Pätica z anglického Oxfordshiru vytlačila zo scény britský pop a jej kvíliace gitary, psychedélia a melancholické texty, z ktorých mrazí, sa zakrátko stali kultovou záležitosťou.
Nazývali ich aj anglická verzia Nirvany. Oni však boj s vlastnými démonmi vyhrávajú. „Nič nie je nudnejšie, ako byť rock´n´rolovou hviezdou. Byť desať rokov na turné, očakávať pozornosť, kamkoľvek sa pohnete, stupídne sa opíjať a pestovať si masívne ego. Je to škodlivé, neúprimné, nič nie je odpornejšie,“ hovorí kultová postava hudobného sveta Thom Yorke. Tento útly chlapík so svojimi kolegami otriasa našou ľahostajnosťou silnými zbraňami a zasahuje do rôznych úrovní ľudského bytia. Hudobne nás opantá navrstvený, ťažký gitarový zvuk anglickej formácie, postupne zmenený na elektronický. Vyvoláva fascinujúcu psychedéliu, od ktorej sa môže stať fanúšik nebezpečne závislým. Yorkove texty majú schopnosť poštekliť naše mozgové závity a jeho hlas dojíma veľmi špecifickým spôsobom. Radiohead sa navyše podobne ako U2 na čele s Bonom Voxom dokážu postaviť za správnu vec a prirodzeným spôsobom bez bočných úmyslov vyjadriť svoj sociálny či politický postoj. Skrátka, nemožno ich nemilovať.
Na jednom hite
Thom Yorke, Jonny Greenwood, Ed O’Brien, Colin Greenwood, Phil Selway – týchto päť chlapíkov, ktorí sa spoznali v internátnej škole Abingdon School v Oxfordshire, sa s hudbou zahrávali už v roku 1982, ale prvý koncert odohrali o päť rokov neskôr v oxfordskej krčme Jericho’s Tavern. Hovorili si On A Friday. Po niekoľkých vystúpeniach upútali pozornosť nahrávacej spoločnosti EMI a zakrátko držali v rukách svoju prvú zmluvu. Creep, debutový singel, ktorý vypustili do sveta, sa stal prekliatím kapely. „Keď si tu predtým bola / nemohol som sa ti pozrieť do očí / si úplne rovnaká ako anjel / tvoja pleť ma dokáže rozplakať / vznášaš sa ako pierko / v krásnom svete / prajem si, aby som bol zvláštny / ty si, kurva / zvláštna / ale ja som podlízavec / som? / čo tu, sakra, robím / nehodím sa sem,“ znejú slová temného songu, ktorý médiá najprv ignorovali, no karta sa však obrátila. Creep sa stal obrovským hitom! Fanúšikom po celom svete zarezonoval natoľko, že nedokázali načúvať iným skladbám, ktoré sa popri Creep objavili v roku 1993 na debute Pablo Honey. A tak sotva Radiohead naštartoval kariéru, bol škatuľkovaný ako „kapela jedného hitu“.
„Keď sme šli s piesňami z Pablo Honey na turné po USA, publikum si vždy už od začiatku žiadalo Creep. Zvyšok platne nikoho nezaujímal. Slávni neboli Radiohead, slávna bola Creep. To si píšte, že nás to štvalo, niektorí z nás začali tú pieseň nenávidieť,“ uviedol neskôr Jonny Greenwood. Dnes sa kultová kapela nad celou tou situáciou okolo „podlízavca“ len usmieva. Už svojím druhým počinom dokázala, že jej kariéra nebude stáť na jednom hite. Kým svetlo sveta uzrel album The Bends, vydali ešte v septembri 1994 épečko My Iron Lung. O rok už fanúšikovia a kritiky spievali chvály na novú štúdiovku a songy ako Just, poznačený érou grunge či na mrazivo clivú skladbu Street Spirit (Fade Out).
Najlepší alternatívny album
Radiohead mali v polovici 90. rokov už celkom slušnú základňu fanúšikov v USA, ale celosvetovú slávu im priniesol až tretí album OK Computer (1997). Vznikal na zámku sv. Kataríny z 15. storočia neďaleko mestečka Bath, ktorý patril herečke Jane Seymour. „Keď sme si platňu po dokončení po prvý raz pustili, boli sme na výsledok tej dlhej práce skutočne hrdí,“ hovorí gitarista Ed O’Brien. Hrdí a dokonale nasýtení zostali aj fanúšikovia. Skladby ako Paranoid Android či Karma Police patria medzi to najlepšie, čo z vtedajšej britskej scény vzišlo. Témy odcudzenia odrážali realitu človeka v čoraz neosobnejšom svete. „Srdce, ktoré je preplnené ako skládka / práca, ktorá ťa pomaly zabíja / modriny, ktoré sa nezahoja / Vyzeráš tak unavene – nešťastne / zvrhni vládu / oni nehovoria za nás / Vyberiem si tichý život / potrasiem si rukou s oxidom uhličitým / Bez varovania a bez prekvapenia…“ spieva Thom v jednej z najdojemnejších piesní No Surprises.
Tretia štúdiová nahrávka Radiohead získala Grammy za najlepší alternatívny album a nasledovalo celosvetové turné Against Demons World Tour. Sprevádzal ich režisér Grant Geem, ktorý celú šnúru filmoval a napokon vznikol dokument Meeting People Is Easy, ktorý zachytáva kapelu od prvých koncertných vystúpení až po rok 1998.
OK Computer vystrelil kapelu do nebies. Nielenže sa stal zásadným albumom v kariére Radiohead, ale v hudobnej branži vôbec. Dokonca štyristotisíc hlasujúcich divákov televíznej stanice Channel 4 rozhodlo, že nahrávka oxfordskej pätice je najlepším albumom všetkých čias. Porazil i legendu U2 s platňou Joshua Tree, ktorá skončila na druhom mieste a za ňou Nevermind z dielne Nirvany.
Viac elektroniky
Potom sa chlapci sa na čas odmlčali na dlhé tri roky. Thom Yorke, spevák, gitarista a skladateľ, sa zmietal v depresiách. A po pôrode kolosálneho diela sa spamätával nielen on, ale aj zvyšok kapely, dokonca sa začalo šepkať o rozpade. Ďalšie nahrávanie v Paríži sa však nieslo v tvorivom duchu a novinka Kid A, na ktorej umiestnili desať z tridsiatich pripravených skladieb, sa niesla v duchu svojho úspešného predchodcu. „Ak sa vám páčili Exit Music alebo Airbag z OK Computers, bude sa vám páčiť celá nahrávka. Je totiž viac elektronická, zámerne sme ubrali na gitarových riffoch,“ hovorí hráč na basgitare a syntetizátore Colin Greenwood.
Radiohead provokujú, ale nie agresívne a lacno. Okrem toho, že je Kid A oveľa elektronickejšia ako jej predchodcovia, kapela k nej nenatočila žiadny videoklip, ale produkovala krátke animácie, tzv. blips. Možno sa niekomu aj zacnelo, veď napokon klipy k Paranoid Android či Karma Police upútali silnou atmosférou. Ale partička okolo Thoma Yorka mala svoje vlastné vízie. Viac elektroniky začlenili aj do albumu Amnesiac, ktorý vyšiel v roku 2001. Gejzír nálad a emócií začne na vás padať hneď od úvodnej Packt Like Sardines in a Crushd Tin Box. „Je to horko-sladká platňa, ako keď sa v lete zamilujete a potom svoju milú stratíte. Asi tak,“ dodáva Ed. Jeho kolega Thom na inom mieste dodáva: „Kid A je mimoriadne neemociálna platňa. Áno, mám ju rád, ale keď ju počúvate, akoby ste pozorovali oheň z diaľky, kým pri počúvaní Amnesiacu stojíte priamo v centre ohňa.“
Na margo sveta
„Hail To The Chief“ je pozdrav, ktorým americkí vojaci zdravia svojho prezidenta. V roku 2003 vtrhli vojská USA do Iraku a Radiohead vydal platňu s názvom Hail To The Thief. Tak ako mnoho iných vplyvných kapiel nevyhýba sa konfrontácii s politickým svetom. Thom Yorke je presvedčený, že práve popularita ich zaväzuje k tomu, aby sa vyjadrovali k dianiu okolo seba. V roku 2008 napríklad využili uvádzací koncert svojho celosvetového turné vo floridskom Cruzan Amphitheatre na protest proti porušovaniu ľudských práv v Číne a pódium vyzdobili tibetskou zástavou. Podpora kapely Tibeťanom sa traduje už od 90. rokov. V roku 1999 Thom a Jonny vystupovali na Tibetian Freedom Concert v Amsterdame a predviedli pieseň Egyptian Song, neskôr známu ako Pyramid Song.
Okrem toho nie je členom Radiohead ľahostajná ani ochrana životného prostredia a apelujú na kolegov, aby pri svojich vystúpeniach mysleli aj na našu modrú planétu. „Prepožičanie mena niečomu, čomu verím, pomôže tento problém predstaviť širšej verejnosti. Ľudia sa konečne prebúdzajú a dochádzajú im katastrofické dôsledky zmien klímy, je to medzinárodný problém,“ vysvetľuje Yorke, ktorý sa stal hovorcom britskej kampane bojujúcej za zníženie uhlíkových emisií a vyzval svojich spoluobčanov, aby donútili vládu k pravidelnému znižovaniu tohto odpadu. Napokon i jeho sólový počin The Eraser z roku 2006 je inšpirovaný práve zmenami klímy. Pre niekoho nudnejší, pre iného ešte intímnejší album než platne celej kapely nahral s producentom Nigelom Godrichom.
Radiohead sa stal aj tvárou kampane MTV v boji proti obchodovaniu s ľuďmi a v spolupráci s oscarovými filmármi Stevom Rogersom a Johnom Sealom nakrútila kapela provokatívny klip ku skladbe All I Need z poslednej platne. Video je rozdelené do dvoch obrazov, pričom jeden mapuje deň dieťaťa z bohatšej krajiny a na druhom, šedivom a bezútešnom, sledujeme deň chlapca núteného pracovať v manufaktúre.
Monika Klimáčková
foto EMI
Celý článok si prečítate v GOLDMAN Best of 20 Years (2022)