Skryté hlbiny ľudskej mysle
Mimo toho, čo si o svojom vnútornom svete a osobnom prežívaní uvedomujeme, tam, za temnou oponou našej mysle, sa skrýva nevedomie. Skrýva sa a necháva v domnienke, že sme pánmi svojho konania a rozhodovania. Opak je však pravdou.
Zdvojnásobte v experimente veľkosť taniera alebo nádoby s jedlom a účastníci pokusuzjedia o tretinu až polovicu viac ako za normálnych okolností. Opíšte im potravinu kvetnatými prívlastkami (napríklad: „zamatovo šľahaná zemiaková kaša“) a nielenže sa im zvýši sklon takéto jedlo kúpiť, dokonca ho budú hodnotiť lepšie, ako identické jedlo, podávané iba s bežným opisom („zemiaková kaša“). Ďalšie experimenty ukázali, že ak dobrovoľníci dostanú za úlohu postupne otestovať tri pracie prášky v odlišne sfarbených obaloch, z ktorých je jeden prevažne žltý, druhý prevažne modrý a tretí modro-žltý, väčšina ohodnotí najlepšie ten žlto-modrý. Pri otázke, prečo sa im zdal najlepší, potom vyrozprávajú rôzne odôvodnenia o účinnosti, hoci v skutočnosti testovali ten istý prášok v troch odlišných baleniach. A to isté platí pri víne: pokiaľ experimentátori nalejú z fľaše drahého vína niektorú podstatne lacnejšiu odrodu, tá bude účastníkom experimentu chutiť lepšie – dokonca sa objaví vzorec mozgovej aktivity celkom ako pri pití drahého vína. Čo majú uvedené príklady spoločné? Vo všetkých z nich nad naším vedomým uvažovaním a rozhodovaním víťazí automatický vzorec správania, siahajúci do hlbín ľudského nevedomia. A ako vidieť, je veľmi ľahké ho zmanipulovať.
Nový pohľad
Že má naše nevedomie prístup k informáciám, ktoré zostávajú vedomiu skryté, sa ukázalo už v roku 1834. Nemecký fyziológ Ernst H. Weber vtedy vykonal experimenty, v ktorých kládol účastníkom na telo závažia, líšiace sa menším rozdielom hmotnosti, aké dokáže ľudská myseľ vnímať. Weber sa potom účastníkov pýtal, ktorý z objektov bol ťažší. Napriek tomu, že si boli pri odpovediach úplne neistí, správne odpovedali vo viac ako 60 % prípadov. Keď experimenty zopakovali iní psychológovia v iných kontextoch, napríklad s povrchmi, ktoré sa nebadateľne líšili v jasnosti, získali podobné výsledky.
S nevedomím sa ale v ponímaní väčšiny ľudí spájajú mená ako Freud či Jung. Metódy bádania týchto mysliteľov – introspekcia, pozorovanie vedomého správania, skúmanie ľudí s rozumovými nedostatkami a implantovanie elektród do mozgov zvierat, však poskytli len nejasné a nepriame poznatky o tomto záhadnom fenoméne. Dnes je všetko inak. Nové, sofistikované technológie (napríklad funkčná magnetická rezonancia) dramaticky zmenili naše chápanie časti mozgu, ktorá ovláda naše vedomie. Po prvýkrát sme začali skutočne vedecky skúmať nevedomie. Vysvitlo, že kým Freudove nevedomie bolo naplnené túžbou a hnevom, to nové je prívetivejšie, jemnejšie a oveľa viac späté s realitou.
Nevedomé hodnotenie
Keď sa s niekým zhovárate, alebo mu len načúvate, svoje vedomie zamestnávate uvažovaním o význame slov, ktoré počujete. Väčšina ľudí si myslí, že práve tie na nás vplývajú a určujú naše sympatie voči rečníkovi. Ibaže kým načúvame, v skutočnosti má plné ruky práce s hodnotením hovoriaceho naše nevedomie. A závery nevedomia tvoria základ našich vedomých postojov voči nemu.
Ženy sa napríklad v prieskumoch nikdy nezhodujú, či sa im viac páčia tmavé, južanské typy mužov so strniskom, alebo na hladko oholení blondíni. Sto ľudí, sto chutí? Nie nevyhnutne. Pokiaľ ženy požiadate ohodnotiť mužský hlas, zázračne sa zhodnú – preferujú mužov s hlbšie položeným tónom. Ak sa ich po vypočutí nahrávky experimentátori opýtajú, ako si takéhoto muža predstavujú, obvykle vykreslia vysokého, pevne stavaného valibuka. Ibaže v skutočnosti je korelácia medzi hlbokým hlasom a fyzickými znakmi, symbolizujúcimi mužnosť, veľmi slabá. Na druhej strane, hlboký hlas výborne koreluje s vysokou hladinou testosterónu. A tá pre zmenu, aspoň v našej evolučnej minulosti, súvisela s plodnosťou.
Práve muži s vysokou hladinou testosterónu boli v minulosti lepšou voľbou pre ženy túžiace po potomstve. A podľa výskumov domorodcov, obývajúcich savany Tanzánie, prinajmenšom v „prírodných spoločenstvách“ sú lepšou voľbou dodnes. Testosterón u muža sa tam dodnes rovná výrazne väčšiemu množstvu potomkov.
Ako zlepšiť dojem
Tón hlasu nepredstavuje pre naše nevedomie signál, ktorý naznačuje iba plodnosť. Taktiež vyvoláva viaceré ďalšie asociácie. Pri hodnotení nahrávok reči s identickým obsahom účastníci experimentov napríklad hodnotili rečníkov s vyšším tónom hlasu ako menej pravdivých, menej empatických, menej schopných a viac nervóznych ako ich kolegov s hlbokým hlasom. Zle dopadli aj rečníci hovoriaci rýchlo. Aký typ rečnenia uspel najviac? Pri hodnotení identických prejavov sa ukázalo, že najpresvedčivejší boli rečníci, ktorí hovorili o trochu hlasnejšie a rýchlejšie, s menším množstvom prestávok a väčšou rozmanitosťou v hlasitosti. Tí boli hodnotení ako inteligentnejší, energickejší a rozhľadenejší. Expresívna reč s moduláciou tónu a hlasitosti a minimom očividných prestávok pre zmenu zlepší dôveryhodnosť a zanechá dojem vysokej inteligencie hovoriaceho.
Automatické správanie
Drobné vplyvy na nevedomie dokážu veľké veci. Potvrdil to i experiment, v ktorom sa najatý herec v knižnici ponáhľal ku xeroxu so slovami „Prepáčte mi, mám päť strán. Mohol by som použiť kopírku?“ 40 % ľudí, ktorých chcel predbehnúť, mu to nedovolilo. Ibaže keď experimentátor povedal: „Prepáčte mi, mám päť strán. Mohol by som použiť kopírku? Ponáhľam sa.“, zrazu ho odmietlo iba 6 % odľudov. Jeho väčší úspech nie je veľkým prekvapením. Napokon, experimentátor odôvodnil svoje správanie. Ibaže prakticky identické výsledky (7 % odmietnutí) zaznamenali experimentátori aj pri biednom vysvetlení: „Prepáčte mi, mám iba päť strán. Môžem použiť kopírku, musím urobiť pár kópií.“ Subjekty podľa psychológov nevedome nasledovali vžité, v nevedomí hlboko zakorenené vzorce správania, ktoré sa experimentátorom podarilo spustiť napriek tomu, že v konkrétnej situácii nedávali zmysel.
Kto nám velí
Hoci si myslíme, že vieme, prečo konáme tak, alebo onak, v skutočnosti ide len o príbehy, ktoré si nevedome vymýšľame na vysvetlenie svojich činov. Španielsky fyziológ José Delgado už pred približne polstoročím zistil, že prostredníctvom správne mierených elektrických impulzov dokáže navodzovať rôzne emócie – úzkosť, hnev a dokonca lásku a ovplyvňovať pohyby ľudí. Keď napríklad spôsobil otočenie hlavy doľava, alebo zdvihnutie ruky a účastníka experimentu sa opýtal, prečo pohyb vykonal, ten mu bez váhania porozprával príbeh, ktorý jeho mozog v tom momente fabuloval, aby pohyb vysvetlil. Napríklad: „Zaujalo ma čosi v rohu miestnosti,“ alebo „Chcel som si natiahnuť ruku, tŕpla mi.“ Čiže hoci úkon vykonali účastníci experimentu kvôli stimulácii elektrickým impulzom, vlastný mozog ich automaticky oklamal a naservíroval im nepravdivé vysvetlenie.
Rovnaký mechanizmus, samozrejme, funguje aj vtedy, keď naše vedomie „kryje“ rozhodnutia vychádzajúce z nedostupných hĺbok nášho nevedomia. Názorne to ukázal experiment Richarda Nisbetta a Georgea Millera, ktorého účastníčky si mali vybrať najkvalitnejšie zo sady štyroch kusov nyloniek. Výber padol na tie napravo v pomere 4:1. Dámy svoje konanie neskôr odôvodňovali vzorkovaním alebo farbou nyloniek. Pritom všetky štyri páry boli identické.
Nebadaná manipulácia
Prakticky všetko, čo vidíme, alebo počujeme, vplýva bez toho, aby sme si to uvedomovali na naše nevedomie, a teda na naše neskoršie správanie a rozhodovanie. Takýto manipulatívny vplyv na hlbiny naše mysle sa v psychológii označuje ako priming. Tak ako v predchádzajúcich príkladoch vplyvov nevedomia, pri experimentoch, ako aj v bežnom živote ľudia skutočné vplyvy, meniace ich rozhodovanie a správanie, vedome nerozpoznajú a svoje rozhodovanie a správanie vysvetľujú namiesto toho fabuláciami.
Ukážkovú demonštráciu tohto javu pozorovali v roku 2003 výskumníci na Stanforde. Zorganizovali experiment, ktorého účastníci spájali obrázky s ich popismi. Jedna skupina dostala obrázky neutrálnych objektov ako zvierat a druhá objektov spájaných so svetom obchodu ako plniace perá alebo aktovky. V druhej časti experimentu bol každý zo zúčastnených priradený do dvojice (s komplicom experimentátorov) a dostal možnosť získať 10 dolárov. Háčik bol v tom, že peniaze musel rozdeliť pre oboch tak, aby jeho náprotivok ponuku neodmietol. V podobných experimentoch sa druhá osoba obvykle cíti podvedená, pokiaľ sa jej ponúkne menej ako 20 % celkovej sumy a ponuku neakceptuje, takže obaja peniaze strácajú. Tu v skupine ľudí s neutrálnymi obrázkami 91 % ponúklo druhej strane polovicu sumy. No v skupine s obrázkami spájanými s biznisom tak urobilo iba 33 %. Keď sa účastníkov výskumu vedci pýtali, prečo konali tak, či onak, vypočuli si výjavy o tom, čo podľa nich je a čo nie je férové, ale nič o skutočnej príčine v zmene ich správania. Mimochodom, nejde o ojedinelý experiment. Fungovanie primingu neskôr ďalšie výskumy potvrdili v množstve iných kontextov.
Pod prahom vnímania
Sila primingu sa niekedy používa na obhajobu účinku rôznych typov podprahovej reklamy, ktorá používa krátke záblesky manipulatívnych obrazov či sloganov. Fámy o jej priam zázračných účinkoch vychádzajú z tvrdení marketingového konzultanta Jamesa Vicaryho. Vicary tvrdil, že počas 6-týždňového experimentu návštevníkom kina vo filme prebleskol na menej ako tisícinu sekundy príkaz kúpiť kolu a popcorn, a údajne tak mimoriadne zvýšil predajnosť oboch artiklov. Na tvrdenia o účinnosti podprahovej reklamy naleteli aj markentingoví guruovia, a tak firmy začali investovať do chvíľkového umiestňovania svojich produktov priamo do filmov. Od Spielbergovho filmu E.T. sa snažia značky vnútiť nášmu podvedomiu do takej miery, že v Stalloneho snímke Formula! (2001) sa za 117 minút mihlo 103 zaplatených produktov! Je ale podprahová reklama a reklama prostredníctvom chvíľkového zjavenia produktov na obraze vo filmoch skutočne účinná? Podľa výskumov nie.
Marketingový mýtus
Vicary už v roku 1962 po tvrdej kritike z odborných kruhov priznal, že si svoj príbeh o experimente s podprahovou reklamou vymyslel, aby oživil svoj upadajúci konzultačný podnik. Neskoršie testy vplyvu podprahových stimulov na zmenu zákazníkových rozhodnutí, alebo volebných rozhodnutí sa spravidla ukázali ako negatívne. Kontrolované testy potvrdili jedine slabý krátkodobý účinok. V experimentoch postačil k pozitívnejším hodnoteniam nápadov napríklad záblesk usmiatej tváre, ktorý jeho účastníci vnímali iba ako záblesk svetla. Naopak, podprahový záblesk zamračenej tváre viedol k negatívnejším hodnoteniam.
Výskumy potopili aj chvíľkové „roly“ produktov vo filmoch a ich vplyv na nákupné správanie ľudí sa ukázal ako minimálny. Podľa výskumov dánskeho odborníka na neuromarketing, Martina Lindstroma však pre tento typ propagácie produktov existuje východisko. „Pokiaľ je propagovaný produkt centrálnou súčasťou deja, vtedy je jeho umiestnenie v relácii skutočne účinné,“ hovorí škandinávsky výskumník. Pravda, takýto typ reklamy je na míle vzdialený podprahovým stimulom. Patrí mu však budúcnosť. Podľa Leslieho Moonvesa, predsedu televíznej spoločnosti CBS, bude čoskoro 75 % televíznej tvorby vo svojich dejových líniách a replikách zahrňovať produkty, za ktoré si ich výrobcovia zaplatili.
Ovládli asociácie
Typ reklamy cielenej na naše nevedomie, ktorý skutočne funguje, však predsa len existuje. Brilantne ho využili napríklad tabakové koncerny, keď sa museli vyrovnať so zákazom štandardnej propagácie svojich výrobkov. Tento typ reklamy na prvý pohľad ani nevyzerá ako reklama a pritom je v skutočnosti taký účinný, že podľa funkčnej magnetickej rezonancie vyvoláva porovnateľnú aktivitu v časti mozgu, zvanej nucleus acumbens, ktorá sa spája s odmeňovaním, chúťkami a závislosťou, akú vyvolá pohľad na škatuľku cigariet. Podmienkou je, aby tento vizuálny stimul trval kratšie ako päť sekúnd.
Psychológovia pracujúci v reklame totiž zistili, že pokiaľ si potenciálni zákazníci vytvoria silnú asociáciu medzi produktom a nejakým súborom obrazov, ktoré samé o sebe s produktom nesúvisia, časom postačí prezentovať len tento zdanlivo nesúvisiaci stimul. A tak po rokoch charakteristickej reklamy pre cigarety Marlboro s cowboyom, alebo tímom F1 Ferrari, prípadne po rokoch reklám na značku Camel s ťavou v púšti, tieto tabakové koncerny vôbec nepotrebujú vyvolávať chuť zapáliť si čosi z ich produkcie štandardnými reklamnými postupmi. Stačí použiť krátke obrazy, akou je napríklad charakteristická červená formula tímu Ferrari, ťavy v púšti alebo obraz cowboya na koni.
Takéto „podprahové“ útoky na naše podvedomie podľa skenovania mozgovej aktivity zariadením fMRI skutočne vyvolávajú aktivitu naznačujúcu, že došlo k vyvolaniu chuti zapáliť si. A verte, alebo nie, podľa výskumov Martina Lindstroma a kolegov je nepriamy útok na asociácie v ľudskom nevedomí ešte účinnejší ako vystavenie potenciálnych zákazníkov tradičným reklamným spotom, kde sú explicitne zobrazené cigarety a logá značiek!
Mimozmyslové vnímanie
Dôsledkom spôsobu, akým funguje ľudské nevedomie, môže byť aj mimozmyslové vnímanie, alebo skôr jeho ilúzia. V roku 2005 americký neurovedec a psychológ Sean Polyn z Vanderbiltovej univerzity skúmal pomocou fMRI, ako mozog doluje konkrétne spomienky. Dobrovoľníkom ukázal 90 fotografií známych osobností, známych miest, alebo každodenných predmetov. Pri každom obrázku Polyn poprosil účastníkov, aby ich zaradili do mentálneho kontextu – mali radi Jacka Nicholsona? Chceli by navštíviť Taj Mahal? Potom ich poprosil, aby si na obrázky spomenuli a pri tejto snahe spozoroval, že ich mozgy vykazovali identický vzorec aktivity, ako keď formovali svoj postoj k nim vtedy, keď fotografie prvýkrát uvideli. Ba čo viac, experiment ukázal, že kategóriu fotografie si vybavili skôr, ako im spomienku na predmet zaregistrovalo vedomie.
Minulý rok psychológovia Piers Lowe a Margaret Webbová na Polynov výskum nadviazali. Účastníci ich experimentu mali určiť, či medzi fotografiami, na ktoré sa pozerali 1,5 sekundy, nastala zmena. Obvykle správne určili, že zmena nastala, no vedome si ju nevšimli – nedokázali ju identifikovať, iba ju „vycítili“. Toto „vycítenie“, či „vnuknutie“, podobné tým, o akých hovoria jasnovidci, nebolo dielom mimozmyslového vnímania, ale skutočnosti, že niektoré javy registrujeme bez toho, aby o tom vedelo naše vedomie.
Nevedomé videnie
52-ročného Afričana, v medicínskej literatúre označovaného iba ako TN, v roku 2004 zasiahla mozgová mŕtvica. Na ľavej hemisfére mu vyradila z prevádzky zrakovú kôru. Ostatné časti mozgu však zostali prakticky nedotknuté. O mesiac neskôr druhá mŕtvica zasiahla zrakovú kôru pravej hemisféry. Lekári sa pri vyšetreniach presvedčili, že ich pacient nedokáže odhaliť ani prítomnosť silného svetla – TN oslepol. Pacientove oči síce zostali zdravé, lenže signály, ktoré z nich putovali do mozgu, zostávali kvôli spustošeniu zrakových centier nespracované. Kvôli kurióznej zhode okolnosti – znefunkčneniu zrakovej kôry bez poškodenia zrakového ústrojenstva – sa TN zúčastnil mnohých experimentov. A tie priniesli zaujímavé výsledky. Napríklad keď počítačová obrazovka zobrazovala ľudské tváre, TN v dvoch tretinách pokusov správne určil, či sa tvárili šťastne, alebo smutne.
Hoci mal zničenú oblasť mozgu zodpovednú za vedomé vnímanie zrakových vnemov, oblasť mozgu zodpovedná za rozpoznávanie emócií zostala nepoškodená. Informácie o zrakových vnemoch sa do nej dostávali, no TN si toho nebol vedomý. V ďalšom experimente TN po ubezpečení experimentátorov, že nedovolia, aby sa zranil, súhlasil prejsť cez koridor, v ktorom vedci rozmiestnili prekážky ako odpadkový kôš, kopy papiera alebo kartónové boxy. Slepec sa prekážkam vyhol – prekážkovou dráhou prešiel bez toho, aby čo len raz zakopol! Keď sa ho vedci pýtali, ako sa mu to podarilo, netušil a poprosil ich, aby mu vrátili slepeckú palicu.
Korticky slepí ľudia sú schopní nevedomého videnia vďaka skutočnosti, že ľudský zrak vychádza z dvoch od seba nezávislých systémov. Prvý kontroluje pohyby očí a orientuje našu pozornosť na pohyby na periférii nášho zrakového poľa. Druhý, vyspelejší, sídli v zrakovej kôre mozgu a zodpovedá za vedomé zrakové vnímanie vonkajšieho sveta. Korticky slepým pacientom zostáva funkčný len prvý systém. To znamená, že sa dokážu vyhnúť prekážkam, alebo ukázať na objekty, na ktoré sa pýtate. Ich mozog síce spracuje informácie o jednotlivých vizuálnych črtách, ako sú hrany alebo pohyb, no nedokáže tieto vnemy vedome vnímať.
Javy mimo vedomia
Nevedomím konštruované fabulácie vážne narušujú spoľahlivosť našej pamäte. Každý rok sa vykoná viac ako stotisíc identifikácií podozrivých očitými svedkami, pričom štatistiky ukazujú, že svedkovia v 20 až 25% prípadov určia za páchateľa osobu, o ktorej policajti vedia, že je nevinná, pretože ide o človeka, ktorého do zástupu dodali iba aby doplnili jeho počet (napríklad iní policajti alebo miestni väzni). V skutočnosti majú ľudia dobrú pamäť na všeobecný ráz udalostí, ale zlý pre detaily. Keď sme nútení spomenúť si na detaily, nevedome si naše medzery doplníme a vlastnej fabulácii uveríme.
Dokonca aj našu sociálnu a emočnú naviazanosť regulujú javy mimo nášho vedomia, konkrétne hormóny oxytocín a vazopresín. Vysoká koncentrácia receptorov na ne sa u zvierat spája s monogamiou, pričom sa zistilo, že muži s menším počtom receptorov na vazopresín majú zvýšené sklony k promiskuite. Oxytocín, ktorý u zvierat spôsobuje naviazanosť matiek nach ich potomstvo, sa uvoľňuje počas pôrodu aj u žien. Oxytocín a vazopresín sa taktiež uvoľňujú počas pohlavného styku a krátko po ňom. Oxytocín sa dokonca uvoľňuje aj počas objatí, a to predovšetkým u žien. V širšom spoločenskom kontexte oxytocín vedie ku dôvere a dochádza k jeho produkcii počas pozitívneho spoločenského kontaktu. Hoci sme oveľa zložitejší, ako ovce či hraboše, ktoré sú týmito hormónmi celkom ovládané, aj naše správanie je týmito chemickými látkami istým spôsobom naprogramované ako pozostatok našej evolučnej minulosti.
Identifikácia so skupinami akéhokoľvek typu mení u každej vekovej a etnickej kategórie ľudí prístup ľudí k ostatným. Napríklad akonáhle sa účastníci experimentov identifikovali s niektorou skupinou, nesnažili sa zvyšovať odmenu za úkony, ktoré vykonávali, ale maximalizovať rozdiel medzi ich odmenou a odmenou členov inej skupiny. Ukázalo sa, že členov iných skupín dokonca radšej diskriminujeme (namiesto snahy o spoločné dobro) aj vtedy, ak sú rozhodnutia anonymné a bezvýznamné. Čím viac sa v bežnom živote identifikujeme s niektorým typom sociálnej skupiny – či etnickej, náboženskej, ekonomickej alebo inej, tým viac diskriminujeme a považujeme za menej výhodné spolupracovať.
Pomer vizuálnej dominancie
* Pomocou nevedomých prejavov dvoch zhovárajúcich sa ľudí možno spoľahlivo určiť a dokonca odmerať mieru ich dominancie, resp. hierarchického postavenia. Udáva ju tzv. pomer vizuálnej dominancie.
* Pomer predstavuje percentuálny podiel času, ktorý osoba strávi pozeraním do očí, kým hovorí ona, vydelený percentuálnym podielom času, ktorý strávi pozeraním do očí, keď počúva.
* Ak sa pozerá preč častejšie pri hovorení, pomer bude menší ako 0,6 – naznačuje to submisívnu povahu, alebo nižšie postavenie v hierarchii. Ak je pomer vizuálnej dominancie okolo jednej alebo vyšší, znamená to dominantnosť.
* Experimenty potvrdili platnosť tohto pravidla na študentoch hovoriacich so stredoškolákom, ktorý neplánuje ísť na univerzitu (priemerná hodnota 0,92), expertoch hovoriacich so ženou o vlastnej oblasti expertízy (0,98), expertkách hovoriacich s neexpertmi mužmi (1,04) alebo neexpertkách hovoriacich s expertom mužom (0,54), dôstojníkoch hovoriacich s kadetmi (1,06) a kadetoch hovoriacich s dôstojníkmi (0,61).
* Postavenie v spoločenskej hierarchii má vplyv aj na tón hlasu – prinajmenšom u mužov. Pokiaľ nadobúdajú nevedomý dojem, že sú dominantní, hovoria hlbším tónom a naopak.
Kolektívne nevedomie
* Psychológ Carl Jung uvažoval o existencii kolektívneho nevedomia, univerzálneho a neosobného psychického systému spoločného pre všetkých ľudí a pozostávajúceho z tzv. vrodených archetypov.
* Archetypy podľa Junga nemajú pôvod v tomto svete a existujú nezávisle na ňom. Obsah nadobúdajú až v priebehu individuálneho života, kde sa osobná skúsenosť viaže na archetypálne formy. Podľa Junga vznikajú spontánne v mysli, predovšetkým v čase krízy.
* Archetypálne obrazy sa podľa Junga objavujú v snoch, halucináciách psychotických pacientov, alebo v náboženských a mytologických symboloch, postavách a dejoch, ktoré sú preto univerzálne naprieč rôznymi kultúrami.
* Medzi archetypy patrili „hrdina“, „femme fatale“, „zakázané ovocie“, „dieťa ako stelesnenie nevinnosti“, „milenecký pár človeka s božskou bytosťou“ a iné.
* Jung veril, že sny nie sú túžbou po splnení želaní ako hovoril Freud, ale predstavujú vyjadrenie archetypu dotyčného človeka. Cez sny a ich interpretáciu sme tak mohli získať prístup ku kolektívnemu nevedomiu.
* Z pohľadu súčasnej psychológie sú archetypy definované príliš vágne. Keďže archetypálne obrazy Jungovi nasledovníci pozorovali v širokej a prakticky nekonečnej palete každodenných fenoménov, nemožno ich dostatočne zovšeobecniť alebo špecifikovať na to, aby sa mohli riadne skúmať a ohraničiť – systematickému výskumu unikajú.
* Koncept archetypov má bližšie k filozofii ako vede – je netestovateľný, nefalzifikovateľný, založený na nespoľahlivých prípadových štúdiách, vybudovaný s veľkým množstvom teoretizovania a na metafyzických pojmoch.
* Väčšina psychológov dnes koncept kolektívneho nevedomia a archetypov považuje za pseudovedu (podobne ako Jungovu synchronicitu alebo Freudovu psychoanalýzu).
* Kvôli výskumným postupom kdesi na polceste medzi filozofiou a vedou možno Carla Junga (ako aj Sigmunda Freuda) považovať skôr za mysliteľa, ako za vedca v pravom zmysle slova.
Dušan Valent
foto SITA, archív