Tanky staroveku
Slon ako inteligentné a silné zviera nemohol uniknúť pozornosti človeka hľadajúceho pracovnú silu a ich spolužitie má dlhú históriu. Najstaršie dôkazy o skrotených slonoch pochádzajú z obdobia harappskej kultúry (prekvitala v rokoch 2600 až 1500 p.n.l. v údolí Indu na území dnešného Pakistanu) a našli sa na 15 pečatidlách zobrazujúcich slona ako jazdné zviera (v starovekom meste Mohendžo Dáro).
Písomné správy, obrazy i predmety zo slonoviny dokazujú, že slony kedysi žili aj v Malej Ázii. Dnes ich nájdeme prakticky už len v rezerváciách subsaharskej Afriky, v Indii a niekoľkých podhimalájskych malých štátoch, pričom ich počty signalizujú ohrozenie vymretím. V Afrike, kde sa pôvodne odhadovalo okolo 10 miliónov slonov, dnes žije už len okolo 45.000 a menej ako 50.000 slonov sa nachádza v juhovýchodnej Ázii a na indickom subkontinente. Ešte v staroveku (cca pred 10.000 rokmi) sa územie rozšírenia indického slona rozprestieralo v tropickom, čiastočne aj v subtropickom pásme – od Číny cez Indiu, dnešný Pakistan, Irán, Irak až do Sýrie a snáď až po hranice s Libanonom a Palestínou.
Slony v Egypte
V životopise kniežaťa Amenemheba, pobočníka faraóna Tutmoseho III. (1501 – 1447 p.n.l.), sa objavuje pozoruhodná zmienka o slonoch: „V Ni som bol svedkom hrdinstva pána oboch krajín. (Horného a Dolného Egypta). On zahnal 120 slonov do ich napájadla. Vtedy najväčší slon začal bojovať proti Jeho Majestátu. Ja som bol ten, ktorý stál blízko Jeho Majestátu a odrazil som ruku slona (myslel tým chobot), kým ešte žil. Stál som medzi dvoma skalami vo vode. Potom ma môj pán odmenil…“ Ešte staršia správa pochádza z hrobky kniežaťa Rechmireho z 15. storočia p.n.l., z ktorej sa dozvedáme, že na strednom toku Eufratu a brehoch Chaburu možno pozorovať slony. Z malieb na stenách hrobky možno rozoznať slona indického, ktorý sa postavou, tvarom a veľkosťou ušníc výrazne líši od slona afrického. Anglický archeológ L. Woley v 30. rokoch 20. storočia zasa pri vykopávkach v Atchaha-Alalaku v Sýrii našiel vo vrstvách z rokov 1575 – 1475 p.n.l. dve slonie čeľuste. Aj staroindické dielo „Gája Šrastrí“ sa zmieňuje o slonoch v starovekej Perzii – píše, že sú modravé s bielymi chĺpkami.
Poľovačky v Sýrii
Zatiaľ čo na území medzi Indiou a Mezopotámiou slony (zrejme pričinením človeka) vyhynuli, izolovaná populácia v Sýrii prežívala až do 8. storočia p.n.l. Klinopisné tabuľky nás informujú, že obnoviteľ Asýrskej ríše Tiglatpilesar I. poľoval na slony v tých istých miestach ako pred 300 rokmi egyptský Tutmose III. a že tu usmrtil 10 slonov a chytil 5 živých slonov. O 160 rokov neskôr tu poľoval aj asýrsky vládca Ašurnasirpal II. (859 – 833 p.n.l.), niekoľko exemplárov chytil živých a 30 slonov usmrtil. Krátko na to sýrska populácia slonov asi vyhynula, lebo neskôr sa už o nej nikto nezmieňuje. Vedecké skúmanie starých textov však presviedča, že nielen lovecká vášeň asýrskych kniežat, ale (a snáď hlavne) ekonomické dôvody boli hlavnou príčinou vyhynutia slonov v Sýrii. Vo vykopávkach v Nimróde z 9. a 8. storočia p.n.l. našiel britský archeológ M. E. Mallowen množstvo predmetov zo slonoviny dovezených zo Sýrie. Veľmi intenzívny obchod so slonovinou viedla Sýria s Izraelom. V biblii (1. Kniha kráľov) sa spomína palác Amriho (vládol 884 – 873 p.n.l.) a jeho syna Achaba, ako „dom zo slonovej kosti“. Tento silný hrad v Samárii, ktorý Amri, vynikajúci vojvodca a stratég, začal stavať, keď vycítil, že od Asýrie hrozí Izraelu smrteľné nebezpečenstvo. Amri spôsoboval Asýrčanom asi veľké problémy, pretože „Omriho dom“ sa stal v ich klinopisných textoch pojmom, ktorým ešte nasledujúcich sto rokov označovali celý Izrael. Sutiny a kamenné základy hradu nájdeme v Samárii dodnes, ale správy o dome zo slonovej kosti sa odkazovali do ríše bájok a legiend… no iba do roku 1935, kedy anglo-americká expedícia vedená J. Crowfootom pri vykopávkach v sutinách hradu nenarazila na ohromné množstvo materiálu zo slonoviny. Vtedy si archeológovia spomenuli na zmienku o „dome zo slonovej kosti“. Pravda, pevnosť, ktorá asýrskym dobyvateľom spôsobovala toľké problémy, bola z pevného kameňa, ale jej miestnosti si márniví izraelskí králi dali vykladať slonovinou a aj zariadenie v prepychových izbách bolo zo slonoviny.
Alexander Veľký
Oveľa krvavejší osud slony postihol za čias macedónskeho dobyvateľa Alexandra Veľkého (356 – 323 p.n.l.). No nešlo ani o ich vzácne kly, ani o veľkolepé poľovačky. Slony tentokrát boli využité ako vojnové stroje – na zabíjanie ľudí. Alexander sa stretol s bojovými slonmi na výprave do Indie a svoje víťazstvo v bitke pri Hydaspese (326 p.n.l.) dal zvečniť na dekadrachme – zobrazuje ho ako, sediac na koni, kopijou útočí na indického kráľa Pórusa, ktorý sedel na slonovi. Bojové slony učarili Alexandrovi i jeho generálom, ktorí si po jeho predčasnej smrti rozdelili obrovskú ríšu a založili nové kráľovské dynastie. Ptolemaios si ponechal Egypt, Seleukos Nikator uchvátil Perziu, Mezopotámiu a Sýriu a v Macedónii vládol Antigon jednooký. Bývalí spolubojovníci a ich rody sa veľmi rýchlo stali úhlavnými nepriateľmi a ich nepriateľstvo vyvolalo na vojnové pole stovky bojových slonov. Seleukos I. v roku 302 p.n.l. si s indickým radžom Chandraguptom z údolia Indu vymenil niekoľko východných provincií za 500 bojových slonov, ktoré ešte v tom istom roku zohrali rozhodujúcu úlohu v slávnej bitke pri Ipse.
Bojové stroje
Alexandrov satrapa v Egypte – Ptolemaios I. síce poznal slony zo spoločnej výpravy v Indii, sám ich však získal až po víťazstve nad Perdikasom, ktorý už dva roky po Alexandrovej smrti napadol Egypt. Ďalšie indické bojové slony získal víťazstvom nad Demetriom v bitke pri Gaze v roku 312 p.n.l. Pretože sa Ptolemaiovci nemohli spoliehať na prísun slonov iba formou vojnovej koristi, museli si zabezpečiť vlastný zdroj. Stalo sa ním Somálsko. Slony na obrovskom území Afriky vytvárali viacero geografických rás, no mnohé z nich už boli vyhubené. Najväčšie (dodnes žijúce) slony nájdeme v stepných oblastiach východnej Afriky, najmä v Keni a južnej Afrike. Samce môžu dosahovať výšku vyše 3 metrov. Severnejšie oblasti, najmä Sudán, Somálsko a priľahlé pralesy obýva menšia rasa s výškou cca 2,3 metre. Aj slony, ktoré žili v čase rozkvetu Rímskej ríše v pohoriach Atlasu, dosahovali iba túto výšku.
Ptolemaios III. Euergetes sa vyznačoval veľkou záľubou v bojových slonoch a na ich chytanie vyčlenil početné oddiely armády. Spočiatku mu slony cvičili Indovia, neskôr sa zaučilo aj domáce obyvateľstvo. Od toho času sa po celej severnej Afrike pre cvičiteľa slonov zaužíval výraz „indoi“. V tretej sýrskej vojne, v ktorej sa ťažisko bojov prenieslo na územie Seleukovcov, ukoristil Euergetes veľké množstvo slonov. Jedného z nich daroval Kartágincom, pričom nie je vylúčené, že to bol ten jediný slon, ktorý ostal Hanibalovi po bitke pri Trébii. Nazýval sa Surus, čo znamená „Sýrčan“.
Spory medzi generálskymi rodmi pokračovali. Ptolemaios IV. Filopater (221 – 205 p.n.l.) v roku 217 p.n.l. v boji pri Rafii postavil 73 prevažne afrických slonov proti 73 prevažne indickým slonom Seleuka Antiocha III. Dnes si len ťažko dokážeme predstaviť strašné obrazy antických bitiek, kde sa v vraždili desaťtisíce mužov, tisíce koní a stovky slonov. Ptolemaios stratil 16 slonov, Antiochos 5… Potom sa však vrtkavé šťastie priklonilo na stranu Egypťanov a Ptolemaiovi padla do rúk s víťazstvom aj obrovská korisť, vrátane všetkých indických slonov.
Vo všeobecnosti dynastia Seleukovcov dosiahla so slonmi málo úspechov. Antiochos III. obetoval nesmierne sumy za nové slony, ktoré znovu stratil v bitke pri Magnézii (neďaleko Smyrny) proti rímskemu vojvodcovi Scipiovi vo vojne o grécke mestá (190 p.n.l.). Prehra bola strašná. Scipiove légie ukoristili 224.000 strieborných gréckych a 144.000 macedónskych zlatých mincí, 1.230 sloních klov a nepreberné množstvo zlatých a strieborných umeleckých predmetov. Antiochos stratil celú Malú Áziu a musel zaplatiť kontribúciu 15.000 talentov striebra. Napriek týmto úžasným stratám si Seleukovci za vlády Antiocha IV. objednali ešte raz slony z Indie a použili ich v bitke pri Bét-Zacharii (10 km južne od Betlehema) proti Židom pri potláčaní povstania Makabejcov (167 p.n.l.).
Karol Pachinger
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v aprílovom čísle GOLDMAN (2016)