Pútnici pod hladinou

 

S hromadným sťahovaním v živočíšnej ríši sa stretávame často. Iste každému z nás pri tomto fenoméne hneď napadnú vtáky, no sťahujú sa aj cicavce (soby v tundre, antilopy na savanách), morské korytnačky, kôrovce (kraby na Vianočnom ostrove ), hmyz (motýľ Danaus plexipus v Severnej Amerike, sťahovavé kobylky) a napokon aj ryby.

 

 

animal1

Príčinou hromadných ťahov býva vždy naplnenie základného príkazu prírody a vlastne podstata života: zachovanie rodu a výchova potomstva. Fenomén sťahovania je už pomerne dobre prebádaný a opísať či vysvetliť všetky prípady hromadných ťahov by si vyžadovalo obsiahlu knihu. My si povedzme pár slov o sťahovaní niektorých druhov rýb. Veda podľa princípu sťahovania rýb rozlišuje: ryby anadromné a ryby katadromné. Teda také, ktoré žijú v moriach, ale mlaď plodia v sladkých vodách a také, ktoré žijú v sladkých vodách, no mlaď odchádzajú plodiť do mora. V kategórii anadromných rýb najdramatickejšie cesty identifikujeme u niektorých druhov lososovitých rýb, ktoré prekonávajú tisíce kilometrov, kým dosiahnu miesta, kde sa neresia a plodia potomstvo.

 

Lososovité ryby

Tvoria samostatnú čeľaď (Salmonidae) a vyznačujú sa viacerými spoločnými znakmi. Aj laik rozozná na prvý pohľad lososovitú rybu podľa malého lalôčika na chrbte medzi chrbtovou a chvostovou plutvou, ktorý sa nazýva tuková plutvička. Lososovité ryby sú rozšírené v miernom a chladnom pásme severnej pologule. Väčšina z nich žije v moriach a len niekoľko druhov žije trvale v sladkých vodách (na Slovensku pstruh, hlavátka). A tu sa dostávame k predmetu nášho záujmu. Druhy lososov, žijúce v mori, sú ryby ťažné – anadromné. Ich mlaď je svojím vývojom viazaná na život v čistých pramenitých sladkých vodách, a tak aby si zabezpečili potomstvo, musia v mori žijúce dospelé lososy odchádzať klásť ikry do čistých vôd horných tokov riek. Lososia mlaď v pramenitých vodách nachádza nielen svoje životne dôležité prostredie, ale aj nebezpečenstvo zo strany rôznych dravcov tu hrozí v podstatne menšej miere, ako v mori. Pravda, aj v sladkých vodách žijú aj dravé ryby a i tu platí neúprosné pravidlo života: väčší žerie menšieho, aj keď tých dravcov je v horských riekach predsa len menej.

Malé, bezbranné živočíchy využívajú v prírode dve taktiky, ako prežiť v konflikte s dravcami: 1. splodiť také početné potomstvo, že dravce všetko nepochytajú, alebo 2. splodiť menej početné, ale lepšie vyvinuté potomstvo, ktoré sa dokáže lepšie chrániť pred dravcami. V prípade rýb ide o nesmierne veľký počet malých ikier, alebo relatívne menší počet väčších ikier, z ktorých sa vyliahne životaschopnejšia mlaď. U lososovitých rýb platí druhá alternatíva. Ich ikry sú pomerne veľké s vysokým obsahom živín. Priemer ikier u lososa atlantického (Salmo salar) je 6 mm u lososa gorbuši (Oncorhynchus gorbuscha) 5,5 mm.

 

Život v mori

V mori žijú lososy niekoľko rokov a tu dorastajú do potrebnej veľkosti a pohlavne dozrievajú. Ich potulky v moriach bývajú často prekvapujúce. Napríklad kety (Oncothynchus keta, druh ryby z čeľade lososovitých) označkované a vypustené v Japonsku boli na ťahu chytené v rieke Amur. Zdá sa, že v moriach žijú viac-menej roztratene a iba pred párením sa sústreďujú v ústiach riek. Zdravé, silné, pohlavne zrelé jedince sa tu ocitajú pred svojou najväčšou životnou úlohou. Čaká ich dlhá, namáhavá cesta proti prúdu. Ešte nedávno vstupovali lososy aj do Rýna a nie sú ďaleko časy, keď po Labe prichádzali až do Čiech. Podľa zachovaných štatistických údajov sa v rokoch 1871 – 1888 na dolnom Rýne chytilo počas ťahu ročne priemerne 47.000 lososov, z ktorých niektoré dosahovali 150 cm a 45 kg, dokonca v kratšom období medzi rokmi 1883 – 1894 dosiahol ročný priemer 70.000 lososov. Avšsk v rokoch 1895 – 1906 klesol ročný priemer na 30.000 lososov a odvtedy v súvislosti s industrializáciou Porýnia ročné priemery prudko klesali. Podľa nemeckých autorov od roku 1949 bol „rýnsky losos mŕtvy“. Po veľkej havárii podniku Sandoz a totálnom znečistení Rýna uviedla SRN veľkolepý projekt sanácie Rýna, v rámci ktorého sa do pramenitých vôd rýnskych prítokov vysadilo vyše pol milióna lososej mlade. V súčasnosti je Rýn čistá rieka a opäť doň vchádza aj atlantický losos. Najväčšie úžasné prírodné divadlo ťahu lososov, demonštrujúce silu a bohatstvo živej prírody, sa však každoročne odohráva na dosiaľ neregulovaných riekach Kanady, severných štátov USA a na sibírskych veľtokoch.

 

animal2

Ťah lososov

Do sibírskych riek a do Amuru každoročne vstupujú druhy pacificky rozšíreného lososa rodu Oncorhynchus, najmä gorbuša (O. gorbuscha) a keta (O. keta). Snáď najväčšou lososovitou rybou je Onchorhynchus tschawitscha (jej najväčšie exempláre dosahujú vyše 100 kg váhy), rozšírená v severnej časti Tichého oceánu od Aljašky až po Kaliforniu a od Sibíri až po Tajvan. Ťah lososov na neresiská výstižne možno popísať napríklad na ťahu lososa keta, ktorý dodnes vstupuje do riek ústiacich do Severného ľadového oceánu a do severného Pacifiku. Najprv sa v ústí riek ako predné hliadky objavujú iba menšie kŕdle a jednotlivé kety, za nimi nasledujú húfy stále väčšie a väčšie, až je hladina rieky zvlnená od množstva plávajúcich rýb. Z vodnej hladiny trčí množstvo chrbtových plutiev a nad hladinu sa ustavične vyhadzujú meter veľké kety. V takomto stisku ryby stále plávajú proti prúdu, ktorý je miestami, najmä v horných tokoch a úžinách, kde rieka dostáva charakter horských riav, neobyčajne silný a prudký.

Od chvíle, ako ryby vplávajú do riek, prestanú prijímať potravu a žijú iba zo zásob, ktoré získali v moriach. Putujúce kety za každých 24 hodín priemerne vydávajú energiu v hodnote   2.500 – 2.800 kalórií na kilogram živej váhy. U rýb počas ťahu sa mení aj vonkajší vzhľad. Samce i samice dostávajú tzv. svadobný šat. Pred vstupom do rieky majú kety striebristé zafarbenie a normálny vzhľad, avšak už počas ťahu na dolnom toku sa sfarbujú do tmava. Čím vyššie vystupujú proti prúdu, tým sú farebné aj tvarové zmeny výraznejšie. Na tmavom tele sa objavujú fialové aj ružové pruhy, telo sa zo strán splošťuje a na chrbte im za hlavou vyrastá veľký hrb. Charakteristické zmeny postihujú aj hlavu, čeľuste sa zväčšujú a dostávajú hákovité zakončenie, aj zuby, ktoré v mori boli drobné a nenápadné, sa počas ťahu na neresiská silne zväčšujú. Takto popísané zmeny sa v podstate vytvárajú aj u ostatných lososovitých rýb tiahnucich na neresiská.

Ak pri ťahu v rieke narazia na prekážku, ktorá zastaví alebo spomalí ich postup, nastáva divoké, bezvládne zmietanie rybích tiel. Zadné narážajú na predné a tieto sa živelným zmietaním a trepaním snažia dostať dopredu. Ryby sa zraňujú, prúd ich strháva nazad. Na takýchto miestach sa zhromažďujú medvede, líšky, vlky aj dravé vtáky a zasadajú k bohatej hostine. V podstate však ide iba o zlomky percenta, o ktoré sa týmto spôsobom ochudobňuje nespočetná armáda tiahnucich rýb. Keď dôjdu k perejám a vodopádom, chvíľu pred nimi oddychujú a potom sa prudko rozbiehajú a mohutným skokom sa prenášajú ponad padajúcu vodu. Vodopády vysoké meter prekonávajú celkom ľahko. Ak sa pri vyššom vodopáde skok na prvýkrát nepodarí, znovu zhromažďujú sily v tichej vode a dovtedy sa vrhajú proti dravej vode, kým ju neprekonajú. V zásade sú všetky lososy schopné prekonávať aj veľmi vážne prekážky. Napríklad losos atlantický dokáže vyskočiť z vody do trojmetrovej výšky. Vlastne jeho druhové meno „salar“ charakterizuje túto schopnosť. Latinské sloveso salire znamená skákať, a takto ho označovali už rímski legionári, keď sa s ním stretli pri prechode riek počas Cézarovho ťaženia v Galii. Prirodzene, na ťah rýb na príhodných miestach čakal aj človek. Život mnohých indiánskych kmeňov v Severnej Amerike aj primitívnych kmeňov na Sibíri často závisel jedine na ťahu a love lososov.

 

Na konci cesty

Na miesta neresenia, do horných tokov s čistou pramenitou vodou, chladnou a bohatou na kyslík, dochádzajú kety, lososy, gorbuše či ďalšie ťažné druhy krajne vyčerpané. Kým dôjdu na svoje neresiská (od ústia riek často vzdialené 1.000 až 3.000 km), stratia 97 – 99 % tuku, 57 – 58 % bielkovín a 15 – 20 % vody. Vlastné neresenie sa deje v nehlbokých miestach (40 – 120 cm) s relatívne pokojným prúdom vody. Tu samice silnými údermi chvosta vyhĺbia na dne oválnu jamu dlhú 2,5 m a širokú 1 – 1,5 m, pričom pri tejto práci samicu sleduje jeden alebo aj viaceré samce, zápasiace medzi sebou. Keď je samica hotová, vypúšťa na dno jamy ikry, na ktoré samec okamžite vypúšťa spermie. Potom niekoľkými údermi chvosta samica zahrabáva oplodnené ikry pieskom a ešte niekoľko dní stráži miesto, aby si tam iná samica nevyhlbovala hniezdo. Ikry zahrabané na dne plytkej jamy sú chránené pred inými živočíchmi aj pred odplavením. Na rozdiel od kety si samice lososa atlantického po úmornej ceste vyhlbujú spoločné jamy na ikry.

Po splnení životnej úlohy očakáva kety i ďalšie lososovité ryby smutný osud. Po vysiľujúcej ceste, bez prijímania potravy hynú a ich telá unáša prúd, proti ktorému pred krátkym časom tak úporne plávali. V prírode však nič nevyjde nazmar. Brehy sa pokrývajú zdochnutými rybami a nimi sa sýtia hladné kŕdle líšok, krkavcov, rosomákov, vlkov, medveďov a ďalších mäsožravcov.

Elver Season

Pravda, nie všetky druhy lososovitých rýb hynú po neresení. Sladkovodné druhy – napríklad pstruh potočný alebo hlavátka – neresenie prežívajú bez problémov. U lososa atlantického (hoci sa na neresiská tiež doplaví krajne vyčerpaný) niektoré exempláre namáhavú cestu tiež prežívajú a spola plávajúc, spola unášané prúdom dostávajú sa živé späť do mora. Prežívajú najmä tie atlantické lososy, ktoré sa neresili v riekach Britských ostrovov, Nórska a Švédska, pretože nemuseli prekonávať až takú dlhú cestu ako ryby neresiace sa v sibírskych a severoamerických veľtokoch. Keďže v sladkej vode lososom veľmi zle rastú šupiny, podľa prírastkov na šupinách ľahko možno zistiť, či už vstúpili raz do rieky alebo nie. Lososy, ktoré prežili svoj prvý ťah, vstupujú znovu na neresiská minimálne po dvojročnej prestávke, potrebnej na zotavenie.

Vývoj nakladených ikier záleží na viacerých faktoroch. Pri predpoklade, že ide o čistú pramenitú vodu, bohatú na kyslík, je rozhodujúcim faktorom ovplyvňujúcim dobu vývoja oplodnených vajíčok teplota vody. Čím je voda teplejšia, tým rýchlejšie vajíčka dozrievajú. U lososa atlantického, ktorý sa v európskych riekach neresí od novembra do januára, môže trvať vyliahnutie ikier 70 – 150 dní. Mladé lososy žijú 2 – 3 roky v rieke, pričom sa pomaly približujú k jej ústiu do mora. Podľa vzhľadu mladých lososov možno určiť vek. Po opustení rieky žijú mladé lososy minimálne 2 – 3 roky v mori, kde pohlavne dospievajú a dorastajú približne do dĺžky 75 cm. Staršie jedince, ktoré žili v mori dlhšie (alebo prežili jeden, zriedkavo dva ťahy), sú väčšie. Potom lososy vstupujú do riek, dostávajú typický svadobný šat a kolobeh života sa opakuje.

Zaujímavá je skutočnosť, overená viacerými vedeckými pokusmi, že ryby žijúce v mori po preplávaní tisícov kilometrov pri ťahu na neresiská nielenže vchádzajú do rieky, z ktorej pôvodne vyšli, ale trafia na hornom rozvodí priamo do rodného potoka. Omyly, ktoré sa niekedy vyskytnú, sú iba nepatrné. Napríklad Oncorhynchus kisutch, ktoré boli vo Waddell Creek na severnom pobreží Kalifornie označené, keď boli dlhé ako prst, sa vrátili na neresenie presne do svojho rodiska a len 15% ich vošlo do susednej riavy vzdialenej 15 km.

Podľa amerických ichtiológov A. D. Haslera a W. Wisbyho je spoľahlivým „kompasom“ tiahnucich rýb ich vysoko citlivý čuch. Laboratórne pokusy ukázali, že veľmi citlivo reagujú na organické aj anorganické substancie rozptýlené vo vode – z pôdy a geologického podložia v pramennej oblasti. Pri ťahu Oncorhynchus kisutch boli pochytané a označkované dospelé jedince z dvoch prítokov rieky Issquach v štáte Washington, potom ich preniesli dolu prúdom a polovici z nich nozdry upchali bavlnou. Po vypustení ryby prirodzene opäť plávali proti prúdu a snažili sa dostať na svoje neresiská. Ryby bez zapchatých nozdier potrafili do svojho riečneho prítoku, avšak tie so zapchatými nozdrami neboli schopné rozlišovať jednotlivé prítoky. V konečnom štádiu hľadania sa lososy orientujú na základe charakteristickej aminokyselinovej stopy. Podľa najnovších výskumov vlastné neresisko nachádzajú lososy čuchovou registráciou aminokyselín uvoľňovaných z kožného slizu dorastajúceho plôdika z minulého roku. Tento poznatok bol preverený, keď v riekach, ktoré boli po asanácii chemického znečistenia revitalizované, žiaden losos sa v nich nevytrel, dokiaľ do nich nebol dosadený už odchovaný plôdik z umelého chovu lososov.

 

Karol Pachinger

foto SITA, archív

 

Celý článok si prečítate v septembrovom čísle GOLDMAN (2016)