Peter Gabriel – Mám rád hudbu, ktorá vás vezme na cesty…

Prvú ochutnávku svetskej slávy zažil s Genesis. Keď kapelu v roku 1975 opustil, aby sa venoval sólovej kariére, trvalo mu viac ako desať rokov, kým vystúpil z jej tieňa. Nasledovali obdobia, kedy hudbu robil iba okrajovo: pestoval zeleninu, venoval sa rodine, cestoval alebo rozvíjal svoje charitatívne aktivity. „Sláva je tovar, ktorý stráca hodnotu zakaždým, keď ho použijete. Preto s ňou treba nakladať opatrne.“ Tvrdí dnes 64-ročný Peter Gabriel.

 

Na prvý pohľad pôsobí ako britský suchár. Okrem krátkeho obdobia po rozpade prvého manželstva, kedy mu to trochu haprovalo so ženami, a jednej nevydarenej párty, na ktorej zjedol trochu viac marihuanových koláčikov a skončil v kanáli, nesprevádzajú jeho život žiadne dramatické škandály. Možno práve preto jeho experimentálna hudba zostáva mimo záujmu mainstreamu. Peter Brian Gabriel sa narodil 12. februára 1950 v Surrey. Otec, Ralph Parton Gabriel, bol vážený elektroinžinier a vynálezca. Matka, Edith Iren Allen, bola umeleckou dušou rodiny. Hrala výborne na klavíri a bez toho, že by o to vedome usilovala, odovzdala synovi muzikálny gén. Gabrielovci patrili k londýnskej vyššej strednej vrstve a mali slušný rodokmeň, v ktorom nechýbali vplyvní podnikatelia ani politici. Žili v južnej časti Londýna a vlastnili usadlosť na vidieku, kde ich deti na priľahlej farme prežili bezstarostné detstvo. V Petrových spomienkach sa toto obdobie dodnes spája s objavovaním živelnej krásy vody, ohňa a spirituálnej sily prírody. Farma však vďaka silnému zastúpeniu ženského osadenstva mu v ranej puberte poskytla aj ideálne podmienky na získavanie prvých sexuálnych skúseností…

 

Elitárske snobstvo

V trinástich sa jeho bezstarostné naháňanie vidiečaniek skončilo. V záujme zachovania rodinnej tradície ho rodičia zapísali na prestížnu strednú školu Charterhouse Boarding School, ktorá pripravovala študentov na oxfordskú a cambridgeskú univerzitu. Nádejným akademikom, právnikom a lekárom sa tu dostávalo klasického vzdelania a popritom v nich profesori cielene budovali elitárske snobstvo, založené na príslušnosti k vyššej triede. Otvorená myseľ rodiaceho sa umelca to nevedela prijať a hľadala útočisko v hudbe. Namiesto trénovania blazeovaného výrazu radšej cvičil v hre na bicie. Začínal ako bubeník v niekoľkých školských hudobných zoskupeniach a Mike Rutherford, jeho bývalý spoluhráč z Genesis o ňom dodnes tvrdí: „Pete bol, a myslím si, že aj stále je, frustrovaný bubeník.“ Okrem obligátnych The Beatles čerpal v tomto období inšpiráciu najmä z anglických hymnusov a experimentoval s rôznymi hudobnými vplyvmi. K osudovému stretnutiu, ktoré na ďalších dvadsať rokov predznamenalo jeho život, došlo v roku 1966 na školskom koncerte, kde so svojou kapelou vystupovali aj Chris Stewart (bicie), Anthony Philips (gitara), Mike Rutherford (gitara, basgitara) a Steve Hackett (gitara). Spolu s Gabrielom (spev, flauta) a Tony Banksom (klávesy) si tak padli do noty, že sa rozhodli spojiť hudobné nástroje v spoločnej kapele, ktorá už onedlho útočila na popredné priečky hitparád ako Genesis.

 

Nový zvuk

Mládenci spočiatku nemali ambíciu vystupovať. Vlastne sa chceli venovať iba skladaniu hudby pre iné kapely. O ich „outsourcingové“ služby však nebol veľký záujem. Väčšina mladých hudobníkov si pri komponovaní a písaní textov vystačila sama. Tak sa stalo, že sa formácia sporadicky začala objavovať aj na školských koncertoch. V roku 1968 ich na jednom koncerte počul producent Jonathan King a keď už počul dosť na to, aby si mohol byť istý, že títo chlapci vedia, čo robia, ponúkol im rovno kontrakt na prvý album. Práve on ich vraj odhovoril od plánovaného názvu Gabriel´s Angels a nežne im vnútil pomenovanie Genesis, ako symbol vzniku niečoho nového a prísľub neopočúvaného hudobného smeru. To sa práve „vďaka“ Kingovi a jeho záľube v Bee Gees pri prvom albume veľmi nepodarilo. Vplyvom jeho zásahov do nahrávania vznikol ľahký popíkový album, ktorý nič z avizovaných novostí nepriniesol, a tak nebolo divu, že ho nik nekupoval. Gabriel a jeho kolegovia z Genesis pochopili, že cesta k úspechu cez Kinga nevedie. Rozišli sa s ním aj so zmluvným nahrávacím štúdiom a pobrali sa vlastným smerom. Fakt, že King dodnes profituje z rôznych reedícií albumu, vháňa bývalým aj súčasným členom kapely pravidelne červeň do líc. Po niekoľkých úspešných singloch a live albume Genesis Live (1973) sa skupina postupne začala profilovať ako zaujímavý hudobný fenomén s neopočúvaným zvukom. Pod ten sa podpísali najmä Hackettove struny, ktorý na nich ako jeden z prvých gitaristov predvádzal techniku „tapping“ (neskôr ju spopularizoval Eddie Van Halen) a „sweep picking“. Najvýraznejšia zmena sa však udiala v roku 1974 spolu s konceptuálnym albumom The Lamb Dies Down on Broadway a svetovým turné, ktoré ho sprevádzalo. Nešlo o bežné koncertné vystúpenia, ale o teatrálnu svetelnú a laserovú šou, počas ktorej Peter Gabriel okrem spevu, hry na flautu, tamburínu a hoboj pred každou skladbou recitoval vlastné fantazmagórie o vílach a iných rozprávkových bytostiach. Extravagantné kostýmy, masky a účesy (menili sa vraj podľa toho, ako to práve vyzeralo v jeho súkromnom živote), ktoré počas turné predviedol na každom zo 102 koncertov, prispievali k upevňovaniu jeho pozície lídra v kapele a zároveň tak trochu zvyšovali napätie medzi jej členmi… Jednoducho, Petra bolo vidno trochu príliš. Plachý intelektuál sa koncert po koncerte menil na extroverta, ktorý už v sebe viac nechcel dusiť chuť robiť si veci iba po svojom.

 

Bez mena

Rozhodnutie odísť z Genesis (1975) urýchlil komplikovaný zdravotný stav jeho prvorodenej dcéry Anny Marie. Či šlo o jediný dôvod, alebo svoju rolu zohrali aj kreatívne súboje členov skupiny, o tom sa s obľubou špekuluje dodnes. Faktom však zostáva, že odchodom s Genesis zabuchol za sebou na rok dvere pred celým hudobným biznisom a venoval sa len pestovaniu kapusty a prebaľovaniu. Rok záhradníčenia a materskej mu vzal časť jeho hudobného sebavedomia a odhodlania na sólové projekty. Z nástrah, ktoré so sebou prinášali pochybnosti o vlastných kvalitách, ho vytrhla spolupráca s textárom Martinom Hallom, s ktorým napísali skladbu pre komika Charlieho Drakea. Tá síce takmer okamžite a bez povšimnutia zmizla z éteru rádií, no na druhej strane vrátila Petrovi chuť tvoriť. V roku 1977 sa tak objavil jeho prvý sólový album. Rovnako ako ďalšie tri, ktoré po ňom nasledovali, vyšiel bez názvu, no fanúšikovia si ho podľa fotografie na coveri zapamätali ako „Car“. Prvým albumom v každom ohľade vyhlásil svoju hudobnú nezávislosť. Hudobne aj vizuálne spretŕhal všetky spojenia s Genesis a patrične sa s nimi rozlúčil v skladbe Solsbury Hill. Zbohom dal aj celej maškaráde a na turné, ktoré nasledovalo po vydaní albumu, vyrazil učesaný a slušne oblečený. Žiadny svetoborný úspech sa však nedostavil a „Car“ zostal napriek svojim nesporným kvalitám v tieni prvého „porozchodového“ albumu Genesis – A Trick of the Tail, ktorý zožínal pozitívne kritiky a ohlasy. Zdalo sa, že rozhodnutie odísť zo zavedeného hudobného zoskupenia nebol najšťastnejší krok.

 

Tajomný cudzinec

V nasledujúcej dekáde sa do Top 20 prebojovali iba dva Gabrielove single: Solsbury Hill z prvého bezmenného albumu a Games Whitout Frontiers z tretieho. Oba však priniesli do hudby niečo nové, a práve o to hudobník usiloval. Vedome sa vzďaľoval komerčným vplyvom a svoju tvorbu vytrvalo odmietal podriadiť overeným „trendom“. Keď sa na druhom albume rozhodol uviesť do života fiktívnu postavu Mozo a urobiť z nej leitmotív, ktorý sa prelína viacerými skladbami, jeho americký producent ho od tohto zámeru odhováral a radil, aby sa k postave vrátil, až keď zaznamená nejaký výrazný komerčný úspech. Gabriela však odjakživa fascinovali spirituálne témy, Jungova hlbinná psychológia, alchýmia a to, ako prispievajú k zmene osobnosti. „Fascinoval ma proces transformácie osobnosti do inej podoby. Mozo je narušiteľ. Jeho príchodom sa mení status quo a ja spievam o tom, čo tieto zmeny spôsobia tým, ktorých sa dotknú.“ Mozo sa tak v skladbách Here Comes The Flood, Down The Dolce Vita, On The Air, Red Rain či That Voice again stal hudobníkovým osobným manifestom spirituálnej zmeny, ktorou po odchode z Genesis prechádzal.

 

Nový hlas

Tretí bezmenný album z roku 1980 (prezývaný podľa coveru „Melt“) priniesol so sebou obraz ďalšej Gabrielovej hudobnej a osobnostnej transformácie. Po hudobnej stránke sa v ňom výraznou mierou prejavila najmä fascinácia „world music“ – v tom období pre bežného poslucháča komerčných rádií absolútne neznámy pojem. Gabriel ju počúval na alternatívnych rozhlasových staniciach cez krátkovlnné rádio. Album vďaka nej získal perlivú, hoci zároveň trochu skľučujúcu atmosféru. Ku spolupráci si prizval bývalého kolegu z Genesis, Phila Collinsa, ktorému spôsobil nemalé problémy, keď mu zakázal používať pri komponovaní činely. Collins tak zo zotrvačnosti neustále udieral paličkou do prázdna, až kým chýbajúci činel nenahradil ďalším bubnom a nevytvoril tak úplne nový zvuk. Keď producenti prvý raz počuli, čo sa chystá vydať, varovali ho, že týmto albumom rozhodne spácha svoju umeleckú samovraždu. No Singel Games Without Frontiers sa zakrátko usalašil na niekoľko týždňov v hitparáde Top 20 a ukázalo sa, že Gabriel so svojou intuíciou nebol na tom až tak zle. Osobitú pozornosť na albume budila skladba Biko, ktorá sa v umelcovej diskografii považuje za prvý prejav politického aktivizmu. Pri jej komponovaní sa inšpiroval príbehom aktivistu Stevea Bika, známeho odporcu apartheidu, ktorý zomrel v policajnej cele (1977). Hudobný vplyv world music a zvýšená potreba formulovať vo svojich skladbách politické odkazy sa ešte výraznejšie prejavila na štvrtom bezmennom albume z roku 1982 (známy pod prezývkou Security). Ten okrem tematicky náročných piesní priniesol aj osvieženie v podobe skladby Shock The Monkey, ktorá sa stala obľúbeným podkladom pre diskotékové remixy. Na koncertnej šnúre sa Gabrielovi vrátilo sebavedomie, a tak trochu aj zmysel pre výstrednosti, keď sa opakovane vrhal do davu divákov a nechával sa na jeho rukách posúvať späť k pódiu. „Vždy som mal rád šteklenie,“ komentoval svoju záľubu v bodysurfingu.

 

Opäť na vrchole

V roku 1986 sa objavil album So a ten, kto si Gabriela definitívne zaškatuľkoval do zásuvky „hudobná alternatíva“, bol nútený ho z nej opäť vytiahnuť. V porovnaní s predchádzajúcimi počinmi bol So výrazne menej experimentálny a orientovaný viac komerčne. Hlásil sa k hudobnému odkazu soulovej hudby a na rozdiel od „štyroch bezmenných“ albumov znel výrazne moderne. Do povedomia širokého spektra poslucháčov, rádií a hudobných televíznych staníc ho odpálil singel Sledghehammer s prepracovaným videoklipom, pri ktorom sa pracovalo (s vtedy celkom novou) technológiou stop-motion. Výsledkom bola znepokojivá animácia s rýchlo sa meniacimi obrazmi: „Bolo to, ako by som sa zoznámil s niektorými časťami môjho tela, o ktorých existencii som nemal ani potuchy. Až keď ma začali tlačiť a bolieť. Ležať v ovocí bolo ešte celkom o.k., ale ryby pod tými reflektormi v štúdiu začali už po chvíli riadne smrdieť…“ Mimoriadnu pozornosť zaznamenal aj singel „Don´t give up“, ktorý naspieval s Kate Bush. Song o zúfalstve, plynúcom z nezamestnanosti a jeho povzbudivé posolstvo vraj zachránilo mnohých pred samovraždou. Komerčný úspech, ktorý nasledoval po uvedení albumu a svetovom turné, riadne posilnil hudobníkovo ego. No zároveň si vybral daň v podobe rozpadu jeho prvého manželstva s Jill Moore a odlúčenie od svojich dvoch dcér. Rozvod mu priniesol hlbokú traumu, rodinu si vždy ctil.

Na isté obdobie si v šoubiznise potom získal povesť „donjuana“, keď v krátkom čase stihol randiť s herečkou Rosannou Arquett, modelkami Marie Helvin a Claudia Schiffer, a po krátkej hudobnej spolupráci aj so Sinéad O´Connor. Rozpad všetkých týchto vzťahov vyústil do ďalšieho komerčne úspešného albumu „Us“, v ktorom sa odrážajú všetky jeho osobné sklamania a zlyhania: „Týmto albumom sa priznávam, že som tak trochu bastard,“ spovedá sa a názorne to demonštruje v klipe ku Digging In The Dirt.

 

Rozvodové blues

Strata rodinného zázemia a rozpadnuté vzťahy Gabriela po hudobnej stránke na istý čas paralyzovali. S o to väčšou energiou sa však venoval svojim aktivistickým a charitatívnym aktivitám. Spieval na koncertoch Amnesty International, pomohol založiť organizáciu Witness, zameranú na výchovu, tréning a vzdelávanie budúcich aktivistov v oblasti ľudských práv, podporoval nadáciu Nelsona Mandelu 46664, orientovanú na boj proti AIDS. „Nelson Mandela ma neprestával udivovať. To, ako v záujme budúcnosti dokázal nájsť v sebe dostatok dôvery pre spoluprácu s nepriateľom… A tiež jeho vynikajúci vkus na ženy,“ charakterizoval úsmevne ich partnerstvo. Inšpirovaný silou a charizmou ďalších svetových lídrov, ktorí dosiahli úctyhodný vek, no stále pôsobia ako morálne autority, stvoril koncom 90. rokov spolu s podnikateľom Richardom Bransonom projekt Elders – združenie sivovlasých eminencií. Okrem (dnes už zosnulého) Mandelu patria do projektu napríklad i Jimmy Carter, Desmond Tutu či Kofi Annan a ich poslaním je venovať sa prevencii a riešeniu svetových konfliktov. „Richard mal takú detskú fantáziu… Zostaviť skupinu superhrdinov, ktorý prídu a vyriešia problém. Teraz tu s nimi môžem sedieť a diskutovať v jednej miestnosti. Pre niekoho, kto nemá politologické vzdelanie a nevyštudoval ekonómiu, je to úžasný pocit.“

 

Lunárny album

Po „Us“ a šiestich rokoch relatívnej hudobnej nečinnosti, ktorú sporadicky prerušila tvorba filmovej hudby (City of Angels; Rabbit-Proof Fence) a jednorazový návrat k Genesis pri  nahrávaní reedícií starých skladieb na album Archive vol.1 (1998), sa začalo sporadicky objavovať avízo na ďalší sólový album. Keď koncom roku 2001 fanúšikovia začali strácať trpezlivosť, odkazoval im Gabriel prostredníctvom rozhovorov: „Už je takmer hotové… Malo by vyjsť krátko pred Vianocami… alebo až po nich.“ Na jar 2002 sa na jeho homepage začalo odpočítavanie dní, zostávajúcich do vydania dlho očakávaného albumu s ďalším lakonickým názvom: Up. Od tohto okamihu pribudol na webstránke pri každom splne nový singel. „Mesiac je najlacnejšia reklama na svete,“ ozrejmil hudobník svoj zámer. „A páči sa mi. Raz mi jedna pôrodná asistentka v Ríme povedala, že pri splne stúpa pôrodnosť o 30%. Nemá to čo robiť s bosorkami. Len si myslím, že občas zabúdame na to, že sme so svetom okolo nás spojení. Považujeme sa za najvyššie božstvo na svete a pritom sme len malí paraziti, čo sa plazia po tvári planéty. Jediná sopka nám je schopná dokázať, akí sme krehkí.“

Pred vydaním albumu sa stihol po druhý raz oženiť. 9.júna 2002 si pri splne vzal Meabh Flynn, zvukárku zo svojej nahrávacej spoločnosti Real World Studios. Dlho očakávaný album sa objavil na pultoch 31. augusta a odpálil turné so 140 koncertmi v Európe a Amerike. Prvé európske live vystúpenie v Mníchove bolo trochu rozpačité a poznačené Gabrielovou nervozitou, spôsobenou dlhým výpadkom, zvyšok šnúry bol však beznádejne vypredaný a  koncert po koncerte Gabriel potvrdzoval svoj status entertainera a umelca, ktorý dokáže vyprodukovať uchvacujúcu šou. A potom sa opäť na dvanásť rokov odmlčal. Venoval sa nehudobným projektom a svojej novej rodine, ktorá sa mu v krátkom čase rozrástla o dvoch synov. „Mal som jednoducho väčšiu chuť sedieť s nimi nad domácimi úlohami, než nocovať v štúdiu.“

 

Škrabanie chrbta

S výnimkou skladania pôvodnej filmovej hudby sa Peter Gabriel v posledných rokoch kariéry tak trochu recykluje. Vracia sa ku svojim starším veciam, reviduje ich, dáva im novú fazónu, upravuje live nahrávky (všetky, ktoré vydal z live koncertov, prešli úpravou zvuku v štúdiu). V roku 2010 sa na trhu objavil album Scratch my back, ako výsledok spolupráce s hudobnými osobnosťami. Po dohode s kolegami „zrekonštruoval“ na ňom ich najznámejšie skladby a požiadal ich, aby pre neho urobili to isté na albume And I´ll Scratch Yours. Prvý „Scratch“ sa dočkal rozporuplného prijatia. Dlhoročná fanúšikovská základňa sa rozdelila na tých, ktorí album označili za fenomenálny a tých, podľa ktorých bol tým najhorším, čo kedy vydal na zbytočne drahom nosiči. „Hudba na ňom je melancholická a temná… Veľa som pri komponovaní premýšľal o živote a smrti. O druhej šanci, ktorú pre mňa znamená moja nová rodina. Nie som posadnutý smrťou. Len si myslím, že veci, v ktorých je obsiahnutá, môžu byť niekedy plnšie života, ako tie, ktoré sa ju pokúšajú za každú cenu vytesniť.“ Oba albumy mali vyjsť súbežne, no vzájomné škrabkanie chrbta sa termínovo trochu vymklo z oprát. Kvôli nedochvíľnosti niektorých oslovených aj kvôli nespokojnosti s finálnymi covermi sa druhé CD oneskorilo za prvým o rovné tri roky. Gabriel však na nikoho z interpretov ťažké srdce nemá: „Naháňať umelcov je rovnako ťažké, ako pásť mačky,“ komentoval situáciu v jednom z rozhovorov. A čo si myslí o poznámkach na margo jeho recyklačných aktivít? „Vždy budem mať potrebu hrať a komponovať, nezávisle od toho, ako na tom práve budem s kariérou a kto bude mať chuť ma počúvať. Určite vždy budem mať nablízku klavír. O desať rokov však už sám seba nevidím na veľkých turné… Vidím však pred sebou veľa iných vecí, ktoré by ma mohli zaujímať.“

Špeciálne turné, zorganizované pri príležitosti uplynutia 25 rokov od vydania prelomového albumu „So“, v rámci ktorého zavíta aj na Slovensko, by tak mohlo byť jednou z poredších príležitostí zažiť jeho vystúpenie naživo.

 

plôšky

WoMAD

* Peter Gabriel od roku 1982 organizuje pravidelne festival WoMAD (World of Music, Arts and Dance).

* Ide o prvý európsky festival, ktorý prezentoval world music masovou formou.

* Prvý ročník bol absolútny finančný prepadák. Aby vykryl straty, požiadal bývalých kolegov z Genesis o jeden „ad hoc“ koncert.

* Keďže sa festival priebežne stále borí s problémom ziskovosti, Gabriel ho dotuje z výnosov svojich komerčne úspešnejších projektov.

* World music označuje hudobný smer, ktorý textovo a hudobne nadväzuje na ľubovoľnú etnickú tradíciu, dopĺňa ju o prvky iných žánrov, alebo ju prenáša do iných kultúrnych a sociálnych súvislostí.

* Tento hudobný smer po prvý raz pomenoval etnomuzikológ Robert. E. Brown, ktorý ho začal používať v 60. rokoch minulého storočia.

* Prvky (indickej) world music objavili aj Beatles, v podobe Raviho Šankara.

* Bob Marley, Toots, Maytals vo svojej tvorbe zasa priniesli vplyvy jamajského reggae, afrických rytmov, afrokubánskeho popu a amerického soulu.

* Jamajská hudba následne inšpirovala svojou melodickosťou napríklad i kapely Police či UB40.

 

The Elders

* Neformálne zoskupenie 12 „starešinov“ z oblasti najvyššej medzinárodnej politiky zahŕňa aj manželku Nelsona Mandelu, Desmonda Tutu, anglikánskeho arcibiskupa a emeritu z Kapského Mesta; Jimmyho Cartera, amerického exprezidenta; Mary Robinson, írsku exprezidentku; Kofiho Annana, bývalého generálneho tajomníka OSN; Mohammeda Yunusa, laureáta Nobelovej ceny za ekonómiu a zakladateľa Green Bank v Bangladéši.

* Prizvaný bol Li Zhaoxing, čínsky expremiér; Ela Bhatt, indická aktivistka za ženské práva;  Gro Harlen Bruntland, nórsky expremiér a riaditeľ WHO; Aung San Suu Kyi, líderka barmskej opozície.

 

Zaujímavosti

* Od roku 1985 sa Peter Gabriel profiloval ako úspešný a vyhľadávaný skladateľ pre filmovú hudbu. Jeho skladby sa objavili v kasových trhákoch City of Angels, The Rabbit-Proofe Fence, Against All Odds, Gremlins alebo Birdy.

* Za majstrovské dielo sa považuje najmä jeho pôvodná hudba k filmu Posledné pokušenie Ježiša Krista (Last Temptation of Christ; réžia Martin Scorsese); výrazne inšpirovaná orientálnou hudbou. Hudobné motívy dodnes intenzívne využívajú televízny reportéri ako podklad ku svojim príspevkom.

* Gabrielova nahrávacia spoločnosť patrila k prvým, ktoré fanúšikom umožnili sťahovať vybrané skladby online.

* Radí sa k oficiálnym sponzorom lauburistov. Ideový rozkol so stranou a jej vtedajším predstaviteľom Tonym Blairom manifestoval verejne v čase, keď sa Veľká Británia pripojila k USA v intervencii v Iraku.

 

Marcela Heglasová
foto …….. ………….