Hudobný priemysel je živý organizmus, ktorý v neoliberálnej ekonomike nevyhnutne podlieha zákonitostiam voľnotrhovej konkurencie a marketingových mechanizmov. Podmienky trhu sa časom menia, pričom do hry vstupuje množstvo faktorov, vrátane technologického pokroku. Práve ten spôsobil súčasnú presýtenosť produktmi hudobného priemyslu.
Dostupnosť moderných technológií a softvérov v interakcii s fenoménom sociálnych sietí výrazne zmenili podmienky hry v hudbe – môže sa jej venovať takmer každý z pohodlia vlastnej izby a vytvárať hudobné diela vďaka nakonfigurovaným zvukom a slučkám hudobných softvérov. Výrazné kvantitatívne zmeny a fenomén virálnych videí a „self-made“ milionárov z detskej izby vytvorili tlak na skostnatený vydavateľský korporátny kolos. Novodobí marketingoví bohovia museli prísť s inováciami, s niečím, čo tu ešte nebolo, s niečím šokujúcim. Bublinkový pop prestal ľudí zaujímať a do pop music začali prenikať prvky dekadencie, bizarnosti, zvrátenosti, náboženskej nekorektnosti, mysticizmu, ezoteriky či okultizmu…
Instantné umenie
Pred akceleráciou technologického vývoja sa celé desaťročia nemenila postupnosť krokov, nevyhnutných pre dosiahnutie úspechu v hudobnom biznise: kúsok talentu, roky driny a pilovania hry na hudobných nástrojoch kdesi v garážach (príp. hudobných konzervatóriách), demonahrávky rozposielané po vydavateľstvách (prípadne osudová intervencia „skauta“ – vyhľadávača talentov) a keď bol umelec dosť dobrý i zaujímavý, nasledoval podpis zmluvy s vydavateľstvom a vydanie nosiča. Akonáhle sa však objavili výkonné počítače a hudobné softvéry, zvládnutie hry na klasický hudobný nástroj prestalo byť nevyhnutnosťou a napokon keď do našich životov vstúpili portály youtube, my space či facebook, znenazdajky odpadla aj „posvätná“ úloha vydavateľstiev. Novodobí hudobníci začali rásť ako huby po daždi, čoskoro sa objavili prvé lastovičky, ktoré dokázali uspieť online, bez potreby „zapredať dušu“ vydavateľstvám. Narastajúca množina „internetových hudobníkov“ však postupne viedla k zahlteniu, množstvo „instantného umenia“ zaveseného na webe je určené na okamžitú konzumáciu. A kvantitatívne zmeny zároveň podnietili aj zmeny kvalitatívne: obyčajný pop už zrazu nikoho nezaujímal, gangsterský rap, ponúkajúci soundtrack k životu člena gangu odkiaľsi z Bronxu či Brooklynu, sa stal predmetom paródií a posmeškov a rôzne odnože rockovej hudby sa ocitli v slepých uličkách. Internetový úspech nezávislých umelcov napokon veľké vydavateľstvá donútil, aby sa poobzerali po alternatívach, absorbovali nové myšlienky a zakomponovali ich do svojich inžinierskych plánov na pásovú výrobu hudobných hviezd pre čoraz studenší trh.
Súmrak subkultúr
Zjednodušovanie tvorby, späté s technologickým pokrokom, viedlo spolu s ceospoločenskými globalizačnými tendenciami ku spájaniu jednotlivých žánrov do postupov, ktoré boli na prvý pohľad inovatívne, ale v skutočnosti šlo len o recykláciu už dávno existujúcich konceptov. Vznikali čoraz bizarnejšie žánrové blendy a postupne sa menilo aj samotné auditórium. Subkultúry začali miznúť a ich zbytky sa začali premiešavať, až sa napokon stratili v mori bežného, žánrovo nevyhraneného poslucháča 21. storočia, ktorého charakterizuje „všehochuť“. Playlist radového stredoškoláka tak obsahuje okrem newschoolového hip-hopu, popových princov a princezien, punk-rockových stálic či zástupcov najrozličnejších odnoží elektronickej hudby často aj rockové legendy 90. rokov typu Nirvana alebo Guns N´ Roses. Príslušník akejkoľvek subkultúry z 80. alebo 90. rokov by si akiste zaklopal na čelo…
K výraznému posunu došlo aj v obsahovej stránke: „Neznesiteľná ľahkosť bytia“ nabubreného, vyumelkovaného a bezstarostného popíku v podobe tínedžeriek s dômyselne pestovaným imidžom naivných zamilovaných stredoškoláčok na jednej strane a obrovský mainstreamový úspech „bieleho diabla“ Eminema spolu s dych vyrážajúcim prienikom nu-metalu medzi hudobnú špičku na strane druhej, nemohli trvať večne, a tak po prelome tisícročí zaznamenali pozvoľný pokles. Téma lásky skloňovaná vo všetkých pádoch začala postupne nudiť, ba aj spočiatku šokovaná verejnosť si postupne zvykla na nevídanú spŕšku Eminemových vulgarizmov či texty nu-metalových polobohov o zdeptaných stredoškolákoch a ich životných dilemách. Predaje pod vplyvom digitalizácie a presunu hudby do virtuálneho sveta dlhodobo stagnovali a nejeden kravaťák v kancelárii vydavateľského koncernu pri pohľade na zlaté a platinové pamätníky zašlej slávy na stenách sa iba bezradne škrabal po čele… Bolo treba prísť s niečím novým, šokujúcim, čo by dokázalo zdvihnúť zo sedadiel aj poslucháčov, ktorí nadobudli dojem, že už počuli a videli všetko. Niečo skutočne kontroverzné, čo v znudenej verejnosti zarezonuje. A tak vznikla konšpirácia…
Madonna na vlne
Keď sa „kráľovná popu“ Madonna pokúsila o návrat na piedestál, už rutinérsky nasadla na módnu konšpiračnú vlnu, reagujúc na signály prichádzajúce „zdola“, od masového auditória. V posledných rokoch sa totiž v neprebádaných džungliach jednotiek a núl už šírilo množstvo konšpiračných teórií o prepojení hudobného priemyslu na rôzne tajné okultné spolky a podľa týchto názorov, ktoré sa stali skutočným kultúrnym fenoménom, je celý hudobný priemysel v područí prastarého tajného spolku, praktizujúceho čiernu mágiu a satanistické rituály na zabezpečenie svojej moci. Údajné slobodomurárske lóže (ktorých najvyšší stupeň majú predstavovať osvietenci – illuminati) podľa týchto teórií používajú prostriedky masovej zábavy na kontamináciu duší a myslí poslucháčov. Tieto teórie, spočiatku šírené na rôznych alternatívnych blogoch, kresťanských (či iných duchovných) stránkach a fanúšikovských fórach, nadobudli také rozmery, že napokon podnietili fúziu s reálnym obsahom zábavného priemyslu, lebo mnohí umelci v tomto fenoméne rozpoznali ďalšiu príležitosť na zviditeľnenie sa.
Nečudo teda, že Madonna na svoj aktuálny album „Rebel Heart“ (2015) zaradila aj provokatívnu skladbu „Illuminati“. Hoci sa na Twitteri vyjadrila, že skladba pojednáva o skutočných, historických iluminátoch (bavorský tajný spolok Adama Weishaupta z konca 18. storočia), v prepojení s bohatým využívaním symboliky, populárne spájanej s iluminátmi (oko prozreteľnosti, nedokončená pyramída, atď.), sa jej podarilo vyvolať ďalšiu vlnu špekulácií o jej lojalite k tomuto tajnému spolku. I jej vystúpenie na minuloročnom odovzdávaní cien Grammy rozvírilo hladinu rituálnym a pseudosakrálnym nádychom: Madonna sa štylizovala do úlohy toreadorky, pričom skupina tanečníkov v maskách s rohami predstavovala býkov. Ďalšiu významovú rovinu pridávala pripravená sekvencia na veľkoplošnej obrazovke, na ktorej sa Madonna mihla v oblečení s evidentnou náboženskou symbolikou. A akonáhle na scénu vstupuje gospelový zbor, odetý do červenej a čiernej farby, (pseudo)náboženský kontext zrazu nadobúda reálne kontúry… Vystúpenie vyvolalo značný ohlas a spolu s ním aj množstvo špekulácií, dokonca MTV o ňom otvorene písalo ako o „iluminátskom“. Rok pred ňou vyvolala podobné nálady Katy Perry – vystúpením, štylizovaným do podoby čarodejníckeho rituálu.
Posadnutá Nicki Minaj
Medzi celebrity, ktoré znepokojili katolícku obec kvôli okultistickému nádychu, sa zaradila aj hip-hopová hviezda Nicki Minaj. Motívy, ktoré mnohí interpretujú ako náznaky okultizmu, opakovane používa v textoch i videoklipoch, najväčšie špekulácie však vyvolalo jej vystúpenie na odovzdávaní cien Grammy pred štyrmi rokmi, inšpirované filmom „Exorcista“ a štylizované ako vyháňanie démona z Nickinho tela. To začína znepokojivým odriekaním prvých barov skladby „Roman´s Revenge“ a postupne prejde do krátkeho úryvku zo skladby „I feel pretty“, známej z muzikálu West Side Story. Na prste má impozantný prsteň s päťcípou hviezdou, pripomínajúcou okultnú bytosť bafometa. Pri spievaní sa s obrovskou dávkou hnevu obracia na muža oblečeného za biskupa, ktorého prebodáva pohľadom, až sa napokon jej spev mení na neľudské ryčanie. Nasleduje prestrih na prednahratú scénku, pripomínajúcu známe scény z filmov o vyháňaní diabla: Nicki je posadnutá svojím démonickým alter egom Romanom Zolanským a kňaz, prizvaný na pomoc, ju nachádza zavesenú dole hlavou priamo pod stropom miestnosti. Po krátkom spote sa vraciame do diania priamo na javisku, štylizovaného do podoby bohato zdobeného chrámu. Nicki je pripútaná k akejsi doske na vyvýšenom mieste a pod ňou sa odohráva bizarný ceremoniál v podaní tanečníkov v červených a bielych rúchach. Po chvíli sa vymaňuje z pút, no opätovne sa jej zmocňujú temné sily, ktoré ňou nekontrolovane lomcujú, podmaňujú si dokonca aj tancujúcich mníchov. Keď na scénu za zvukov chorálu prichádza kňaz-exorcista, ceremoniál vyháňania démona môže začať: Nicki sa vo vodorovnej polohe vznesie do vzduchu, démon v nej sa však nevzdáva a bojuje proti exorcistovej intervencii. Skladba vrcholí, speváčka dosahuje úctyhodnej výšky, pričom spŕška slov z jej úst neustáva. Objavujú sa ohne a celá scéna sa zahaľuje do červena. Skladba končí a Nicki ostáva visieť vo vzduchu za aplauzu nadšeného publika…
Nezvyčajné vystúpenie vzbudilo mnohoznačné reakcie: viaceré hudobné plátky ocenili jeho originalitu, u značnej časti verejnosti však vyvolalo salvy pobúrenia. Najmä z cirkevných a konzervatívnych kruhov sa opakovane objavovali obvinenia z propagácie satanizmu a okultných praktík, choreografka Laurieann Gibson sa však bránila: „Neboli tam žiadne kríže, ani iné náboženské symboly. Ubezpečili sme sa, že tam nebude nič, čo by mohlo uraziť veriacich. Navyše, postava biskupa bola iba symbolom autority.“ Tak či onak, búrlivé reakcie neutíchali, pričom mnohé sa zameriavali najmä na spôsob, akým bola spotvorená hymnická náboženská pieseň „O Come, All Ye Faithful“, ktorej úryvok bol v skladbe použitý. Nezaháľali ani konšpirátori, ktorí meno speváčkinho umeleckého alter ega (Roman Zolanski) okamžite spojili s Romanom Polanskim, ktorého ženu Sharon Tate zabili fanatici Charlesa Mansona, pričom samotný Polanski čelil obvineniam zo zdrogovania a znásilnenia trinásťročného dievčaťa, následkom čoho opustil Spojené štáty. Keďže Polanski sa téme satanizmu venoval aj vo svojich filmoch (Rosemaryino dieťa, Deviata brána“), mnohým kritikom bolo jasné, prečo si Nicki zvolila takmer totožné meno.
Motív posadnutosti sa objavil aj v spoločnom klipe Kanyeho Westa, Ricka Rossa, Jay-Z-ho a Nicki Minaj „Monster“, v ktorom démon Roman ohrozuje druhé Nickine alter ego Barbie, nevinné dievčatko s ružovými vlasmi. V znepokojivom klipe sa objavujú motívy nekrofílie, mučenia, kanibalizmu či sexuálneho ponižovania žien a pre množstvo násilných, krvavých a morbídnych scén ho i tolerantné hudobné stanice museli stiahnuť z vysielania.
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v marcovom čísle GOLDMAN (2016)