Do politiky vstúpil po skončení vysokej školy z presvedčenia, lebo namiesto frflania chcel robiť niečo v prospech svojej krajiny. Ani vo sne by mu však nenapadlo, aký rýchly kariérny postup pre neho osud pripravil. Bol poslancom, štátnym tajomníkom, ministrom školstva. O pár mesiacov na to sa z neho zrazu stal „druhý muž“ Slovenskej republiky.
Stretli sme sa v centre Banskej Bystrice, vo vašom rodnom meste, a to dokonca pri kamióne, v ktorom je vystavená vzorová digitálna trieda v rámci projektu „Digi škola“…
Je to moja srdcovka, mohol by som nazvať: „moje dieťa“. Začal som na tomto projekte pracovať ešte v čase, kedy som bol štátnym tajomníkom na ministerstve financií. Veľmi som chcel priniesť do našich škôl tie najmodernejšie technológie, aby naše triedy vyzerali skutočne ako triedy 21. storočia. V rámci publicity som pritom veľmi túžil, aby po Slovensku prešiel kamión, v ktorého útrobách by bola vzorová digitálna trieda, aby všetci – deti aj učitelia – na Slovensku mohli vidieť, čo by mohli mať, ak by sa zapojili do tohto projektu. Mojím snom je, aby Slovensko patrilo k líderským krajinám, kde sa veľmi intenzívne zavádzajú najmodernejšie technológie do škôl, aby naše deti bez ohľadu na sociálny pôvod získali digitálne zručnosti a boli schopné reagovať na výzvy modernej doby. Teší ma, že náš projekt veľmi pozitívne vnímajú žiaci i učitelia a dúfam, že sa nám podarí postupne pokryť celé Slovensko. Samozrejme, niekedy človek spraví aj chyby, ale dôležité je ich napraviť a ísť ďalej.
Hoci ste predsedom parlamentu, predsa vás často počuť hovoriť o záležitostiach, ktoré súvisia s digitálnou érou. Dokážete sa venovať aj naďalej tejto oblasti?
Po skončení na rezorte financií som bol istý čas aj na ministerstve školstva, kde sme začali projekt Digi škola implementovať. Som rád, že sa to podarilo, ba čo viac, dúfam, že sa nám podarí už čoskoro odštartovať aj projekt „Digi škola 2“. Napriek tomu, že som sa stal predsedom Národnej rady SR, zastávam naďalej v rámci EÚ aj pozíciu digitálneho lídra Slovenskej republiky. Týka sa to práve oblasti moderných technológií a ich propagácie.
Existujú aj ďalšie projekty, pri ktorých zrode ste stáli a ktorých realizáciu pozorne sledujete aj ako šéf parlamentu?
Samozrejme, máme rozpracovaných viacero projektov. Teraz je už však na jednotlivých ministroch, aby ich uviedli do života. Každopádne, spustilo sa veľké množstvo projektov v oblasti informatizácie verejnej správy. Tu máme, pravda, ešte veľké rezervy a stoja pred nami najkritickejšie mesiace, pretože bude končiť programovacie obdobie 2007 až 2013 a do konca tohto roka musí byť väčšina z týchto projektov realizovaná a uvedená do reálneho života. Dôležité je, aby boli funkčné. Samozrejme, pokračujeme aj v ďalších projektoch, napríklad v centralizovaní rôznych služieb – čiže naším cieľom je mať zjednotené dátové centrá. Aj ako predseda parlamentu, keďže som v kontakte s jednotlivými ministrami, stále sledujem tieto projekty a vždy, kde môžem, rád pomôžem. Týka sa to najmä projektov, ktorých rámec presahuje jeden rezort. Práve vtedy moja pozícia môže byť veľmi vhodná na to, aby sme dokázali jednotlivé postupy koordinovať.
V akých oblastiach by ste privítali intenzívnejšiu digitalizáciu a modernizáciu?
Digitalizácia bude prebiehať celým spektrom verejného života. Spomínal som napríklad služby zo strany štátu – chcel by som, aby občania mohli všetko vybaviť z vlastnej izby a nemuseli sa motať po úradoch. A existuje ešte jedna veľká oblasť, ktorá ma zaujíma, a to ochrana osobných údajov. My, ako politici, ale aj štát ako taký, si musíme uvedomiť, že ľudom, ktorí presúvajú značnú časť svojho života do digitálneho sveta, musíme zabezpečiť maximálnu ochranu a bezpečnosť. To znamená, aby sme skutočne bezpečne vedeli chrániť všetky dáta o ľuďoch. Je nevyhnutné, aby sme dokázali ochrániť virtuálnu identitu občanov, aby nedošlo k zneužitiu ich údajov. Toto je obrovská výzva. Možno si to ani neuvedomujeme, ale žijeme v čase „digitálnej revolúcie“, kedy začína dochádzať ku komunikácii už medzi „vecami“, navyše, mnohé systémy sú už dnes napojené na internet. Takže našou úlohou je zabezpečiť ochranu pred možnými útokmi na naše domovy cez počítač. Jednoducho, musíme sa pripraviť chrániť sa pred „digitálnou“ kriminalitou, „digitálnym“ terorizmom. A toto je pre mňa top téma, ktorej by som sa chcel venovať v najbližšom období.
V pomerne krátkom čase ste sa presunuli z postu štátneho tajomníka ministerstva financií na post ministra školstva a neskôr ste už stali predsedom parlamentu. Ako vnímate tento rýchly kariérny postup?
Poviem vám, nebola to žiadna sranda, pretože som nič také nečakal. Keď som nastúpil na ministerstvo financií ako štátny tajomník, tak som si predsavzal, že štyri roky to tam zvládnem so cťou. Potom zrazu prišla ponuka stať sa ministrom školstva. Aj túto zmenu, to musím podčiarknuť, som prijímal s veľkou pokorou a rešpektom, pretože ide o veľmi komplikovaný rezort. Myslím, že som sa napokon tej úlohy zhostil dobre a vniesol som novú dynamiku do školstva. Potom mi život pripravil ďalšiu zmenu. Fakt, že som sa stal predsedom parlamentu, mi priniesol zároveň aj politický život. Priznávam, mne by takto pred rokom ani vo sne nenapadlo, že nieže budem stáť na čele NR SR, ale ani že budem ministrom školstva. Nikdy si totiž nestaviam dopredu ciele, čím by som chcel byť, naopak, všade, kde som, sa snažím pracovať naplno a vydávať zo seba maximum. A keď potom niekto ocení moju prácu a príde nejaká ponuka ako odmena, človeka to poteší. V mojom prípade však určite neplatí, že by som sa niekde „hrabal“.
Zmenu ste zažili aj v samotnej strane Smer-SD, kde ste sa stali podpredsedom.
Bolo pre mňa veľkou cťou, keď som sa pred rokom stal podpredsedom strany. Ja som v Smer-SD od roku 2000, teda od začiatku a prešiel som úplne všetkým, teda všetkými funkciami, a to bez toho, že by som niekoho poznal. Vždy som bol pracovitý a kde sa dalo, tam som pomáhal. Aj preto som bol dojatý, keď som sa ako bežný človek z Banskej Bystrice stal podpredsedom, lebo som si predstavil tých štrnásť rokov, ktoré som v strane strávil. Vlastne aj pre ostatných som dokázal, že človek nemusí byť u nás v strane známy, nemusí mať za sebou vplyvných ľudí, nemusí mať „tlačenku“, aby sa niekde dopracoval úplne zospodu. Stačí usilovne pracovať, hoci niekedy aj na úkor vlastného voľného času.
V kuloároch sa šepká, že by ste mohli byť tou osobou, ktorá by v budúcnosti mohla nahradiť Roberta Fica na poste predsedu strany Smer-SD…
Viete, nahovorí sa toho veľmi veľa… Myslím, že mnohých prekvapil ten môj postup, ale musím povedať, že ja vôbec takýmto spôsobom nerozmýšľam. My máme svojho predsedu, ktorý nás povedie do ďalších parlamentných volieb. Aj preto sú takéto špekulácie skutočne len špekuláciami a hypotézami. Dnes zastávam funkciu podpredsedu strany a funkciu predsedu parlamentu a mojou úlohou je, aby som obe tieto úlohy čo najlepšie zvládol a aby som nikomu neurobil hanbu. To je jediné, na čo sa sústredím a čo prinesie budúcnosť, to je naozaj vo hviezdach. Každopádne, ambície teraz vymieňať niekoho absolútne žiadne nemám.
Prečo ste vstúpili do politiky?
Vždy som mal záujem o to, čo sa deje okolo mňa, v mojej krajine a nechcel som zostať tým, ktorý bude mimo a bude na všetko len frflať a nebude sa snažiť niečo zmeniť k lepšiemu. V roku 2000 som skončil vysokú školu a zdalo sa mi, že nastal správny moment popri profesionálnej kariére skúsiť niečo pozitívne urobiť pre svoju vlasť prostredníctvom politiky. Strana Smer a Robert Fico predstavovali v tom čase „nový projekt“, odlišný od ostatných štandardných strán. Priniesli modernosť, mladé tváre a dynamiku do vtedajšieho politického života. Aj preto som vstúpil do strany. Tento svoj krok neľutujem dodnes, lebo mi politika a ideológia sociálnej demokracie vyhovuje.
Bola politika vaším detským snom, alebo ste chceli byť niečím iným?
Môj starý otec bol rušňovodič, a preto som sa ako dieťa rozhodol, že raz aj ja sa stanem rušňovodičom a budem viesť „veľké vlaky“ po Slovensku. O smetiaroch ani nebudem hovoriť, lebo ma fascinovalo to státie vzadu na plošinke smetiarskeho auta. Musím sa však priznať – či mi niekto verí, alebo nie, ale svedkami sú moji bývalí spolužiaci z gymnázia – že keď sa nás pýtala pani triedna učiteľka, čím by sme chceli byť, tak ja som ako šestnásťročný chlapec odpovedal, že „niečo ako diplomat, politik, ktorý by mal vplyv na riadenie štátu“. Vtedy som to vyslovil ako želanie a sen… dnes je to realita. A mám z toho radosť, lebo nič lepšie sa nemôže stať, ako keď sa môžete venovať profesionálne tomu, o čom ste snívali a čo vás navyše aj baví.
Tomáš Szmrecsányi
foto Jozef Barinka, Mirka Chabadová
Celý rozhovor si prečítate v letnom dvojčísle GOLDMAN (2015)