Do jedného z najvyššie položených miest na svete (4.060 m) prichádzame večer. Víta nás hluk na uliciach, trúbenie áut a pohľady domácich. Človek nikdy nevie, čo od neznámeho mesta môže v noci očakávať. Som veľmi zvedavý, čím ma najchudobnejšia krajina Južnej Ameriky opäť prekvapí.
„Dávajte si pozor na veci a neverte taxikárom,“ hovorí mi majiteľ hostela Geronimo. Rezervujeme si tri noci a dohodneme exkurziu do neslávne známej bane Cerro Rico. Ráno prichádza Antonio, sprievodca do bane. Veselý chlapík, už od rána žartuje. Zavedie nás do skladu, kde si na seba navlečieme ochranné plášte, nohavice, obujeme gumáky a nasadíme helmy. V aute Antonio začne opisovať každodenný banícky chlebíček. „Máme tu taký zvyk, že baníkom vždy niečo donesieme, keďže si to sami nemôžu dovoliť. Mám tam veľa kamarátov, ktorí vašu pomoc určite ocenia.“ Auto nás preto vezie do malého obchodu, kde kupujeme lístky koky, sladké šťavy, cigarety a dynamit – Potosí je snáď jediné mesto na svete, kde si voľne na ulici kúpite dynamit. Coca cola, pečivo a vedľa kôpky domáceho bolívijského dynamitu. Vyzerá ako kubánska cigara, len je trocha hrubší. Vyrába sa špeciálne pre baníkov a nedá sa odpáliť len tak zápalkou. Treba nato rozbušku a knôtik. Antonio s ním žongluje a hádže ho o zem, aby predviedol, že sa nič nestane. Jeden dokonca zapáli a vloží si ho do úst. Očividne sa baví na tom, ako sa tvárime.
Práca v bani
„Vzoprel som sa rodinnej tradícii, ktorá v Potosí vládne. Banícke remeslo sa tu totiž dedí z generácie na generáciu. Môj otec pracoval v bani 20 rokov a dedo 25 rokov, obaja zomreli na otravu jedovatých plynov,“ približuje život svojich najbližších. Všadeprítomný prach, azbest (vznikajúci oxidáciou minerálov), jedovatý arzén či iné nebezpečné chemikálie zapríčiňujú rakovinu pľúc a kože. Okrem týchto pomalých zabijakov číhajú na baníkov aj iné nástrahy – pády z rebríkov, zosuvy stien, rozseknuté ruky, nohy, rozbité hlavy… Väčšina baníkov sa nedožije päťdesiatky. So železnou pravidelnosťou sa po 15 – 20 rokoch práce dostaví smrť. Záleží od zdravia baníka. Mladí chlapci začínajú pracovať už v 14 rokoch, keďže veľakrát musia nahradiť mŕtveho otca. A takmer 70 % miestnych obyvateľov pracuje v bani. „Pracoval som päť rokov v bani, posledné dva roky však robím sprievodcu a som šťastný, že dnes tam už nepracujem.“ Antoniove úprimné slová sa ma veľmi dotkli a výraz jeho tváre hovoril za všetko.
Striebro v Potosí
Vyzbrojení dynamitom nastupujeme do auta. Cesta je červenohnedá, prašná, všade kôpky kamenia a skál. Nehostinné miesto. Šofér konečne zastaví a dostávame sa pred vchod do jednej z početných štôlní. Hora je prevŕtaná ako švajčiarsky ementál. Je tu 600 baní a ich celková dĺžka dosahuje viac ako 100 km, ide o najstaršie nepretržite fungujúce bane na svete. Podľa najnovších štúdií môžu viaceré z nich kedykoľvek prepadnúť. Španieli v nich kopali už od roku 1546, keď striebornú žilu náhodne objavil pastier oviec. Rušné obdobie kolonizácie a najintenzívnejšej ťažby si vybralo svoju daň: začalo zotročovanie domáceho obyvateľstva. Inkovia pred tvrdými podmienkami utekali do pralesa, iní si odsekávali ruky či prsty, aby tu nemuseli pracovať. Španieli preto z Afriky dovážali otrokov, ktorých tu zomieralo na tisícky. Umierali veľmi rýchlo, kvôli výškovej chorobe i kvôli ťažkým pracovným podmienkam. V rokoch 1556 – 1783 tu Španieli vyťažili 45.000 ton striebra. Z toľkého množstva by sa vraj dal postaviť most až do Európy a ešte by ostalo. V 17. – 18. storočí sa tu ťažila polovica svetovej produkcie.
Bohatstvo prilákalo všetky typy dobrodruhov, bývalých vojakov, mníchov, hrdlorezov, hľadačov pokladov a, samozrejme, prostitútky… a Potosí sa veľmi rýchlo rozrastalo. Napriek nehostinnému prostrediu sa vysoko v andských pustatinách pri krbe krčilo 200.000 obyvateľov. Svojho času sa počtom obyvateľov takmer rovnalo Londýnu, Parížu či španielskej Seville. Najbohatšie a najväčšie mesto Južnej Ameriky ľudí natoľko rozmaznalo, že dokonca aj konské podkovy vyrábali zo striebra. Stavali sa honosné kostoly, plné strieborných oltárov, divadlá a tanečné salóny sa pýšili drahými kobercami či damaskovými závesmi. Hodváb sa dovážal z Flámska, klobúky z Paríža, sklo z Benátok, porcelán z Číny, na námestí sa konali býčie zápasy, kurtizány sa predvádzali voňavkami z arabských krajín… Za bohatstvo a slávu však vždy treba niečím zaplatiť. Odhaduje sa, že španielsky systém nútených prác priniesol smrť 8 miliónom ľudí, t.j. denne okolo 100 ľudí. Viac ako v nacistickom tábore v Osvienčime! Väčšina juhoamerických štátov prežila podobne smutnú históriu.
Bohyňa zeme
Pokiaľ bude čo, bude sa ťažiť naďalej. Striebro sa už síce vyťažilo, ale ešte tu zostal cín, meď a olovo. Keď prichádzame k bani, pred vchodom do štôlne postáva niekoľko baníkov. Po chvíli si všimnem, že všetci žujú koku. Lístky koky sú všade naokolo, na zemi aj vo vzduchu. Každý baník, keď práve nepracuje, drží zelené vrecko, z ktorého si dopĺňa zásoby do úst. Koka je pre nich každodenný chlieb. „Keď nie je koka, nepracuje sa,“ dodáva Antonio. Začínam mu veriť. Koka sa špeciálne pre baníkov pestuje v okolí La Paz. Jej lístky sú oveľa menšie, ako lístky koky, z ktorej sa vyrába kokaín. Pestuje sa v údolí Cochabamby, kde je nato vhodná klíma a kde to oficiálne povolil prezident Evo Morales. „Baníci sú veľmi poverčiví a vchody do štôlní potierajú krvou lám, aby ich hora zasa pustila von.“ Hoci Bolívijčania sú kresťania, v bani uctievajú starých bohov. Hlavne Pachamamu, bohyňu zeme. Je to silný zážitok, vstúpiť do vnútra a predierať sa vysekanými úzkymi chodbami. Cítim sa ako v dokumentárnom filme – prach, kamene, zvuky podzemia, zaprášení baníci a tma, ktorú osvetľujeme iba baníckymi lampami. Šokuje ma, aké obyčajné náradie sa tu stále používa. Krompáč, kladivo, železná tyč, lopata, fúrik či plechové vedrá. Ako v stredoveku. Žiadne hydraulické pumpy či elektrina.
Surová práca
Marcelo, prvý z baníkov, ktorého sme vnútri stretli, lopatou naberá kamene do veľkých plechových vedier. Tie baníci na vrchu vyťahujú z bane pomocou kladky. Iba na chvíľu sa zastavuje, aby sme mu podarovali prvé sladké džúsy. Ďalšia energia, ktorú v tvrdých podmienkach potrebuje, keďže baníci v bani nejedia. Jedlo by totiž neznieslo kombináciu s riedkym vzduchom, plným prachu. Baníci jedia vždy pred a po šichte.
Po chvíli sa ocitáme vo veľmi úzkej chodbe. Prach znemožňuje pľúcam poriadne sa nadýchnuť, preto často lapáme po vzduchu. Niekedy to skutočne ide ťažko. Antonio zavelí: „Vpred!“ Zakrátko narazíme na troch baníkov, ako tlačia vozík po malých koľajniciach. Vozík váži cca 100 kg. Rozdáme vrecká s kokou a dynamit. Iba jeden z baníkov má na ústach masku proti prachu. Na pery sa mi tlačí otázka, prečo sa nechránia? Keď sa im prach usadí v pľúcach, začnú kašlať krv a je koniec. Antonio akoby mi čítal myšlienky: „Masky sa tu často nenosia, je tu horúco a sú drahé. A treba si pravidelne dopĺňať zásoby koky.“ Odkašle si a pokračuje: „Koka je pre nich prírodným filtrom proti prachu, ale hlavne potláča hlad, smäd, spánok, únavu a pocity nevoľnosti z vysokej nadmorskej výšky.“ Baňa sa nachádza vo výške 4.824 m… Koka dokonca slúži aj ako prírodný časovač. Baníci si do úst vložia dávku lístkov koky a keď po 4 hodinách stratia povzbudzujúci efekt, dávku treba vymeniť. Dve-tri dávky denne a ide sa domov. Šichta je obyčajne 8 alebo 12 hodín, niekedy aj viac, keďže baníci nie sú platení od hodín, ale od množstva vyťaženej horniny. Denný zárobok predstavuje 60 bolívianov, ak sa pracuje v nebezpečnejšej časti tak 100 (11,40 €). To je hlavný dôvod, prečo si ľudia túto prácu vyberajú, pričom vedia, že sa „dobrovoľne“ zabíjajú. Aké šťastie, že som sa narodil na Slovensku, ľudia v Potosí veľmi na výber nemajú. Antonio preruší moje myšlienky: „Baník sa nedíva do budúcnosti, žije iba tu a teraz.“ Neviem, čo nato povedať, a tak iba smutne prikyvujem. Najsmutnejšie na tom je, že ešte aj korporácie (operuje ich tu asi štyridsať) baníkov zdierajú a z ťažby si berú 70 – 80 % zisk.
Posvätný rituál
Predierame sa ďalej chodbami a Antonio nám ukazuje jednotlivé horniny a minerály. Tu kúsok medi, tam kúsok cínu. Po rebríku sa dostávame do tretieho podzemného podlažia. Nohy sa nám trošku trasú, mám pocit, že dievčatá už chcú ísť preč. Na stenách sa objavuje azbest a diery po dynamite. Práve táto časť ma zaujíma, preto Antonia zasypávam otázkami. „Dynamit tu má právo a výsadné postavenie odpáliť iba najstarší člen baníckej skupiny. Tá sa skladá väčšinou zo štyroch baníkov. Jeden starý, skúsený a okolo neho partia mladých. Veľa baníkov a mojich kamarátov tu už prišlo o prsty či celé dlane, keď nešikovne odpaľovali. Dynamit tu nie je silný, ide o to, aby odlomil kus kameňa, keď sa nájde nejaká žila alebo sa razí tunel či chodba na prechod.“ Zrazu prudko stúpame a po krátkom čase sa ocitáme v malom stiesnenom priestore. To je svätyňa strýčka Georga! „A maina kašanke,“ zdraví Antonio dve sošky diablov podzemia, ktoré sa pred nami zjavia. Sme na najposvätnejšom mieste v štôlni. Začína rituál. Antonio odrieka slová v kečuánskom jazyku, vyzerá to ako skutočné mystérium. Zoberie do oboch rúk lístky koky, priloží ich k ústam, dvakrát fúkne a začne sa obeta. Lístky najskôr sype na ruky (symbolizuje to silu rúk a ramien, ktorá by baníkov nemala opúšťať počas práce), neskôr na nohy (aby ich tie šťastlivo priviedli na svetlo) a nakoniec na penis, ktorý symbolizuje plodnosť. Diabol spolu s matkou zeme Pachamamou počas noci kopuluje a plodí nové čisté strieborné žily. Všetci ticho sedíme a počúvame so zadržaným dychom. Antonio z vrecka bundy vytiahne šúľané cigarety: „Strýčko George si rád aj zapáli, preferuje hlavne Marlboro,“ a hneď nato mu strčí do úst cigaretu, ktorú mu podávam. Neskôr zapáli aj druhej soške. „Obetu treba vždy zapiť,“ hovorí a vyťahuje fľašu s 96 % alkoholom. „Čistý alkohol plodí čisté striebro,“ dodáva s úsmevom. Naleje si do kalíška, polku z neho vypije a ostatné rozleje, najskôr na zem ako obetu a potom opäť na ruky, nohy a penis sošiek. Alkohol koluje medzi nás. Naše trpké a scvrknuté tváre by sa hodili do reklamy na citrónovú šťavu. Síce sú to malé dávky, ale pália ako oheň a rituál treba zopakovať štyrikrát (za každého člena skupiny). Je tu ticho ako v hrobe a pripadám si ako v antických časoch, keď sa uctievali pohanské sochy. Vzduch je napáchnutý cigaretovým dymom a arómou koky, ktorá sa šíri všetkými chodbami. Zvláštne miesto so zvláštnou atmosférou. Na záver sa Antonio rozlúči s diablom kečuánskym ďakujem: „Io spagra sunke.“ My sa lúčime tiež a po štyroch hodinách v bani sme radi, že sa vraciame na denné svetlo. „Io spagra sunke, Cerro Rico.“
Zdenko Somorovský
foto Zdenko Somorovský
Celý článok si prečítate v zimnom dvojčísle GOLDMAN (2017)