Premárnené supertalenty

Za mnohými detskými hereckými hviezdami sa častokrát celkom zľahne zem. Podobne aj vo svete športu. Mladé nádeje, dominantné vo svojej disciplíne, často nezvládajú tlak okolia, poľavujú v tréningu, alebo majú jednoducho smolu a upadajú do šedého priemeru.

 

Hokejovému útočníkovi Brianovi Lawtonovi v roku 1983 enormný talent vyniesol prvé miesto vo vstupnom drafte prestížnej kanadsko-americkej NHL. Doteraz zostal jediným americkým stredoškolákom, ktorému sa tento husársky kúsok podaril. Očakávaná kariéra elitného útočníka sa však nekonala. Po prechode do seniorského hokeja výkonnostne už nenapredoval. Ba čo viac, celkom ho zatienili hokejisti, ktorých v drafte nechal za sebou, ako Steve Yzerman, Cam Neely, Tom Barrasso či Pat LaFontaine. Nielenže sa Lawton nestal obávaným kanonierom či geniálnym tvorcom hry, niekoľko sezón mal dokonca značný problém udržať sa v prvom tíme. Jeho nepresvedčivé výkony ho opakovane posielali na farmu, do „béčkového tímu“ svojho zamestnávateľa. Niekdajšia draftová jednotka napokon ukončila kariéru s neslávnou štatistikou. Lawton ani v jednej z desiatich sezón, v ktorých korčuľoval na klziskách NHL, nenazbieral viac ako 45 bodov.

 

Mal byť hviezda

Keď sa hovorí o nesplnených veľkých očakávaniach, niektorí zámorskí hokejoví experti skloňujú meno Róbert Petrovický. Útočník, hrajúci na pozícii centra, bol draftovaný v roku 1992 z vynikajúceho deviateho miesta. Hoci podľa znalcov patril medzi najnádejnejších mladých hokejistov prvej polovice 90. rokov, v NHL sklamal na celej čiare. V žiadnej z ôsmich sezón nenazbieral viac ako 20 bodov. Petrovický potom putoval do Európy. Až v najvyššej švajčiarskej a švédskej hokejovej lige sa zaradil medzi lídrov.

 

Lepší ako Jágr

Petrovický rozhodne nie je najväčším nenaplneným talentom slovenského hokeja. Prípad Petra Pinďára má ešte trpkejšiu príchuť. Rekordér československých dorasteneckých súťaží 80. rokov hral od štrnástich v národnom výbere po boku budúcej superhviezdy NHL, Jaromíra Jágra. Podľa mnohých bol Pinďár dokonca ešte talentovanejší ako Jágr. Žiaľ, potenciál jagavej hviezdy NHL sa uňho nenaplnil. Na rozdiel od Petrovického, Pinďár za morom nikdy nehral. Prečo rodák z Turne nad Bodvou nikdy nepredviedol svoj gólostroj v NHL, môžeme len špekulovať. Za poklesom formy vraj treba hľadať alkohol či gambling a poľavenie v tréningu. Nech je pravda akákoľvek, Pinďárova hviezda začala pohasínať na prahu prechodu k seniorom, krátko nato, ako mu kvôli zraneniu ušla nominácia na MS dvadsaťročných. V sezónach 92/93 a 93/94 sa síce začal presadzovať v drese extraligových Košíc, kvôli nezhodám s trénerom však musel tím opustiť. Nasledovalo rozpačité pôsobenie v prvoligových Michalovciach a extraligovej Skalici.

Koncom 90. rokov sa talentovaný útočník dal konečne dohromady. V sezónach 98/99 a 99/00 zaznamenal v 58 zápasoch v drese Michaloviec 61 gólov a 45 asistencií. Fanúšikovia začali dúfať, že stále mladý Pinďár sa napokon pozviecha úplne. Nádeje zostali nenaplnené. V marci 2000 prišla nečakaná a nesmierne bolestivá rana (obrazne aj doslovne). Znovu sa rozbiehajúcu kariéru 29-ročného hokejistu ukončila ťažká autonehoda.

 

 

VROMAN OLOWOKANDI

Milióny za sklamanie

Basketbalovou obdobou Briana Lawtona je rodák z Nigérie, Michael Olowokandi. Počas svojej poslednej juniorskej sezóny sa impozantný 215-centimetrový mladík pýšil úctyhodným priemerom 22 bodov na zápas. Znalci predpokladali, že sa stane oporou každého tímu, ktorý po ňom siahne. Rovnaké presvedčenie panovalo vo vedení tímov NBA, a tak sa stal draftovou jednotkou. Jeho hráčske napredovanie sa však po prestupe do profesionálneho basketbalu zastavilo. Prinajmenšom. Olowokandi zakrátko budil dojem, že na ihriská NBA vôbec nepatrí. Kariéru ukončil v roku 2007 s biednou štatistikou osem bodov na zápas.

Na rozdiel od neho, Eddy Curry budil pozitívny dojem ešte štyri roky po prestupe do profesionálneho basketbalu v roku 2001. Taký pozitívny, že keď ho v roku 2005 kúpil tím New York Knicks, podpísal s ním zmluvu na šesť rokov, v ktorých mal niekdajšej štvorke draftu vyplatiť celkovo 60 miliónov dolárov. Prvé tri roky to nevyzeralo na katastrofu. Pravda, rovnako nemožno povedať, že by Curry predvádzal výkony hráča hodného desaťmiliónovej výplaty. Potom však jeho hra dospela do štádia, že častejšie, ako kazil hru spoluhráčom, zohrieval lavičku náhradníkov. A to „v civile“, bez nádeje, že zasiahne do zápasu. Curry nehral nielen kvôli poklesu výkonnosti, ale aj kvôli totálne neuspokojivej kondícii. Namiesto tréningu si očividne radšej pochutnával na hamburgeroch a kole.

 

sport 3Neporazil Arnolda

V roku 1971 profesionálnej kulturistike kraľoval zdanlivo neohroziteľený Arnold Schwarzenegger. Na scéne sa však objavil mladučký borec, ktorý mal všetky predpoklady, aby mohutnému Rakúšanovi zvýšil krvný tlak, alebo mu dokonca v najbližších rokoch vyfúkol najprestížnejšiu kulturistickú trofej Mr. Olympia. Američan Casey Viator v roku 1971 získal juniorský titul AAU Mr. America a pri porovnaní so „seniormi“ prevalcoval aj ich, takže sa stal najmladším celkovým víťazom Mr. America v histórii. Upútal nielen nevídanou mohutnou postavou, ale aj dominanciou, s akou porazil všetkých konkurentov. Očakávaný stret so Schwarzeneggerom sa však nekonal. Mladučký kulturista sa po fenomenálnom úspechu zo súťažných pódií vytratil a venoval sa seminárom a propagácií posilňovacích strojov. Prestal cvičiť, v experimente z roku 1973 však predviedol, ako sa mu cvičením trikrát do týždňa po pol hodine podarilo pribrať za 28 dní neuveriteľných 29 kilogramov svalovej hmoty.

Viator sa napokon k súťaženiu vrátil koncom 70. rokov. To už sa ale Schwarzenegger nenatieral olejom kvôli súťažným pódiám, ale pre filmové kamery. Viatorova forma sa postupom času zlepšovala a v roku 1980 vyhral tri profesionálne súťaže, na ktorých porazil okrem iného aj budúceho víťaza Mr. Olympia Chrisa Dickersona. Kvalifikoval sa aj na samotnú Olympiu, no nepredstavil sa v optimálnej forme a skončil štrnásty. Vyhral Schwarzenegger, ktorý si na súťaž „odskočil“ z príprav na nakrúcanie Barbara Conana.

V roku 1982 sa Viator na najprestížnejšiu súťaž kulturistiky vrátil s postavou, o ktorej bol presvedčený, že nemá konkurenciu. Skončil však až tretí. Sklamaný zavesil súťažné plavky na klinec aj druhýkrát. U kohokoľvek iného by sme tretie miesto z Mr. Olympia označili za obrovský úspech, nie však v Caseyho prípade, ktorý nesúťažil práve vo veku, keď by jeho kulturistická forma vrcholila. Čo by sa stalo, keby svoju prestávku odložil? Koncom 70. rokov by na súťažiach svalovcov sotva našiel premožiteľa.

 

Dušan Valent

foto SITA, archív

 

Celý článok si prečítate v májovom čísle GOLDMAN (2015)