Svet športu je pomerne ľahko predvídateľný a platia v ňom isté zákonitosti. Vyhráva sila, vytrvalosť, svaly, rýchlosť, um. Partikulárne schopnosti a vlastnosti, ktoré zohrávajú rozhodujúcu úlohu, predstavujú výsledok zložitej interakcie rôznych faktorov: od vrodených predpokladov cez kvalitné vedenie až po vôľové vlastnosti a pravidelný tréning. Občas však aj z motyky vystrelí, o čom sa presvedčil už nejeden favorit, keď mu prvenstvo vyfúkol outsider.
Príbehy o outsideroch sa udomácnili aj v nejednom mýte, bájke či príbehu: biblický Dávid premohol nezdolateľného Goliáša, Ezopova korytnačka šokovala prehnane sebavedomého zajaca a napokon aj Popoluška si splnila svoj sen napriek počiatočnej nepriazni osudu.
Dánsky dynamit
Medzi prvotriedne športové senzácie sa radí víťazstvo dánskych futbalistov na ME 1992 vo Švédsku, na ktorých pôvodne ani nemali čo hľadať. Dáni v kvalifikácii dlho živili šancu na priamy postup (zvíťazili dokonca na horúcej juhoslovanskej pôde), napokon však v posledný hrací deň kvalifikácie si Juhoslovania víťazstvom na rakúskej pôde postrážili postup na záverečný turnaj, ktorý v tej dobe pozostával len z ôsmich účastníkov (oproti súčasným 24 tímom). Krátko predtým sa však v Juhoslávii rozpútal vojnový konflikt, a to spustilo sled udalostí v najrozličnejších sférach. Nevyhla sa mu ani tá športová: rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN rozhodla 11 dní pred začiatkom európskeho šampionátu o suspendácii juhoslovanských športovcov z medzinárodných súťaží, na čo okamžite reagovala i UEFA. Keďže sa následne jedno postupové miesto uvoľnilo, ponúkli ho druhému v kvalifikačnej skupine – Dánsku. Situácia zaskočila aj samotných dánskych reprezentantov, keď trénerský štáb ich musel narýchlo zháňať z dovoleniek. Dáni zvolaní na poslednú chvíľu bez adekvátnej prípravy mali iba jedenásť dní na to, aby z dovolenkového leňošenia preladili na vrcholové športové výkony. Hneď v prvom zápase turnaja pozitívne prekvapili bezgólovou remízou s ambicióznym Anglickom. Keď však v druhom zápase najtesnejším pomerom 0:1 podľahli domácemu Švédsku, ktoré vtedy disponovalo silnou hráčskou generáciou, sotva sa našiel niekto, kto by na Dánov vsadil čo len deravý groš. Dánsky tím však stále ostával na pozitívnej vlne, aj napriek zívajúcej nule na konte dosiahnutých gólov.
V poslednom zápase skupiny, ktorý mal byť podľa predpokladov ich rozlúčkou pred návratom na dovolenky, sa im do cesty postavili favorizovaní Francúzi s fenomenálnym Jeanom-Pierrom Papinom. Keď práve on v 60. minúte vyrovnal na 1:1, zdalo sa všetko jasné – Francúzom stačila remíza a očakávalo sa, že krajina galského kohúta si zvyšný priebeh zápasu ukontroluje do zdarného konca. No 12 minút pred koncom dánsky útočník Elstrup šokoval gólom na 2:1 a Francúzi stuhli… Dáni postúpili do semifinále! Superfavoriti z Holandska na čele s legendami ako Ruud Gullit, Marco van Basten, Frank Rijkaard či Dennis Bergkamp si mädlili ruky: Dáni namiesto Francúzov či Angličanov boli pre nich darom z nebies. Avšak heroickí Dáni dotiahli zápas do jedenástkového rozstrelu, kde sa Oranjes akosi roztriasli kolená, najviac však hviezdnemu van Bastenovi, ktorý nedokázal prekonať blonďavého Petra Schmeichela.
Neuveriteľné sa stalo realitou. A rozprávka ako z knihy Hansa Christiana Andersena stále pokračovala. Vo finále už na Dánov čakali Nemci, úradujúci majstri sveta. Rozbehnutý dánsky dynamit však ani partia okolo Jürgena Klinsmanna nedokázala zastaviť. John Jensen načal Nationalelf už v 18. minúte a víťazstvo v 78. minúte poistil Kim Vilfort. Prvotriedna senzácia bola na svete! Svet sa učil skloňovať mená ako Peter Schmeichel či Brian Laudrup. Zarezonoval však aj dojímavý príbeh Kima Vilforta – v čase turnaja jeho 7-ročná dcéra prežívala posledné štádium leukémie, kvôli čomu dvakrát opustil tábor svojho mužstva. Rodina ho však zakaždým podporila a primäla, aby sa vrátil k tímu. Bol jeho elementárnou súčasťou: v semifinále premenil jednu z penált a vo finále vsietil druhý gól svojho tímu. Napokon sa ešte stihol včas vrátiť za svojou dcérkou (skonala niekoľko dní po nečakanom dánskom triumfe).
Grécky betón
Na podobné prekvapenie si futbalový svet musel počkať ďalší tucet rokov. Medzitým na MS či ME víťazili tímy, ktorých triumfálne jazdy nikoho neprekvapili: Brazília na MS 1994 a 2002, Francúzsko na MS 1998 a ME 2000 a Nemecko na ME 1996. Až prišlo EURO 2004 v Portugalsku. Domáce Portugalsko verilo v mágiu prepojenia staršej generácie, stelesnenej v Luisovi Figovi, s novou na čele s Cristianom Ronaldom. Medzi favoritov patrili tradične Francúzi, ktorí si chceli napraviť chuť po zbabranom svetovom šampionáte v Japonsku a Južnej Kórei, ale tradične aj Holanďania. Veľmi silnou generáciou disponovali aj Česi, ktorých sebavedomé víťazstvá v priebehu turnaja, podoprené parádnymi ofenzívnymi predstaveniami, vyšvihli na čelo poradia najväčších favoritov. Rybník však všetkým vypálili Gréci.
Outsideri, ktorí sa na vrcholné podujatie prepracovali po dlhých desiatich rokoch (naposledy si zahrali na americkej pôde na MS 1994, kde navyše totálne vybuchli), začali turnaj s domácimi superfavoritmi Portugalcami a vykročili napodiv víťazne (2:1). Keď v druhom zápase uchmatli bod ďalšiemu favoritovi – Španielsku, postup do vyraďovacej fázy zrazu začal naberať jasnejšie kontúry. Ten sa napokon nerodil ľahko. Čoraz sebavedomejší Gréci mohli ruky-nohy bozkávať portugalskej hviezdičke Nunovi Gomesovi, ktorý zariadil víťazstvo domácich v paralelne hranom zápase so Španielskom, vďaka čomu si Gréci udržali druhé postupové miesto aj napriek prehre s Rusmi. Vo štvrťfinále to vyzeralo na jasnú záležitosť: Gréci mali byť pred medailovými bojmi ľahkým predjedlom pre Francúzsko, suveréna základnej skupiny B. Stalo sa však nečakané: Gréci ustáli miestami likvidačný francúzsky tlak a po jedinom gólovom údere sa tešili z postupu. Spasiteľom sa stal Angelos Charisteas. Grécky betón v semifinále narazil na českú mašinu, ktorá vo štvrťfinále „vyklepala“ Dánov suverénne 3:0. Zápas mal podobný priebeh ako ten predchádzajúci: české hviezdy na čele s Milanom Barošom a Janom Kollerom búšili do koncentrovaných zadných radov Grécka, avšak bezvýsledne. Keďže v riadnom hracom čase gól nepadol, muselo sa predlžovať. Gréci zacítili šancu a čoraz častejšie sa vysúvali z obrannej ulity. V čase, keď sa už oba tímy pomaly hotovali na krátku pauzu medzi dvoma polčasmi v predĺžení, nečakane udrel grécky zadák Traianos Dellas. Keďže v tej dobe platilo pravidlo tzv. strieborného gólu (v prípade dosiahnutia gólu v predĺžení sa hralo ešte do konca polčasu), český osud bol v danom momente spečatený a Gréci úspešne „skonvertovali“ strieborný gól na zlatý.
Alchymisti z krajiny aténskej múdrosti však zďaleka nekončili. Ich finálová účasť vyvolala v krajine nefalšovaný futbalový ošiaľ a grécky celok pod vedením trénerského mága Otta Rehhagela si čoraz viac uvedomoval, že sa pred ním otvára historická možnosť. A tú plánovali chytiť za pačesy, aj keby sa mali postaviť jedenásti pred šestnástku, víťazstvo „ukopať“ totálnym antifutbalom a súperove útočné chute utopiť v kvalitnej gréckej miešačke. Tak sa aj stalo. Domáce Portugalsko nevyužilo možnosť na reparát a turnaj ukončilo opäť jednogólovou prehrou s Grékmi. A Angelos Charisteas vo finálovom zápolení znova ako jediný rozvlnil sieť. Grécko bolo na nohách, futbalová Európa sa cítila podvedená, na čele s Čechmi. Grécki betonári s fundovaným „stavbyvedúcim“ Rehaclesom (ako Rehhagela vtipne premenovala tlač) však tieto reči mohli s triumfálnym úškrnom odignorovať. Oslava na spôsob „veľkej tučnej gréckej svadby“ mohla začať…
Magický Leicester
Skutočnou Popoluškou futbalového sveta sa však pri všetkej úcte k dánskemu dynamitu a gréckemu betónu stal v minulej sezóne anglický Leicester City. Triumf klubu, na ktorý boli pred začiatkom sezóny vypísané kurzy vo výške 5000 : 1, označili médiá za „najmenej pravdepodobný triumf v histórii kolektívnych športov“. Tomuto tvrdeniu iba ťažko možno oponovať, nakoľko mužstvu pred sezónou aj tí najfundovanejší odborníci prisudzovali iba boj o holú existenciu v Premier League. Zázraky sa však dejú a jeden taký sa podaril aj skúsenému Claudiovi Ranierimu s jeho zverencami. Kouč s bohatými skúsenosťami síce vo všetkých dovtedajších pôsobiskách patril medzi rešpektované postavy, avšak skutočne veľké úspechy ho akosi obchádzali. V Leicesteri si však všetko vynahradil, a to mierou vrchovatou. Keďže v sezóne 2014/2015 sa Leicester ocitol mimo zóny zostupu až vďaka silnému záveru sezóny (14. miesto), očakávalo sa, že v tej nasledujúcej sa opäť bude biť iba o zotrvanie medzi elitou. Namiesto nováčikov Norwichu, Watfordu či Bournemouthu sa však jeho priamymi konkurentmi stali Arsenal, Tottenham či Manchester City, a to v boji o najvyššie priečky! Ranieri prebral tím po Nigelovi Pearsonovi. Od tejto zmeny si vedenie klubu sľubovalo väčšiu pohodu na lavičke a v šatni, nakoľko Ranieri má dlhoročnú reputáciu elegána so zmyslom pre humor. Zároveň si však vedenie vypočulo zopár uštipačných poznámok od fanúšikov, novinárov a iných zástupcov futbalovej verejnosti. Ranieri sa totiž práve neslávne porúčal z gréckej štácie, kde na lavičke národného tímu zažil nevídanú hanbu, totiž prehru s Faerskými ostrovmi. Začiatok sezóny nebol ničím zvláštny – po víťazstve nad Sunderlandom nasledovala vysoká prehra s Arsenalom 2:5 a nič nenasvedčovalo, že by tento tím mal výraznejšie zamiešať kartami. Potom však prišla hviezdna séria Jamieho Vardyho, útočníka s ekrazitom v kopačkách. 29-ročný hráč, ktorý sa ešte vo veku 25 rokov potĺkal po trávnikoch piatej ligy, nastrieľal v jedenástich zápasoch po sebe trinásť gólov, pričom Leicester počas tejto šnúry ani raz neokúsil chuť prehry! A usadil sa pevne na 1. mieste Premier League, z ktorého ho nakrátko zosadila až vianočná prehra s Liverpoolom. Po remíze s Aston Villou sa však 16. januára na čelo tabuľky vrátil a od tohto momentu už na ňom zotrval. Titul si dokonca zabezpečili vopred. 2. mája po remíze Chelsea s Tottenhamom bolo nad slnko jasnejšie, že Leicesteru premiérový titul nikto nevezme. Po prvýkrát v 132-ročnej histórii klubu sa mu podarilo získať titul, vďaka čomu sa stal 24. celkom s titulom anglického majstra (šiestym v ére Priemer League – tak sa najvyššia súťaž volá od roku 1992). Medzi najväčšie objavy sezóny patril práve superrýchly útočník Vardy, ktorý obranám súperov nasúkal 24 gólov a so Sergiom Aguerom z Manchestru City sa delil o druhé miesto v rebríčku kanonierov (na prvej priečke sa umiestnil Harry Kane z Tottenhamu, nastrieľal o gól viac). Vardy získal aj prestížne ocenenie „hráč roka“, okrem toho sa ocitol aj vo výbere All stars spolu so spoluhráčmi Wesom Morganom, Riyadom Mahrezom a N’Golom Kantém. Aj Leicester pri svojom senzačnom ťažení mal v bráne „svojho“ Schmeichela – syna legendárneho dánskeho gólmana Petra Schmeichela (majstra Európy). Spočiatku sa Kasper roky pretĺkal v nižších súťažiach, až sa napokon s Leicesterom v roku 2014 prepracoval do Premier League. Aby v najslávnejšej sezóne svojmu tímu 15-krát pomohol s čistým kontom. Ranieri žiaril šťastím, dušoval sa, že v mladšom veku by nedokázal úspech natoľko precítiť ako teraz: „Teraz som už starý chlap, o to viac sa z toho dokážem tešiť.“ Zagratuloval mu dokonca aj samotný „Pán Úspech“ José Mourinho, ktorý jedenásť rokov predtým vystriedal na pozícii lodivoda Chelsea práve jeho: „O titul som prišiel v súboji s Ranierim, ale sú to neopísateľné emócie, že môžem byť súčasťou tohto magického momentu.“ Rozplývala sa aj miestna legenda Gary Lineker, ktorý sa s kýmsi stavil, že ak jeho materský klub získa titul, odkrúti si televíznu show v spodnej bielizni. Tak sa aj stalo. Pridal sa aj šéf Premier League Richard Scudamore: „Bol to najväčší príbeh, ktorý sme tu doposiaľ mali.“ Klinec po hlavičke triafal aj bývalý tréner Leicesteru Martin O’Neill: „Bol to najväčší výkon tohto storočia.“
Tomáš Bóka
foto SITA, archív
Celý článok si prečítate v zimnom dvojčísle GOLDMAN (2016)