Futbalový svet zažíva v poslednej dekáde fantastické obdobie. Objavili sa osobnosti, ktoré hrajú akoby z inej planéty, najvyspelejšie tímy zavádzajú do hry nekonvenčné prvky, extrémna vyrovnanosť spôsobuje, že stále je o čo hrať a svieži vietor vniesli do hry aj predstavitelia novej generácie trénerov.
Prirodzene, pre dlhoročných profesionálov, ktorých celý život sa točí okolo futbalu, zväčša nejestvuje iná možnosť ako pokračovanie vo fachu v inej pozícii. Mnohí tak pokračujú v pozícii trénerov, v ktorej dokážu zužitkovať svoje hráčske skúsenosti, ba mnohokrát prevýšia aj výpočet svojich hráčskych úspechov. Konzervatívnych trénerov s uhladeným prejavom postupne nahrádza temperament, dynamika a nekonvenčný prístup nastupujúcej generácie. Najpregnantnejší príklad ponúka extravagantný Portugalčan José Mourinho, ktorý otvoril novú éru trénerov, postupne sa však pridali ďalší.
Pán Úspech
Medzi najlepších trénerov sveta patrí už vyše dekády charizmatický José Mourinho, zároveň sa však pre svoju búrlivú povahu a značné sebavedomie opakovane ocitá na pretrase verejnosti, médií a často aj disciplinárnej komisie. Ako absolvent športovej vedy na Technickej univerzite v Lisabone a rozličných trénerských kurzov v Anglicku mal už pred nástupom na trénerskú dráhu solídny teoretický základ, pričom si počas štúdií privyrábal ako učiteľ telesnej výchovy. Svoje vedomosti neskôr prehlboval ako mládežnícky tréner a skaut. Neoceniteľné skúsenosti nazbieral po boku legendárneho Bobbyho Robsona, ktorému počas pôsobenia v portugalských tímoch Sporting Lisabon a FC Porto vypomáhal v pozícii tlmočníka. Anglický tréner si ho dokonca ponechal aj po presune do Barcelony, kde Mourinho neskôr spolupracoval aj s ďalším trénerským mágom, Holanďanom Louisom van Gaalom. Ako hlavný tréner sa prvýkrát predstavil na lavičke Benficy Lisabon, neskôr sa v krátkom čase pričinil o solídne výsledky Uni?o de Leirie. Odtiaľ už jeho kroky smerovali do tímu portských „drakov“ FC Porto, s ktorým
zaznamenal senzačný prienik medzi európsku elitu. Hneď v prvej sezóne získal double a na dôvažok ešte aj Pohár UEFA, pričom megaúspešnú dvojročný anabázu zakončil nečakaným triumfom v najprestížnejšej klubovej súťaži, Lige majstrov. Mladý búrlivák (v čase víťazstva v Lige majstrov mal 41 rokov) okamžite upútal najambicióznejšie veľkokluby, ktoré ocenili jeho vklad pri triumfálnom ťažení „drakov“. O jeho služby sa strhla pravá futbalová bitka, trénerský kúzelník si však napokon vybral megalomanskú Chelsea, ktorá mala v tej dobe najvyššie ambície. Ruskému miliardárovi Romanovi Abramovičovi sa tento krok vyplatil, klub totiž získal svoj prvý ligový titul – po dlhých 50 rokoch. V ďalšej sezóne Mourinho rozšíril svoju zbierku úspechov o zisk oboch anglických pohárov. V ambicióznom tíme sa tlak stupňoval a najväčšia pozornosť sa začala upierať na triumf v Lige majstrov. Keď sa do troch rokov úspech na kontinentálnej úrovni nedostavil, vo vzťahu vlastníka a trénera sa objavili trhliny, a tie napokon vyústili do jeho odchodu. Neskôr zasadol na lavičku Interu Miláno, kde začal opäť ako z partesu – víťazstvom v lige. V nasledujúcej sezóne svojmu zamestnávateľovi dopomohol k fenomenálnemu treble: víťazstvu v lige, pohári a Lige majstrov. Keď sa po ďalšom prestupe – tentoraz na lavičku španielskeho giganta Realu Madrid – dočkal aj španielskeho titulu, stal sa iba piatym koučom histórie, ktorý získal majstrovský titul v štyroch krajinách (v jeho prípade Portugalsko, Anglicko, Taliansko a Španielsko). Fenomenálny taktik sa následne okľukou vrátil do Chelsea, kde si – ako inak – pripísal ďalší titul. Jeho najnovším pôsobiskom sa stal Manchester United, keď pozíciu hlavného trénera „červených diablov“ mu uvoľnil starý známy ešte z barcelonského pôsobenia, Louis van Gaal, ktorý nenaplnil očakávania a s klubom vyhral iba FA Cup.
The Special One
Súčasný výpočet Mourinhových úspechov neprestáva udivovať: za pätnásť rokov v pozícii hlavného trénera získal osem majstrovských titulov, štyri víťazstvá v pohároch, tri v ligových pohároch, štyri superpoháre, dva triumfy v Lige majstrov a jeden v Pohári UEFA. Býva označovaný za najlepšieho trénera súčasnosti, zároveň ho však mnohí obviňujú zo „škaredého“, taktikou zviazaného herného prejavu a problematickej povahy. Jeho povestná arogancia nepozná hraníc: keď prišiel do londýnskej Chelsea, sám seba tituloval za „výnimočného“ – jeho výrok „I am a Special One“ odvtedy zľudovel a stal sa predmetom posmeškov z jeho velikášstva. Medzi najväčšie kauzy, ktoré si kráľ kontroverzií stihol pripísať, patrí fyzický atak na vtedajšieho asistenta trénera Barcelony Tita Vilanovu počas svojej madridskej štácie či komické vniknutie do šatne svojho tímu počas zápasu Ligy majstrov (v ktorom bol suspendovaný za predchádzajúce zavádzajúce tvrdenia o trénerskom náprotivku Frankovi Rijkaardovi), keď ho úspešne prepašovali v koši na bielizeň. Okrem toho svojich kolegov z remesla pravidelne častuje nelichotivými poznámkami, s pasiou tiež provokuje súperových hráčov či rozhodcov – raz ho dokonca predseda rozhodcovskej komisie UEFA Volker Roth označil za „nepriateľa futbalu“. Jeho správanie pravidelne riešia disciplinárne komisie v ligách, kde aktuálne pôsobí, on si však z tučných pokút ťažkú hlavu nerobí. Nevôľu futbalovej obce vzbudil aj kontroverzným hodením medaily do davu fanúšikov počas pôsobenia v Premier League, akoby naznačujúc, že má tých úspechov toľko, že jedna medaila „hore-dole“ preň už nehrá žiadnu rolu.
Superhviezda
Josep „Pep“ Guardiola patril už ako hráč medzi líderské osobnosti. Jeho kariéra sa úzko spájala s Barcelonou a opustil ju až po tridsiatke, keď ho angažovala talianska Brescia. Španielsko reprezentoval na MS 1994 v USA a ME 2000 v Holandsku a Belgicku, v roku 1992 získal olympijské zlato na domácich OH v Barcelone. Zväčša pôsobil ako defenzívny štít v strede poľa, zároveň však vynikal playmakerskými schopnosťami, výnimočnou predvídavosťou, citom pre hru a excelentnou kontrolou lopty. Na sklonku kariéry, ktorú dohrával v mexickej lige, sa začal zamýšľať nad ďalšou kariérou – už vtedy ho to ťahalo na trénerskú lavičku. Jeho presedlanie na trénerskú dráhu prebehlo neuveriteľne hladko: prvú príležitosť dostal v zasľúbenom katalánskom veľkoklube, keď v roku 2007 dostal na starosť rezervný tím. Po odchode Holanďana Franka Rijkaarda prebral v nasledujúcej sezóne žezlo trénera prvého tímu, pričom jeho okamžité výsledky vyrazili dych: hneď v prvej sezóne sa so svojimi zverencami tešil z treble _ pamätného víťazstva v lige, pohári a napokon aj v prestížnej Lige majstrov. Populárny Pep sa vo veku 37 rokov stal najmladším trénerským víťazom Ligy majstrov. V ďalšej sezóne si pripísal ďalšie víťazstvá v španielskom i európskom Superpohári a tím doviedol i k cennému triumfu na MS klubov. Jeho bilancia v kalendárnom roku 2008 bola fenomenálna: šesť súťaží a šesť víťazstiev. Barcelona postupovala ako nezastaviteľný stroj a trénerský nováčik sa ukazoval ako mimoriadne schopný manažér a taktik: úspešne posunul revolučný herný systém známy ako tiki-taka do úplne novej dimenzie. Obdivuhodná bilancia mu priniesla uznanie celej futbalovej verejnosti, množstvo ocenení i cenu pre Trénera roka od FIFA. Keď v roku 2012 Barcu opúšťal, bol úspechmi dokonale nasýtený – počas prvých štyroch rokov vrcholovej trénerskej kariéry získal neuveriteľných štrnásť trofejí! Ďalší impulz v trénerskej kariére hľadal po ročnej odmlke v Bayerne Mníchov v dobe, kedy ambiciózny bavorský veľkoklub obnovil zašlú medzinárodnú slávu a na domácej pôde započal novú éru (titul z roku 2012/2013 pod vedením Juppa Heynckesa naštartoval sériu štyroch po sebe idúcich majstrovských sezón). Jeho vstup do nemeckých vôd pripomenul razantný barcelonský nástup: v prvej mníchovskej sezóne si zaknihoval víťazstvo v lige, pohári a európskom Superpohári i na MS klubov. Na magické schopnosti novodobej trénerskej superhviezdy sa v nadchádzajúcej sezóne bude spoliehať anglický Manchester City, ktorého vedenie iba pred niekoľkými mesiacmi oznámilo, že pozíciu hlavného trénera po Manuelovi Pellegrinim prevezme práve katalánsky rodák.
Barcelonský žolík
V šľapajach Guardiolu kráča aj ďalší úspešný španielsky reprezentant z 90. rokov, Luis Enrique. Ako hráč disponoval znamenitou dynamikou a univerzálnosťou, keď dokázal rovnako spoľahlivo obhospodarovať stred poľa, ako aj krídla. Vyznačoval sa temperamentnou povahou, vďaka ktorej patril medzi miláčikov oboch španielskych veľkoklubov: päť rokov si odkrútil v Reale Madrid a ďalších osem v Barcelone. Prakticky celé 90. roky až do začiatku nového storočia patril k neodmysliteľným oporám reprezentačnej „La Furia Roja“. Jeho kariéru však v neskorších rokoch brzdili početné zranenia, kvôli ktorým zavesil kopačky na klinec vo veku 34 rokov. Práve v tíme, kde ukončil hráčsku kariéru, začal aj svoju trénerskú – v roku 2008 nahradil Guardiolu na pozícii trénera barcelonskej rezervy, keď sa jeho niekdajší spoluhráč presunul do „áčka“. Po troch sezónach v barcelonskom „béčku“ sa začal rozhliadať po možnostiach ďalšieho napredovania v trénerskej kariére, a tak sa dohodol na dvojročnej zmluve s talianskym AS Rím. Začiatky však sprevádzali komplikácie: hrdý rímsky klub si v Európskej lige senzačne vylámal zuby na bratislavskom Slovane a domácu ligu začal prehrou s nevýrazným Cagliari. Tím sa mu napokon nepodarilo doviesť ani do jednej zo súťaží pohárovej Európy, čo sa stalo impulzom pre predčasné rozviazanie kontraktu. Pokračoval v španielskej La Lige, kde svojich nových zverencov z klubu Celta Vigo doviedol k viacerým pozoruhodným výsledkom (napríklad víťazstvo 2:0 nad Realom Madrid, ktorý v danom zápase definitívne prišiel o šancu na titul). Deviate miesto sa síce nedalo považovať za výsledok, ktorý by predstaviteľ novej generácie trénerov zaradil na čestné miesto vo svojej vitríne, no získané skúsenosti už v nasledujúcom ročníku vo veľkom štýle zužitkoval v Barcelone. Vedenie katalánskeho veľkoklubu práve bilo na poplach pre spackanú sezónu – v nej Barca vybuchla a nevyhrala ani jednu trofej. Zmenu sa klub rozhodol docieliť angažovaním nového kouča. Enriqueho dovtedajšie výsledky síce neboli celkom presvedčivé, o jeho osobnostných kvalitách sa však vo vedení „Blaugranas“ vedelo veľmi dobre, nakoľko v tom čase už bolo prešpikované viacerými bývalými spoluhráčmi z Enriqueho reprezentačnej éry na čele so športovým riaditeľom a bývalým gólmanom Andonim Zubizarretom. Stávka na trénerského nováčika sa vyplatila. Enrique nešiel do neznámeho a s barcelonským prostredím sa okamžite dokonale zžil. Podarilo sa mu nájsť správny balans v hráčskej štruktúre, preplnenej najväčšími futbalovými esami a výsledky sa dostavili: klub dvakrát po sebe získal cenné španielske double, okrem toho v roku 2015 absolútne ovládol medzinárodnú scénu: triumfoval v Lige majstrov, európskom Superpohári i na MS klubov.
Zizou na lavičke
Zinedine Zidane, ktorého vo futbalovom svete nikto nenazve inak ako Zizou, patril medzi fenomenálnych hráčov (nielen) svojej éry. Technická virtuozita, schopnosť anticipovať hru a cit pre chirurgicky presné prihrávky ho katapultovali medzi najjagavejšie hviezdy svetových trávnikov. Roky patril k miláčikom fanúšikov „starej dámy“ z Juventusu, neskôr sa stal základným stavebným kameňom hviezdnej zostavy Realu Madrid. Vo Francúzsku sa stal národným hrdinom v roku 1998, kedy dvoma finálovými gólmi rozhodol o zisku titulu majstrov sveta pre krajinu galského kohúta, o dva roky neskôr si triumfálny záver
vychutnal aj na kontinentálnom šampionáte. Ako hráč vyhral takmer všetko, čo sa dalo a presedlanie na trénerské remeslo bolo vzhľadom na obrovský záber získaných skúseností iba otázkou času. Prechod bol pozvoľný: nechcel nič uponáhľať a klub, v ktorom hráčsku kariéru ukončil, si tiež nechával istý čas, kým svojej ikone nájde ideálnu pozíciu v štruktúrach klubu. V novembri roku 2010 získal miesto špeciálneho poradcu na podnet vtedajšieho trénera Josého Mourinha, ktorý ho chcel mať pri mužstve. Zidane nasával atmosféru práce s mužstvom, zúčastňoval sa trénerských konzultácií a cestoval s tímom na zápasy. V júli mu napokon ponúkli pozíciu športového riaditeľa, z ktorej sa o dva roky neskôr presunul na post asistenta trénera Carla Ancelottiho. V júni 2014 si prvýkrát vyskúšal pozíciu hlavného trénera, hoci zatiaľ iba v rezervnom mužstve Real Madrid Castilla. Po uplynutí ďalšieho poldruha roka sa presunul už na pozíciu hlavného kormidelníka prvého mužstva, keď ho klub po odvolaní Rafaela Beníteza operatívne dosadil na jeho miesto. Po nie veľmi vydarených výsledkoch v lige príchod legendy vlial do žíl mužstva novú energiu, podporenú aj vysokým kreditom a rešpektom u hráčov mužstva. A „biely balet“ sa na víťaznej vlne zviezol až do finále Ligy majstrov – v zápase dvoch mužstiev z jedného mesta (Real vs. Atlético) napokon vyhral Real. Zidanova budúcnosť na poste trénera Realu, zdá sa, že už nie je otázna, za jeho zotrvanie sa vyslovilo viacero osobností na čele s bývalým spoluhráčom z prvej éry „galacticos“ Davidom Beckhamom, ale najmä najväčšia hviezda súčasného mužstva Cristiano Ronaldo.
Tomáš Bóka
foto SITA
Celý článok si prečítate v septembrovom čísle GOLDMAN (2016)