Postrach Azealia

 

V mladosti prekonala ťažké časy, keď si prežila drsnú školu života v Harleme. Zachránila ju hudba – hneď z jej prvého oficiálneho singlu sa stal megahit. Istý čas sa pretĺkala, no napokon svoju pozíciu originálneho zjavu na hip-hopovej scéne úspešne obhájila.

 

 

music4Azealia Banks patrí medzi malé percento umelkýň, ktoré si bohato vystačia s vlastným menom – vynechala akurát prostredné meno Amanda. Narodila sa 31. mája 1991 v New Yorku, do rodiny, do ktorej prenikla neradostná atmosféra harlemských ulíc: násilie, chudoba i psychický teror. Azealin otec zomrel, keď mala dva roky a túto stratu niesla matka veľmi ťažko. Následkom psychických problémov začala svoje tri dcéry psychicky i fyzicky týrať, ba údajne ich mlátila bejzbalovými pálkami. Jej „najvďačnejším“ terčom bola najmladšia Azealia, opakovane ju častovala nelichotivými titulmi a traumatizovala narážkami na jej výzor. Domáce násilie sa stupňovalo, a tak sa v štrnástich rokoch napokon rozhodla definitívne odísť z domu.

 

Miss Bank$

Oporu odjakživa nachádzala vo svojej vášni k spevu, tancu, herectvu a divadlu. Talent rozvíjala na strednej umeleckej škole i na pôde tanečného inštitútu. Ako tínedžerka si zahrala aj v niekoľkých muzikáloch, v niektorých ako sólistka. Muzikálová dráha ju však napĺňala čoraz menej a brzdila ju aj obrovská miestna konkurencia. Keďže medzitým sa jej hudobná kariéra začínala nádejne rozbiehať, školu nechala školou a všetko stavila na jednu kartu. Pre demonštrovanie svojho hudobného nadania si prirodzene zvolila najpopulárnejšie žánre temných harlemských zákutí: hip-hop a R´n´B. Ako sedemnásťročná si dočasne osvojila pseudonym Miss Bank$ a so svojimi prvotinami sa pochválila na nesmierne populárnej sociálnej sieti pre hudobníkov MySpace. Jej prvá zverejnená skladba niesla veľavravný názov „Gimme a Chance“, okrem nej zavesila na internet aj svojpomocne produkovanú „Seventeen“. Oba treky poslala na posúdenie prominentnému skladateľovi DJ Diplovi, napokon však zapršalo z iného mráčika: ponuku na „nováčikovský kontrakt“ dostala od anglického vydavateľstva XL Recordings. Spolupráca však skončila skôr, ako začala, Azealia totiž odmietla niekoľko ponúknutých produkcií, čo v stajni vyvolalo dusno. Obzvlášť sa to dotklo producenta Richarda Russella, ktorý sa vraj uchýlil aj k zákulisným intrigám. Azealia reagovala rázne a napriek ohrozeniu sľubne sa vyvíjajúcej kariéry odmietla s vydavateľstvom ďalej pokračovať: „Richard bol spočiatku úplne v pohode, ale keď som odmietla niektoré jeho produkcie, začalo to byť nepríjemné. Opakovane ma označoval za amatérku a ohováranie mojej osoby bolo na dennom poriadku. Tak som sa rozhodla odísť, aj napriek tomu, že som musela prežiť veľmi depresívne časy.“

 

Zásah do čierneho

Sklamaná sa vzdala pseudonymu Miss Bank$ a začala od piky. Presťahovala sa do Montrealu a rozhodla sa budovať si poslucháčsku základňu pomocou expandujúcich sociálnych sietí. Nasledujúce nahrávky vydala výlučne na svojom Youtube kanáli. Počas kanadského pôsobenia stihla zverejniť niekoľko demo nahrávok, po vypršaní platnosti víz sa však musela vrátiť do New Yorku. Po návrate sa jej situácia začala komplikovať – živila sa drobnými prácami, ba po večeroch tancovala v miestnom striptízovom klube. Aj cez vodopády však rieky pokračujú ďalej, platnosť tohto tvrdenia sa potvrdila vzápätí. V septembri 2011 na svojej webovej stránke nenápadne zverejnila oficiálny debutový singel „212“, ktorý ponúkla na voľné stiahnutie. O tri mesiace sa nahrávka dočkala aj oficiálneho vydania vo forme promo singla.

music5

Zo skladby sa nečakane stala virálna záležitosť a čoskoro sa dokonca ocitla v mnohých európskych rebríčkoch. V Holandsku dosiahla 14. miesto, vo Veľkej Británii sa vyšplhala na 12. miesto, aby napokon najväčší úspech zaknihovala v Írsku vynikajúcou siedmou priečkou. Šibalská skladba bola skutočným zásahom do čierneho. Tematicky vychádza zo žánrového klišé – reprezentovania jej „hoodu“ (212 je totiž skratka štvrte, v ktorej vyrastala) a lyricky sa pohybuje v širokom spektre od drzosti a hravosti až po nespútanú obscénnosť a vulgárnosť. Azealia dokáže s nesmiernou ľahkosťou demonštrovať svoje rapové vlohy a miestami jej slovný prejav nadobúda neslýchanú kadenciu. Nápadité hry so slovíčkami a metaforami nechávajú aspoň na chvíľu zabudnúť na povrchnosť témy, pričom absenciu rozkošatených filozofických axióm či hlbších zamyslení nad stavom sveta poslucháč pri počúvaní ostrého sarkastického textu istotne rád odpustí. Zároveň vtipne ladenú lyriku s masívnou dávkou sebavedomej výrečnosti vie zabaliť do technicky vynikajúco zvládnutého, atraktívneho obalu.

Sexuálne explicitné náznaky lesbických praktík striedajú s náležitou dávkou oplzlostí, ktoré mieria na najcitlivejšie miesta mužského sebavedomia. Svojej symfónii sarkazmu nasadzuje korunu v momente, keď sa abstraktnému chlapíkovi z textu vyhráža prebratím jeho frajerky. Sebavedomá a drzá raperka si vymedzuje teritórium a ostrými provokatívnymi proklamáciami presviedča konkurenčné štvrte i celý svet, že nepatrí medzi tie, s ktorými by chceli mať problém. Skladbu dopĺňa jednoduchý klip, plný sebavedomých póz a šialených ksichtíkov. Dávno sú preč časy, kedy ženskému hip-hopu dominovali krásavice v luxusných kožuchoch a ich klipy sa zväčša odohrávali v prepychových kluboch alebo pri nablýskaných bazénoch. Doba si žiadala niečo nové, bizarné, šialené. A tak na „objednávku fanúšikovskej verejnosti“ promptne zareagovala mladá černoška s ostrým jazykom a nevinnými copíkmi v tričku s Mickey Mouseom…

 

Nástup witch-hopu

Úspešná „212“ znamenala prelom. Začali sa okolo nej točiť rôzni záujemcovia a mnohé renomované špecializované médiá jej predpovedali žiarivú budúcnosť. Nasledovala spolupráca s producentom Paulom Epworthom a práce na debutovom albume sa oficiálne začali. Na stole jej pristála aj ponuka od vychytenej americkej popovej partičky Scissor Sisters, ktorá si ju prizvala do skladby „Shady Love“. Azealia sa snažila zviditeľňovať aj vlastnými cestičkami: v deň nedožitých 33. narodenín R´n´B speváčky Aaliyah vydala skladbu „NEEDSUMLUV“, v ktorej sa objavil aj sampel jednej zo skladieb tragicky zosnulého vzoru.

Keďže prípravy avizovaného albumu sa naťahovali, nedočkavým fanúšikom podhodila mixtape „Fantasea“ (2012). Ten by sa dal považovať za plnohodnotný album, ona ho však považovala skôr za výsledok experimentálnej fázy, predchádzajúcej nahrávaniu debutového albumu: „Fantasea by sa z istého hľadiska dala označiť za klasický album. Ale tieto nahrávky vznikli v podstate náhodou a sú dosť podivné. Bola to len taká testovacia fáza, skúšala som si rôzne štýly a ´flowy´ do progresívnych podmazov od blízkych ľudí.“ Špecifický, temne ladený mixtape, ponúkajúci fúziu hip-hopu a experimentálnych tanečných prvkov, zahalenú do ponurej atmosféry mysterióznych motívov, upútal fanúšikovskú i odbornú verejnosť. Niekoľko rokov predtým – v období bezstarostnej „slniečkovej“ pop music – by bol umelecký koncept bizarnej outsiderky, oslavujúcej násilie a zabŕdajúcej do najtemnejších kútov suterénu ľudskej psychiky, odsúdený na neúspech. Uplynulé roky však priniesli radikálny posun na hudobnej scéne – tá v snahe objaviť novú esenciu predajnosti prišla s temnými, okultistickými a „nábožensky nekorektnými“ témami v podaní Lady Gaga či Kanyeho Westa, predbiehajúcimi sa v umeleckom zobrazovaní starovekých náboženských, slobodomurárskych a satanistických symbolov.

Na túto vlnu nasadla i Azealia, ktorej pochmúrny hip-hop čoskoro dostal označenie „witch-hop“ (bosorácky hip-hop). Popri snahe o zvukovú progresívnosť a lyrickú originalitu je jej veľkou zbraňou aj nespochybniteľný talent: v rýchlosti rapovania sa bez problémov vyrovná veteránovi Bustovi Rhymesovi, navyše jej spev, ktorý si roky pestovala ako sólistka muzikálov, sa v porovnaní s konkurentkami ukazuje ako obrovská výhoda. Objavili sa i početné prirovnania k niekdajšej hviezde The Fugees – Lauryn Hill, ktorá taktiež rovnako dobre spievala ako rapovala. Oproti znudeným kolegom z rapového fachu, ktorí na koncertoch pôsobia často flegmaticky až letargicky, hip-hopová „bosorka“ na živých vystúpeniach prekypuje obrovskou dávkou energie. Disponuje obdivuhodnou schopnosťou utiahnuť celý koncert sama, bez pomoci „hypemana“ (interné žargónové označenie pre rapového kolegu, ktorý dopĺňa slávnejšieho rapera počas vystúpení, aby ten mohol lepšie kontrolovať svoj dych), čo je vzhľadom na vysokú frekvenciu jej slovnej artilérie viac než obdivuhodné.

Čoskoro po vydaní mixtapu nasledovalo EP s názvom „1991“, ktoré zaznamenalo solídne úspechy v európskych i amerických hitparádach. V rebríčku amerických noviniek Billboard Heatseekers sa dokonca prepracovalo na samotný vrchol. Napriek tomu, že titul obsahoval iba štyri skladby (vrátane „212“), magazín Rolling Stone ho zaradil do svojej päťdesiatky najlepších albumov roku 2012, keď mu prisúdil 30. miesto. Kritika ocenila Azealiin univerzálny talent i snahu o hľadanie vlastného špecifického prejavu, mnohí však prehnané nadšenie opatrne krotili. Poukazovali na evidentný fakt, že umelkyňa je stále v štádiu hľadania, čo sa nevyhnutne prejavuje i v tvorbe. Tieto tvrdenia sa naplnili, keď nahrané skladby s Lady Gaga a Kanye Westom neprešli záverečnými sitami výberu a na albume „Artpop“, resp. kompilácii „Cruel Summer“, sa napokon neobjavili.

 

music3Dvojročné patálie

Nasledujúce dva roky sa začali nabaľovať problémy a vydanie prvej plnohodnotnej štúdiovky sa stále odkladalo. Vo februári sa Azealia pokúsila zviesť na všeobecnej vlne virálneho šialenstva, ktoré spustili prostoduché tanečné videá na skladbu „Harlem Shake“ od Baauera. Vydala vlastný remix a podmaz okorenila spŕškou svojich štipľavých veršov. Autor skladby Baauer neprejavil veľké nadšenie a vyzval ju na okamžité zmazanie remixu z jej stránok. Naveľa poslúchla, ale zmazaniu predchádzala ostrá výmena názorov na sociálnych sieťach. V marci roku 2013 vyšiel prvý singel z chystaného albumu „Young Rapunxel“, naznačujúci odklon od predošlej tvorby. Údernú skladbu, inšpirovanú houseom a HI-NRG érou, plnú chaotických lyrických proklamácií, zúrivých výkrikov a zbesilej agresivity, dopĺňa bizarný, mysteriózny klip: čiernobiela štylizácia, rozzúrená policajná jednotka ťažkoodencov, hustá hmla, všadeprítomný motív výrov s výraznými červenými a zelenými očami, rotujúci symbol jin a jang a napokon rozzúrená raperka s ústami namiesto očí, ktorá v jednom momente nepríčetne rozbíja sklenú fľašu o prilbu policajnej „korytnačky“. Tento koncert chaosu a násilia výraznejšie úspechy nezaznamenal, hoci kritici opätovne ocenili odvahu a nekonvenčnosť. Druhý singel „ATM Jam“ však už prepadol na celej čiare a frustrovaná Azealia sa zaprisahala, že ho z avizovaného albumu vynechá. Aby toho nebolo málo, dostala do ostrej potýčky so svojím vydavateľstvom Universal Music, čo napokon vyústilo do jej odchodu a založenia vlastného lejblu Azealia Banks Records. Dátum vydania albumu sa tak opäť posunul a chvíľami hrozilo, že raperka zapadne prachom a ocitne sa so svojím megahitom „212“ na neslávne slávnom zozname „one hit wonderov“.

 

Tomáš Bóka

foto SITA, archív

 

Celý článok si prečítate vo februárovom čísle GOLDMAN (2016)