14.január. Stojíme na britskej báze v Antarktíde. Na mieste, kde pred sto rokmi stál na južnom póle Robert Scott. A práve zistil, že prehral. Predbehol ho akýsi Roald Amundsen z neznámej novovzniknutej krajinky, zvanej Nórsko. Celá výprava následne zahynula… A tu sme si povedali, že o rok budeme stáť na opačnej strane Zeme. Na severnom póle.
„Jedla máme dosť, ale zrejme dochádza voda,“ nadhodí Paťo, „na raňajky nám totiž dali šampanské…“ Dobrý úvod do expedície. Po minuloročnej ceste na Antarktídu máme pred prieplavmi, ktoré spájajú teplý Atlantik s ľadovými vodami okolo pólov, značný rešpekt. Desaťmetrové vlny hádžu loďou ako s orechovou škrupinkou a kým pevne primontované stoly a stoličky odolávajú, to isté už nemožno povedať o lietajúcich fotoaparátoch turistov či o prstoch rozmliaždených pribuchnutými dverami…
Tak ako bol Drakeov prieplav tvrdý, tak je Barentsovo more mierne a upokojujúce. Všetci sa cítime ako v lone matky a spíme toľko, koľko sme už zopár desaťročí nespali. Ako bábätká. Ani jednému pasažierovi na lodi nie je zle a Timur, náš ruský lekár, žijúci striedavo v Montreale, Pekingu a Arktíde, nemá do čoho pichnúť. A tak debatujeme… o živote, peniazoch, šťastí… a o potrebe robiť správne veci, hoci niekedy možno trošku bláznivé.
Tichaja Buchta
Sme na dohľad od Zeme Františka Jozefa. Jej 119 ostrovov mohlo patriť „nám”, keďže ich v roku 1873 objavili rakúski dobrodruhovia. Nárokujú si na ne aj Nóri (zrejme tu boli pred Rakúšanmi a Fridtjof Nansen tu bol určite pred Rusmi), ale na silné Rusko jednoducho nemajú. Rusko je kráľom Arktídy. Ide o najsevernejšie ostrovy Európy, na Rudolfovom ostrove sa nachádza najsevernejší bod kontinentu. Práve stojíme pri ostrove Gukera v lokalite „Tichaja Buchta“ (Tichá zátoka). Historik Bob Headland rozpráva krásnou angličtinou o dobývaní Arktídy, keď zrazu z ampliónu zaznie: „Medveď na ľavoboku!“ Keď sme skúšali prvý deň poplach, to sme veru boli oveľa pomalší. „Vzdávam sa!“ zahlásil Bob, „proti ľadovému medveďovi nemám žiadnu šancu!“ I ja zhadzujem slúchadlá a mikrofón, cez ktorý prekladám „Bubákom“ jeho prednášku, dopĺňajúc ju o svoje zážitky a bežím spolu s ostatnými na palubu. Skutočne. Je tu, vidím ho a úplne blízko. Ešte nikdy som nevidel ľadového medveďa v živej prírode. Ani mroža. Teraz, keď sa obzriem, vidím desať mrožov a troch obrovských macov. Náš „ledokol“ (najsilnejší ľadoborec sveta) vypína motory, aby medvede prišli bližšie. Žeby ucítili, čo sa chystá na obed? Alebo rovno plánujú, ako otvoriť tú železnú konzervu, na ktorej vidia toľko ľudskej potravy?
Každopádne ich zaujímame. Neboja sa. Sú to silní predátori. V pozadí sledujeme matku s dvoma mláďatami, nemajú viac ako rok. Medvedica tu rodí v marci a o svojich rozkošných „plyšákov“ sa stará tri roky. Loví pre ne a chráni ich pred početnými nebezpečenstvami. Najväčšiu hrozbu často predstavuje medvedí samec, keď práve nemá inú potravu, zožerie aj vlastných potomkov. Jedného roka sa dožijú priemerne štyria z desiatich medvedíkov. Kanibalskú scénu takmer zažijeme v priamom prenose. Mladá, asi dvojročná medvedica si obzerá zvedavo našu loď. Má pekný kožúšok slonovinovej farby a nádherné oči. Vyplazuje na nás modrastý jazyk a usmieva sa. Prišla sa skôr s nami zahrať, ako loviť. Zrazu sa z veľkej diaľky rýchlo približuje dospelý medveď. Asi nejaká prísna matka, čo beží potrestať pubertálnu dcérku za predvádzanie sa pred cudzími, myslíme si. O chvíľu však vidíme, že ide o samca vychudnutého na kosť, s tvárou plnou jaziev. Zrejme bol zranený, nemohol loviť, a preto sa rozhodol zabiť mláďa. Kráska sa v zlomku sekundy rozbehne ako o život. Keď dobehne na koniec kryhy, vrhá sa do mora a pláva. Pláva húževnato a dlho. A „zjazvená tvár“ vidí, že nemá dostatok síl, aby ju dohonila.
Večer hráme mariáš a popíjame gin tonic. „Hrám malého,“ zahlási Marian. Zamyslím sa, zahľadím sa na bielu pláň a zaregistrujem pohyb. „Aha, medveď!“ Ukazujem, a zrazu má celý bar postarané o úžasné prírodné divadlo. Silák sa rozbehne popri lodi po kryhe, ľahko nás predbieha a kríži nám cestu. Na chvíľu sa zľaknem, že ho zrazíme, ale on si z nás len strieľa, radostne pred nami slalomuje rýchlosťou 35 km za hodinu a preskakuje desaťmetrové vodné pásy s rovnakou samozrejmosťou, ako my prekračujeme prah dverí. Sedíme v najúžasnejšom bare na svete. Nikde nikoho, len ľadové kryhy, jeden pobavený medveď, náš ľadoborec a výhľad cez provu na nekonečno.
Studený kúpeľ
Oslavuje sa deň letnej rovnodennosti. 21.jún a my sme na 82. rovnobežke severnej zemepisnej šírky. Vyzliekam sa. Najprv dám dolu kapucňu a polárnickú žltú vetrovku s hrubou podšívkou. Za ňou červenú polartekovú mikinu, čižmy, goretexové nohavice a
potom to už ide rýchlo – dolu ide všetko. Okolo je sneh, ľad a v ňom diera. Prichádzam v plavkách na okraj a drkocem zubami. Okolo pása mi priväzujú lano. Pod dierou sa nachádza viac ako štvorkilometrová hĺbka a keby to so mnou seklo, padal by som riadne dlho a hlboko. Zľahka sneží. Bohovia Arktídy si zo mňa uťahujú. Skočiť, či neskočiť? Predo mnou je diera v ľade. Aké je to kúpať sa na severnom póle? Ako tu chutí voda? Tieto otázky ma ženú vpred. Dobrodružstvo je dobre zvládnutý „prúser“, tvrdí G. K. Chesterton. A dobrodružstvo je korením života, silné vzruchy, ktoré zatrasú naším organizmom a premažú závity. Niekedy je to také tvrdé, že to naše bunky rozhádže a keď sa opäť dávajú dokopy, je to akoby sa firma presťahovala do nového sídla a vy si opäť organizujete pracovný stôl. Zistíte, koľko vecí vôbec nepotrebujete a všetko je zrazu jasnejšie, priamočiarejšie.
Stane sa toto, keď skočím do tej vody plnej bodavých ihiel? Veď musí mať teplotu pod nulou… Trasiem sa, no zároveň viem, že už som sa rozhodol. Žiadne pomalé ovlažovanie. Žiadne natieranie snehom. Prídem na okraj ľadovej diery a skáčem do priezračnej hlbočiny. Hlavičku. Keď už, tak už. Žijem. Je to slané. Oči mám otvorené a všetko je čisté, veľmi čisté a pokojné. Chlad si vôbec neuvedomujem. Voda je asi taká studená, že môj organizmus nestíha reagovať. Robím pod vodou jedno pomalé tempo, potom druhé, ďalšie a ďalšie… a je mi krásne, nepotrebujem sa ani nadýchnuť. Nerozmýšľam. Odrazu sa predo mnou objaví bok nášho ľadoborca. „Nie je to Cháronova loď? Nepramení tu niekde rieka Styx?“ Je mi dobre, no aj tak sa otočím ku hladine a plávam nahor. Neochotne sa vynáram. Rád by som ešte plával, no je tu ten bok lode, ktorý ma ďalej nepustí. Vynáram sa a chcem sa vrátiť. V tom okamihu ma dobieha zima. Cítim, akoby ma bodali tisícky ihiel, a tak poriadne zaberám a snažím sa dostať k okraju diery čo najrýchlejšie. Vybieham von. Čakajú ma s uterákom a pohárikom vodky. Neviem, či to spôsobila vodka, ale je mi nádherne. Mám mokrú hlavu, slnko sa skrýva za oblakmi, no mne je teplo a celým telom mi prechádza silný pocit rozkoše. Kapitán Lary pozoruje znepokojene roztvárajúcu sa ľadovú prietrž obďaleč. Kvôli nej tu už nemôžeme kotviť. Okolo prietrže stoja strážcovia s puškami a pozerajú, či sa neobjaví útočný medveď alebo mrož. V Arktíde človek nikdy nevie. Nič tu nie je stabilné, všetko sa môže v sekunde zmeniť.
Severný pól
Vstúpiť sem je ako pokúsiť sa vstúpiť na tieň vtáka, ktorý vám práve letí nad hlavou. Ľady sú v neustálom pohybe a my sa tak iba na krátky vzácny okamih ocitáme na severnom póle. Na kapitánsky mostík je vstup prísne zakázaný, ja však ako šéf skupiny, ktorá je Rusom predsa len historicky o čosi bližšie ako iné expedície, mám výnimku. „Drž kurz! Naľévo, net, ty durak, nimnóžko,“ diriguje kapitán kormidelníka. Máme tu dve GPS zariadenia. Číselné hodnoty sa blížia k nášmu cieľu: 89:57:24, 89:58:54, 89:57:58… ideme snáď späť? Všetci sme nastúpení na palube a nad všetkými vlaje slovenská vlajka. Hoci sú dve hodiny ráno, je tu svetlo ako napoludnie. Odrazu sa na GPS objavia tie správne súradnice: 90:00:00 a náš zarastený kapitán dá pokyn zatrúbiť. Otvárame šampanské. Je výborne vychladené, aspoň toto máte na severnom póle isté. Naše poháre sa stretávajú v strede a my sa smejeme ako malé deti. Sme opäť raz šťastní. Predsa len – na ceste sme už druhý týždeň. Prešli sme krížom krážom Laponsko, boli sme o polnoci na Nordkappe, plavíme sa cez nedozerný oceán, ale dnes, dnes sme práve TU. Na vrcholku matky Zeme. A so šampanským v ruke obiehame desaťkrát všetky poludníky zemegule za pár sekúnd. Ráno sa vraciame domov, na juh.
Ľuboš Fellner
foto Ľuboš Fellner
Celý článok si prečítate v Prémiovom vydaní GOLDMAN (2018)