Kult sa vracia
Sci-fi film Ridleyho Scotta Blade Runner po svojom uvedení v roku 1982 vyvolal rozporuplné reakcie. Jeho komplexnosť a nadčasovosť overil až čas a dnes už sotva niekto spochybňuje jeho príslušnosť k najväčším kultom so zásadným vplyvom na ďalší vývoj kinematografie. Po 35 rokoch sa jeho priaznivci môžu tešiť na pokračovanie.
Ľudia svoje predstavy o budúcnosti odjakživa reflektovali najrozličnejšími umeleckými formami. A mnohí autori sa vo svojich dielach zamýšľali, ako by mala vyzerať a fungovať ideálna spoločnosť, tie dnes poznáme ako utopické diela. Tie okrem iného iniciovali aj vznik dystopických diel, ktoré sa nesú v oveľa temnejších tóninách, keďže nastoľujú problematiku možnej deformácie civilizačných organizačných rámcov. Najkvalitnejšie diela z tohto súdka vzišli z pier autorov, ktorí dokázali citlivo zachytiť subtílne negatíva súdobých tendencií ešte v ich ranej, latentnej fáze a vo svojej predstavivosti ich tvorivo rozvinúť (miestami ad absurdum). Tak vznikli kultové klasiky ako Huxleyho „Koniec civilizácie alebo prekrásny nový svet“ či Orwellov román „1984“, ktorých nadčasovosť sa prejavuje každým dňom. Prvý menovaný už v roku 1932 načrtol civilizáciu, v ktorej sa ľudia nerodia klasickým spôsobom, ale v skúmavkách, pričom vlastnosti, ktoré im novodobé „sudičky“ v bielych plášťoch vložia do vienka, ich predurčujú do jednej z kást. Podobne temnú budúcnosť naznačil vo filme „Blade Runner“ aj režisér Ridley Scott, ktorý sa pohral s predstavou spoločnosti, ktorá na prácu využíva geneticky upravených replikantov.
Vznik legendy
Na začiatku stál román amerického autora Philipa K. Dicka „Do Androids Dream of Electric Sheep?“ (1968), situovaný do post-apokalyptického San Fransisca. Už v jeho diele sa objavila postava Ricka Deckarda, špecialistu na dolapenie replikátorov a dielo poslúžilo ako predloha Scottovej filmovej adaptácie, pričom dôležitú úlohu zohral aj iný román, „The Bladerunner“ od Alana E. Nourseho. Z neho si jeden z dvojice scenáristov Hampton Fancher vypožičal názov, keďže nebol spokojný s pôvodnými pracovnými názvami „Android“ či „Dangerous Days“. Tento krok si tvorcovia následne poistili aj zakúpením práv na použitie názvu. Dej filmu situovali do dystopického Los Angeles v roku 2019, do ponurého obdobia akéhosi korpo-fašizmu v znamení dominancie pokútneho impéria Tyrell Corporation, ktoré založilo svoju moc na pásovej výrobe organických humanoidných otrokov – replikátorov. Scenériu temného veľkomesta, pripomínajúceho legendárny „Metropolis“ (1927) od nemeckého expresionistu Fritza Langa, dopĺňajú všadeprítomné reklamy mega-korporácií, lietajúce vozidlá (tzv. spinnery) a neustávajúci dážď. V centre deja sa ocitá postava Ricka Deckarda (Harrison Ford), ktorého náplňou práce je hľadať a eliminovať každého replikátora, ktorý ujde zo svojej služby na jednej z ľudských kolónií vo vesmíre a vráti sa na planétu svojho vzniku. Navonok ich nemožno rozoznať od ľudí, disponujú však najrozličnejšími vlastnosťami, v závislosti od pracovnej úlohy, ktorú majú vykonávať. Deckard patrí medzi špičku v obore ich zaisťovania, avšak vzhľadom na vlastné súkromné problémy a depresívny život v post-apokalyptickom LA sa ocitá vo fáze vyhorenia. Z nej ho napokon vytrháva posledná misia, kvôli ktorej sa vracia k polícii: na Zem totiž unikla skupina utečencov na čele s Royom Battym (Rutger Hauer), replikátorom vybaveným extrémnou silou a vysokým stupňom inteligencie, keďže na kolónii vykonával funkciu príslušníka ozbrojených síl (zabezpečujúcich poriadok a pracovnú disciplínu). Na Zem utiekol spolu s tromi replikátormi v zúfalej snahe predĺžiť si „život“ – Batty má v čase úteku tri roky a desať mesiacov, takže štvorročné obdobie funkcionality, na ktoré sú replikátori štandardne predprogramovaní, sa v jeho prípade nezadržateľne chýli ku koncu. Tento mechanizmus má zabrániť plnohodnotnému rozvinutiu ich emocionality, ktorá predstavuje ich najpodstatnejšiu odlišnosť od ľudí. Za jediný spoľahlivý spôsob ich rozlíšenia sa považuje tzv. Voight-Kampffov test, ktorý hodnotí emocionálne odozvy na rôzne podnety, avšak keby replikátori „žili“ viac ako štyri roky, test by zvládli. Dej filmu sa nesie v temnej, znepokojivej atmosfére a kladie mnohé zásadné otázky o podstate človeka. Tento aspekt sa zreteľne prejavuje v dialógoch Blade Runnera Ricka s Rachael, experimentálnym modelom replikátora s implantovanými spomienkami netere priemyselníka Tyrella.
Overené časom
Film bezprostredne po uvedení získal množstvo prestížnych cien a nominácií (vrátane dvoch nominácií na Oscara), prevažne však za efekty a technické aspekty. Mimochodom, tvorcom podmanivého vizuálu sa ich podarilo dosiahnuť bez použitia digitálnych efektov, čo snímku radí medzi posledné veľké sci-fi diela bez počítačových efektov. Skutočná hodnota tohto počinu sa prejavila až časom, keď získal štatút fanúšikovského kultu a výrazne ovplyvnil ďalší vývoj sci-fi žánru – množstvo nápadov z filmu sa uplatnilo aj v neskorších dielach. Jeho prístup dodnes oceňujú mnohí akademici, vyzdvihujúc najmä pestrú paletu subtílnych narážok na rozličné filozofické, literárne či filmové diela. Ďalší dôležitý prvok výstavby temnej noir estetiky predstavuje tvorivá práca s náboženskými symbolmi a napätím medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou. Táto tenzia nachádza vyjadrenie v tzv. retrofuturizme, využívaní retro prvkov vo futuristických predstavách. Na známej stránke Rotten Tomatoes sa dnes film teší vynikajúcemu hodnoteniu 90 %, pričom portál uvádza nasledovné zdôvodnenie: „Film zostal istý čas po uvedení nepochopený, avšak vplyv mysteriózneho neo-noir Ridleyho Scotta sa časom prehĺbil. Vizuálne pútavé a bolestne ľudské sci-fi veľdielo.“ Americká filmová inštitúcia ho v roku 2008 vo svojom rebríčku najlepších sci-fi filmov zaradila na 6. miesto a veľkého uznania sa dielu dostalo aj v roku 2004 zo strany vedeckej komunity: v prieskume denníka The Guardian označilo šesťdesiat vedcov práve „Blade Runner“ za najlepšie sci-fi v histórii, pričom ho uprednostnili aj pred legendárnym Kubrickovým veľkofilmom „2001: Vesmírna odysea“.
Epická scéna
Osobitné postavenie v srdciach filmových nadšencov si získala predovšetkým epická záverečná scéna, ktorá nasleduje po dramatickej konfrontácii oboch hlavných postáv Deckarda a Battyho. Batty svojmu protivníkovi aj napriek neprekonateľnému rozporu zachraňuje život, aby mu vzápätí adresoval svoje záverečné slová. Ľadovo chladný produkt komerčných záujmov ľudí v nich prejavil viac ľudskosti ako jeho „stvoritelia“, keď krátky výpočet útržkov spomienok zo svojho štvorročného „života“ zakončil monumentálnym citátom: „Všetky tie momenty sa stratia v čase, presne ako slzy v daždi. Čas umrieť…“ Po dokončení myšlienky Batty, bičovaný prudkým lejakom, skláňa hlavu a „umiera“. Silu tejto scény dosvedčuje aj historka z pľacu: po jej nakrútení vraj celý štáb – akokoľvek rozhádaný a polarizovaný produkčnými škriepkami – prepukol v aplauz, pričom moment katarzie podčiarkli aj slzy, ktoré sa zaleskli na niektorých tvárach. Záverečný Battyho preslov vošiel do histórie kinematografie a dodnes ho mnohí odborníci a fanúšikovia považujú za jeden z najdojemnejších citátov. Konečná verzia sa pritom značne líšila od tej scenárovej. Samotný predstaviteľ postavy Rutger Hauer totiž cítil, že záverečnej replike čosi chýba, a tak ju deň pred nakrútením mierne pozmenil a doplnil o vetu, ktorá hutným spôsobom vyjadrila nosnú myšlienku celého filmu a azda aj najväčšiu tragédiu ľudského bytia: pochybnosti o zmysle života a zármutok z poznania, že prúd našich myšlienok sa momentom smrti preruší a náš vnútorný svet, naše spomienky sa zrazu rozplynú, akoby sme nikdy nežili. Z tohto hľadiska sa napokon aj záchrana úhlavného nepriateľa dá chápať ako Battyho posledný zúfalý pokus o záchranu aspoň časti jeho bytia – v podobe Deckardových spomienok…
Tomáš Bóka
foto Itafilm
Celý článok si prečítate v septembrovom čísle GOLDMAN (2017)