Jamie Starr, Joey Coco, Camilla, Christopher Tracy, Gemini, Bobby Z. David Z., The Kid, Alexander Nevermind, Tora Tora, Symbol, Love Symbol, The Artist Formerly Known As Prince… to je neúplný zoznam kurióznych pseudonymov malého veľkého muža s občianskym menom Rogers Nelson, pred ktoré mu hrdý otec vložil vznešené Prince.
Značku, pod ktorou ho pozná celý svet, meno, ktoré on v deň svojich 35. narodenín samovražedne odvrhol, sčasti preto, aby vypálil jednu z rafinovaných, no nepresných striel v neúprosnej, vopred prehratej bitke s pôvodným vydavateľom, ktorá mu takmer vypálila vlastný rybník. Prince s kreditom hitmakerstva Little Red Corvette, Let´s Go Crazy, When Doves Cry, Purple Rain, Kiss, The Most Beautiful Girl a ďalších tuctov netuctových piesní a albumov, sa ako T.A.F.K.A.P. zrazu vytrácal z rebríčkov i povedomia poslucháčov. Ale na to, aby sa stratil úplne, je až príliš veľký megaloman. A hlavne diabolsky božský muzikant. V pomyslenom dueli so samozvaným kráľom popu Michaelom Jacksonom (z ich kedysi plánovanej spolupráce celkom pochopiteľne zišlo), s ktorým debutoval približne v rovnakom období, mal, pokiaľ šlo o popularitu, dočasne navrch nielen závisťou blednúci „Jacko“. Umelecky však víťazil vytrvalý Skokan. Nositeľ tejto prezývky z detstva síce nebol až taký magický tanečník (a vraj už aj trochu kríva následkom vysokých podpätkov, ktorými maskuje vzrastový handicap – 156 centimetrov), ale na rozdiel od Jacksona (ktorého najskôr prefackával otec a potom „stvoril“ skvelý hudobník a producent Quincy Jones), je Prince radostným selfmademanom.
Na všetko sám
Siedmeho júna 1958 sa v pestrej afroamerickej komunite muzikantov Minneapolisu zrodil talent, čo ako desaťročný zvládol hru na klavíri, onedlho gitaru, bicie, v štrnástich začal hrať v kapele Grand Central (neskôr Champagne) a potom sa už vrhol na všetko sám: písanie piesní, textov, aranžovanie, produkciu, neskôr i herectvo s filmovou réžiou – okrem dychovej sekcie, kde by ste našli frekventovane hosťujúcich Maceo Parkera či Cyndi Dulfer. Debutom For You (1978) ani dvojkou Prince (1979) síce ešte nevrátil Warner Brother investíciu za veľkorysý nahrávací kontrakt, ale Dirty Mind (1980) a hlavne o dva roky vydaný dvojalbum 1999 dali veci do pohybu – aj vďaka nástupu novej generácie hudobníkov i publika vyznávajúceho zábavu a taktiež štýlu funky nanovo emancipujúceho tanečnú muziku, a z módy sa vytrácajúci soulu a rhythm´n´blues.
Doba purpurová
Z albumu Purple Rain (1984) sa predalo viac ako dvadsať miliónov exemplárov, titulnú skladbu dodnes hrajú i také rádiá, čo nie sú formátované na muziku Princovho štýlu. Ohurujúce, pre niekoho i unavujúce štatistiky predaja, anketových a rebríčkových umiestnení, výročných cien a ročných príjmov spojených v nasledujúcej ére s menom Prince, by si vyžiadali extra prílohu. Jeho tak často ospevovanú genialitu, či skôr nespornú originalitu, nepriamo podporil rýchly rozmach technológií v oblasti hudobných inštrumentov a nahrávacej techniky v 70. rokoch. Bol nadšený nadupaným zvukom dychových nástrojov, no nepohrdol ani „klasikou“ sláčikového orchestra, a už vôbec nie preverenými odkazmi Jimiho Hendrixa, Sly Stonea, George Clintona, Beatles či Rolling Stones, pričom slovné i pódiové manévre Micka Jaggera a Jamesa Browna boli šlabikárom jeho orgiastickej poetiky. Sex, ktorý tvorí päťdesiat percent jeho textových námetov, zabalil do síce rafinovanej elegancie viaczmyslov, ale keby pracovníci našej nenahraditeľnej Rady pre vysielanie a retransmisiu, orgánu pre srandu králikov, mali šajnu, o čom to Prince občas zaliečavým falzetom zanietene mňaučí, tak génius-negénius, na Slovensku by si ani nepípol. Ktoré tunajšie „nezávislé“ médium by riskovalo „kvalifikovane“ udelené mastné pokuty za vysielanie umeleckých diel ohrozujúcich mravný vývoj detí a mládeže? Nepomohlo by asi ani to, že druhou časťou repertoáru Prince so zbožnosťou cnostného mnícha úpenlivo ťahá Boha za nohu až tak, že Všemohúci sa mu roku 1988 ráčil zjaviť vo sne s odporúčaním upustiť od vydania The Black Album. Priestor na protesty liberálov… Okrem horúcej muziky, v ktorej s amadeovskou ľahkosťou pomiešal s výnimkou európskeho a ázijského folklóru naozaj všetko (napríklad taký pre niekoho nepodarok Chaos and Disorder z roku 1996 obsahuje celkom milé hardrockové kúsky), sa pre Rogersa Nelsona stali príznačné aj extravagantné kostýmy, pózy, účesy, „povinné“ zmeny imidžu, pochopiteľná záľuba v luxuse a obvyklý egocentrizmus sebavedomého hudobníka, poskytujúceho rozhovory raz za uhorský rok. Všetky „hviezdne muchy“ však prebíja pracovitosťou, ktorá ho definuje najvýstižnejšie.
Celý článok si prečítate v GOLDMAN Prémiovom vydaní 2019 Best of Music