Zberateľ vytrvalostných rekordov svojimi expedíciami vyzbieral na dobročinné účely desiatky miliónov eur. Pár mesiacov po zavedení dvojitého bypasu zabehol za sedem dní sedem maratónov na siedmich kontinentoch. Čo ešte chystá muž, ktorý dôchodkový vek oslávil zdolaním Everestu?
Záľuba v lámaní vytrvalostných rekordov mu vyniesla titul „najväčší dobrodruh súčasnosti“ od samotnej Guinnessovej knihy rekordov. Iní, obyčajnejší ľudia, ktorí sa dozvedali o jeho jednej úmornej expedícii za druhou, tí ho častovali už menej lichotivými prívlastkami. „Nie som blázon,“ namieta slávny Brit a zdôrazňuje, že všetky jeho expedície boli precízne plánované a úplne uskutočniteľné. „Ľudia, ktorí podnikajú také expedície ako ja, musia mať mimoriadne fyzické danosti a výnimočné technické zručnosti, inak zlyhajú. Majú pokojné a vyrovnané povahy, inak by ich zlomil stres. Sú všetko iné, len nie blázni.“
NIE JE BLÁZON
Keď ho počúvate, nie je ťažké mu uveriť. Jeho osobnosť vyžaruje rozvahu, odhodlanie a nezničiteľný pokoj. No predsa, ak sa niekto stále znovu a znovu vystavuje útrapám na spôsob trojmesačnej dvetisíc kilometrovej púte Antarktídou, verejnosť sa začne pýtať: prečo? Kritici pripisujú motívy Ranulpha Fiennesa masochizmu, aristokratickej blbosti i hlboko narušenej osobnosti. Odhaliť sa ich pokúsil aj populárny britský psychiater Anthony Clare. Napokon po mnohých hodinách skúmania najhlbších vrstiev Fiennesovho podvedomia rezignovane vyhlásil, že tam nič nie je. Analyzovanie slávneho dobrodruha označil za „naberanie prázdnoty čajovou lyžičkou“.
BEZ OTCA
Podplukovník Ranulph Twisleton-Wykeham-Fiennes, veliteľ kráľovského tankového práporu Scots Greys, sa víťazného konca 2. svetovej vojny nedožil. Keď 24. novembra 1943 podľahol zraneniam, jeho manželka Audrey bola vo štvrtom mesiaci tehotenstva. Čakala chlapčeka. Syn nesúci otcovo meno strávil dospievanie v Južnej Afrike a po návrate do Británie vyštudoval Eton College. Upísal sa britskej armáde s odhodlaním, že sa stane veliteľom, tak ako jeho otec. Dočasne dokonca slúžil v prápore, ktorému Ranulph Fiennes senior kedysi velil. „Nikdy som nemal otca,“ hovorí dobrodruh prekvapivo vyrovnane, „ale nikdy to pre mňa nebol problém. Vďaka všetkým tým príbehom, ktoré som o ňom počul, si myslím, že bol skvelý. Ale nikdy mi skutočne nechýbal, pretože som mal skvelú matku.“
8 ROKOV V ARMÁDE
Po pôsobení u Scots Greys sa mladý Ranulph stal súčasťou britských špeciálnych jednotiek SAS. Hoci nikdy nebol problematický mladík, tu sa mu podarilo zopár vskutku úctyhodných vylomenín. Napríklad raz spolu s iným dôstojníkom nahnal do preplnenej tanečnej sály vyplašené prasa, natreté vazelínou. Pri inej príležitosti si posvietil na škaredú betónovú hrádzu, ktorú filmári kvôli filmu Doktor Dolittle postavili vo Wiltshire, v jednej z najkrajších dedín Anglicka. Ranulph sa spolu s partiou priateľov rozhodol urobiť spravodlivosti zadosť – ako špecialista na demolácie si počas vojenských cvičení ušetril dostatočné množstvo výbušnín, aby pomocou nich hrádzu vyhodil do povetria. Jemu ani komplicom sa útek pred zodpovednosťou nevydaril. Po súdnom procese museli kvôli zneužitiu verejného majetku (výbušnín) zaplatiť veľkú pokutu. A okrem toho ich vyhodili z SAS.
Posledné dva roky vojenskej služby strávil odvelený do Ománu. Tam britské sily pomáhali jednotkám sultána, ktorý čelil komunistickým povstaniam, podporovaným zo zahraničia. Fiennes viedol niekoľko útokov hlboko v nepriateľskom území a sultanát mu udelil vyznamenanie za statočnosť. No reálna možnosť kariérneho postupu sa mu nečrtala, a tak v polovici 60. rokov z armády odišiel. Keďže plynule hovoril niekoľkými jazykmi, najprv sa uchádzal o miesto v MI6. Reálna verzia Jamesa Bonda sa však z neho nestala. „Tá eskapáda s výbušninami poznačila moju povesť,“ vysvetľuje odmietnutie skupiny MI6 rozvážny Brit. K riešeniu otázky, ako si zarobiť na živobytie, ho napokon inšpiroval horolezec Chris Bonnington. „Našiel si pár sponzorov pre svoje expedície a potom o nich hovoril a písal. Rozhodol som sa, že skúsim ten istý princíp, ibaže nie vertikálne. Horizontálne.“
OKOLO SVETA
Prvú expedíciu uskutočnil v roku 1969. Vydal sa k prameňu Bieleho Nílu, no nie na aute, ani lodi, ale na vznášadle. O rok neskôr už mieril k Jostedalskému ľadovcu v Nórsku. A potom nasledovala výprava, ktorá mu priniesla svetové uznanie. Šlo o cestu okolo sveta, ktorú na rozdiel od väčšiny predchádzajúcich a nasledujúcich výprav neuskutočnil trasou okolo rovníka alebo pozdĺž rovnobežiek, pričom prechádzal cez oba geografické póly. Tri roky trvajúca výprava začala v roku 1979 a podporoval ju aj princ Charles. Označil ju za „bláznivý a primerane britský počin“. Fiennes sa na expedíciu nevydal sám, ale spolu s bývalými vojakmi, Oliverom Shepardom a Charlesom Burtonom. V lete 1981 si v rámci expedície Fiennes s Burtonom dokonca „odskočili“ prekonať 5.000 kilometrov tzv. severozápadného prieplavu medzi severným pobrežím Kanady a ľadovcami Arktídy. „Mali sme fenomenálne šťastie… Dnes vám akúkoľvek expedíciu zakrátko zopakujú. Ale nie našu okolo sveta cez póly. Nikomu okrem nás sa ešte nepodarilo obísť svet vertikálne.“
Vďaka úspešným výpravám sa mu splnil cieľ napodobniť Chrisa Bonningtona. Okrem lámania vytrvalostných rekordov sa z neho stal úspešný spisovateľ a vyhľadávaný lektor. „Expedície niekedy vyžadujú celé roky prípravy. A nikto nič neplatí,“ vysvetľuje. „Ak si chcete zohnať sponzorské peniaze na stroj v hodnote stotisíc libier, nepostačí vám jedna návšteva. Musíte navštíviť množstvo potenciálnych sponzorov a tieto návštevy stoja peniaze, napríklad za londýnske parkovanie. Jediným spôsobom, ako tieto výdavky pokryť, je písať a prednášať.“
DOMÁCA AMPUTÁCIA
V roku 1993 Ranulph a expert na výživu Mike Stroud ako prví v histórii prešli naprieč Antarktídou bez akejkoľvek podpory – celou cestou si vystačili so zásobami, ktoré mali pri sebe v prvý deň expedície. Trvalo im to 93 dní. O tri roky neskôr sa Fiennes pokúsil dokráčať k južnému pólu osamote, čo sa mu kvôli zdravotným problémom, spôsobeným obličkovým kameňom, nepodarilo. Keď sa pokúsil osamote a bez podpory dokráčať na severný pól v roku 2000, taktiež neuspel. Na vine bol tenký ľad, cez ktorý sa mu prepadli sane so zásobami na ďalších 70 dní. Zostali zaseknuté pod ľadom. Ranulph si musel dať dole rukavice a vytiahnuť ich ručne. To sa mu podarilo, ibaže pár sekúnd potom, ako vytiahol ľavú ruku z vody, vzduch s teplotou -60°C mu spôsobil vážne omrzliny. „Ruka bola bledá a stuhnutá ako drevo,“ spomína, „videl som predtým dostatočne veľa omrzlín nato, aby som si uvedomil, že mám vážny problém. Musel som sa vrátiť.“ Po návrate chirurg naliehal, aby pred amputáciou nekrotických prstov počkal niekoľko mesiacov, čo malo umožniť obnovu zostávajúceho neodumretého tkaniva dlane. Ibaže ako čas ubiehal a bolesť z odumierajúcich prstov vzrastala, vzal Ranulph amputáciu do vlastných rúk… teda, do jednej ruky. „Povedali mi, že pred amputáciou budem musieť počkať päť mesiacov. A tak som chodil s odporne vyzerajúcimi prstami. Nemohol som sa s nimi ničoho dotýkať, pretože ak som to spravil, bolesť bola neznesiteľná… Napadlo mi, že sa končekov, teda častí prstov, v ktorých som stratil cit, zbavím. Tak som vzal zverák, pílku a bolo.“ Pílenie trvalo niekoľko hodín, no vytrvalec jeho rangu sa len tak ľahko nevzdáva. „Keď som zapílil do prvého prsta, vedel som, že už niet návratu,“ dodáva.
foto archív redakcie
Celý článok si prečítate v GOLDMAN Prémiovom vydaní 2020 Best of Man