Roky pôsobil vo vysokej politike v radoch národniarov, nedávno sa však z nej stiahol. Napriek tomu o ňom často počuť, najmä vďaka jeho angažovanosti v treťom sektore. V súčasnosti je aktívny v troch občianskych združeniach, dvom z nich šéfuje. Venujú sa témam, o ktoré nemajú záujem iba politici, ale zasahujú aj do života ľudí.
Ako by ste stručne charakterizovali seba samého? Prečo ste vlastne vstúpili po nežnej revolúcii do politiky?
Kvôli faktu, že otec bol počas totality politický väzeň, a tak som sa s politikou musel nechcene zoznámiť už v puberte. Samozrejme, aj preto, aby vznikla samostatná Slovenská republika, aby Slováci mali vlastný štát, a ten aby sa neriadil už nijakou totalitnou ideológiou, čiže kvôli slobode národa a slobode jednotlivca. Žiaľ, starý národ sa dostatočne rýchlo nenaučil riadiť ideálne svoj mladý štát. Mal som ideály, ale politika je viac o gravitácii ako o lietaní…
Ako ste sa prednedávnom ocitli na opačnej strane „barikády“?
Človek vždy stojí na nejakej strane barikády, ale snažím sa byť na tej správnej strane nielen v správnom čase, ale pokiaľ možno stále. Politiku som mal možnosť poznať aj ako hovorca, ktorý musel byť niekde v strede medzi médiami vytvárajúcimi verejnú mienku a medzi politikou, ktorá určovala trendy. Potom som mal možnosť byť priamo pri jej pákach a nelenil som, keďže ma vyhodnotili ako „najaktívnejšieho poslanca“ vládnej koalície v rokoch 2006 -2010. Žiaľ, jeden vojak nedokáže zachrániť zdecimovanú armádu, odišiel generál a keďže mojou životnou filozofiou je skôr slúžiť dobrej veci, ako rozkazovať iným, ocitol som sa nakoniec mimo vysokej politiky. Ale všetko je na niečo dobré. Dnes skúsenosti z politiky a znalosti jej fungovania môžem využívať práve na druhej strane barikády ako občiansky aktivista a analytik. Mnohí takto začínajú, aby sa do politiky presadili, takže som nakoniec rád, že sa moje hodinky otáčali proti času.
Stiahli ste sa z politiky úplne, dočasne, alebo ste sa len premiestnili do inej „sféry“, kde sa naďalej venujete politickým záležitostiam, akurát z iného uhľa pohľadu?
Tak ako neexistuje smrť ako „ukončenie“, ale len prechod z jednej, viditeľnej fázy existencie do inej, menej viditeľnej, tak aj odchod z politiky je iba takýmto prechodom, pretože život aj politika sú všade, vo všetkých sférach a činnostiach. A z tejto mimoparlamentnej úrovne vnímam život a spoločnosť inak, ale aj tu existujú brány, ktorými sa dá nielen politika, ale aj kvalita života nás všetkých ovplyvňovať. Politiku aj bez politiky môžete robiť tak ako jedlo na rôzne spôsoby: niekto potrebuje korenie, vzruch, hádky, niekto vsadí len na svoj vzhľad a hranú rolu a niekto, kto je múdry, vie robiť politiku aj odborne, cez analýzy, scenáre, hodnotenia vývoja, prognózy či ozrejmovanie skrývaného pozadia, o ktorom väčšina bežných ľudí skoro nič nevie.
S akým cieľom ste založili Inštitút národnej politiky?
Nepoznáme tabuizované témy… Práve kvôli analyzovaniu politiky a spoločnosti, pretože ľuďom sa ponúkajú len jednostranné riešenia „buď – alebo“ a v inštitúte chceme predstavovať rôzne alternatívy, aby sa ľudia aj politici mohli slobodne rozhodnúť. Súčasná slovenská aj zahraničná politika vidí len na jedno oko a chodí len na jednej nohe. Niekedy mám pocit, že aj používa len jednu mozgovú hemisféru…
Keďže ste s politikou stále prepojený, ako človek so skúsenosťami, čo si myslíte o súčasnej politickej situácii na Slovensku?
Už dlhé roky sa strieda slovenská politika s „politikou na Slovensku“ a obe vlny dokazujú, že politika je tu skutočne len „umením možného“, hoci ľuďom to pripadá ako nemožné, čo niektorí politici robia. Umenie, žiaľ, mnohí pochopili len v rovine dramatizácie, frašky, hrania na city a ako divadlo s hercami, ktorým scenáre píšu PR agentúry a politológovia, skúmajúci, na čo ľudia najviac reagujú. Preto je výsledok odtrhnutý od života, lebo je to umelé. Preto majú ľudia viac pocit virtuálnej (ne)reality, ako skutočnej presvedčivej služby pre nich. Žiaľ, môžeme si za to všetci, lebo aj takýmto hercom, často na jedno použitie v jednej fraške, odovzdávame svoje hlasy a tlieskame im.
V súčasnosti aktuálnou témou je hazard. Ide o oblasť, ktorej sa intenzívne venujete z pozície riaditeľa mimovládnej organizácie Aliancia za čistú hru – Clarify. Prečo ste sa pustili aj do týchto vôd?
Lebo som to prijal ako novú výzvu a skúsenosť v komunikácii. Angažujem sa tam, kde cítim nespravodlivosť alebo povrchnosť. Preto som prijal aj funkciu podpredsedu antikomunistického odboja (PV ZPKO) – bývalých politických väzňov v ich organizácii, pričom tiež fungujú ako občianske združenie, hoci by mali mať samostatný štatút – ako ho dosiahli protifašistickí bojovníci… Pokiaľ ide o oblasť hazardných hier, vnímam to v dvoch rovinách: ako slobodu človeka na hru ako takú – veď dnes hrajú rôzne hry nielen politici, deti, mladiství, ale aj dospelí, najmä počítačové hry, a právo spoločnosti určiť pravidlá tejto hre. Je to nový spoločenský fenomén, ktorý sociológovia zatiaľ len málo preskúmali. Ešte v 90. rokoch som čítal knihu filozofa Eugena Finka „Hra ako symbol sveta“, ktorá ma veľmi zaujala, pretože Fink z hry spravil filozofický fenomén. Akadémia vied Českej republiky pred 12 rokmi usporiadala dokonca seminár „Hra, veda a filozofia“, pričom sa snažila osvetliť miesto, ktoré hra zaujíma v súčasnej vede… Niektorí si z hry spravili životný štýl, ale nevedia, kedy treba prestať hrať. Preto sa téme hazardných hier v tom najširšom rozmere venujeme v občianskom združení. Prídomok „Clarify“ vystihuje naše ciele – vyjasniť pozície, objasňovať problematiku, číriť to, čo je špinavé alebo v tieni, ozrejmovať a osvetľovať problémy, dopady, dôsledky a prístupy zo všetkých strán – štátu ako garanta ochrany hráčov a transparentnosti prostredia a, samozrejme, svietime aj hráčskemu priemyslu priamo do očí. Aktívne a s vecnými odbornými a systémovými návrhmi sme vstúpili do pripomienkového konania aktuálnej novely zákona, ktorá mala dobré úmysly, ale už slabšiu realizáciu a ostala na polceste – chystá sa totiž zákon „aj oblečený, aj nahý“… ako v tej rozprávke. Preto na pripravovanej konferencii chceme vyjasniť pozície všetkých aktérov. Dúfam, že väčšina pochopí, že vývoj sa nezastaví. Podobne ako rieka, ani hazard sa nedá zastaviť, v tomto som realista, ale dá sa – podobne ako rieka – rozumne a adresne regulovať a využívať.
Priblížili by ste priority vášho združenia?
Základným cieľom je vniesť odbornosť aj etiku, vyvážený a objektívny pohľad na hazard a presadzovať zlatú strednú cestu medzi zábavným priemyslom a základnými hodnotami spoločnosti. Dlhodobým cieľom Aliancie je zníženie počtu herní, najmä malých, hybridných prevádzok v krčmách a následná reforma až transformácia na malý počet luxusných herní a kasín na okraji miest, ktoré nebudú zdrojom falošnej predstavy prilepšenia si alebo míňania sociálnych dávok závislých hráčov. Uvedomujeme si, že Slovensko v ére globalizácie a trendu digitálneho prechodu hier do online prostredia na internete nemôže byť osamoteným ostrovom. Chceme, aby zodpovednosť a transparentnosť existovala na oboch stranách barikády, vrátane rozhodovania úradníkov na ministerstve. Chceme spájať zodpovedných, aby komunikovali o záujmoch aj o ochrane a viesť trvalý dialóg, ktorý by neustále zlepšoval situácia, aby pouliční hurá aktivisti, ktorí narobia viac škody, ako osohu, nemali vietor do svojich plachiet. My si na rozdiel od nich uvedomujeme, že tento priemysel živí aj štrnásťtisíc ľudí a odvádza do štátneho i komunálnych rozpočtov desiatky miliónov eur ročne. Takže zlegalizovať, zreformovať, zregulovať a primerane zdaniť.
Ako by ste charakterizovali slovo „hazard“? Zdá sa totiž, že mnoho ľudí má príliš jednoduchý, povrchný pohľad na hazard, pričom mnohé hry, ktoré patria do kategórie hazardu, sa za hazardné hry nepovažujú…
Riziko, pokúšanie šťasteny, forma vzrušenia, zábavy, relaxu, hry, ale aj závislosti a striedanie šťastia a sklamania, pretože hazard, snáď okrem pokru, sa nedá ovplyvniť. Lenže v tomto chorom svete existuje už toľko závislostí, že jednookí sa stávajú kráľmi. Dnes je väčšina závislá na digitálnom prostredí či na sociálnych sieťach. Preto sa hazard zvykne deliť na „mäkký“ a „tvrdý“. Mäkký alebo údajne neškodný hazard poznajú skoro všetci, ktorí si pravidelne či občasne natipujú svoje šťastné čísla alebo vsadia na svoj športový tím či výsledok. Hazard je fenomén, ktorý púta pozornosť. Málokto vie, že najsledovanejším „športovým“ odvetvím v televízii nie je ani americký futbal, ani finále v Stanley Cupe, ani olympijské hry, ale finále hry poker. Aj to o niečom hovorí.
Theodor Zemerchen
foto Jozef Barinka
Celý rozhovor nájdete v septembrovom čísle GOLDMAN (2016)