPS Turku (v inauguračnom ročníku 1997). Aj napriek solídnej športovej úrovni EHL nemala dlhé trvanie, keďže záujem sponzorov, investorov a médií nenaplnil očakávania, súťaž v roku 2000 dočasne (a ako sa neskôr ukázalo aj definitívne) zrušili.
V období absencie plnohodnotnej klubovej súťaže síce naďalej pokračoval Kontinentálny pohár IIHF, ktorý vznikol ešte v roku 1997, ale ten svoj tieň neprekročil a zostal verný svojej pôvodnej úlohe – umožniť medzinárodnú konfrontáciu aj zástupcom hokejovo menej rozvinutých krajín. Po niekoľkých neúspešných pokusoch o reštart vznikol za výraznej podpory „petrohradského krídla“ funkcionárskych špičiek (prezentovaného predovšetkým koncernom Gazprom) provizórny projekt Európskeho pohára šampiónov, zvaného aj Super Six. Nešlo o dlhodobé súťaže na štýl ligy majstrov, ale o krátkodobé turnaje majstrov z krajín „silnej šestky“ (vrátane Slovenska, pričom Nemecko po prvom ročníku vystriedalo Švajčiarsko). Víťazmi sa vo všetkých štyroch ročníkoch (2005 – 2008) stali ruské superligové tímy Avangard Omsk, Dinamo Moskva, Ak Bars Kazaň a Metalurg Magnitogorsk. V poslednom ročníku chýbal hokejistom Slovana Bratislava iba krôčik od postupu do finále, kedy prehrali s neskorším šampiónom Magnitogorskom až po samostatných nájazdoch.
V sezóne 2008/2009 potom vzniká CHL (Champions Hockey League) v réžii IIHF, ktorá mala byť výkladnou skriňou európskeho klubového hokeja. Liga mala 12 účastníkov – po dvoch z krajín „silnej štvorky“, po jednom zo Slovenska, Nemecka a Švajčiarska a o ďalšom sa malo rozhodnúť na kvalifikačnom turnaji. Po súbojoch v štyroch trojčlenných skupinách nasledovalo play-off hrané na odvety (v ňom sa prekvapujúco tešili švajčiarski Zürich Lions). Aj napriek solídnemu prvému ročníku a veľkolepým plánom IIHF, ktorá dokonca v spolupráci s NHL uviedla aj tzv. Victoria Cup (konfrontáciu víťaza CHL s tímom NHL), tieto snahy opäť skončili absolútnym fiaskom – hoci tentoraz sa na neúspechu výrazne podieľala hospodárska kríza.
Elitný krúžok
Ligu majstrov sa tohto roku podarilo obnoviť, k tomu však napokon došlo za celkom iných okolností. Súťaž nevznikla ako ucelený koncept klubovej súťaže pre majstrovské (resp. najlepšie) celky, ale ako výsledok rokovaní klubov naprieč Európou, ktoré sa rozhodli vytvoriť vlastný „elitný krúžok“. Pikantne znie, že Liga majstrov v súčasnej podobe je vlastne pozývacím turnajom: ten má stálych účastníkov (majiteľov tzv. „A“ licencie), ktorí súťaž vytvorili, kontrolujú ju a zároveň rozhodujú o podmienkach účasti pre ďalšie tímy. Okrem 26 „otcov zakladateľov“ kooperuje v riadení ligy aj šestica renomovaných európskych líg spolu s IIHF. Majstri a víťazi základných častí týchto líg (švédska SHL, fínska SM Liiga, česká Extraliga, nemecká DEL, švajčiarska NLA a rakúska EBEL) disponujú „B“ licenciou. Ak je majster zároveň víťazom dlhodobej časti, alebo v prípade, že tieto tímy boli už vlastníkmi „A“ licencie, ich miestenka prepadne ďalšiemu poprednému celku tej-ktorej ligy (napríklad porazenému finalistovi, atď.). „C“ licencia je akousi divokou kartou, ktorú môže obdržať majster z ostatných krajín (Slovensko, Nórsko, Dánsko, Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko). Slovenský majster v súčasnosti nedisponuje automatickou miestenkou v Lige majstrov a jeho účasť tak závisí od milosti-nemilosti „firmy“. Aj to je dôkaz, že slovenská hokejová diplomacia nedisponuje takým vplyvom, ako napríklad predstavitelia EBEL, ktorú možno ťažko zaradiť medzi najelitnejšie ligy (aj napriek jednoznačnému progresu v posledných rokoch).
European Trophy
Korene CHL siahajú k niekdajšiemu prípravnému Nordic Cupu, ktorý sa po rozšírení o neškandinávskych účastníkov premenoval na European Trophy. Pod týmto názvom sa odohrali štyri ročníky s účasťou 32 klubov z ôsmich krajín (Švédsko, Fínsko, Česko, Švajčiarsko, Nemecko, Rakúsko, Slovensko, Nórsko), ktoré postupne vyhrali HV71, Plzeň, Lulea a Färjestad BK. Skupinová fáza začínala ešte pred sezónou a pokračovala v novembri, play-off bolo na programe v decembri. Po reorganizácii na Ligu majstrov a rozšírení počtu účastníkov na 44 došlo k miernym zmenám: mužstvá sú rozdelené do jedenástich skupín, z ktorých vzídu účastníci play-off. Tohtosezónne play-off vyvrcholí 3. februára 2015 finálovým zápasom, pričom výhodu domáceho prostredia bude mať tím s lepšou bilanciou. Slovenský majster HC Košice síce v inauguračnej sezóne dieru do sveta neurobil, ale zároveň obstál so cťou – so ziskom siedmich bodov v skupine obsadil tretie miesto. V súčasnosti už prebieha play-off na dva zápasy (doma – vonku), pričom zloženie osemfinalistov napovedá mnohé o súčasnom stave európskych líg: 7 fínskych tímov, 4 švédske, 2 švajčiarske, 2 rakúske a 1 český.
Hokejová globalizácia
K najmarkantnejším dôsledkom prerastania ekonomicko-spoločenských reálií do prostredia profesionálneho športu patrí aj vznik nadnárodných hokejových líg, ktoré začínajú rásť v Európe ako huby po daždi. Národné hokejové federácie aj IIHF postupne pod tlakom ekonomickej situácie upúšťajú od skostnateného tradicionalistického prístupu a začínajú chápať potrebu hľadania iných alternatív voči národným ligám. Ich nahrádzanie spoločnými ligami totiž vytvára nielen konkurenčnejšie prostredie pre špičkové mužstvá, ale tiež určitým spôsobom oživuje fanúšikovské základne. A na svoje si prídu i podnikateľské kruhy – viac krajín znamená väčší trh, viac možností, väčšie peniaze, vyššie ratingy. Akiste má tento trend aj svoje negatíva, kedy posilnenie špičkových mužstiev môže zároveň znamenať rozklad ekonomicky slabších mužstiev z nižších národných líg, ktorým sa neušla miestenka v nových projektoch. Taký bol trebárs osud menších slovinských celkov, ktoré po vzniku nadnárodnej rakúskej EBEL a po odchode dvoch elitných slovinských celkov (Jeseníc a Olimpie Ľubľana) do nej museli čeliť rozkladu domácej súťaže a návratu k poloamatérskym podmienkam.
Napokon, i pri vzniku ruského megaprojektu KHL práve fakt oslabovania národných líg vyvolával mnohé priam až hysterické reakcie z prostredia hokejových tradicionalistov vo Švédsku či Fínsku. Nasledovné roky KHL však ukázali, že tento trend je vhodnou (a do budúcna azda najživotaschopnejšou) alternatívou prežitia profesionálnych športových klubov. Koniec-koncov, koncept nadnárodnej ligy, spájajúcej príbuzné trhy, nie je ničím novým – najprestížnejšia liga sveta, kanadsko-americká NHL, už takmer stovku rokov funguje na podobnom princípe. S podobnou koncepciou sa európske hokejové kruhy odvážili experimentovať až teraz.
Kontinentálna hokejová liga
Ešte pred KHL existovalo niekoľko menších projektov, ktoré umožňovali isté cezhraničné presahy. Po rozpade ZSSR to bola Východoeurópska liga – spoločná súťaž Bielorusov, Lotyšov, Ukrajincov či Litovčanov. V čase, kedy týmto krajinám reálne hrozila absencia akejkoľvek národnej profesionálnej ligy, prišli s podobným nápadom Bielorusi či Lotyši, ktorí svoje ligy otvorili aj účastníkom zo zahraničia. Slovinské, talianske, rakúske či maďarské celky neexistujúcu domácu konkurenciu zasa istý čas nahrádzali v spoločnej Alpskej lige. Avšak čo sa týka hokejovo najvyspelejších krajín Európy, dlho nič nenasvedčovalo, žeby malo niečo nahlodať tradičné chápanie národných líg (ak, pravda, nerátame občasné šumy o spoločnej česko-slovenskej lige, čo má však svoje historické opodstatnenie). Až napokon prišli predstavitelia ruského štátno-súkromného priemyselného koncernu Gazprom s megaprojektom nadnárodnej ligy s ambíciou prerásť v skutočnú eurázijskú ligu. Po obsadení strategických pozícií v ruskom i svetovom hokeji predstaviteľmi tejto korporácie už nič nebránilo, aby napriek podráždeným reakciám zo strany národných zväzov vznikla Kontinentálna hokejová liga.
Svoju históriu začala písať v sezóne 2008/2009 v trochu skromnejšej verzii v porovnaní s prezentovanými ambíciami: 21 ruských tímov z niekdajšej Superligy doplnila trojica postsovietskych mužstiev – Dinamo Riga, Dinamo Minsk a kazašský projekt, postavený na „zelenej lúke“, Barys Astana. Špekulácie ohľadom expanzie sa však začali objavovať prakticky okamžite po spustení projektu, pričom sa spomínali rôzne európske tímy od Eisbären Berlín cez Red Bull Salzburg až po niektoré švédske tímy, z ktorých najreálnejšie sa javila účasť AIK Štokholm. Kým v prípade neúčasti AIK zohrali úlohu reštrikcie Švédskeho hokejového zväzu, v prípade českého kandidáta Energie Karlove Vary šlo o ekonomický problém, úzko súvisiaci s prepuknutím finančnej krízy. Tu a tam sa niečo pošeplo aj o fínskych mužstvách aj o hlbšom načretí do postsovietskych vôd. A objavili sa aj extrémnejšie špekulácie – od vstupu talianskeho Milána, poľského Gdaňsku či litovského Viľňusu cez vytvorenie čínskeho alebo kórejského tímu až po vyslovene exotické destinácie typu Spojených Arabských Emirátov. V súčasnosti existujú isté kontakty s Ázijskou hokejovou ligou, ktorej sa okrem japonských, kórejských a čínskych celkov zúčastňuje najnovšie aj ruský Sachalin, no čo z plánov bude reálne, ukáže až budúcnosť. Faktom však je, že KHL v počte účastníckych krajín stále rastie. Od roku 2009 postupne pribudli slovenský Lev Poprad (po sezóne sa za kontroverzných okolností presťahoval do Prahy), ukrajinský Donbass Doneck (nateraz suspendovaný kvôli nestabilnej situácii na Ukrajine), slovenský Slovan Bratislava, chorvátsky Medveščak Záhreb a napokon posledný cudzokrajný prírastok, fínsky Jokerit Helsinki. V súčasnosti vyzerá najsľubnejšie pristúpenie nórskej Valerengy či nového švajčiarskeho tímu Huttwil Helvetics. Súčasný vývoj sa však ani zďaleka nepribližuje megalomanským predstavám prezidenta KHL Alexandra Medvedeva, ktorý ešte v lete 2012 prezentoval plán na vytvorenie obrovskej paneurópskej ligy so 64 mužstvami v dvoch konferenciách. Akiste sám uznal fantazmagorický nádych týchto plánov, keď ho neskoršie korigoval na reálnejších 32 tímov.
EBEL vs. MOL Liga
Jednou z krajín, ktoré veľmi rýchlo pochopili potrebu prispôsobiť sa novým trendom v hokeji, je Rakúsko – svoju ligu otvorilo ešte dva roky pred vznikom KHL. EBEL odvtedy absorbovala dva slovinské celky, jeden maďarský, chorvátsky (Záhreb však následne spravil ďalší „prestup“ do KHL), český a taliansky. V súčasnej podobe pripomína niekdajšiu Alpskú ligu, avšak upgradovanú na vyššiu marketingovo-športovú verziu. Posledným víťazom ligy sa paradoxne stal taliansky účastník Bolzano.
Na rozdiel od Slovincov, ktorým sa po vzniku EBEL prakticky rozpadol systém domácich šampionátov, Maďari si so situáciou po prechode svojej bašty Székesfehérváru do EBEL poradili oveľa lepšie a nasadli na európsky hokejový vlak vytvorením vlastného ekvivalentu nadnárodnej ligy. Tá vznikla v roku 2008, kedy ešte pôsobila popri najvyššej domácej súťaži. Napokon došlo k fúzii maďarskej ligy a MOL Ligy, kedy sa výsledky zápasov medzi maďarskými celkami v rámci MOL Ligy rátajú zároveň aj do tabuľky dlhodobej súťaže o maďarského majstra. Súčasťou ligy je popri maďarských a rumunských celkoch od roku 2012 aj mužstvo Nových Zámkov, ktoré si v uplynulom ročníku podmanilo (na čele s veteránom Marekom Uramom) celú MOL Ligu.
Slovenské vyhliadky
V súvislosti s budúcnosťou slovenského ligového hokeja sa v kontexte nastoleného vývoja našpekulovalo už veľmi veľa. Existovali (a stále existujú) snahy rôznych kruhov o obnovenie niekdajšej federálnej súťaže, ba objavili sa informácie o ponuke zo strany predstaviteľov poľského hokeja na vytvorenie istého nadnárodného projektu. Niekoľko rokov sa o vstup do EBEL snažili v ŠHK 37 Piešťany – avšak po vynikajúcich výkonoch v našej extralige okolo týchto ambícií ostalo akosi ticho. V čase, kedy má pravidelne väčšina klubov existenčné ťažkosti, cítiť v slovenských hokejových vodách značnú bezradnosť. Akoby zrazu slovenské kluby nevedeli, akým smerom sa ďalej ubrať – či majú naďalej márne hľadať východiská v skostnatených slovenských podmienkach, usilovať sa o vstup do už existujúcich nadnárodných líg, upriamovať svoje pohľady smerom k veľkému českému bratovi, alebo sklopiť uši a so značnou dávkou pokory vpustiť do extraligy nový vzduch v podobe poľských, či maďarských klubov…
Liga majstrov (Champions League)
(vrátane éry PEM)
- Real Madrid – 10 víťazstiev
- AC Miláno – 7 víťazstiev
- – 4. Bayern Mníchov, FC Liverpool – 5 víťazstiev
- – 6. FC Barcelona, Ajax Amsterdam – 4 víťazstvá
Najúspešnejšie krajiny v LM
(od roku 1992)
- Španielsko – 7 víťazstiev
- Taliansko – 5 víťazstiev
- Anglicko – 4 víťazstvá
- Nemecko – 3 víťazstvá
- – 7. Francúzsko, Holandsko, Portugalsko – 1 víťazstvo
Európska liga (Europa League)
(vrátane éry Pohára UEFA)
- – 2. Juventus Turín, Inter Miláno – 3 víťazstvá
- – 4. FC Liverpool, FC Sevilla – 3 víťazstvá
(o poradí na 1. – 4. mieste rozhoduje počet účastí vo finále)
Superpohár UEFA
- AC Miláno – 5 víťazstiev
- FC Barcelona – 4 víťazstvá
- FC Liverpool – 3 víťazstvá
Pohár osloboditeľov
- Independente – 7 víťazstiev
- Boca Juniors – 6 víťazstiev
- Peňarol – 5 víťazstiev
- Estudiantes – 4 víťazstvá
Evolúcia hokejovej ligy majstrov
- 1965 – 1997 Európsky pohár majstrov
- 1996 – 2000 Európska hokejová liga
- 2005 – 2008 Super Six
- 2008 – 2009 CHL (Liga majstrov)
- 2010 – 2013 European Trophy (prípravný turnaj)
- od 2014 – CHL (Liga majstrov)
Evolúcia futbalovej ligy majstrov
- 1927 – 1955 Stredoeurópsky pohár („neoficiálny predchodca“)
- 1955 – 1992 Pohár európskych majstrov
- od 1992 – Liga majstrov
LM v iných športoch
* Model elitnej klubovej súťaže, paralelne hranej popri národných ligách, úspešne prebrali aj iné športové federácie.
* Svoju ligu majstrov majú hádzanári i hádzanárky (Liga majstrov EHF), ako aj basketbalisti a basketbalistky (Euroliga).
* Ženská basketbalová Euroliga priniesla v nedávnej minulosti slovenskej športovej verejnosti obrovskú radosť, kedy zlatá generácia slovenského ženského basketbalu, sústredená v tíme SCP Ružomberok, opakovane vyhrala Euroligu v rokoch 1999 a 2000.
* O niečo menej úspešné sú basketbalistky Good Angels Košice, ktorých doterajším vrcholom bola účasť vo Final Four v roku 2013.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív