Rise Against

 

Patria medzi neodmysliteľné stálice americkej punk-rockovej scény. Ovládli alternatívu, no prenikli aj do mainstreamu a na najväčšie svetové pódiá. Energickú gitarovú smršť prepájajú s posolstvom a víziou lepšej spoločnosti. Napokon, prvok vzbury majú zakomponovaný priamo v názve.

 

 

musicPočiatky kapely sa datujú do konca 90. rokov. Základnú surovinu pre jej vznik poskytla streetpunková kapela 88 Fingers Louie, ktorá si počas svojho relatívne krátkeho pôsobenia získala na undergroundovej scéne značný rešpekt. Mladí búrliváci sa však nedokázali vpratať do kože a keď interné konflikty začali prerastať do bitiek, skupina sa rozpadla. Gitarista Dan Wleklinski a basák Joe Principe ale dlho bez hudby nevydržali – naďalej priebežne zachytávali svoje hudobné nápady na demonahrávky. Najmä Principe bol prirodzený talent, s hudbou začal ako 15-ročný a ako samouk sa iba z odposluchu svojich obľúbencov ako Bad Religion či Minor Threat naučil hrať na basu. Keď sa na koncerte legiend newyorskej hardcore scény Sick of it All náhodne stretol s Ianom McIlrathom, problém s hľadaním vhodného speváka bol zrazu vyriešený – hudobníci si padli do oka a dohodli sa na spolupráci.

 

 

Orwell a Huxley

McIlrath bol už v tej dobe známou postavičkou chicagskej alternatívnej scény. V mladosti sa so šikanou pre svoje oči (jedno oko má totiž modré a druhé hnedé) vyrovnával po svojom: zatvoril sa do izby, kde čítal dystopické diela typu „1984“ od Georgea Orwella či „Prekrásny nový svet“ od Aldousa Huxleyho, čo výrazne ovplyvnilo jeho nazeranie na svet. Keď sa ako tínedžer pod vplyvom priateľov nadchol pre snowboarding, začal si šetriť na vlastný snowboard. Kým si však našetril dostatočnú sumu, záľuby sa mu radikálne zmenili a namiesto snowboardu si kúpil gitaru Gibson SG. Štyri roky pôsobil v lokálnej kapele Baxter a na krátku chvíľu sa objavil aj v menej známych skupinách The Honor System, Yellow Road Priest či Arma Angelus. Hoci vo svojich predošlých projektoch sa venoval predovšetkým hre na basu (spieval iba v niekoľkých skladbách), jeho noví kamaráti Principe a Wleklinski mu ponúkli miesto speváka. Na miesto bubeníka čoskoro angažovali Toniho Tintariho a zostava sa skompletizovala. Štvorica si zvolila názov Transistor Revolt.

 

 

music5Prvé pokusy

Nová partia nezaháľala a okamžite pustila do obehu rovnomenné EP (2000). Obsahovalo iba štyri krátke skladby (s celkovou dĺžkou 8:31) v štýle melodic hardcore, ktorý spolu s Principeovou charakteristickou prepracovanou basovou textúrou predznamenal neskorší vývoj kapely. EP vzbudilo v undergroundových kruhoch viac než pozitívnu odozvu a keď sa dostalo do uší Michaelovi „Fat Mike“ Burkettovi, manažérovi nezávislého punk-rockového vydavateľstva Fat Wreck Chords, na stole im pristála prvá ponuka nahrávacej zmluvy. Kapela ponuku prijala, medzitým však musela vyriešiť vážnu dilemu: koho angažovať na post odchádzajúceho Tintariho. Dieru sa im čoskoro podarilo zaplátať vďaka príchodu skúseného Brandona Barnesa, ktorý dovtedy „búchal“ v kapele Pinhead Circus. Zmena personálneho zloženia sa pretavila aj do nového názvu, muzikanti si odteraz hovorili Rise Against. Rok po vydaní EP vydali svoj prvý plnohodnotný nosič „The Unraveling“, na ktorom sa objavili aj tri zo štyroch predtým vydaných skladieb (i štvrtá „Join the Ranks“ bola napokon neskôr vydaná ako súčasť reedície albumu).

 

 

Surová priamočiarosť

Na zvuku albumu sa výrazne podpísala minulosť dvoch členov, ktorí zostali verní charakteristickému zvuku svojej predošlej kapely 88 Fingers Louie – rýchle, dynamické hardcore punkové riffy striedali s melodickejšími časťami. Keď si McIlrath neskôr spomínal na prvý album, vyjadril sa, že „kapela ani nevedela, čo chce presne hrať“. I basgitarista Principe po rokoch uznal, že jeho štýl hry bol až príliš komplikovaný a miestami zbytočne prekombinovaný. Okrem osobnejších textov sa mladíci neváhali pustiť ani do zložitejších tém, ktoré odrážali vtedajšiu spoločenskú klímu. Album nezostal bez ohlasu na alternatívnej scéne a spolu s úspechom nasledujúceho turné napokon viedol k predĺženiu spolupráce s vydavateľstvom. Okrem príjemných starostí však kapela opäť musela riešiť aj tie nepríjemné: Wleklinski iba osem dní pred začiatkom šnúry „Fuck the World Tour“ sa pre osobné i hudobné rozpory rozhodol skupinu opustiť. Na turné vtedy pomohol Phillip Hill z The Teen Idols, po jeho skončení však už angažovali Kevina Whitea. Ten sa však v Rise Against taktiež dlho neohrial a o niekoľko mesiacov svoje miesto prenechal Toddovi Mohneymu. Pozícia sólového gitaristu tak bola (aspoň na istý čas) vyriešená.

 

 

music2Kritika vlády

Kritici zo špecializovaných punkových médií album hodnotili zväčša pozitívne, tu a tam poukázali na menšie nezrovnalosti v produkcii a zvuku. Potom sa chlapci okolo McIlratha pustili do ďalšieho albumu „Revolutions per Minute“ (2003). Práve na ňom sa začali výraznejšie profilovať a odkláňať od pôvodného surového zvuku. Na dynamike a ostrosti riffov neubrali ani o piaď, no zároveň výrazne kultivovali svoj pôvodný zvuk. K názvu albumu sa hĺbavý frontman vyjadril nasledovne: „Názov je dosť sarkastický –- toľko kapiel používalo slovo ‚revolúcia‘, až sme nadobudli dojem, že pomaly každú minútu tu nejaká je. Pre mňa to slovo však stále znamená niečo, čo nemôžem brať na ľahkú váhu.“ I lyrická angažovanosť sa zvýšila, skladby ako „Blood – Red, White and Blue“ či fanúšikmi dodnes žiadaná „Black Masks and Gasoline“ zabŕdli do problematiky vysokej politiky. „Požehnal by Boh vraždám nevinných obetí? Požehnal by Boh vojne založenej na pýche? Požehnal by Boh vláde lačnej po peniazoch? Požehnal by Boh nášmu neefektívnemu súdnemu systému? Požehnal by všetkým tým sweatshopom, ktoré prevádzkujeme? Požehnal by Amerike?“ pýta sa rozčarovaný z politiky vlády, ktorá na základe pochybných (a medzitým už vyvrátených) tvrdení o vlastnení zbraní hromadného ničenia spustila krvavú intervenciu v Iraku. Rebelantská štvorica sa zviditeľnila aj vďaka populárnej skateboardovej videohre Tony Hawk‘s Underground, ktorá obsahovala skladbu „Like the Angel“, či prvému videoklipu, natočenému ku skladbe „Heaven Knows“. Vďaka druhému albumu sa Rise Against prvýkrát umiestnili aj v rebríčkoch: v hitparáde nezávislých počinov Billboard obsadili solídnu 15. pozíciu.

 

 

Kontrakultúra

V tejto fáze už štvorica začínala prerastať miestnu alternatívnu scénu, ktorá sa pre zručných inštrumentalistov na čele s charizmatickým vokalistom so špecifickým zafarbením hlasu čoskoro ukázala ako príliš tesná. Ich progres tak prirodzene dospel do štádia, keď sa o ich hudbu začali zaujímať i veľkí hráči z korporátnych vydavateľstiev. Partičku s veľkým potenciálom podmaniť si punk-rockovú scénu si napokon úspešne podchytilo vydavateľstvo Geffen Records. Pozícia gitaristu sa však opäť ukázala ako problematická. Po odchode Mohneyho kapela zužitkovala svoje kontakty a uvoľnený post obsadila Chrisom Chasseom, s ktorým sa zoznámili ešte na turné k prvému albumu. McIlrath a jeho družina dúfali, že táto personálna zmena bude nadlho posledná a že sa budú môcť konečne sústrediť na hudbu. Prvým počinom vydaným na major labeli sa stal „Siren Song Of The Counter Culture“ (2004), ktorý si počínal nad očakávania. Kapela nielenže prvýkrát nakukla do TOP 200 v oficiálnom rebríčku Billboard, ale skladby ako „Swing Life Away“ či nesmierne chytľavá „Give it All“ sa dostali do špecializovaného rebríčka najúspešnejších moderných rockových singlov. Za relatívne krátky čas sa z albumu predalo vyše 500.000 kópií, čo kapele vynieslo zlato v USA a platinu v Kanade. Skladba „Give it All“ sa okrem toho objavila aj na politicky ladenej kompilácii „Rock Against Bush, Vol. 1“, na ktorej štvavú politiku republikána Georgea W. Busha odsúdilo množstvo známych mien (The Offspring, Anti-Flag, Sum 41). Paradoxne, skladba v tej dobe výraznejšie neupútala pozornosť hudobných kritikov, s odstupom času sa však ukázala ako jeden zo základných stavebných kameňov neskoršieho úspechu kapely – fanúšikovia si ostrú skladbu s melodickým refrénom obľúbili okamžite a dodnes na ňu nedajú dopustiť. Odvtedy sa so železnou pravidelnosťou umiestňuje v rozličných fanúšikovských či novinárskych rebríčkoch najlepších skladieb Rise Against.

 

 

music7

Rebélia v Zoo

Keďže v začiatkoch si vo veľkom vydavateľstve nemohli príliš „vyskakovať“, na videoklip ku skladbe im vyčlenili veľmi obmedzený rozpočet. Kapela si však poradila a na zdôraznenie myšlienky skladby (o tom, aké je byť punkerom a skutočnou empatickou ľudskou bytosťou v dnešnom svete) si zvolili minimalistický prístup s maximálnym efektom. Deň pred nakrúcaním vystupovali doma Chicagu, pričom fanúšikov pozvali na nakrúcanie klipu, plánovaného hneď na druhý deň. Na pľaci sa potom skutočne objavilo niekoľko desiatok poslucháčov. Kapela zaimprovizovala a spolu s fanúšikmi sa natlačila do metra, kde sa spustila pravá, nefalšovaná „pogovačka“. Metro pritom pokračovalo v súlade s cestovným plánom na svojej pravidelnej trase. V klipe okrem toho vystupuje maskovaná mládež, ktorá pod rúškom noci vandalizuje billboardy, aby kriticky poukázala na rôzne sociálne a politické aspekty. Scéna, pri ktorej maskovaní aktivisti nalepujú na tigriu klietku v ZOO nápis „Celý svoj život som prežil zavretý v klietke“, bola autentická. Keďže vedenie ZOO kapele neumožnilo nakrúcanie, do areálu „sme sa museli doslova vlámať kvôli tej scéne. Povedali nám, že tam tú nálepku nemôžeme dať, ale náš režisér to jednoducho spravil a nakrútil to – hneď vzápätí sme zmizli,“ spomínal si McIlrath s odstupom času na najvzrušujúcejšie okamihy nakrúcania. Album sa tešil zväčša pozitívnym ohlasom, aj keď poniektorí si neodpustili uštipačnú poznámku o jemnejšom a melodickejšom prejave oproti predošlým undergroundovým nahrávkam. Odborná verejnosť sa však predbiehala v pochvalách, napríklad renomovaná komunita Ultimate Guitar Archive oceňovala vynikajúcu prácu s gitarou, obzvlášť súzvuk viacerých gitarových stôp. Osobitne vyzdvihli „poeticky nahnevané texty“ i McIlrathovu impozantnú prácu s hlasom.

 

Tomáš Bóka

foto SITA, archív

 

Celý článok si prečítate v septembrovom čísle GOLDMAN (2016)