Osud niektorých zvierat je spečatený, iné medzičasom už možno vymreli. A pre ďalšie ešte horí plamienok nádeje, hoci slabý, že sa dožijú 22. storočia.
Viac ako polmetrový ďateľ slonovinovozobý (Campephilus principalis) patrí medzi najimpozantnejšie operence sveta. Alebo patril. Ťažko povedať. Niektorí ornitológovia živia nádej, že sa im podarí naraziť na živé jedince, iní ostávajú skeptickí. Pravda, nie až tak ako koncom 20. storočia. Ďateľ slonovinovozobý pôvodne obýval panenské lesy na juhovýchode USA. Začiatkom minulého storočia sa kvôli zániku prirodzeného životného prostredia a nadmernému lovu jeho populácia dramaticky scvrkla. Varovná je nielen skutočnosť, že v prírode nenachádzame živé jedince tohto druhu, optimizmus biológov podkopáva taktiež skutočnosť, že prakticky nikde nenájdete les vhodný nato, aby udržal životaschopnú jeho populáciu.
Vyhasínajúca nádej
Nádej, že ďateľ slonovinovozobý nevymrel, znovu skrsla v roku 2004, kedy sa ornitológom v Arkansase údajne podarilo zazrieť jedného živého jedinca. Následné rozsiahle päťročné pátranie však na žiadneho nenarazilo. V roku 2008 výskumníci dokonca ponúkli odmenu 50.000 dolárov pre každého, kto ich privedie k živému zvieraťu. Zatiaľ ju nik nedostal. Údajné pozorovania sa podarili aj ornitológom Auburnskej univerzity a Univerzity vo Windsore. Malo k nim dôjsť v blízkosti rieky Choctawhatchee na severozápade Floridy v roku 2005. Prieskumy z roku 2009 však z oblasti nepriniesli žiadne definitívne potvrdenie týchto hlásení.
Napriek niekoľkým potenciálnym pozorovaniam ornitológmi a občasným hláseniam laikov sa spoľahlivo zdokumentovaný výskyt veľkého operenca končí v 40. rokoch minulého storočia. Od tých čias nemáme k dispozícii žiadne jednoznačné fotografie, videá či biologický materiál, ktorý by jeho prežívanie definitívne potvrdzoval. Ornitológovia sa však nevzdávajú. Veria, že úspešné obnovovanie pôvodného habitatu datľa v oblastiach s najvyššou pravdepodobnosťou jeho prežitia zachránia zatiaľ hypotetické prežívajúce jedince.
Záchrana v zajatí
Krokodíl olivový (Crocodylus siamensis), typický širokým, hladkým rypákom a kosteným hrebeňom nad každým okom, je oproti svojim príbuzným podstatne menší. Málokedy presiahne dĺžku tri metre. Zároveň je oveľa vzácnejší. Pôvodne sa vyskytoval v mnohých oblastiach juhovýchodnej Ázie, no dnes sa zaraďuje k ďalším obetiam zmenšovania a kúskovania prirodzeného životného prostredia divých zvierat. Okrem toho ho ohrozujú aj chemikálie hnojív farmárov, ktoré presakujú do riek a znečisťujú ich. V divočine prežíva menej ako sedemdesiat jedincov, pričom sa predpokladá, že tieto čísla budú ďalej klesať. Našťastie, v zajatí žijú desiatky zástupcov tohto druhu, takže bezprostredné vymretie nehrozí.
O čosi horšie je na tom axolotl mexický (Ambystoma mexicanum), druh salamandry, ktorá obvykle nepodstupuje metamorfózu a aj v dospelosti vyzerá ako larva. Axolotl sa prirodzene vyskytoval iba v jazerách Xochimilco a Chalco v strednom Mexiku. Nanešťastie, jazero Chalco dnes neexistuje. Jeho zánik zapríčinilo odvodňovanie, ktoré malo zabrániť pravidelným záplavám okolia. Druhé jazero pretrvalo, ale iba ako chabá spomienka na staré časy. Zostalo z neho iba niekoľko kanálov. Popri strate prirodzeného prostredia sa však obojživelníky museli popasovať aj s cudzokrajnými rybami, ktoré sem umelo importoval človek – africké tilapie a ázijské kapry požierali mladé axolotly, pričom tým dospelým zároveň konkurovali, keďže sa živili rovnakou potravou. Okrem toho sa tu prejavuje aj ďalší negatívny vplyv: rozrastajúce sa Mexico City a znečisťovanie vôd v jeho okolí. A prečo ten minulý čas? V roku 2014 biológovia priniesli smutnú správu. Vo voľnej prírode nenašli ani jedného živého axolotla. Druh tak prežíva iba vďaka jedincom chovaným v zajatí.
Keďže žijeme niekoľko tisícročí po hromadnom vymieraní „megafauny“, ktorá na Zemi predtým žila státisíce rokov, stratu každého ďalšieho druhu veľkých zvierat pociťujeme obzvlášť trpko. A trpké sústo nás čoskoro čaká v prípade nosorožca tuponosého severného (Ceratotherium simum cottoni). Nosorožec tuponosý severný sa obvykle považuje iba za poddruh nosorožca tuponosého. Rozdiely v stavbe tela a DNA však naznačujú, že sa viac ako milión rokov vyvíja samostatne, čo podľa niektorých biológov znamená, že ide o samostatný druh.
Začiatkom minulého storočia žilo v Afrike viac ako 500 jedincov nosorožca tuponosého severného. Kvôli pytliakom v 70. a 80. rokoch prežívalo posledných 15. Enormné úsilie (pod)druh zachrániť potom začalo prinášať ovocie. Ešte pred dvanástimi rokmi u ochranárov prevažoval optimizmus: populácia v divočine sa rozrástla na viac ako 35 jedincov. Potom však začali opäť vyhrávať pytliaci. Sčítanie v roku 2007 napočítalo v divočine len sedem jedincov. Niekoľko ďalších prežívalo v zajatí, kde sa však tento nosorožec úspešne nerozmnožuje. Najviac z nich žilo v roku 2000 v českej zoologickej záhrade Dvůr Králové. Štvoricu z tamojších šiestich biológovia v roku 2009 premiestnili do kenskej rezervácie Ol Pejeta, aby tu plodili potomstvo a založili novú populáciu. Ochranári každého jedného dňom i nocou monitorovali a strážili, aby sa nestal korisťou pytliakov. Žiaľ, úsilie o záchranu druhu nemalo veľký úspech. Ku dnešnému dňu vypustené jedince nepriviedli na svet žiadne potomstvo, pričom jeden z nich medzičasom uhynul. Na celom svete tak dnes prežíva posledných päť (!) nosorožcov tuponosých severných. Tri vo voľnej prírode a dva v zajatí. Malé populácie však bývajú náchylné na epidémie a degeneratívne dôsledky párenia medzi príbuznými. Preto s veľkou pravdepodobnosťou možno očakávať, že toto zviera v priebehu krátkeho času vymrie. (Za minimálnu veľkosť životaschopnej populácie biológovia považujú tridsať nepríbuzných jedincov.)
Kedysi najhojnejší
Menším bratrancom ozrutného indického nosorožca je nosorožec jávsky (Rhinoceros sondaicus). Napriek tomu nejde o žiadneho drobca. Samce v kohútiku niekedy merajú až 170 cm. Druh je pozoruhodný krátkym rohom, samiciam roh dokonca úplne chýba. Hoci kedysi bol jávsky nosorožec z ázijských nosorožcov najrozšírenejší a obýval Jávu, Sumatru, Čínu aj Indiu, dnes je z ázijských rohatých hrubokožcov najvzácnejší. Čo priviedlo tohto majestátneho tvora na pokraj záhuby? Predovšetkým jeho rohy, mimoriadne cenené v tradičnej čínskej medicíne: na čiernom trhu dostane priekupník za kilogram ich hmoty viac ako 30.000 eur. Ďalšie likvidačné ranyspôsobilo zmenšovanie a drobenie prirodzeného prostredia a taktiež vojny, napríklad vojna vo Vietname, kde ochranári v roku 2011 definitívne potvrdili, že v ich krajine nosorožec jávsky vymrel. Na svete tak zostala len jediná jeho populácia, tvorená asi 40 jedincami. V zajatí nežijú žiadne.
Dušan Valent
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v májovom čísle GOLDMAN (2015)