Príbeh žralokov
Pol miliardy rokov premien
Medzi najobávanejších predátorov morí a oceánov patria päťsto miliónov rokov. No nenechajte sa zmýliť ich dávnou históriou. Nejde o žiadne živé skameneliny, ale o evolučne mimoriadne dynamickú skupinu.
Len málo zvierat sa bojíme viac, ako žralokov, hoci v skutočnosti im ročne padne za obeť iba okolo desať – dvadsať ľudí. Pre porovnanie, medúzy zabijú vyše sto jedincov z ľudského druhu, hrochy tristo a slony dokonca šesťsto. Za zlú povesť žralokov môže azda hrozivý vzhľad či nelichotivé filmové stvárnenia, v ktorých si veľmi ochotne pochutnávajú na človečine.
Rozšírené mýty
Niektoré žraloky môžu byť skutočne pažravé a všežravé. Akonáhle vo vode zacítia krv, dokážu sa rozbesnieť do takej miery, že chniapu po všetkom, čo sa hýbe. No len hŕstka žraločích druhov úmyselne napadne človeka. A keď už, stane sa tak zvyčajne preto, že si siluetu plavca alebo surfera zmýlia s rybou alebo tuleňom. Menej často útočia kvôli veľkému hladu či obrane teritória. A nie vždy sa človeka snažia zožrať. Napríklad útoky súčasného najobávanejšieho dvojtonového šesťmetrového žraloka modrého (nazývaného aj žralok ľudožravý) sa väčšinou končia po prvom zahryznutí. Akoby si dravec uvedomil, že napadol nesprávnu korisť.
Podľa ďalšieho rozšíreného a nemenej mylného názoru žraloky predstavujú akési živé skameneliny, teda archaické tvory, ktoré sa po stámilióny rokov prakticky nezmenili. Dnešné žraloky vraj na nerozoznanie pripomínajú tie, ktoré brázdili oceány takmer dvesto miliónov rokov predtým, ako sa objavili dinosaury. Ba čo viac, kým moderné ryby postupne nadobudli mineralizovanú kostru, u žralokov sa zachoval prvotný, teda primitívny stav: chrupkovitá kostra. No nič z toho nie je pravda. Dnešné žraloky nevyzerajú ako ich pradávni predkovia a chrupkovitá kostra nie je primitívnym znakom.
Prvé čeľuste
Ak chceme zhodnotiť, či sú dnešné žraloky oproti kostnatým rybám „primitívne“, musíme nazrieť na spoločných predkov oboch skupín. Umožňuje to asi 20-centimetrová a 420 miliónov rokov stará čínska praryba Entelognathus. Jej objav premostil prvé čeľustnaté stavovce – panciernaté plakodermy s modernými rybami. U plakoderm pláty kosteného panciera nielenže chránili prednú časť tela, ale dokonca tvorili lebku aj samotné čeľuste. Hoci nájdené pozostatky rod Entelognathus podľa paleontológov jednoznačne radia medzi plakodermy, ryba vedcov prekvapila rovnakými kosťami čeľustí, aké nachádzame u moderných rýb.
Prítomnosť „moderných čeľustí“ u takej archaickej praryby zároveň naznačuje, že Entelognathus mal blízko ku spoločnému predkovi všetkých neskorších čeľustnatých rýb, teda drsnokožcov (skupina, kam patria žraloky), kostnatých rýb a vymretých, žralokom podobných akantód. Podľa starých predstáv spoločný predok žralokov a kostnatých rýb mal vzhľadom aj chrupkovitou kostrou pripomínať žraloky. Ibaže entelognátus dokázal presný opak. Spoločný predok súčasných čeľustnatcov mal kostenej hmoty až-až. Kým predkovia žralokov ju postupne okresali, predkovia kostnatých rýb si kostené elementy pletencov a lebky zachovali a postupne rozvíjali ďalej.
Prekvapivé výskumy
Nedávny výskum 415 miliónov rokov starej sibírskej praryby z rodu Janusiscus tieto závery podčiarkol. Pôvodné výskumy spred takmer pol storočia tohto drobného tvora zaradili medzi kostnaté ryby, detailnejší výskum lebky však zistil, že sa v nej okrem znakov kostnatých rýb (senzorické kanály) nachádzajú taktiež znaky drsnokožcov (cievy v spodnej časti mozgovne), čiže skupiny, do ktorej patria aj žraloky. Tvor mal podľa všetkého ešte bližšie k poslednému spoločnému predkovi súčasných čeľustnactov než Entolognathus. A tak entelognátus aj janusiskus mali kostru zväčša mineralizovanú. „Skameneliny tohto zvieraťa dokazujú, že posledný spoločný predok oboch skupín mal veľa kostnej hmoty,“ vyhlásil paleontológ Sam Giles. „To znamená, že namiesto toho, aby žraloky boli primitívne, v skutočnosti sú svojím spôsobom tak vysoko vyvinuté ako my.“
Nielenže sú všetky drsnokožce prinajmenšom „rovnako vyvinuté“ ako ich sesterská skupina, kostnaté ryby, ale ukazuje sa, že vývoj samotných žralokov prešiel úctyhodný kus cesty. Paleontológovia z newyorského prírodovedného múzea nedávno pomocou röntgenu skúmali unikátnu, výborne zachovanú skamenelinu prvohorného žraloka z druhu Ozarcus mapesae. Tento asi metrový tvor mal mimoriadne veľké oči, čo naznačuje, že žil v bahnistých vodách. Porovnania stavby tela pražraloka so stavbou tela súčasných žralokov zistili veľké rozdiely. Röntgenové lúče na 325-miliónov rokov starej skameneline odhalili viaceré znaky viac podobné kosteným rybám, ako dnešným žralokom. Išlo predovšetkým o usporiadanie žiabier a spôsob pripojenia čeľustí k lebke. Kým rybám prirastajú k lebke napevno, žralokom ich s lebkou spájajú ohybné väzivá.
Viac vyvinuté
Tieto zistenia z posledných dvoch rokov mnohých paleontológov prekvapili. Niektoré veľmi staré pražraloky (napríklad 370 miliónov rokov starý rod Clados) totiž na prvý pohľad pripomínali ich dnešných „prasynovcov“. Táto zdanlivá vonkajšia podobnosť sa však ukázala klamlivá – neodráža výrazné rozdiely v anatómii tela. Z nových výskumov dokonca vyplýva, že telo žralokov zrejme prešlo ešte väčším množstvom evolučných zmien, ako telo kostnatých rýb. Tým pádom sú žraloky nie menej, ale „viac vyvinuté“ ako kostnaté ryby.
Označiť žraloky za živé skameneliny je nezmysel aj z iného dôvodu. Ich súčasné druhy v skutočnosti vôbec nie sú starobylé. Prvé žraloky vznikli začiatkom prvohôr, takmer pred pol miliardou rokov. Ibaže prvé skupiny, do ktorých patria moderné druhy, sa objavili až koncom druhohôr, pred menej ako sto miliónmi rokov. A viaceré ďalšie vznikli až v treťohorách. Evolučnú premenlivosť dávnych žralokov podčiarkujú aj raje, ktoré (na rozdiel od chimér) nie sú sesterskou skupinou žralokov, ale ich výrazne zmenenými potomkami. Zo žralokov sa vyvinuli niekedy v polovici druhohôr, pred asi 180 miliónmi rokov. Ako však vyzerali skutočne starobylé žraloky, ktoré žili pred stovkami miliónov rokov? Možno budete prekvapení.
Spočiatku bez zubov
Šupiny podobné žraločím poznáme už z hornín, ktoré sa uložili niekedy pred 450 miliónmi rokov. Žraločie zuby sa však vo fosílnom zázname objavujú až o tri desiatky miliónov rokov neskôr. To naznačuje, že hoci tieto drsnokožce mali „zubatú kožu“, podobnú dnešným druhom už v počiatkoch svojej existencie, skutočné zuby im v ústach chýbali.
Pred 350 až 300 miliónmi rokov zažili žraloky prvé obdobie búrlivého rozvoja. Výsledkom boli mnohé čudesné druhy. Taký Falcatus spred asi 330 miliónov dosahoval dĺžku iba okolo 15 – 30 cm a v hrubých rysoch pripomínal dnešného žraloka ostnatého. Za hlavou mu však rástol dlhý tŕň, ktorý smeroval dopredu a končil takmer nad rypákom. Nachádzame ho iba u dospelých jedincov, čo naznačuje spojitosť s párením. Podobne vyzerali blízko príbuzné, ale asi dvakrát väčšie stetakantidy (napr. Stethacanthus) spred 385 až 320 miliónov rokov. Ich prvá chrbtová plutva sa zmenila na plochý, žehliacej doske či kefe podobný útvar. Namiesto vlasovitých štetín z nej však vyrastali zubovité výrastky. Zúbky rástli taktiež z hornej časti hlavy zvieraťa. Paleontológovia sa nazdávajú, že tieto čudesné útvary zohrávali nejakú úlohu pri páriacich rituáloch.
Žraloky z močarín
Koncom prvohôr začali žraloky terorizovať aj sladké vody. Rieky, jazerá a močiare obývali miestami až štyri metre dlhé xenakanty. Prvé sa objavili už pred 360 miliónmi rokov, posledné vymreli začiatkom druhohôr, pred asi 200 miliónmi rokov. Patria sem napríklad bizarné rody Orthacanthus z Európy a Severnej Ameriky a malý, meter dlhý, avšak celosvetovo rozšírený Xenacanthus. Dnešným žralokom sa príliš nepodobali. Mali predĺžené telo s podlhovastou chrbtovou aj chvostovou plutvou a dlhým tŕňom, ktorý im vyrastal spoza hlavy. Dlhý chvost im zrejme pomáhal plávať v hustej jazernej a močiarnej vegetácii, kde lovili rôzne ryby a prvotné obojživelníky.
Z čias dinosaurov
Sláva vývojových vetiev archaických žralokov, ktoré vznikli v polovici prvohôr, skončila spolu s týmto geologickým obdobím. Len málo z nich sa dočkalo vzniku prvých dinosaurov začiatkom druhohôr. A aj tie, ktoré to dokázali, zakrátko vymreli. Pre žraloky ako také to nebola žiadna tragédia. Vymreté skupiny nahradili iné.
Najrozšírenejšími žralokmi sa začiatkom druhohôr stali tzv. hybodonty. V čeľustiach si vyvinuli rôzne typy zubov: trojuholníkovité ostré zubiská na trhanie mäsa aj tupé, gombíkom podobné zuby na mliaždenie odolných schránok. Aj ich spôsob života bol rozmanitý. Niektoré druhy žili v moriach, iné v riekach a jazerách. Vznikli ešte na sklonku prvohôr, pred 260 miliónmi rokov, keď sa objavil aj azda najúspešnejší rod žralokov všetkých čias, Hybodus. Tento dvojmetrový predátor prežil takmer celé druhohory a vymrel niekedy pred 70 miliónmi rokov.
Hybodus za svoj úspech zrejme vďačil neobvyklej rýchlosti a potravinovej všestrannosti. Vďaka ostrým zubom v prednej časti čeľustí lovil malú, klzkú potravu. Tupými, no silnejšími zadnými zubami pre zmenu drvil schránkami chránené morské hlavonožce a ulitníky. Hoci moderné druhy pripomínal viac, ako jeho prvohorní „prastrýkovia“, chýbala mu kalcifikovaná chrbtica a ohybné čeľuste v dolnej časti hlavy (Hybodus mal čeľuste v prednej časti hlavy).
Koncom druhohôr žil v rozľahlom vnútrozemnom mori na území dnešného Kansasu ďalší zástupca hybodontov, gigantický Ptychodus. Meral asi toľko ako priemerný žralok veľrybí, desať metrov. Podľa všetkého sa zdržoval v hlbších vodách, než gigantické dravé plazy mosasaury a plesiosaury. Na rozdiel od žraloka veľrybieho sa neživil filtrovaním planktónu, ale ohromnými, platniam podobnými zubami drvil pevné schránky lastúrnikov či hlavonožcov. Poniektoré, ako napríklad lastúrnik Platyceramus či amonit Parapuzosia seppenradensis, dosahovali rozmery jeden, resp. tri metre.
Moderné žraloky
Prvotní zástupcovia skupiny Neoselachii, kam patria všetky súčasné žraloky, sa začali rozmáhať až začiatkom druhej polovice druhohôr. Vyvinuli vrúbkované zuby, čím sa odlišovali od skorších skupín ako hybodonty, ktorých zuby mali tri, päť alebo viac vystupujúcich zúbkov. Tým pádom boli síce dobré na chytanie a udržanie, ale už nie na porciovanie koristi. Ďalšie drobné, na prvý pohľad nenápadné evolučné zmeny, ako aerodynamickejší tvar tela, širšie a ohybnejšie prsné plutvy, či viac roztvoriteľné čeľuste priniesli skupine moderných žralokov rýchlejší pohyb a lepšie lovecké schopnosti.
Krvilačný gigant
Krátko po vymretí dinosaurov, začiatkom treťohôr, sa vo fosílnom zázname objavujú aj prví blízki príbuzní dnešného modrého žraloka. Koncom treťohôr nadobudli zuby jedného z nich gigantické rozmery. Samozrejme, na mysli máme druh Carcharodon (Carcharocles) megalodon. Jeho trojuholníkovité zuby dosahovali dĺžku až 18 cm. Príšera sa vyskytovala prakticky vo všetkých oceánoch. Keďže časť územia dnešného Slovenska v tom čase pokrývalo plytké more, možno na zuby megalodona naraziť aj u nás.
Megalodon podľa všetkého disponoval jedným z najsilnejších zahryznutí zo všetkých živočíchov, aké kedy žili. Telesné rozmery tejto treťohornej obludy však nepoznáme. Keďže vnútornú kostru drsnokožcov tvorí chrupka, ktorá sa v skamenenej podobe zachováva len výnimočne, všetko, čo z megalodona poznáme, sú jeho gigantické zuby a stavce. Z ich porovnania so zubmi a stavcami dnešných modrých žralokov vyplýva, že zviera dosahovalo s najväčšou pravdepodobnosťou dĺžku okolo 16 metrov a hmotnosť okolo 50 ton.
Paleontologické nálezy naznačujú, že Megalodon sa živil predovšetkým veľrybami. Vymrel začiatkom štvrtohôr, pred asi 1,5 miliónmi rokov, azda kvôli vplyvu klimatických zmien (ktoré sprevádzali zvýšenú intenzitu ľadových dôb) a konkurencii nového, mimoriadne inteligentného predátora – kosatky dravej – loviacej v celých skupinách.
Fakty o žralokoch
* Patria do skupiny tzv. drsnokožcov – ryby bez mineralizovanej vnútornej kostry. Okrem žralokov sem patria taktiež chiméry a raje.
* Kvôli kostre, tvorenej pomerne mäkkými tkanivami, nachádzame vo fosílnom zázname zo žralokov len najodolnejšie časti ich tela – zuby. Zvyšok sa zachováva len vo veľmi ojedinelých prípadoch.
* Mozog žralokov je v pomere k telu väčší, ako mozog kostnatých rýb či dokonca mozog obojživelníkov a plazov.
* Šupiny žralokov tvorí tá istá hmota, ktorá u ostatných stavovcov tvorí zuby.
* Zuby im nerastú priamo z čeľuste, ale z ďasien a počas života sa neustále obmieňajú.
* Na rozdiel od rýb majú žraloky tuhé, neohybné plutvy. Slúžia ako účinné nosné plochy, kormidlá a stabilizátory pri plávaní.
* Najväčším súčasným žralokom je planktón požierajúci žralok veľrybí, ktorý dosahuje dĺžku až 12 – 14 metrov. Najmenšie druhy dosahujú dĺžku sotva 30 cm (žralok trpasličí).
* Z dravých žralokov je najväčší žralok modrý, ktorý môže dosiahnuť dĺžku až 8 metrov a hmotnosť 8 ton.
* Podľa rozšíreného názoru žraloky netrpia rakovinou, v skutočnosti to nie je pravda.
Dušan Valent
foto SITA, archív