Podobne ako americký lingvista Noam Chomsky či britský zoológ, etológ, biológ a zástanca ateizmu Richard Dawkins, aj kanadský experimentálny psychológ a kognitívny vedec s výzorom rockovej hviezdy patrí do kategórie vedcov, ktorí dokážu prispôsobiť svoj vedecký jazyk širšej verejnosti a šíria myšlienky, ktoré by sa inak rozvíjali iba vo vedeckej komunite.
Prostredníctvom populárno-vedeckých prác sa Steven Pinker vyjadruje ku mnohým aktuálnym témam a je takmer rovnako známy ako jeho materská univerzita, Harvard. A nielen to. Je nositeľom mnohých významných ocenení. Tie však nedostal preto, že dokáže nám všetkým tlmočiť komplikované teórie a výsledky svojho bádania z oblasti experimentálnej psychológie. V rámci výskumu sa v prvom rade venuje ľudskej mysli, schopnosti naučiť sa jazyk a ľudskému správaniu. Okrem iného si kladie otázku, do akej miery sú niektoré naše vlastnosti vrodené a nakoľko ich môže modifikovať prostredie. Ak sme my, ľudia prirodzene sebeckí a agresívni, prečo a ako sa stávame mierumilovnými a pripravenými na spoluprácu? Nuž, jeho odpovede sú viac než zaujímavé. Pinkerovi síce zvyknú vyčítať, že ľudí vníma ako „biologické stroje“, no častokrát ide len o dezinterpretáciu jeho tvrdení…
NEVERIACI ŽID
Pinker, pôvodom Kanaďan, sa narodil 18. septembra 1954 v anglicky hovoriacej židovskej komunite v Montreale. Detstvo v takomto prostredí nemohlo na ňom nezanechať stopy a ako sám hovorí, „veľakrát v živote vystupoval na verejnosti ako Žid“. Očakávať, že v prípade evolučného vedca ide ruka v ruke spolu židovský pôvod a viera v Boha, by však bolo prinajmenej zvláštne. Rozlúčku s vierou a prechod k ateizmu absolvoval už v trinástich rokoch a ďalej túto otázku neriešil. Ako zdôrazňuje, nemá potrebu napádať vieru v Boha tak ako Dawkins. Výrazne však protestoval, keď sa harvardská univerzita pokúsila zaviesť pre všetkých začínajúcich študentov kurz „rozum a viera“. Myšlienka bola nakoniec zamietnutá, čomu sa Pinker potešil. Ako totiž hovorí: „Súhlasím, aby mladí poznali náboženstvo, ale náboženské ideológie sú takými istými ideológiami ako socializmus či humanizmus a niet dôvodu, prečo by sa študenti mali učiť o jedných a nie o druhých.“
OSUDOVÁ PSYCHOLÓGIA
Pokiaľ ide o súkromie, Pinker o svojej rodine príliš veľa nehovorí. Záujem o psychológiu si však odniesol práve z domu. Jeho matka sa rozhodla študovať ju až potom, ako porodila tretie dieťa (pôvodne bola ženou v domácnosti), neskôr pracovala ako konzultantka či ako zástupkyňa riaditeľa na vysokej škole. Zo syna chcela mať psychiatra, pretože to bol podstatne istejší zdroj príjmov a práve v tom čase noviny prinášali množstvo príbehov o ľuďoch s ukončeným doktorátom, ktorí si zarábali ako taxikári. Mladý Pinker však matkinu túžbu ignoroval a vydal sa na neistú vedeckú dráhu. Záujem o psychológiu sa preniesol i na Pinkerovu mladšiu sestru, ktorá vyštudovala detskú psychológiu a tiež sa venuje písaniu. Jeho mladší brat zasa pracuje ako politický analytik pre kanadskú vládu. A otec rodiny? Ten bol právnikom, ktorý rodinu živil ako obchodník so ženskými odevmi a až v neskoršom období sa vrátil k pôvodnému povolaniu. Ako vidieť, Pinkerovcom chuť po vzdelaní a ambicióznosť zjavne nechýbali.
SKÚMATEĽ MYSLE
Pinker už v trinástich bol nielen deklarovaným ateistom a anarchistom (dnes sa považuje za liberála), ale už vtedy ho zaujímalo štúdium psychológie a antropológie. S anarchizmom skončil v roku 1969: „Montrealská polícia sa vtedy rozhodla štrajkovať. V priebehu hodín vypukli nepokoje a výtržníctvo. To ma presvedčilo, že niekoho postoje musia byť podriadené empirickým testom.“ Texty o ňom sa zvyčajne nezaobídu bez komentárov o výzore, keď všade, kam príde, púta pozornosť dlhými, dnes už prešedivenými kučerami, prenikavými modrými očami a výraznou širokou bradou. Akoby výzor podmieňoval charakter, novinári sa ho často pýtajú, či sa nikdy nechcel venovať hudbe a tráviť čas radšej na koncertoch ako na univerzitách. Zdvorilý Pinker zvyčajne odpovie, že o tom, samozrejme, uvažoval, ale nikdy sa necítil „Mickom Jaggerom“. Seba by skôr videl s basovou gitarou v rukách či za bicími: „Nikdy som však nehrával ‚air-guitar‘.“
Pinker je „odchovancom“ prestížnej Harvardskej univerzity, na ktorej ako 25-ročný získal doktorát z experimentálnej psychológie a veľkú časť vedeckej kariéry strávil na katedre kognitívnych vied v Massachusettskom technologickom inštitúte (MIT). „Len čo som zistil, že vás môžu platiť za to, že sa budete venovať štúdiu mysle, vedel som, čím sa budem zaoberať,“ hovorí o výbere povolania a podotýka: „Keby som seba nazýval psychológom, ľudia by hneď uvažovali o psychiatrovi, ale keď o sebe hovorím, ako o kognitívnom vedcovi, takmer každý si pomysli – čo to, dočerta, je?!“ V roku 2003 sa vrátil na Harvard ako profesor psychológie. Mimochodom, skvele prednáša (na youtube sa nachádza množstvo jeho prednášok), keď s ľahkosťou vysvetľuje aj najzložitejšie vedecké teórie a ilustruje ich množstvom príkladov zo sveta pop kultúry. Do výučby zahŕňa zábavné príklady, pretože je „demoralizujúce vidieť zvesené hlavy“.
ZÁHADY ROZPRÁVANIA
Primárnou sférou záujmu Pinkera ako experimentálneho psychológa je fungovanie mysle a všetky aspekty jazyka. Myseľ zvykne prirovnávať ku švajčiarskemu nožíku – má množstvo rôznych súčastí, z ktorých každá slúži na niečo iné. Kognitívni vedci odmietajú prijať myseľ ako akési prázdne vrece, ktoré sa postupne (v procese vývoja jedinca) napĺňa poznatkami. Ak by myseľ fungovala na princípe „prázdnej nádoby“, pravdepodobne by sme sa nikdy nič nenaučili a mali by sme problém „vytiahnuť“ potrebnú informáciu v patričnej chvíli. Myseľ by totiž po nejakom čase pripomínala preplnené smetisko. Pinker je presvedčený, že myseľ musí byť uspôsobená na prijímanie informácií z prostredia a musí byť pripravená s nimi narábať určitým spôsobom. Ako ďalej tvrdí, jazyk je jedným z mechanizmov mysle. Aj preto sa prvotne zameriaval na vizuálnu kogníciu, resp. vizuálne poznávanie (spôsob, akým mozog spracúva informácie získané okom) a schopnosť predstavovať si tvary, rozpoznávať tváre a predmety, upriamovať pozornosť v rámci zorného poľa. Známym sa však stal vďaka skúmaniu jazyku, a to napriek tomu, že sa nepovažuje za lingvistu, akým je napríklad Noam Chomsky. Vo svojej knihe The Languge Instinct (1994) pomenúva jazyk ako „inštinkt“: jazyk je špecializovanou zručnosťou, ktorú si deti osvojujú bez akéhokoľvek zvláštneho vedomého úsilia či formálnych vonkajších inštrukcií zo strany rodičov a okolia. Prvotné učenie sa jazyka prebieha u všetkých zdravých jedincov veľmi podobne až rovnako. Komplexnosť jazyka podľa neho nevyplýva z učenia či čítania kníh, ale práve zo spôsobu, akým je usporiadaná a ako funguje naša myseľ.
Vo svojich bádaniach sa Pinker dve desaťročia zaoberal spôsobmi, ako sa „deti učia rozprávať, ako ľudia vytvárajú v mysli vety a akým spôsobom rozumejú vetám iných počas rozhovorov; ďalej otázkami, kde je jazyk situovaný v mozgu a ako sa jazyk mení v priebehu dejín.“ Prečo sa imigranti trápia s učením jazyka krajiny, do ktorej sa prisťahujú, kým ich malé deti si ten istý jazyk osvoja rýchlo, bez námahy a dokonca sa zabávajú na chybách rodičov? Akým jazykom by deti hovorili, keby ich vychovávali vlci? To sú len niektoré z otázok, ktoré ho zaujímali. Po dlhú dobu totiž vládlo presvedčenie, že jazyk je akýmsi kultúrnym konštruktom a že dieťa sa naučí hovoriť tak, že sa pohybuje v prostredí, v ktorom sa daným jazykom rozpráva či neskôr prostredníctvom priamych inštrukcií v školách. No vedci si už dávno všimli, že tento proces prebieha inak: rodičia síce učia deti jednotlivým slovám, ale prakticky nikdy ich neučia, ako skladať vetu alebo ako položiť otázku.
UNIVERZÁLNE PRAVIDLÁ
Nie všetci vedci sa, samozrejme, zhodujú v otázke, ako sa vôbec jazyk prvotne vyvinul. Pinker považuje jazyk za adaptáciu a produkt prirodzeného výberu v procese evolúcie. Chomsky naopak tvrdí, že jazyk je vedľajším produktom adaptácie a vznikol náhodne. V každom prípade však schopnosť hovoriť je komplexný proces, ktorý by bol ťažko vysvetliteľný bez predpokladu „mechanizmu v mysli“, ktorý uľahčuje jeho osvojenie si. Ako hovorí Pinker, neexistuje nič ako „jazyk doby kamennej“. Zložitosť jazyka totiž nesúvisí s vyspelosťou spoločnosti, ktorá konkrétny jazyk používa, lebo aj tie najjednoduchšie spoločenstvá majú sofistikované a komplexné jazyky. A bez ohľadu, či ide o kmeň z útrob brazílskeho dažďového pralesa, alebo o Tokio, platia určité univerzálne pravidlá. Všetky deti sa okolo prvého roka učia prvé slová; približne vo veku osemnástich mesiacov už poskladajú zložitejší výraz (napríklad „viac vody“) a po dosiahnutí druhého roka nastáva „jazyková explózia“. Príroda sa postarala, aby trojročné deti mohli s nami komunikovať v ucelených vetách bez toho, aby sme im podrobne vysvetľovali princípy syntaxe. Čo sa však stane, ak dieťa vychovajú povedzme vlci? Jednoducho by sa u nich podľa Pinkera ľudská reč nerozvinula, pretože „ten vstup zvonka“, teda kontakt s ľudským jazykom, je potrebný. Dieťa jednoducho musí byť v spojení s nejakým jazykom, aby ním začalo hovoriť. Vlci nehovoria, takže by ani nimi vychované deti nehovorili ľudskou rečou.
Dôvod, prečo Pinker považuje jazyk za špecifický mentálny systém, vyplýva z jeho porovnaní zdravých osôb s tými, ktoré trpia nejakou poruchou. Je totiž zrejmé, že nie každá porucha ovplyvňuje komunikáciu (ľudia s nízkym IQ nemusia mať problém rozprávať) a naopak, niektoré poruchy alebo poškodenia v mozgu môžu používanie jazyka narušiť (pritom iné kognitívne procesy je osoba schopná vykonávať bez problémov ďalej).
foto archív redakcie
Celý článok si prečítate v GOLDMAN Prémiovom vydaní 2020 Best of Man