Krása na konci starého sveta
Boli časy, kedy si ľudia mysleli, že Portugalskom končí svet a ďaleko za ním sa rozprestiera nekonečné more. Dnešné Portugalsko nie je len synonymom moreplavectva, ale tiež krásnej prírody, sladkého portského vína, kláštorov a rybárskych dediniek na brehoch chladného Atlantiku.
Lisabon. Skúsili ste si niekedy predstaviť, čo všetko sa skrýva za menom portugalského hlavného mesta? Niekomu napadnú historické stavby, slávne mená moreplavcov, inému zasa chutná treska či nostalgické fado, ozývajúce sa z hudobných klubov. Kto však v Lisabone strávil nejaký čas, tomu sa pri vyslovení jeho mena premávajú pred očami storočné drevené električky a na jazyku sa mu rozlieva sladká chuť čerešňového likéru Ginjinha. Lisabon patrí k mestám, ktoré sa zapáčia hneď od prvého momentu a s každým ďalším dňom chuť objavovať jeho krásy rastie. Je zvodný a podmanivý zároveň. Jeho centrum pretkáva niekoľko bulvárov, siahajúcich od pahorkov až k nábrežiu rieky Tejo, ktorá na svojom konci splýva s Atlantickým oceánom. Život mesta pulzje na každom kroku. Uprostred ulíc rastú slnečníky, stoly a stoličky, ktoré priebežne zapĺňajú domáci aj turisti. Na každom rohu si našli svoje miesto pouliční umelci a priestorom sa ozýva spev, vybrnkávanie gitary a tradičné africké bubny. Ulice lemujú staré budovy a hoci sú miestami schátrané, stále si udržiavajú akúsi zašlú krásu. Okolo námestia Plaça Don Pedro IV. sa odohráva každodenné divadlo. Neďaleko kostola s bielo-šedou fasádou sa stretáva africká komunita. Ženy nosia tradičné farebné oblečenie, šatku cez vlasy a keď sa ich zíde na jednom mieste viacero, pohľad na ne evokuje trhovisko v Mozambiku, kde svojho času pristávali portugalské lode. Na rohu námestia stojí podnik „A Ginjinha“ s piatimi červenými čerešňami. Je taký malý, že sa dnu pomestí len pult s predavačom, no ukrýva v sebe ducha starého Lisabonu. Výzdoba pripomína 20. či 30. roky minulého storočia a ako jediný nápoj sa tu podáva rovnomenný čerešňový likér – taký obľúbený, že sa treba postaviť do radu, aby ho človek dostal. Na námestí pred ním stoja skupinky mladých ľudí s malými pohármi a pomaličky si odpíjajú zo silného likéru, v ktorom pláva dvojica čerešní. „Každý, kto príde do Lisabonu, by mal ochutnať náš národný nápoj. Mnohí si myslia, že ním je víno, ale my tu v Lisabone pijeme najradšej ginjinhu,“ dozvedám sa. Vzduch osviežuje dvojica fontán a zapadajúce slnko farbí vrcholky pamiatok do príjemných farieb. Lisabonský hrad tróni na vrchole kopca a podvečer ponúka najkrajší pohľad. Dvíha sa nad celou štvrťou s bielymi domami a jeho päť mohutných kamenných vežičiek, zdobených cimburím, dominuje celému hlavnému mestu.
Električka „Túžba“
Najtradičnejším dopravným prostriedkom sú tu električky. Prepletajú sa starými štvrťami, raz stúpajú do ostrého kopca, inokedy, naopak, letia z neho dolu. Najstaršie z nich patria k turistickým atrakciám. Odviezť sa električkou je zážitok – na človeka dýchne starý Lisabon a možno z nej pozorovať mnohé zaujímavosti mesta. Pomerne priestranné vnútro ponúka dostatok miesta a keďže nemá zasklené okná, počas letných dní v nej príjemne prefukuje. A páči sa to rozhodne aj fotografom. Staré električky počuť ešte dlho predtým, než sa vynoria zo zákruty. Vŕzgajú, rachotia, cinkajú zvončekmi… no i tak nemožno povedať, že by sa ťarbavo pohybovali. Ak treba nabrať rýchlosť, každého prekvapí ich akcelerácia. Keď sme v jednej z nich po pár minútach stúpania zastavili hore nad starým mestom, mohli sme obdivovať nádherný výhľad. Nechali sme za sebou starú katedrálu Sé s pekným jednoduchým románskym portálom a ocitli sa nad štvrťou Alfama. Patrí k najpôsobivejším v meste, pretože jej biele, miestami romanticky ošarpané uličky vytvárajú labyrint, v ktorom sa dá stratiť, blúdiť uličkami a nechať sa unášať aktuálnym momentom bytia. Z námestia s kaviarňou, pred ktorou sa rozložila skupina hudobníkov, sa pohľad zastavuje na tehlových strechách Alfamy. Skáče z jednej na druhú, odrazí sa od zvonice ku kupole kostola, vylezie na vysokánsku palmu a napokon si to namieri priamo do osviežujúcej vody. V Lisabone je krajší výhľad už len z jedného miesta, a to leží v samotnom centre. V jednej z bočných ulíc sa odrazu z ničoho nič vynorí vysokánska železná veža. Trochu pripomína rozprávkový dom na stračej nôžke, ale pravda je taká, že sa na nej podieľal jeden zo žiakov Gustava Eiffela. Starodávny výťah vystúpi až hore a z plošiny máme srdce Lisabonu ako na dlani. Stačí už len počkať na západ slnka, nájsť si miesto v niektorej z reštaurácií, vychutnať si fazuľovú feijoadu s krevetami, napiť sa čerešňového likéru a sľúbiť si, že toto nie je posledné stretnutie s Lisabonom.
Kláštorné pomaranče
Krajina medzi Lisabonom a mestom Alcobaça, posiata pahorkami, celá zelená, miestami nádherne smaragdová a prepletená cestičkami, medzi ktorými sa rozutekali olivové háje s mohutnými stromami, pripomína rozprávku. Len občas sa objaví malá dedina či nebodaj mestečko, no aj tak prekypuje životom. Na prvý pohľad pôsobí Alcobaça ako starý, ošúchaný klenot, ktorému ani ubiehajúci čas neubral na kráse. Práve naopak, Alcobaça je ako víno, čím staršia, tým príťažlivejšia. Nad mestom čnie rozvalina pevnosti a pod ňou sa vzpínajú k oblohe kríže kláštora. Medzi domami sa odrazu objaví obrovský priestor s námestím a okolo neho niekoľko ulíc, kam majitelia zasadili svoje podniky, reštaurácie, bary či predajne suvenírov. Miestna architektúra by sa v južnej či strednej Amerike nazývala koloniálna, ale bolo to tu, kde vznikala v čase slávnych zámorských ciest. Kláštor je monumentálny v pravom zmysle slova a ak by akúkoľvek stavbu chceli postaviť v jeho blízkosti, pohltil by ju. V muzeálnych priestoroch na nás zo stien upiera pohľad galéria portugalských kráľov, svätcov a na obkladačkách sa odvíjajú príbehy z minulosti. Aj nádvorie je príjemne starobylé. Krížová chodba sa obtáča okolo neho a na stromoch v jeho strede dozrievajú pomaranče. „Nachádzame sa v najväčšom kláštore celého Portugalska,“ oznamuje sprievodkyňa neďalekej skupinky a všetci turisti obdivne pokývajú hlavou. Pozoruhodným miestom je kláštorná kuchyňa, tam by sa zmestilo hneď niekoľko kuchýň, aké poznáme dnes. „Vďaka prepracovanému vodnému systému voda z rieky prinášala ryby mníchom priamo do kuchyne a oni ich tu mohli pohodlne už len pochytať,“ pokračuje sprievodkyňa. Po tomto zážitku si každý nájde miesto v niektorom z miestnych podnikov. Nastal ten správny čas ochutnať miestnu špecialitu „pastilla“, taštičky z lístkového cesta, plnené lahodným krémom s príchuťou vanilky.
Portugalské Benátky
Príjemné mestečko Aveiro predstavuje pre našinca veľkú neznámu, ale Portugalcom evokuje talianske Benátky. Preslávili ho štíhle lode, pripomínajúce gondoly, avšak s tým rozdielom, že tu vám žiaden „gondolier“ nezaspieva „Ciao Venezia“. Stará železničná stanica je typicky portugalská, jej steny dôsledne pokrývajú modro-biele obkladačky „azulejos“, doslova malé umelecké diela, pretože kým inde maliari používali ako podklad plátno, tu maľovali rovno na kachličky a najčastejšie výjavy zo starého, takmer zabudnutého sveta.
Netrvá dlho a staré mesto odkryje svoje tajomstvá. Pretkáva ho niekoľko kanálov a stále sa po nich plavia štíhle lode, pomaľované rôznymi farbami. „Kedysi sa na nich zvážalo obilie, úroda, ale dnes slúžia najmä pre turistov,“ informuje chlap predávajúci vstupenky a pokračuje: „Nikde inde v Portugalsku nezažijete atmosféru Benátok. V tom je naše Aveiro výnimočné.“ Vyvýšená prova lode akoby chcela vzlietnuť a svojou výškou necháva vyniknúť zvláštnym obrázkom – raz znázorňujú ženícha s nevestou na rukách, inokedy námorníka hľadiaceho pod sukňu mladej dievčine či polonahého mladíka so slečnou, ktorá si koketne dvíha sukňu. Vyčarujú nejeden úsmev a o to ide.
Uličky starého mesta nezívajú prázdnotou a námestia s kostolmi sú plné relaxujúcich ľudí. „Odkiaľ ste?“ pýta sa starší pán na ulici, keď vidí, ako hľadáme historický dom. „Tam som bol, je tam krásne. Dúfam, že sa vám páči u nás!“ poteší sa a zaspomína si na vlastné cesty. Centrum Aveira zdobí niekoľko cukrární. Portugalci milujú sladkosti a každé mesto vyrába vlastné tradičné koláče či cukrovinky. Návšteva cukrární je útokom na chuťové bunky, všetky vyzerajú tak chutne, že človek zatúži prestať sa kontrolovať. Lode prirazia do prístavu, vyložia turistov, naberú nových a strácajú sa pod najbližším mostom…
Tomáš Kubuš
foto Tomáš Kubuš
Celý článok si prečítate v Prémiovom vydaní GOLDMAN (2018)