V lingvistike formuloval revolučnú teóriu univerzálnej gramatiky, prispel k rozvoju kognitívnej psychológie a umelej inteligencie. Ako publicista a politický aktivista desiatky rokov nastavuje zrkadlo americkej spoločnosti a šokuje ju odrazom pokrivenej demokracie. Oficiálne patrí k desiatim najcitovanejším autorom na svete. Neoficiálne je profesor Avram Noam Chomsky najcitovanejší outsider všetkých čias.
Je Žid a predsa jeden z najväčších kritikov Izraela a zástanca myšlienky samostatnej Palestíny. Zaradili ho medzi sto najvýznamnejších intelektuálov súčasnosti, on však tvrdí, že zostavovanie takýchto rebríčkov je prejavom totálnej slabomyseľnosti a že obyčajný taxikár častokrát dokáže veci pomenovať výstižnejšie ako ktorýkoľvek oficiálne „rankingovaný“ intelektuál. Je občan Spojených štátov amerických, ale už viac ako päťdesiat rokov je nemilosrdným kritikom ich domácej i zahraničnej politiky. Profesor Chomsky je jednoducho muž paradoxov a jeho nekonformné myšlienky vyvolávajú búrlivé diskusie na akademickej pôde i v radoch širokej verejnosti. On sám však s nepredstieranou skromnosťou hovorí, že si nenárokuje monopol na pravdu. Ten vraj totiž bezvýhradne patrí jeho manželke.
FORMOVANIE GÉNIA
Otec William Chomsky sa prisťahoval do Ameriky z Ruska v roku 1913. Bol učiteľom hebrejčiny na Univerzite Johna Hopkinsa v Baltimore a z manželstva s Elsie Simonofskou, takisto učiteľkou hebrejčiny, sa mu narodili dvaja synovia: Dávid a Avram Noam. Prvé neformálne vzdelanie získal Noam vraj už ako dvojročný v dennej škole v Oak Lane Country. Na základnú a strednú školu však dodnes spomína nerád – ako na prostredie zamorené príliš veľkou dávkou nezdravej súťaživosti. Nespokojnosť so systémom vzdelávania si mladý génius kompenzoval čítaním klasikov svetovej a hebrejskej literatúry a najmä častými návštevami strýka v New Yorku. „Môj strýko bol jedným z najznámejších analytikov na Riverside Drive,“ spomína naň so smiechom. Pri jeho novinovom stánku na 72. ulici sa totiž stretávala a búrlivo diskutovala miestna ľavicová intelektuálna smotánka. Aj vďaka nej Chomsky už ako tínedžer objavil Freuda, Russella a získal reálnejšiu predstavu o živote americkej robotníckej triedy. V šestnástich začal študovať na pensylvánskej univerzite slobodné umenia, filozofiu a arabistiku. V 50. rokoch sa vážne pripravoval na odchod do Izraela, kde sa chystal žiť v kibuci, no osudové stretnutie s jeho budúcou manželkou Carol Doris a najmä s jazykovedcom Zelligom Harrisom, ktorý zásadne ovplyvnil jeho akademickú kariéru, ho donútili zmeniť plány. Začal sa venovať lingvistike, ktorá sa stala jeho hlavným študijným odborom a o niekoľko rokov zakončil štúdium diplomovou prácou o morfofonematike modernej hebrejčiny, ktorá sa stala východiskom pre jeho ďalšiu vedeckú prácu.
Po štúdiu vstúpil do Spoločnosti výskumníkov na Harvarde a v roku 1951 sa presťahoval do Cambridge v štáte Massachusetts, kde na Massachussets Institute of Technology (MIT) začal rozvíjať svoju akademickú kariéru. V roku 1961 získal titul profesora cudzích jazykov a jazykovedy. Kreatívne prostredie, slobodomyseľnosť, nezávislosť a stretnutie s ľuďmi, ktorí rozšírili jeho záujem o logiku a teóriu informatiky, ho inšpirovali k výskumu a následnej formulácii odvážnych teórií, ktoré v 50. rokoch vyvolali revolúciu v jazykovede, filozofii jazyka i psychológii a prispeli k rozvoju kognitívnej vedy. A hoci je dnes Chomsky širšej verejnosti známy najmä ako kritik americkej hegemónie a posadnutosti USA mocou, povesť nekonformného outsidera si po prvý raz vyslúžil na konci 50. rokov práve za svoje práce o lingvistike.
ODVÁŽNE TEÓRIE
Začiatok 20. storočia priniesol do jazykovedy štrukturalistický prístup, založený na synchrónnom skúmaní existujúcich jazykových systémov. Kým štrukturalisti sa zameriavali na skúmanie abstraktných vzťahov medzi prvkami jazykovej štruktúry a snažili sa formulovať všeobecnú teóriu štruktúry jazyka, Chomsky sústredil pozornosť na mechanizmus nadobúdania jazyka a na základe svojich pozorovaní formuloval teóriu univerzálnej gramatiky. Na počiatku jeho výskumu bola fascinácia spôsobom a rýchlosťou, s akými si každý (mentálne zdravý) jedinec osvojuje prirodzený jazyk. Dospel k zisteniu, že nezávisle od toho, v akom jazykovom prostredí dieťa vyrastá, dokáže v relatívne krátkom časovom horizonte generovať neobmedzené množstvo gramaticky správnych viet bez toho, že by sa muselo explicitne učiť všetky gramaticky správne väzby prípustné v tom-ktorom jazyku. Poukazuje tak na tvorivú povahu jazyka, ktorá sa prejavuje ako schopnosť abstrahovať z viet, ktoré sme už počuli, ich syntaktickú štruktúru a aplikovať ju pri vytváraní nových viet, ktoré pred nami ešte nikto nikdy nevyslovil. Chomsky pri svojich pozorovaniach dospel k zisteniu, že deti sa v procese osvojovania jazyka dopúšťajú takmer rovnakých chýb, kým iné sa z ich jazykového prejavu vytrácajú takmer okamžite. Na základe týchto skutočností vyjadril presvedčenie, že to všetko sa môže diať iba za predpokladu, že schopnosť naučiť sa jazyk je biologicky determinovaná a mechanizmus nadobúdania jazyka (v zmysle gramatiky, nie konkrétneho jazyka príslušnej jazykovej skupiny) je ľuďom vrodený. Týmto tvrdením prevrátil naruby prevládajúce behavioristické a empiristické teórie, ktoré v 50. rokoch dominovali v jazykovede, filozofii jazyka i psychológii učenia, a spochybnil existujúci model jedinca prichádzajúceho na svet s nepopísanou mysľou. Dualistický prístup behavioristov a empirikov k človeku, ktorý na jednej strane zdôrazňuje potrebu skúmať biologické parametre človeka prísne vedeckými metódami a na strane druhej predpokladá, že mozog je v čase narodenia „tabula rasa“ a poznanie získava až skúsenosťou či interakciou s okolitým prostredím, bol pre presvedčeného racionalistu Chomského vždy zdrojom iritácie: „Nevidím nijaký dôvod tomu veriť, naozaj nevidím dôvod veriť tomu, že malíček je zložitejší orgán ako tie časti ľudského mozgu, ktoré sú súčasťou procesov vyšších mentálnych schopností,“ zdôrazňuje v kapitole Empirizmus a racionalizmus v knižnom vydaní rozhovoru s francúzskou jazykovedkyňou Mitsou Ronat, Dialogues avec Mitsou Ronat.
A hoci v tom istom rozhovore odmieta existenciu priamej súvislosti medzi svojou prácou jazykovedca a publicistu, ktorý si za cieľ vytýčil ukázať občanom USA a s nimi aj celému svetu, čo sa skutočne skrýva za bezchybnou fasádou americkej demokracie, priznáva, že empirizmus a behaviorizmus nie sú pomýlené iba v jazykovednom zmysle slova, ale vo svojom vnímaní človeka sú aj nebezpečné. Vytvárajú totiž predpoklady na plnenie mysle ľudí preddefinovanými vzorcami a vytvárajú tak podmienky na ich manipuláciu s využitím nástroja propagandy. A tá podľa Chomského v americkej realite nielenže funguje dodnes, ale zásluhou mainstreamových médií v rukách nadnárodných korporácií vraj funguje aj mimoriadne efektívne.
VÝROBA SÚHLASU
Chomského model propagandy a teória výroby súhlasu tvoria východisko jeho kritiky domácej politiky. Sám seba označuje ako libertariánskeho anarchistu. Tento myšlienkový prúd podporuje decentralizáciu moci a žiada delegovať zodpovednosť za rozhodovanie o kľúčových záležitostiach na tie záujmové skupiny, ktoré pocítia dôsledky daného rozhodnutia v najväčšej miere. Hoci si za svoje presvedčenie neraz vyslúžil prezývku „šialený boľševik“, neprestáva z tejto pozície systematicky kritizovať neoliberalizmus razený americkou vládnou garnitúrou, ktorý považuje za systém svojou podstatou predurčený slúžiť majetným a zväčšovať priepasť medzi chudobnými a bohatými. Voľný trh s minimálnymi zásahmi štátu síce na jednej strane znižuje jeho výdavky na verejný sektor i daňové zaťaženie, na druhej strane však znevýhodňuje tých, ktorí na nákup služieb v súkromnom sektore nemajú dostatok prostriedkov. Túto zdegenerovanú mutáciu pôvodnej liberálnej filozofie štátu Adama Smitha nazýva Chomsky štátnym kapitalizmom (plutokracia). Dôsledkom jeho uplatňovania v amerických podmienkach je koncentrácia moci v rukách štátu ovládaného ekonomickými záujmami nadnárodných korporácií.
Kľúčovú úlohu pri získavaní podpory pri presadzovaní ich záujmov nielen na domácej pôde, ale aj v zahraničí pripisuje manipulatívnej činnosti médií. Analýza vlastníckych štruktúr mienkotvorných vydavateľských domov, ich vzťahu ku korporáciám a devalvácia spravodajstva ho presvedčili, že médiá sa za posledných päťdesiatsať rokov stali popri strachu z chudoby a terorizmu najúčinnejším nástrojom štátnej propagandy a štátom riadeného vymývania mozgov. Vo svojej stati What makes Mainstream Media Mainstream a dvojdielnom filmovom dokumente The manufacturing of Consens tvrdí, že najväčšie vydavateľské domy a najprestížnejšie, „mienkotvorné“ médiá v skutočnosti už dávno nepredávajú ako finálny produkt informácie, ale svojho diváka. Toho si od nich kupujú korporácie, aby ho mohli neobmedzene bombardovať prúdom reklamy a vypestovať v ňom lásku ku konzumu. Selektívne spravodajstvo, ktoré samo seba podriaďuje autocenzúre a vyhýba sa témam ohrozujúcim ziskovosť korporácie, ktorá cez svoje komplikované koncernové štruktúry platí redaktorov, kŕmenie divákov „soft newsami“, zábavnými programami a športovými prenosmi, vedú k odpútaniu národa od dôležitých tém a robia z neho ľahko ovládateľné stádo. Vo svojej zdrvujúcej kritike však Chomsky nachádza aj priestor pre nádej, že tento stav nie je nezvratný, a svojim spoluobčanom radí, aby siahli po nezávislých internetových médiách, alternatívnej tlači a sledovali alternatívne rozhlasové i televízne vysielanie, ktoré vytvárajú priestor na formovanie vlastného názoru a umožnia im vymaniť sa spod vplyvu štátnej indoktrinácie.
VOX CHOMSKY
Za kritiku zahraničnopolitických prešľapov USA si Chomsky vyslúžil nejedno nelichotivé obvinenie. Jeho emailová schránka mu bežne stihne za jeden deň vynadať do agentov Mossadu, CIA aj teroristu z Al-Kaidy a upútavky „nelojálny Američan“ či „Žid, ktorý nenávidí sám seba“, pred jeho menom patria v tábore antichomskistov už k bežnému folklóru. Jeho kritika zahraničnej politiky USA sa zakladá na dekonštrukcii obrazu Spojených štátov ako nezištného ochrancu svetového mieru, ktorý pestujú od konca druhej svetovej vojny. Štúdium historických faktov, neamerickej dobovej tlače, analýza pozadia každého konfliktu, do ktorého sa Amerika priamo či nepriamo zaplietla i oboznámenie sa s tajnými dokumentmi Národného bezpečnostného úradu používa na demaskovanie USA ako banditského štátu, ktorý zasahuje iba tam, kde mu hrozí strata ekonomického vplyvu, lacnej pracovnej sily, prístupu k nerastným bohatstvám, a na miestach, kde sa americké investície v dôsledku mocenských presunov ocitajú v ohrození. Dejiny americkej zahraničnej politiky sa vo svetle jeho odhalení menia na dejiny expanzívnej veľmoci, ktorá na dosiahnutie cieľov neváha použiť metódy, ktoré sa Chomsky vo svojej knihe Hegemony or Survival / America´s Quest for Global Dominance nebojí označiť za teroristické. „Kráľ je vo svojom volaní po mieri nahý,“ píše a vyzýva verejnosť prehodnotiť svoj pohľad na grobiansku zahraničnú politiku USA, odhaliť ich skutočnú motiváciu a uznať, že okrídlený pozdrav, ktorý 11. septembra 2001 poslal Bin Ládin, bol iba logický dôsledok nenažranosti ich vlastnej krajiny v bažení po moci. Že si Chomsky takýmito tvrdými vyhláseniami na adresu vlastnej krajiny veľa priaznivcov nezískal, svedčí aj citát novinára z New York Times Book Review, ktorý zaradil Chomského medzi najvýznamnejších žijúcich intelektuálov súčasnosti a vzápätí si neodpustil otázku: „Ak je to však skutočne tak, ako potom môže písať také nezmysly o americkej zahraničnej politike?“ A Chomsky mu na to s pokojom sebe vlastným odpovedal: „Úprimne povedané, nebyť tohto dôvetku, začnem si myslieť, že niečo robím zle.“
foto archív redakcie
Celý článok si prečítate v GOLDMAN Prémiovom vydaní 2020 Best of Man